nedeľa 24. októbra 2010

Posledná rozlúčka

V roku 835 pápež Gregor IV. určil 1. november za sviatok Všetkých svätých, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Ľudia si po čase začali pri tejto príležitosti pripomínať aj svojich zosnulých predkov, a tak sa 2. november stal Pamiatkou zosnulých-ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Uctievala sa zapaľovaním sviečok na hroboch. Zvyk ozdobovať hroby kvetmi a kladením vencov je najnovšou tradíciou.

Vrcholí október. Po pár dňoch babieho leta sa čoraz razantnejšie prejavuje nepríjemné, hmlisté, sychravé počasie s chladnými ránami v údolí potoka Búr. Hmly nad jeho korytom sa dlhšie rozpúšťajú v lúčoch slnka, ktoré sa cez poludnie čoraz viac chýli k obzoru nad Silimáň. V nostalgii dušičkového počasia si spomíname na zosnulých členov našich rodín a známych.

     Nedávno sa mi dostal do rúk závet jedného z demandických zemepánov, Samuela Blaškoviča, napísaný v roku 1736. Bol to mimochodom manžel Judity Grasalkovičovej, sestry Antona Grasalkoviča, ktorý postavil v Bratislave palác, dnešné sídlo prezidenta republiky. Samuel Blaškovič už v prvej vete svojho závetu konštatuje, že je to tak zariadené, že každý človek raz zomrie, a aj on. S touto spravodlivosťou ku všetkým ľuďom sa musela vyrovnať tak demandická šľachta, či už boli zemani alebo baróni, ako aj slobodníci, poddaní a želiari živiaci sa prácou na ich majetkoch.
     Skutočnosť, že Demandice boli už od 13. storočia zemepanským sídlom , určovala aj charakter pochovávania nebožtíkov. Až do konca 18. storočia sa pochovávalo do svätej zeme okolo kostolov, či  priamo v nich. Keďže v Demandiciach sú dva kostoly pochovávalo sa okolo oboch. V dedine aj v kryptách pod Kostolom sv. Michala archanjela ( vybudovaných pod celým kostolom zrejme pri jeho rekonštrukcii po požiari v roku 1776 ) a na osadách v Kostole sv. Heleny cisárovny . O existencii nového cintorína južne od kostola sa zmieňuje správa z kanonickej vizitácie v roku 1799. Na jeho východnej strane je evanjelická časť. Od roku 1800 sa okolo kostolov v obciach a mestách zakázalo pochovávanie mŕtvych,  a preto bol zriadený  súčasný cintorín.

 Demandický cintorín

     Okrem týchto troch miest existoval aj cintorín židovskej náboženskej obce v časti Pivničky nad pozemkom zvaným Adigáčov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol necitlivo zlikvidovaný. Dnes je toto miesto znovu vyhradené ako cintorín v majetku židovskej náboženskej obce označený pamätnou tabuľou.
     Na donedávna neidentifikovanom mieste sa našli archeologické nálezy, pravdepodobne pochádzajúce z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia. Železná sekera, vidlicový hrot šípu a záušnice boli vystavené v roku 1896 aj na miléniovej výstave v Budapešti. Pred niekoľkými rokmi bol na temeni Čepeka identifikovaný najvýchodnejší rondel lengyelskej kultúry ako kruhové priekopové opevnenie. Keďže ľud tejto kultúry pochovával na pohrebiskách a v odpadových jamách priamo na sídliskách, je možné, že sa tu nachádza najstaršie pohrebisko v chotári Demandíc.
     Prastarosť tohto miesta mi nedávno potvrdil aj Janko Bystrický spomienkou ako v detstve v tejto časti chotára našli s kamarátom Lacom Kopanicom začiatkom 50. rokov pästný klin z pazúrika. Aby ani jeden neprišiel o zásluhy na objave,  rozdelili si ho údermi o kilometrovník  stojaci poniže niekdajšej sochy sv. Jána Nepomuckého. Potom ho odniesli riaditeľovi školy Antonovi Miartušovi. Či ho poslal na kompetentné miesta nevedno. Podobnú skúsenosť mám aj ja. Ide o pozemky mojch starých rodičo, a preto som na nich neraz bol. Pamätám, ako sa v oráčine na týchto miestach dali vidieť mušle korýtok rybničných, ktorých zberom sa tento ľud živil a zrejme pochádzali z koryta potoka Búr. Pod mostom na Ilavu som ich v detstve vídal v čistej vode potoka. Nakoniec, jeden pästný klin som našiel vo vinici na Čepeku aj ja.
     Od dôb lengyelskej kultúry uplynuli tisícročia a i pohrebné zvyky sa zmenili. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa v Demandiciach pochovávalo tak, ako to bolo na okolí bežné. Rozdiely boli len v obradoch podmienených konfesiou nebožtíka. Pohreb sa konal v tretí deň po úmrtí. Pravda boli aj výnimky. Z vyššie spomínaného závetu Samuela Blaškoviča vyplýva, že si želal byť pochovaný v podvečerných hodinách na druhý deň po úmrtí. Tiež vyslovil želanie aby boli jeho telesné pozostatky uložené  na Hýbeci a spievaná bohoslužba odbavená v kostole v Demandiciach.

 Cintorín Židovskej náboženskej obce v Demandiciach

     Až do začiatku 70. rokov, keď bol postavený na cintoríne dom smútku, nebožtíkov opatrovali doma v prednej izbe. Tu po umytí a oblečení, čo vykonávali staršie ženy zo susedstva, bol nebožtík vystavený v drevenej truhle. Najmä v letných mesiacoch to bol problém. Ochladenie miestnosti sa malo dosiahnuť podkladaním väčších nádob zo studenou vodou. Zrkadlo v miestnosti muselo byť zakryté, a okno  otvorené, aby sa duši zosnulého nebránilo v opustení tela a domu. Do truhly sa nebožtíkovi vkladali u katolíkov pátričky a u evanjelikov spevník.
     Večer sa do domácnosti po nebožtíkovi chodili  katolíci modliť. Evanjelici chodili na spievanie. Pohreb sa konal vo dvore. Po smútočnom obrade truhlu zo dvora vynášali muži, ktorých si rodina zjednala. Najčastejšie túto službu nebožtíkovi preukazovali susedia a kamaráti. Ak zomrel mladý slobodný muž, rakvu zo dvora vynášali slobodné dievčatá. Po nich ju prevzali mládenci. Ak bol nebožtík členom nejakého spolku, starali sa o to jeho členovia. Mladého ženatého muža zo dvora vynášali vydaté ženy.
     Pohrebný sprievod, na čele ktorého kráčal chlapec-mendík s dreveným krížom, na ktorom bolo meno nebožtíka, prešiel dedinou do cintorína. Tu sa konala nad hrobom, ktorý vykopal hrobár posledná časť smútočného obradu. Po uložení pozostatkov najbližší príbuzní obišli hrob dookola aby týmto kruhom zaistili nebožtíkovi ochranu pred zlými duchmi.

Nad milovaným synom
 
     Po sprevádzkovaní domu smútku sa celý obrad vykonáva v cintoríne a telo nebožtíka sa prenáša do hrobu za zvukov kostolných zvonov, ktoré vyzváňajú rovnako katolíkom i evanjelikom. V pravidelných intervaloch sa zvoní od úmrtia po pohreb. V posledných rokoch sa začalo praktizovať aj oznamovanie úmrtia v miestnom rozhlase, ktoré je sprevádzané smútočnou hudbou.
     Po pohrebe boli najbližší príbuzní, farár a hrobár pozvaní na kar, ktorý sa konal doma.

Pohrebný sprievod z Pivničiek do cintorína

    Hrob bol označený osadením dreveného kríža s menom, dožitým vekom a dňom úmrtia. To boli najjednoduchšie hroby. Podľa majetkových možností rodiny bol drevený kríž časom nahradený kamenným pomníkom. Neskôr sa na hroby začali dávať platne z umelého kameňa, zámožnejší aj z mramoru. Šľachtici, zväčša zemepáni sa dávali ako mecenáši pochovávať v kostole za svoje zásluhy oň alebo na tento účel venovali v závete určitú sumu peňazí. V Demandiciach žilo v niektorých obdobiach aj 14 zemianskych rodín, a preto sa v krypte pod kostolom nachádzajú desiatky truhiel s ich pozostatkami. V novšej dobe ( 1881 ) bola v cintoríne vybudovaná krypta barónskej rodiny Majthény a Paczolay.
     Takáto prax sa začína aplikovať aj v posledných rokoch, keď si Demandičania pripravujú miesto svojho posledného odpočinku budovaním pomníkov alebo krýpt bez nadzemnej zástavby. Postupne sa zakladajú aj urnové hroby.
      Na sviatok Pamiatky zosnulých sme sa, ak sa to tak dá povedať, tešili a naplňovali tým pravý odkaz zakladateľa tohto sviatku. Sviečky sme chodili páliť vždy v neskorý podvečer. Bolo to preto, že tento deň nebol dňom pracovného pokoja ani voľna, a aj preto, že efekt z horiacich plamienkov bol oveľa väčší. Na súmraku aj vietor na nejakú hodinku ustal. To bolo dôležité lebo kahance, ani iné dnešné čudá neboli, a sviečky boli skutočné, liate z vosku. V tento večer sme mali mimoriadne dovolené siahať po zápalkách a zapaľovať nimi sviečky. Problém bol, ak sme pritom občas zapálili vence, lebo aj tie boli z pravej čačiny a smrekové ihličie ľahko s prskaním chytalo plameňom. Demandický cintorín sa našim úsilím rozsvietil a horiace sviečky, ktoré sme považovali za svetelné signály,  pozorovali naši spolužiaci až zo Sazdíc. Aj tam je cintorín v svahu nad dedinou, a my sme tiež videli ich úsilie o čom sme sa na druhý deň v škole navzájom podrobne informovali.
      O tieto večery je medzi cirkvami a kultúrami veľký záujem. Evanjelici oslavujú Pamiatku reformácie, za nimi katolíci Všetkých svätých, a potom spoločne Dušičky. Dnes sa k nim tlačí aj globalizovaný helloween. Miesto spomienky na dedka a babku čoskoro budú deti prezlečené za príšery žobrať cukríky a nás starších budú pozývať na helloween párty. Už sme k tomu blízko.
  
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Pamiatka zosnulých


The last farewell

In 835 the pope Gregor IV. has declared 1st November the All Saints Day as a remembrance and honor for all the well-known Christian saints. After some time people had also begun to remember their deceased ones on this occasion and hence 2nd November is known as The Remembrance of the Deceased or “Dušičky”. The Remembrance was introduced by the holy abbot Odilo from Cluny in 998. That’s when the traditional rite of lighting candles on the graves started. Later on people also began to decorate their graves with flowers as we know it nowadays.

streda 13. októbra 2010

Požiarna hliadka

Prvý požiarny poriadok vydal v roku 1788 cisár Jozef II. Ku stému výročiu jeho vydania cisár František Jozef u nás známi ako Ferenc Jóžka nariadil, aby bol v každej obci vytvorený zbor dobrovoľných hasičov. Nie je známe, či Demandice toto nariadenie splnili ešte za Rakúsko-Uhorska alebo ho prežili aj bez vlastných hasičov. Rok 1923 je rokom vzniku dobrovoľného hasičského zboru v Demandiciach. Spolková zástava dobrovoľných hasičov visí dodnes v miestnom kostole.

Svätý Florián pomáhal hasičom až do roku 1951, vtedy ho nahradili požiarnici, ktorí sa v dobrovoľnom hasičskom zväze opierali o kolektívnu silu celoštátnej organizácie. Pomoc sv. Floriána vystriedalo snaženie iskier a pionierov. Iskri pravda neboli skutočné ale predvoj pionierov a tak spoločne požiare nezakladali ale im mali predchádzať.

Velenie demandických hasičov
 
     Nestormi hasičov a neskôr požiarnikov boli v Demandiciach Oberfranc Géjza báči a Kováčik Pišta báči, obaja bývali na našej ulici pod Bujdoškou. Náčelníkom dobrovoľných hasičov bol niekoľko desaťročí Štefan Kováčik. Býval v dlhom dome oproti nám. Na jeho konci mal kováčsku šmikňu a bol demandickým kováčom a podkováčom, lebo v dielni zakladal koňom podkovy. To bola pre nás šarvancov veľká atrakcia. Pišta báči robil v akejsi zástere a koňom vždy za ich erdžania a prskania zdvihol nohu, zohol ju v kolene a veľkými kliešťami zručne povyberal klince z poškodenej podkovy. Ešte rozhorúčenú podkovu priložil na kopyto a nás prizerajúcich zaplavil smrad horiacich paznechtov. Koníky aj my sme to vydržali.
     Pišta báči ako kováč najlepšie v dedine rozumel ohňu s ktorým denne pracoval. V rohu jeho tmavej šmikne boli mohutné kožené mechy, ktoré poháňal ľavou nohou a po pravom boku narábal so železom v rozžeravenom kokse. Vykoval takto nejednu bránu na Bujdoške. Jeho prácu vidieť dodnes na domoch Ukropovcov, Oberfrancovcov i Hósovcov. Nuž nečudo, že Pišta báči bol prvý kto ráno zakladal v dedine oheň a  vedel ho aj hasiť.
     Bol to on, kto sa staral o kontinuitu hasičského spolku. Keď sme boli v tretej triede usúdil, že sme už dosť zdatní na to aby sme vládali nosiť niektoré hasičské nástroje. Chlapci, ale aj poniektoré dievčatá, ktorých získal pre hasičskú myšlienku potom chodili na ihrisko nacvičovať požiarny útok. Na znak toho, že sme boli zaradení medzi odvážnych nástupcov svätého Floriána a mužov v obci, začali sme sa česať dohora. Asi tie naše kohúty na hlavách mali pripomínať červeného kohúta požiaru.
     Hasičský ošiaľ netrval dlho, lebo aj iné spolky o nás javili záujem, pravda nie tak nezištne a úprimne ako Pišta báči. Vstup do Pionierskej organizácie, účinkovanie v hudobno- speváckom krúžku, nácvik divadiel a predovšetkým láska k futbalu nás od hasičstva odvádzali. Viac menej to bola dôležitá fáza nášho detstva. Už ako pionieri, verní pionierskemu sľubu, sme v lete pôsobili ako požiarne hliadky. Našou úlohou v období žatvy bolo prijímať od občanov hlásenia o požiari a bezodkladne ich tlmočiť na miestnom národnom výbore.

 Toto nie je stará demandická hasičská zbrojnica, ale sa jej veľmi podobá

Hliadka bola vždy dvojčlenná. Sídlila v drevenej búde, ktorá stála v rohu pozemku patriacemu k obchodu Berty Weisovej rovno oproti fare. Bola to bývalá hasičská zbrojnica  pri ktorej sa ešte nebezpečne týčila akási drevená rozhľadňa slúžiaca v mladších časoch aj ako stojan na sušenie požiarnych hadíc. Bola v takom stave, že sme sa na ňu nikdy nepokúšali liezť, čo by náš výkon požiarnej hliadky len zdokonalilo.
     Služby sme mali počas leta rozpísané v dvojiciach a tešili sme sa na deň keď do nej nastúpime, lebo to do nás vnášalo pocit vyššej dôležitosti. Stará hasičská zbrojnica by v dnešnom ponímaní iste zapadla do pojmu enviromentálna záťaž. Bola zostavená z dosák pravidelne natieraných spáleným olejom zo Stalincov na miestnej traktorovej stanici umiestenej na záhumní za Oberfrancovým domom. Okolo prične na ktorej boli nahádzané staré, pôvodne asi biele uniformy hasičov, sa rosýpali z vriec akési chemikálie obkolesené niekoľkými sudmi po dechte páchnuceho svinstva smolovatého výzoru. Hliadka v tomto prostredí rozhodne netrpela obťažovaním hmyzu. Nikto sa počas služby nenudil, lebo sa tu vždy zdržiavalo dosť členov požiarnych hliadok, ktorí službu už mali a do ďalšej sa nedostali a tak nezištne  pomáhali kolegom  svojou prítomnosťou. To bolo najmä vtedy, ak bolo usmoklené počasie a na ihrisku a pri potoku nebolo zábavy.
     Nepamätám sa, že by sme boli niekedy nejaký požiar ohlásili, ale boli sme na to pripravení tak, ako sa písalo v hesle na našom pionierskom opasku " Buď pripravený! Vždy pripravený!" .
     Vyšším stupňom ochrany pred požiarmi boli ovšem nočné hliadky dospelých. Obdobne ako my pionieri, ktorí sme bdeli cez deň, v noci sa o to starali dve hliadky ponocných. Jedna chodila po dedine do polnoci a druhá od polnoci do rána. Vyzbrojená bola obrovskou a pre nás chlapcov i ťažkou požiarnou halapartňou. Tá mala hliadke slúžiť na strhávanie horiacich častí, ak by sa hliadka k požiaru dostala ako prvá. Plnila aj akúsi policajnú funkciu proti možným nočným zlodejom.

 Uniforma hasičov za prvej republiky

     Keď otec slúžil v hliadke do polnoci, zvykol ma poslať do niektorého domu po halapartňu a to tam odkiaľ bol chlap slúžiaci v rannej hliadke. Neraz som tak vliekol na pleci tú ohavu a pripadal si ako husita tiahnúci do boja proti cisárovi Žigmundovi. Bola to nepríjemná štreka, ale dôležitý príspevok k verejnému blahu v obci. Ktovie u koho nakoniec halapartňa skončila, lebo po čase sa s hliadkovaním prestalo.
     Demandice sa napriek požiarnej hliadke ohňu nevyhli a počas nášho detstva sme ich zopár zažili najmä preto, že triedny boj sa prejavil aj v našich dedinských pomeroch. Politické procesy a iné okolnosti v dedine vyvolávali určitý strach a napätie a to aj okolnosťami priamo v dedine keď horelo a bolo pravdepodobné, že to nebola nešťastná náhoda.

Zástava demandických hasičov

     Prvý požiar, ktorý si pamätám bol cez žatvu v polovici päťdesiatych rokov keď som ešte nechodil do školy. Mlátilo sa vtedy v Araňbáni. Pri vysokom cere oproti vinici Nandiho Gašpara stála parná mašina poháňajúca mláťačku. Ako drobné decká sme pri tom nemohli chýbať. Spomínam si ako v okamihu asi z metrového plameňa na päte stohu vzbĺkol mohutný stĺp ohňa až vyše stohu. Bolo to určite od iskry parnej mašiny. Ženy pomáhajúce na stohu chlapom, ktorí viazali boky stohu zvrieskli a naskákali k rebríku, aby ich ohnivé peklo nepohltilo. Veľká Vilma, ako ju prezývali, skočila na rebrík tak, že sa po ňom rovno po chrbte zošuchla. To už mašinista zhodil z mašiny remenicu, aby zastavil mláťačku a na kočišov so snopmi obilia kričal aby vozy odtiahli a kone zapriahli do mláťačky, aby ju odtiahli skôr ako by zhorela so stohom. Aj na nás zakričal aby sme utekali do dediny nahlásiť, že horí. My sme potom ako o dušu utekali po poľnej ceste dolu Čepekom a cez nemecké záhrady aby sme v dedine s krikom oznamovali, že v Araňbáni horí. Neviem, ako ten požiar skončil no iste sa tou slamou už na družstve nepoprávalo.

Hasičstvo v Demandiciach bolo posilnené aj migráciou. Na fotke v strede s trúbkou Jozef Kočerha, ktorý sa s rodinou prisťahoval z Hámrov  zatopených Oravskou priehradou
 
     V jednu noc zavládlo v dedine ďalšie vzrušenie, keď sa ľudia budili na blikotavé svetlo šíriace sa od Strelcovho majera nad dedinou. Plápolal tu stoh slamy, ktorý veru nemal príčinu sa sám zapáliť. K tejto udalosti sa zanedlho pripojili aj ďalšie prípady spadajúce do dnešnej hasičskej agendy. Do studne Feri báčiho Hósa, ktorý bol tajomníkom MNV a potom aj do studne skupinára družstva Jána Urbana niekto nalial spálený motorový olej. Bola to pre poškodených veľmi nepríjemná ale aj nebezpečná vec. Spálený motorový olej sa potom objavil aj na fasáde novo omietnutého národného výboru a aj na novej omietke budovy riaditeľstva štátneho majetku. To už boli vážne veci najmä preto, že sa pri týchto akciách objavili aj letáky s textom: Dolu s hájnikom! Dolu s predsedom! Do veci sa angažovali tajní, ako sa u nás hovorilo príslušníkom Štátnej tajnej bezpečnosti. Tí zaistili cedule písané na papieri, ktorý sa dával na steny pozdĺž postelí, aby sa periny od vápna na omietke nezamazali. Po type, ktorý dostali na istého Kováča, že sa po nociach vytráca z domu a po porovnaní písma na ceduliach s podpismi na výplatniciach družstva išli na isto. Kováčovi,ktorý tiež býval na Bujdoške, pri posteli poskladali z letákov chýbajúce kusy a ten šiel na viacero rokov do väzenia.

Kováč a Kováčik 

     Kováč, ktorého krstné meno Viktor si málokto pamätá, sa po výkone trestu vrátil do dediny, ale tá ho už medzi seba neprijala a čoskoro predal dom a odsťahoval sa z Demandíc. Bol to človek nevšednej fyzickej sily, nikto v dedine nezdvihol pri betónovaní základov domov ťažší kameň ako on. Svojou podstatou bol asi vzorom anarchistu. Nebojoval len proti ľudovej demokracii, ako by z vyššie uvedeného vyplývalo, ale proti každému režimu, ktorý ho obklopoval. Svoju obživu hľadal aj v Amerike. Tu sa živil okrem iného aj ako boxer. Jeho svaly na rukách na fotke, ktorú som získal tomu nasvedčujú. Už v Amerike zrejme mal problémy s ich kapitalizmom, lebo ho tamojšie úrady vypovedali naspäť do ČSR. Aj počas pôsobenia na Santovke sa vraj potýkal so žandármi a nebolo tomu inak ani v Demandiciach za Maďarska.
     Aj po odchode Kováča z Demandíc horelo, ale boli to už takpovediac normálne požiare, keď na družstve zhorel senník samovznietením mokrého sena alebo maštaľ od skratu elektrického vedenia. Rodinný dom bol poškodený požiarom raz, to keď sa v drevárni rodiny Brigantovej samo vznietilo uhlie, ktoré uskladnili mokré. Tento požiar dopadol lepšie, lebo zhorel len krov domu. Avšak v susedných Sazdiciach obchodník Váňa vyhorel potom, keď pre sťažnosti ľudí, že im vybuchujú lampy s petrolejom, ktorý u neho kúpili to skúsil aj sám a zapáli sud s benzínom a nie petrolejom ako mu mali dodať. Pri tom prišiel o život.  Obdobný prípad sa stal aj pri prechode frontu v Tupej, keď vojaci maďarskej armády pri prečerpávaní benzínu na železničnej vlečke svietili do cisterny otvoreným ohňom.
     Ohňu opačným živlom je voda. S tou sa demandickí hasiči potýkali, keď sa potok Búr búril. V päťdesiatych rokoch to nebola mimoriadna udalosť, lebo jeho zanesené koryto pojalo málo vody a tá sa po každej výdatnejšej búrke v jeho povodí vyliala na demandické lúky od svätého Janka po futbalové ihrisko. Tieto lúky pôsobili ako suchý polder a ochraňovali domy pozdĺž Búr potoka.
     V sedemdesiatych rokoch veľká voda udrela aj inak. Po mimoriadne silnej búrke nad Bujdoškou sa rozvodnil potôčik Harš, ktorý z nej inak zvádza nepatrné množstvo vody tak, že zaplavil Székelov dom pri autobusovej zastávke. Búrka nad Gunárovou dolinou zas zaplavila Jakušíkov dom stojaci na jej dolnej strane.

Aj v tomto roku potok Búr ukázal svoju silu a to hneď dva razy, keď svojimi vodami zaplavil demandické lúky a futbalové ihrisko na nich. Bodaj by viac škody než odložený futbalový zápas nespôsobil.

Viac uvidíte po kliknutí na videoprezentáciu:






Fire guard

The first Fire Order was issued in 1788 by the emperor Joseph II. A hundred years later it was Francis Joseph, aka “Ferenc Jóžka”, who ordered a voluntary fire brigade to be created in every village. It remains uncertain whether this order was fulfilled in Demandice while the Austrian-Hungarian Empire still lasted. Anyway, the first written mention of such a voluntary fire brigade in Demandice comes from 1923. And even nowadays, the banner of voluntary fire-fighters is still hanging in the local church.