Vianoce 2020

 

Hornosemerovské panstvo

Veru neradostný je pohľad na sídlo rodiny, ktorá v Honte ale aj v celej krajine veľa znamenala. Ide o sídlo rodu Hellenbach v Horných Semerovciach. Stráca sa zo dňa na deň uprostred desaťhektárového bývalého parku. O životoch grófskych rodín, ktoré tu žili dve storočia, som získal originálne dokumenty a spracoval ich do publikácie, ktorá ich osudy približuje. Záujemcom je k dispozícii v Mestskej knižnici v Šahách.

Pohľad na medzivojnový stav kaštieľa

Kaštieľ bol najvýstavnejšou budovou v širšom okolí. Na poschodí sa nachádzali salóny so zrkadlovou výzdobou. Budova pochádzala z roku 1767. Pôvodne bola postavená v barokovom štýle Jurajom II. Hellenbachom. Neskôr ju do klasicistickej podoby zmenila rodina Stainlein-Saalestein, ktorá bola pokračovateľkou rodu v ženskej línii. V jej okolí je rozsiahly anglický park so vzácnymi drevinami. V povojnovom období bola v kaštieli umiestnená škola. Po jej premiestnení do novej budovy a zmene vlastníctva po roku 1990 budova chátrala a rozsiahly park  v jej okolí spustol. V  kaštieli sa od 18. storočia vystriedalo viacero generácií grófskych rodov. Ženením a vydajmi tu postupne sídlili príslušníci rodov Stainlein-Saalestein, Wilczek a Chorinsky.

       V kaštieli sa viedol pestrý spoločenský a hudobný život. Ludwig Karol Stainlein-Saalestein sa zaoberal aj komponovaním vážnej hudby. V kaštieli bol častým hosťom zakladateľ modernej maďarskej opery Ferenc Erkel. Na návšteve tu bolo mnoho významných osobností 19. storočia napríklad politik István Széchényi.

     Do mojej zbierky sa mi podarilo získať doposiaľ nezverejnené fotografie takmer troch desiatok osôb hornosemerovských grófov, ktoré vám predstavujem.

Autor

Anna Mária, barónka von Hellenbach

Grófka Mária Wilczek

Grófka Sofia Westerholt, rodená Stainlein

Bazilika minor sv. Benedikta, opáta

Bazilika minor sv. Benedikta, opáta v Hronskom Beňadiku patrí medzi klenoty nášho okolia. Je súčasťou kláštora, ktorý patril v stredoveku medzi najstaršie a najvýznamnejšie v Uhorsku. Súčasný kostol stojí nad základmi trojloďovej románskej baziliky. V telese gotickej stavby, ktorá vznikala od 14.storočia, sa nachádza kamenárska výzdoba vysokej kvality. 

    V gotickej kaplnke sv. Krvi vysvätenej v roku 1489 je uschovaná relikvia Kristovej Krvi - kúsok starého plátna s kvapkami Kristovej Krvi, ktorú dostalo opátstvo od kráľa Mateja Korvína I. v roku 1483 pri vysvätení nového kostola. Od tých čias sa úcta k Božej Krvi šíri po celom okolí. Relikvia sa viaže k Veľkonočným sviatkom, ktoré sú oslavou zmŕtvychvstania Ježiša Krista po jeho smrti na kríži.

  Keďže počas týchto sviatkov nie je možné sa v kostoloch zhromažďovať, prinášam vám pohľad na baziliku tak, ako ju prezentujem v mojom už ukončenom rukopise. Pravú atmosféru zažijete pri osobnej návšteve v lepších časoch.

Oblievačka

Demandice sa radili k východnému zvyku veľkonočného oblievania. Oblievali sme dievčatá aj vydaté ženy. Západniarsky zvyk šibania korbáčom sa neujal. Najdivokejšie oblievačky sa podľa spomienok mojej mamy konali v prvých povojnových rokoch, o ktorých tvrdila, že chlapi boli po vojne ako diví.

Oblievačka u Košúthovcov

V päťdesiatych rokoch sa tento zvyk zmiernil natoľko, že chlapi a mládenci upustili od vláčenia vedier, ktorých obsah končil na vyhliadnutej dievke. Nahradili ich plechové hrnčeky. Vedro sa nosilo pre prípad, že gazdiná zamedzila prístup k vode. Autonómna zásoba bola pri ruke. Hoci dievčatá polievanie nenávideli, dobre vykúpaným rovesníčkam aj závideli.

      Od polovice tohto desaťročia sa postupne zavádzalo aj zmierňovacie opatrenie, ktoré spočívalo v pofŕkaní dievčaťa kolínskou vodou. Ani toto dievky s bohvieakou radosťou neprivítali. Kým sa dopoludnia vystriedalo niekoľko partií oblievačov, smrdeli zo zmesi použitých voňaviek ako apatiekárske mačky. Matky dievčat si mládenci nechceli rozhnevať, a preto na nich vodou šetrili. O to viac míňali voňavky. Zákaz podávania alkoholických nápojov mladistvým osobám nebol uplatňovaný, čo zas bola pomsta dievok na oblievačoch. Tí neraz mali v sebe viac druhov pálenky, než dievčatá vôní na sebe.

      Na obed sa s polievaním končilo. Nie však celkom. V utorok takéto právo patrilo ženám, avšak to už muži a mládenci zarána zmizli do roboty a škôl, a tak sa len zriedka stali terčom odvety.

(Úryvok z knihy: Milan Ukrop „Spomienky šibeničníka“) 

Literárny večer

V rámci projektu Literárna kaviareň sa 27. februára v Mestskej knižnici v Šahách uskutočnil autorský večer Milana Ukropa, ktorý sa zaoberá skúmaním historických udalostí v našom hontianskom regióne.

     Autorov život a tvorbu v krátkosti predstavila Magdaléna Majorošová. Milan Ukrop sa narodil v obci Demandice ležiacej v povodí potoka Búr. Po školskej dochádzke v rodnej obci a maturite v Šahách, vysokoškolské štúdium absolvoval na Univerzite Komenského a na Univerzite Karlovej. Do roku 1990 pôsobil v Prahe ako vysokoškolský vedecko-pedagogický pracovník. Špecializoval sa na ústavné právo, čo neskôr využíval počas ďalšej praxe v oblasti zákonodarstva na ministerstvách spravodlivosti, vnútra, na Úrade vlády SR a v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Je autorom a spoluautorom viacerých vysokoškolských učebných textov a iných odborných publikácií a článkov.

    Po odchode do dôchodku sa zaoberá históriou rodného kraja, ktorú spracoval vo vyše 250 príspevkoch uverejnených na svojom blogu „Pod Bujdoškou“. Časť z nich bola publikovaná v roku 2011 aj knižne. 

    Pevné puto s rodiskom a regiónom sa prejavuje v jeho tvorbe. Je spoluautorom kníh: Kostoly demandickej farnosti; Santovčania vo svetových vojnách a Textilné nápisové nástenky ako produkt sedliackej kultúry. Samostatne spracoval publikácie: Pod Bujdoškou; Spomienky šibeničníka, Boje v Honte a Tekove 1848/1849; Z povodia Búru; Demandický svet Blaškovičovcov a Grasalkovičovcov (1709-1762) a Spomienky na skle.

    Autor počas stretnutia s čitateľmi hovoril o niektorých historických udalostiach, ktorých sa zúčastnili osobnosti z nášho regiónu, najmä o ľudských osudoch Jána Rákoczyho, hontianskeho rodáka a tajomníka Ľudovíta Košútha. Svoje vystúpenie dopĺňal aj vidoprezentáciami prírody Hontu a dokumentov regionálneho pôvodu. Účastníkov stretnutia potešil aj predstavením knižných titulov, ktoré má pripravené do tlače a o ktorých dúfa, že sa čoskoro dostanú do rúk čitateľov. Tešiť sa môžu na knižné vydania: Demandičania (Ako sme žili); Demandické vinice a pivnice; Santovka v uplynulom čase; Z truhlíc dudinského okolia; Hontianska panoráma; Hontiansky odev; Erby demandických rodov; Neznámy odboj a Korene nášho rodu.

    Po vystúpení autora nasledovala autogremiáda. Autor knižnici daroval niekoľko kníh zo svojej tvorby, ktoré sú záujemcom k dispozícii.

Literárny večer v Šahách

Vážení priatelia na Facebooku a čitatelia mojich blogov!

Vďaka pozvaniu Mestskej knižnice v Šahách sa s Vami budem môcť osobne stretnúť v podvečer 27. februára v priestoroch knižnice. Počas literárneho večera chcem rozprávať o viacerých zaujímavostiach nášho regiónu, ako aj o osobnostiach a udalostiach, ktoré som vo svojich publikáciách popísal. 

Viacerí zo šahanského regiónu ste na moje blogy reagovali a preto by som Vás aj rád osobne spoznal. V pripravených videoprezentáciách chcem predviesť ukážky z rukopisu trilógie o Honte, ktorú mám pripravenú do tlače.  

Srdečne Vás na pripravené podujatie pozývam!

Milan Ukrop

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)