Zmienky o obyvateľoch Demandíc nachádzame v písomných pamiatkach vzniknutých pred stáročiami, a to aj vďaka tomu, že v našej blízkosti sa nachádzali dve hodnoverné miesta z ich neveľkého počtu v stredovekom Uhorsku. Ako notariáty tej doby fungovali kláštory v Hronskom Beňadiku a v Šahách. Na to, aby sa vyhotovili hodnoverné zmluvy o majetkových prevodoch, nebolo potrebné sa na konských chrbtoch terigať mnoho dní tam a tiež späť. Pravda, chudoba takéto služby nepotrebovala. V Demandiciach však už v trinástom storočí sídlili majetní šľachtici a ich mená nachádzame v zmluvách vyhotovených v zmienených kláštoroch, alebo v kráľovskej kancelárii. Ako sa volali prví známi Demandičania?
Ostrihom, kolíska prvých známych Demandičanov. Názov pochádza zo slovanského osobného mena „Strěgom, Strěhom“, strážca prechodu cez Dunaj. Slovanská osada bola založená na mieste bývalej rímskej stanice „Salvio Mansio“. Ešte predtým tu bola keltská osada.
V listine, vydanej v roku 1291 Ladislavom, prepoštom a konventom bratov premonštrátov blahoslavenej Panny Márie zo Šiah, sa ako šľachtici z Demandíc uvádzajú Herbord a Štefan, synovia Ibora. Tento údaj je všeobecne známy. Pri pátraní po najstaršej zmienke o Demandičanoch sa mi podarilo objaviť ďalšie zdroje, ktoré uvádzajú mená týchto osôb, ale aj mená ich predkov. O nich však nemôžeme tvrdiť, že už boli obyvateľmi Demandíc. Je však pravdepodobné, že tu žili. Korene našich predkov nachádzame v Ostrihome už v prvej polovici 13. storočia. V historickom zborníku ( Esztergom évlapja 1960), vydanom v Osztrihome v roku 1960, som našiel údaje o tom, ako prebiehala obnova mesta po krutom nájazde Mongolov v roku 1242. Už z roku 1243 existuje zmluva o prenájme dvoch domov, stojacich vedľa zničeného Zeniaiho paláca, čo bolo pred vpádom Mongolov kráľovo sídlo. Ostrihomská kapitula podľa nej dáva do prenájmu, vtedy vypálené kamenné domy, Herbortusovi a Iborovi, synom Štefana, niekdajšieho obyvateľa Ostrihomu. Z toho vyplýva, že výraz niekdajší znamená, že už nežil, alebo sa odsťahoval. Obyvatelia tzv. Latinského mesta pod Ostrihomským hradom sa vo svojich kamenných domoch snažili o ich obranu pred Mongolmi, avšak neúspešne. Drvivá väčšina ich bola zmasakrovaná. Hrad, do ktorého sa uchýlilo nemajetné obyvateľstvo, náporu odolal. Je preto možné, že sa Štefanovým deťom podarilo na hrade prežiť. O deťoch hovorím aj preto, že v listine, vydanej o niečo neskôr, sa spomína aj sestra Herbortusa a Ibora, menom Grécia.
Ibor mal syna Herbortusa II. a jeho brat Herbortus syna Andreja. Herbortus II. a Andrej sa v neskorších listinách už uvádzajú v súvislosti s predajom majetkov v Tekovskej stolici a Hontianskej stolici. Na tieto údaje nadväzuje aj zaujímavý fakt, že kráľ Bello IV. vo svojom prvom roku panovania – 1235 daroval hontiansku obec Lišov predkom Ibora z Demandíc. Tento fakt vedie k záveru, že tým predkom mohol byť zmienený Štefan z Ostrihomu. Možno preto sa v listine z roku 1243 uvádza ako bývalý obyvateľ Ostrihomu.
Meno Štefanovej manželky sa v listinách neuvádza, ale neskôr sa stretávame s ďalšími ženskými príslušníčkami rodu. Ibor, syn Štefana z Ostrihomu, si vzal za manželku príslušníčku jedného z najbohatších hontianskych rodov, Vralhalu (niekedy sa uvádza aj pani Vialach), dcéru grófa Gregora zo Žemberoviec. Jeho otec sa volal Zazun. Brat Vralhaly, sa v listine o majetkovom vyrovnaní s demandickou rodinou za sestrine veno, uvádza pod menom Briccius.
Súčasťou Demandíc je časť chotára Hýbec, ktorá bola kedysi samostatnou obcou, majúcou starší kostol, než Demandice. Obec bola známa pod menom Hebech a podľa nej mala predikát ďalšia zemepánska rodina. V roku 1308 bola riešená palatínom Uhorska sťažnoť na to, že Mikuláš, syn Fabiana z Hebechu neoprávnene zaberal majetky v obci Súdovce. Palatín sťažnosť uznal a stoličným úradom nariadil, aby predmetné majetky Mikulášovi odňali a odovzdali Mikulášovi a Mutovi, synom magistra Uza.
Pečať Latinského mesta v Ostrihome zo začiatku 13. storočia, so siluetou kráľovského paláca - Magnum palacium, Zenia.
Príbeh prvých Demandičanov, ktorých mená sa zachovali už osem storočí, sme začali v bývalom kráľovskom sídelnom meste Ostrihome, ležiacom na úpätí Pilišského pohoria, na slovensko - maďarskej jazykovej hranici a teraz aj štátnej hranici. Po dvojnásobnej devastácii mosta cez Dunaj v minulom storočí, sa od roku 2001 môžu obyvatelia z oboch brehov Dunaja voľne stýkať tak, ako to bolo za starých čias. Pre návštevníkov kúpaliska Vadaš je prechádzka po moste, ku katedrále na pravom brehu Dunaja, príjemným spestrením dovolenkového programu. Nás Demandičanov však na takúto prechádzku môže pomknúť nielen nuda z kúpania, ale aj zvedavosť, pozrieť si miesta, kde pred ôsmimi storočiami žili osoby, ktorých potomkovia neskôr po niekoľko storočí boli dominantným rodom v Demandiciach. Kde nájdeme tieto miesta v Ostrihome a ďalšie miesta majúce vzťah k našej dedine?
Prejdúc most Márie Valérie, pokračujeme do stredu bývalého Latinského mesta, ktoré dostalo názov podľa toho, že v 13. storočí bolo obývané bohatými obchodníkmi a remeselníkmi z Flámska. Cez mesto preteká rameno Dunaja a po vari tristo metroch od dunajského mosta je rameno preklenuté mostom Jánosa Bottyána. Bol to slávny kurucký generál, ktorý aj napriek dvojnásobnému manželstvu zomrel bohatý a bezdetný. Jeho dedičom sa stal aj Ján Grasalkovich, ktorého dcéra Judita bola vydatá v Demandiciach za Samuela Blaškoviča. Predpokladáme, že otec niekdajšieho kancelára cisárovny Márie Terézie je pochovaný v rodinnej krypte na Hýbeci. Ešte prejdeme ďalej a po pravej strane zídeme na Séchényiho námestie. Na jeho konci vidíme monumentálnu budovu terajšej mestskej radnice, ktorá vznikla prestavbou domu generála Bottyána.
Most Jánosa Bottyána.
Námestie je však zaujímavejšie z pohľadu vyššie opisovaných prvých Demandičanov. V päťdesiatych rokoch minulého storočia tu náhodne, pri hĺbení kanalizácie, natrafili na staré pivnice a múry. Nasledovný archeologický prieskum viedol k senzačnému objavu. Archeológovia objekt identifikovali ako zvyšky niekdajšieho Zeniaiho paláca, ktorý v prvej polovici 13. storočia slúžil ako sídlo panovníka. Budínsky hrad sa iba začínal stavať. Práve tento palác sa spomína v súvislosti s prenajatím susediacich budov Herbortusom a Iborom v roku 1243. V strede námesta je hnedá budova župného súdu, ktorá sa týči nad miestom niekdajšieho sídla Bella IV.
Séchényiho námestie. Niekdajšie budovy stojace v susedstve s terajším sídlom župného súdu (stavba s vežičkami) si od Ostrihomskej kapituly v roku 1243 prenajali synovia Štefana, Herbortus a Ibor.
Archeologický prieskum na dnešnom Séchényiho námestí v 50. rokoch minulého storočia lokalizoval budovu paláca, v ktorom už Belo III. v 12. storočí vydával listiny. Len v rovine dohadov je možnosť, že sa tu narodil aj prvý kresťanský kráľ Uhorska, sv. Štefan. Nesporná je skutočnosť, že to bola vládna budova, slúžiaca kráľovskej komore.
Čulá turistická premávka na moste Márie Valérie.
Biela bašta na Ostrihomskom hrade, ktorá odolala mongolskému útoku.
Pohľad na katedrálu Panny Márie a sv. Vojtecha z kalvárie.
Pamiatka na rímsku dobu. Míľnik z 3. storočia.
Rozlúčkové poohliadnutie.
Paradoxom takejto vlastivednej vychádzky je, že kým v Ostrihome vieme, kde boli sídla predkov Demandickovcov, v Demandiciach takto presne identifikované nie sú. Vo viacerých listinách sa spomínajú bez uvedenia polohy. Ja sa domnievam, že podľa iných znakov sa dá predpokladať, že kúrie Demandickovcov boli južne od kostola, asi tam, kde stojí budova kultúrneho domu. Nuž, ak sa raz stane zázrak a v Demandiciach prebehne nejaký archeologický výskum, možno sa dozvieme viac.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára