streda 28. decembra 2011

Demandický drobizg

V tomto roku si vedecká verejnosť pripomína dvojité okrúhle výročia vzťahujúce sa k osobe MUDr. Jozefa Pantočka (1846 – 1916 ). Jozef Pantoček pochádzal z lekárnickej rodiny , narodil sa v Trnave, vyštudoval medicínu na univerzite v Gotingene a vo Viedni. Lekársku prax začal v Továrnikoch , pôsobil ako hlavný lekár v štátnej nemocnici v Bratislave. Popri medicíne sa intenzívne venoval botanike. Je to botanika, ktorá spojuje našu obec s týmto vynikajúcim vedcom. 

MUDr. Jozef Pantoček

      J. Pantoček vykonával botanický výskum    vo Veľkej Fatre, Vysokých Tatrách a neskôr i v Dalmácii, Bosne, Čiernej Hore, Hercegovine a v Albánsku i vo Francúzku.  Okrem opisu existujúcich rastlín sa venoval ako jeden z prvých vedcov  aj fytopaleontológii. V centre jeho záujmu boli jednobunečné kremičité riasy. V roku 1902 publikoval výsledky svojho  výskumu rozsievok ( Diatomaceae ) . V rámci jeho vedeckého popisu sa stretávame aj s menom Demandíc. Je to v súvislosti so zavedením taxonu pre jeden z druhov rozsievok, Fragilaria hungarica Pantocsek, ako porovnávacieho štandardu pre skupinu živočíchov, ktoré vykazujú spoločné vlastnosti.Ako miesto jej výskytu uvádza Demandice v Hontianskej stolici. Nález tejto vzorky bol datovaný na rok 1892. Vzorka pochádza z treťohorných usadenín. Bližšie miesto sa neuvádza. Podľa toho, že dnes sú známe takéto náleziská v okolí Banskej Štiavnice, Zvolena a Lučenca  dá sa podľa ich vzhľadu usúdiť, že vzorka bola pravdepodobne získaná v starej pieskovcovej bani na Bujdoške. Nie je však vylúčené ani iné miesto. V našom chotári treťohorné usadeniny  pieskovcov vystupujú na povrch na niekoľkých miestach. Napríklad na Bujdoške  v náprotivnom, na juh orientovanom svahu nad cestou. Môžeme ich vidieť aj v svahu východne od bývalého Klimkovho majera na Ilave. Pivnice v časti Pivničky a na Cinvári sú vyhĺbené tiež do takéhoto materiálu.

Treťohorné usadeniny v Demandiciach.Nad nimi usadeniny vytvorené  po ústupe mora.

      Rozsievky sú veľmi malé organizmy o veľkosti len niekoľkých mikrónov a preto ich voľným okom nevidíme. Najstaršie nálezy rosievok sa datujúu do obdobia pred 120 milónmi rokov. Ich vymieraním sa postupne v moriach usádzali a pod tlakom vody spevňovali kremité schránky čím vytvárali horninu – diatóm. Tieto horniny majú praktické využitie a ťažia sa v miestach s vyššou mocnosťou usadenej vrstvy. Najčistejšie ložisko tejto suroviny v Európe je v Macedónsku a dosahuje mocnosť 12 metrov. Ložisko v Kalifornii má hrúbku až 305 metrov. To dokazuje, že rosievky sa rozšírili po celom svete . Predpokladá sa, že existuje milión až desať miliónov druhov. Predstavujú podstatnú zložku biomasy a významne sa podieľajú na tvorbe kyslíka.

Vľavo pôvodná kresba J. Pantočka zobrazujúca Fragiláriu hungaricu podľa vzorky z Demandíc (1892) [podľa https://vm.mtmt.hu/download/1274327.pdf%5D

      Z praveku sa z nich zachovali kremičité schránky, ktoré sa dajú skúmať ako fosílie dodnes. J. Pantoček sa v rámci ich výskumu stal priekopníkom mikrofotografie. Svoje fotografie urobené cez mikroskop s úspechom vystavoval. Za svoj prínos pre rozvoj fotografie sa stal nositeľom Zlatej medaily amatérskej fotografie. Demandice tak mali šťastie, že sa v nich zdržiavala po J. Marastonim, ktorý bol priekopníkom fotografie v Uhorsku v polovici 19. storočia, aj tvorca mikrofotografie.
      Svoje celoživotné zbierky a dielo venoval Národnému múzeu v Budapešti. Žiaľ počas bojov o Budapešť na prelome rokov 1944/1945 bolo zničených osemdesiat percent jeho zbierkového materiálu. Zachovaná časť z nich je tu v úschove doposiaľ.

Zbierky MUDr. Jozefa Pantočeka v Národnom múzeu v Budapešti, ktoré neboli počas vojny zničené. Je medzi nimi aj taxon z Demandíc

Mikroorganizmy boli celoživotným osudom Jozefa Pantočka. Je paradoxom, že jeden z nich ho pripravil aj o život, keď v roku 1916 zomrel v Továrnikoch na nákazu brušným týfusom.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Usadeniny rosievok




Little Things of Demandice

This year the scientific community honours twin anniversaries related to the person of MD. Pantočka Joseph (1846-1916). Joseph Pantočka came from a pharmacists Pantoček family, was born in Trnava and studied medicine at the University of Gotingene and Vienna. After having begun his Medical practice in Tovarniky, he served as chief physician in the state hospital in Bratislava. Alongside with medicine, he also intensely practised botany. It's botany which connects our community with this excellent scientist.

nedeľa 25. decembra 2011

V meste Betleheme

Sviatok Narodenia Pána, jeden  z najväčších sviatkov cirkevného roka, slávia dnes kresťania na Slovensku i vo svete. Pripomínajú si udalosti v Betleheme, meste asi desať kilometrov južne od Jeruzalema, kde sa podľa tradície v jaskyni za mestom pred dvomi tisícročiami  narodil Ježiš. Mesto Dávidovo - Betlehem v hebrejčine znie aj ako mesto chleba, arabsky mesto mäsa, sme si už v útlom detstve spájali s obrázkami, ktoré sme vídali na pohľadniciach k Vianociam. Pacholiatko ležiace v jasličkách na slame bolo symbolom Vianoc nášho detstva a je tomu tak aj v dnešný deň v celom kresťanskom svete.

Pre návštevu Izraela sme sa rozhodli s manželkou pred rokom, dúfajúc v pokojný rok v ktorom zámery turistov a pútnikov nenarušia nepokoje v tejto oblasti sveta. O pár dní vypukla arabská jar a preto sme až do mája trnuli, či našu cestu do kolísky kresťanstva a miesta narodenia Ježiša z Nazaretu nestornujeme. Do nepokojnej Palestíny sme sa napokon koncom mája vydali.
      Palestínsku krajinu som spoznával v detstve na známkach listov a pohľadníc, ktoré posielali z Palestíny sestry Eislerové pochádzajúce z Demandíc. Po  návrate z koncentračného tábora sa vysťahovali do Palestíny. Naša skupina priletela po viacerých bezpečnostných kontrolách do Tel Avivu odkiaľ sme sa presunuli cez Jeruzalem na územie Palestínskej autonómie, do mesta Betlehem.
      Z Jeruzalema sa po štvrťhodinovej jazde mierne zvlnenou krajinou Júdska   zastavujeme pri nevábnom  železobetónovom osem metrov vysokom múre, ktorým Izrael ohradil Palestínu aby získal kontrolu nad pohybom jej obyvateľstva v snahe chrániť sa pred teroristickými útokmi. Poznal som Berlínsky múr, ten bol proti tomuto len slabým oplotením aj keď miestami tiež betónovým.

Naša skupina na Námestí Jasličiek

      Do mesta vchádzame cez jednu z kontrolných brán. Aj keď táto nemôže pri svojom niekoľkoročnom veku pamätať biblickú dobu, nachádza sa neďaleko Ráchelinej hrobky. Tu podľa Starého zákona patriarcha Jákob pochoval svoju manželku , ktorá mu porodila najmladšieho syna Benjamína. Betlehem sa spomína v biblických textoch aj v iných súvislostiach, napríklad z neho pochádzal rod Dávida, pastiera ktorý sa stal židovským kráľom už tisíc rokov pred udalosťou, ktorá Betlehem preslávila najviac, narodenie Ježiša Krista.
      Už aj naše ubytovanie na dve noci v Betleheme sa nesie v tomto znamení, hotel sa volá „Nativity“ – „Narodenie“.
      Slobodný rozvoj kresťanstva nastal až za vlády cisára Konštantína, ktorý v roku 313 udelil kresťanstvu slobodu kultu. Jeho matka  sv. Helena bola nadšenou zberateľkou relikvií a nie náhodou sa považuje za prvú archeologičku, ktorá sa v Svätej zemi snažila nájsť miesta spomínané Bibliou. Jej meno nesie aj kostolík na našom Hýbeci. Na naliehanie svojej matky nechal cisár Konštantín postaviť baziliku  nad Jaskyňou Narodenia, ktorá sa nachádzala pri vtedajšej osade Betlehem. Prvá spomienka na túto stavbu je z pamätí pútnikov z roku 333. Bazilika bola počas vzbury Samaritánov značne poškodená a preto bola cisárom Justinianom v rokoch 483-556 prestavaná. Stavba, ktorú dnes vidíme, je v podstate touto stavbou zo šiesteho storočia.

 Tu stáli jasličky

      Napätá bezpečnostná situácia v tejto oblasti, ktorá neobišla ani nás, značne poškodila turistický ruch. Keď v popoludňajších hodinách prichádzame na Námestie Jasličiek je  temer ľudoprázdne. S pokorou vstupujeme do Brány pokory temer na kolenách. Vchod do baziliky je zamurovaný tak, aby sa pútnici klaňali pri vstupe na posvätné miesta. Dôvod zníženia vchodu bol prozaickejší. Mal zabrániť tomu, aby rôzni dobyvatelia nevchádzali do Baziliky Narodenia Pána na koňoch a ťavách. Posledné krvavé udalosti sa tu odohrali v roku 2002, keď sa v bazilike zabarikádovalo 240 radikálnych Palestíncov. Deviati z nich pri dobýjaní baziliky prišli o život. O zložitosti pomerov svedčí aj to, že bazilika leží na území pod palestínskou správou  a samotná bazilika patrí trom cirkevným komunitám. Svoj priestor tu nachádza štrnásť kresťanských cirkví..
      Atmosféru v bazilike som mohol zaznamenať svojim fotoaparátom vďaka tomu, že v nej nie je zákaz fotografovania, čo na mnohých podobných miestach zažijete.
 
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Bazilika Narodenia Pána




In the Town of Betlehem

Feast of the Nativity, one of the biggest holidays of the church, is being celebrated by Christians in Slovakia and in the whole world. We are all recalling the events in Bethlehem, a town about ten kilometers south of Jerusalem, where according to tradition, in a cave outside the city Jesus was born two thousand years ago. The City of David - Bethlehem (in Hebrew, it also sounds like the city of bread, in Arabic city of meat) was even in the time of our childhood associated with images that we had seen on postcards for Christmas. “Pacholiatko” lying in the manger on straw has always been a symbol of Christmas of our childhood and this is the case even today, in all of Christendom.

sobota 24. decembra 2011

Hrady na dohľad

Pri pohľade z Demandického kopca od kóty 235, po našom Pri kríži, sa pred siedmimi storočiami v pohorí Borzsony črtali belavé siluety hontianskych hradov stojace na severnej a západnej časti tohto pohoria. Pod dnešnými urastenými bukovými lesmi sa skrývajú zvyšky hradov o ktorých sa len málo vie. Z niektorých už neexistujú ani ruiny a ich poloha a veľkosť sa dá odhadnúť len podľa terénnych nerovností. Tieto sídla poväčšine zanikli už počas tureckej okupácie Uhorska alebo ešte skôr.

 Pohorie Borzyony pri pohľade z nášho chotára. Po jeho západnom úbočí popri Ipli viedla cesta z Budína a Ostrihomu na sever k banským mestám. Známa je aj pod menom „ via magna“.  Pozdĺž nej existovalo viacero opevnených sídel.

      Najsevernejšie leží hrad Drégely o ktorom som sa už zmienil. Na ľavom brehu Ipľa sa nachádzal vodný hrad Hont v dnešnej obci Hont. Nad ňou na kopci Pázmán hegy bol aj ďalší hrad. Najbližšie k Demandiciam sa nachádzal hrad vo Vyškovciach nad Ipľom na mieste kde existoval už rímsky tábor. Z obce Kemence ležiacej oproti Vyškovciam sa môžeme priblížiť Čiernou dolinou v ktorej vedie lesná železnička ku hradným ruinám Godóváru. O niečo južnejšie z obce Peroczény sa dostaneme k hradisku Salgóvár a odtiaľ pokračovaním cez najvyšší vrchol pohoria (Csóvanyos 934 m n.m.) na hradisko Pogányvár ( Pohanský hrad). Južnejšie, nad sútokom Ipľa o Dunaja, sa nachádzali dva hrady. Damásdvár v dnešnej obci Ipolydamásd a východne od nej hrad Zuvár. Pri ňom je známy kláštor Mária nostra v obci Mariánosztra založený kráľom Ľudovítom Veľkým v roku 1352.Naproti nemu  na pravom brehu Dunaja stojí slávny kráľovský Vyšegrád. Demandice ležia od neho vzdušnou čiarou iba   44 kilometrov a preto v stredoveku patrili do najbližšieho okolia centra politickej moci Uhorska.

Hrad Vyškovce nad Ipľom

Hradisko vo Vyškovciach nenájdete ani podľa ruín. Na mape sa nachádza na ľavom brehu Ipľa medzi železničnou traťou a hraničnou cestou na mieste zvanom Mahír.

      Vyškovce nad Ipľom ležia len desať kilometrov na juhovýchod od Demandíc. Po prechode cez most ponad Ipeľ sa vľavo od cesty nachádza nízka vyvýšenina zarastená vegetáciou. Na pohľad úplne nenápadné miesto skrýva stopy po rímskom tábore. Nie je náhodou, že na jednom z majerov sa pri hĺbení základov akejsi šopy našiel džbán s 1200 striebornými mincami z prvých storočí nášho letopočtu. Doteraz je to najrozsiahlejší nález rímskych mincí na našom území. Obsahuje mince do začiatku markomanských vojen z čoho sa dá usudzovať, že v tomto období (počas druhého storočia) bol uložený do zeme. Bolo to v čase, keď sa na Pohroní zdržiaval rímsky cisár Marcus Aurélius.

Jedna z rímskych mincí z pokladu nájdeného vo Vyškovciach nad Ipľom.
 
      Lokalita bola osídlená aj v neskoršom období putovania národov čo dosvedčujú bohaté nálezy črepov. Miesto bývalého rímskeho tábora na ľavom brehu Ipľa sa v trinástom storočí (v roku 1296) uvádza ako súčasť panstva Jána Ujlakyho, čo bola jedna z vetví  rodu Čákovcov. Na prelome 13. a 14. storočia tu Ján postavil hrad, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1312. V roku 1315 ho prepustil Matúšovi Čákovi. Kráľ Karol Róbert ešte v tomto roku začal vojenské ťaženie proti Matúšovi Čákovi. V rámci neho obliehal aj tento jeho hrad, ktorý údajne obliehaniu odolal, avšak neskôr sa už nespomína. Je pravdepodobné, že vo vojnách proti Matúšovi Čákovi bol nakoniec zničený, lebo panovníkovi sa podarilo dobyť späť banské mestá na ceste ku ktorým hrad stál . Bol dôležitým strážnym bodom na stredovekej ceste, ktorá viedla z Budína a z Ostrihomu po úbočí Borzsonyu  popri Vyškovskom hrade stojacom na križovatke s cestou  vedúcou údolím potoka Búr cez Demandice do Bátoviec a Banskej Štiavnice, ako aj  na severovýchod  do Šiach. Tu bol vybudovaný pri kláštore most cez Ipeľ na jeho pravý breh. Posledná zmienka o hrade je z roku 1323. Hradný areál sa rozprestieral na ploche  približne 280 x 120  metrov s rozlohou temer tri hektáre.

 Zaniknuté hradisko vo Vyškovciach nad Ipľom. Tento pahorok sa volá Mahir. Na poli v popredí bolo asi jadro stredovekého hradiska. 
 
 
Poloha hradiska v teréne pri pohľade z pravého brehu Ipľa.


Godóvár 

Ak  budete mať viac času, môžete výlet do Vyšškoviec spojiť aj s túrou na ďalší hontiansky hrad v pohorí Borzsony. Východne od Vyškoviec sa nachádza obec Kemence z ktorej sa dá pokračovať peši alebo lesnou železničkou štyri kilometre do stanice Godóvár. Od rovnomenného penziónu sa po turistickej značke dostanete na 574 m nad morom ležiaci kopec na ktorom stál hrad Godót.


      Územie ležiace v kaldere tohto stratovulkánu bolo obývané už v praveku. Po založení Uhorského kráľovstva sa stalo súčasťou obrovského panstva rodu Hunt-Pázmán. Traduje sa, že sídlisko založil člen tohto rodu Godót. Podľa neho bola pomenovaná dedina aj hrad. Kráľ Ondrej II. v roku 1156  hrad a panstvo pripojil ku svojmu zvolenskému panstvu. V roku 1291 kráľ Ondrej III. daroval hrad a panstvo zabrané Jánovi  istému Františkovi, od ktorého ho  o dva roky neskôr odkúpil za šesť mariek a predal  ostrihomskému biskupovi. V majetku cirkvi bol až do roku 1945. Mimochodam, právnym zástupcom Ostrihomskej kapituly bol v druhej polovici 19. storočia demandický rodák a tunajší zemepán a poslanec Ján Paczolay. V druhej polovici 60. rokov minulého storočia bol na hradisku vykonaný archeologický prieskum podľa ktorého tu hradisko existovala už  v dobe Kyjatickej kultúry patriacej do neskorej doby bronzovej. Poloha a rozloha hradu sa dá určiť len terénnymi obrysmi valov. Základy hradiska sú skryté pod vegetáciou a zeminou. Aj napriek tomu návšteva tohto miesta v srdci pohoria stojí za to. 





Castles within Sight

If you took a look from today’s Demandice Hill towards the Borsony Mountains, 7 centuries ago you could have spotted pale white silhouettes of Hont Castles. In the mysterious shadows of well-grown beech forests we can now discover the remnants of these castles that we know so little of. Not even ruins are left of some of them, thus their location and size can only be estimated based on the ground disparity. Most of these settlements were destroyed during the time of Turkish occupation of Ugria or even earlier.

nedeľa 20. novembra 2011

Po okolitých hradoch

V starom uhorskom územnom usporiadaní sa Demandice nachádzali na území hontianskho komitátu z ktorého sa vyvinula hontianska stolica, či župa. Meno mala po rode Hunt a Poznan (Kuntz-Patzmann, Hont-Pázmány, ), ktorých korene siahajú až do veľkomoravského obdobia. Boli v službách kniežat Michala, Gejzu i jeho syna kráľa Štefana. Tešili sa jeho dôvere a pomáhali mu v boji proti odbojným maďarským kmeňovým vodcom na čele s kniežaťom Koppányom zdráhajúcich sa pristúpiť na kresťanstvo. Za svoje služby dostali Huntovci do správy rozsiahle územie v povodí Ipľa. Ich rod sa stal nesmierne bohatým a vďaka  tomu sa ženili aj s princeznami. Comes Lampert dostal za ženu Sepu, dcéru neskoršieho kráľa Bélu I. Ich slávna  svadba sa konala na Veľkú noc roku 1084 na Bzovíku za prítomnosti kráľa sv. Ladislava a jeho manželky Adhelaidy.

      Sídlom Huntovcov bol Ostrihom a neskôr nimi vybudovaný vodný hrad  v mieste kde sa rieka Ipeľ stáča zo západného smeru toku na juh  v úžine medzi dnešnými Šahami a obcou Hont na maďarskej strane hranice.

Naše putovanie po hontianskych hradoch začneme  v starom sídle Hontu.

      Prístup do Hontu je jednoduchý. Po prechode štátnej hranice na okraji Šiach po chvíli jazdy môžeme odbočiť vľavo do  prvej maďarskej obce Hont. Ipeľskou ulicou (Ipoly utca) prídeme do stredu tejto dedinky. Vľavo severovýchodným smerom sa nachádza Huňadyho ulica v tvare uzavretej elipsy, ktorá s okolitou zástavbou leží na bývalom polostrove Ipľa. Tu sa nachádzal teraz už neviditeľný hrad Hont. Dnešné koryto Ipľa tečie severnejšie a tak na polohu hradu upozorňuje len konfigurácia terénu. Pre lepšiu predstavu uvádzam jednu z dostupných ilustrácií zobrazujúcu umiestnenie a možný vzhľad tohto sídla.

Sídlo Hontianskej župy (zdroj: http://hu.wikipedia.org/wiki/Hont)

      V týchto miestach bol hrad aj na výšine západne od obce Hont na Kukučkinom vrchu (Kukucska hegy, Pazman hegy). Je to kopec vpravo nad cestou po ktorej sa vchádza z hraničného priechodu do Hontu. Obe hradiská existovali už pred tatárskym vpádom v roku 1240 a nespomínajú sa medzi tými, ktoré mu odolali. Dobové listiny z konca 13. storočia uvádzajú, že boli polorozpadnuté. Útoku mongolských vojsk odolali len dobre opevnené kamenné hrady a preto kráľ Bello II nariadil ako poučenie z katastrofy spôsobenej mongolskými hordami vybudovať niekoľko desiatok pevných hradísk. V tomto období boli v blízkom okolí postavené hrady Draguľ - Drégely a Litava-Čabraď. Tieto dva hrady si medzi seba podelili členovia rodu Hunt, Derž (Dezider) a Demeter v roku 1285. Ich pevnejšia fortifikácia vydržala do dnešných čias. Aj keď sú z nich ruiny je ich možné vidieť a navštíviť.
      Na východ od obce Hont sa nachádza ďalšia hontianska obec Drégelypalánk cez ktorú sa dostanete na turistický chodník na hrad Drégely. Do obce odporúčam vojsť vľavo až na tretej odbočke z hlavnej cesty do Hontinskej ulice  (Honti utca) a z nej po pár metroch doprava na Vár utca (Hradná ulica) ktorá vyústi do Rákoczi Ferencz utca. (V obci je smerové značenie  k hradu.)Na jej konci zabočíte doprava popri železničnej trati. Prejdete popod viadukt hlavnej cesty a zakrátko aj cez trať. Dajte si pozor na podvozok, lebo ste už temer na poľnej ceste. Po prechode trate miniete vľavo malú záhradkársku kolóniu. Tu sme na lúke chceli odstaviť auto ale nejaká dobrá duša záhradkára nás povzbudila k ďalšej jazde k hradu. Nuž opatrne po lesnej a úzkej cestičke sa opäť priblížite k trati pri mieste železničnej zastávky. Po prechode trate zídete z jej násypu na lúčku k prameňu nazvanému Schaffer kút. Tu na čistine zaparkujte, cesta ďalej neexistuje.
      Prameň horskej vody je upravený a podľa miestnych turistov,  odpočívajúcich pri stolíkoch,  je voda pitná. Doplnili sme si zásoby a nič sa nám po jej konzumácii nestalo. Na hrad sa dostanete po červenej značke v  tvare helvetského kríža. Zabudnite na serpentíny z našich hôr. Maďari chodia priamo k cieľu a preto vás čaká rovný pochod do kopca s nadmorskou výškou vyše štyristo metrov. Je zaujímavé, že podľa historických nákresov hradu sa naň takto chodilo od  dávna.

Hrad Drégeľ pred jeho zničením v roku 1552
      
      Po trase je rozmiestnených niekoľko náučných tabúľ informujúcich o geologickom pôvode pohoria, faune a flóre. Milo vás prekvapí, že text je aj v slovenskom jazyku. Ste v  Dunajsko-Ipeľskom národnom parku a tomu sa treba prispôsobiť. Pochod nie je príliš náročný ale ste stále v lese, čo sťažuje orientáciu. Zablúdiť nemôžete, ide sa stále rovno hore. Pred záverečným stúpaním k hradu je vtipné kreslené, upozornenie, že môžete ísť stále rovno ale je to prudké a tabuľa turistov s bakuľami posiela na kruhový chodník ktorý vás vari po osemsto metroch pohodlne vyvedie k hradu. Pred vrcholom sa držte stále doľava po svojej značke, lebo sa tu križuje niekoľko odbočiek. 

Reliéf na pamiatku Juraja Sondiho v podhradí

      Les sa pred vami vytratí a vstupujete do podhradia na miesta kde  9. júla 1552 vybojoval svoj posledný boj hradný kapitán Juraj Šucha - Sondi  (Gyorgy Sondi) čeliaci s nepočetnou posádkou tureckému útoku na rozstrieľaný hrad. Jeho pamiatke je venovaný veľký reliéf v podhradí.
      Kto bol Juraj Šucha, ktorý sa stal symbolom proti tureckého boja? Jeho rodinné meno bolo Šucha alebo Šucho. Sám prijal meno Sondi, ktoré si písal Sondi i Sondy. Ide o prídomok podľa obce Szond v báčskej župe. Po vpáde Turkov do Uhorska jeho rodina presídlila do turčianskej stolice kde mladý Juraj vyrastal v službách rodiny Révay  v Sklabini. Tu získal vojenské zručnosti a v bojoch s Turkami sa úspešne presadzoval vo vojenskom postupe. Po páde Novohradu sa do prednej línie dostal hrad Drégely, ktorý bol postavený okolo roku 1274 , patril do vlastníctva ostrihomského biskupstva, ktoré ho využívalo len ako poľovnícky zámok. Hrad už mal za sebou temer tristoročnú existenciu. Nebol modernizovaný a ani riadne udržiavaný. V tom čase bol hradný komplex aj ťažko poškodený výbuchom pušného prach uskladneného v hradnej veži po zásahu blesku. Pavol Váradi, ostrihomský biskup, za tejto situácie vymenoval Juraja Šuchu za hradného kapitána na čele sotva 80 člennej posádky. Nový hradný kapitán sa snažil všemožne posilniť posádku i hradný komplex. Písal žiadosti či už biskupovi, či hlavnému kapitanátu banských miest i kráľovskej komore. Posádka síce bola posilnená na 146 mužov, čo bolo proti chystanému útoku 10- 12 000 tureckých vojakov žalostne málo.
      Turecká armáda v čele s budínskym pašom Alim Hádimom  6. júla 1552 dorazila k Drégeľu. Obsadila prístupové cesty zo severu i z východu aby zamedzila príchodu posíl   posádke hradu. Tie sa však k hradu nikdy nevybrali. Juraj Šucha čelil s posádkou obrovskej presile. Po obkľúčení hradu ďalší deň turecké delostrelectvo z blízkeho návršia odstreľovalo narušené hradby. Zapálilo podhradie a v o vonkajšom múre vytvorilo otvor. Pri frontálnom útoku obrancov nepremohlo a so značnými stratami ustúpilo. Paša Ali vyslal do hradu parlamentárov s výzvou aby sa obrancovia vzdali. To kapitán hradu odmietol. Dal spáliť vlastný majetok, sám zabil svoje obľúbené kone a s celou posádkou prisahali, že budú bojovať do posledného muža. Ali pašovi po parlamentároch vyslal svoje dve pážatá s dvomi tureckými zajatcami a žiadosťou aby z pážat vychoval hrdinov. Sám pre seba žiadal čestný pohreb. Deviateho júla turecké vojsko rozstrieľalo delostrelectvom aj hradný palác a zaútočilo. Juraj Šucha po zásahu delostreleckou guľou už nemohol stáť a tak posledné chvíle prežil bojom  so šabľou kľačiac v ruinách hradu.
      Po boji pašovi priniesli hlavu hradného kapitána. Ali paša jeho žiadosti vyhovel a ako príklad udatnosti ho dal pochovať s vojenskými poctami na jednom z návrší medzi hrdom a Drégelypalánkom. Toto miesto sa volá Arany gomb. Pri pohľade z hradu na Drégelypalánk ho vidíte  v popredí. Je to kopec nad vyššie spomenutou záhradkárskou osadou.
      Hrdinstvo Juraja Šuchu ako obyčajného človeka z ľudu sa stalo legendou. V Maďarsku sa rozšíril jeho kult a aj na hrade Drégely je jeho symbolický hrob rovnako ako aj v Drégelypalánku. Už o mesiac  10.-11. augusta 1552 sa pri Plášťovciach v boji s Ali pašom stretol  Erasmus Teuffel stojaci na čele cisárskeho vojska. Jeho zbory o sile 8 000 mužov, prevažne žoldnierov, boli porazené. Na našom okolí začala na poldruha storočia turecká okupácia. Počas nej Demandice na niekoľko desaťročí zanikli.

      Z ruín hradu sa otvárajú krásne pohľady na východ do údolia Ipľa, na sever k slovenským horám a na juh a západ do hlbokých dolín zarastených bujnými lesmi pokrývajúcimi kalderu tohto stratovulkánu. Návštevu  hradu Drégely vrelo odporúčam.  Pamiatka  krajana  z oboch brehov Ipľa si to zasluhuje.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Hrad Drégeľ - Drégelyvár



Surrounding Castles

Back in the Middle Ages, Demandice was part of the ‘Hont County’. This name was derived from the knight house of the brothers Hunt and Poznan (Kuntz-Patzmann, Hont-Pázmány) who entered Ugria at the end of the 9th century, during the reign of earl Gejza. They served as an escort to his future wife. Both of them had settled in Ugria as the very first knights to have done so. Subsequently, King ‘Steven the Great‘ was knighted by them in the waters of ‘Hron’. The two brothers had King’s complete trust and were helping him to fight the rebelling Hungarian clan leaders (lead by Koppany) who were reluctant to accept Christianity. For their service and loyalty, both knights obtained large pieces of land around the Ipeľ River. Their house had become so rich and affluent that even princesses wouldn’t hesitate to marry them. Comes Lampert got married to Sepa, the daughter of the future King Bela I. Their glorious wedding ceremony was held at Easter 1084 at Bzovik, in the presence of King Ladislav and his wife Adelaide.

nedeľa 13. novembra 2011

Demandice „V srdci prírody“

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch chodil do Demandíc na letný byt v sprievode svojej manželky Jaroslav Holeček  z  Prahy. Bol to jeden z najlepších československých fotografov zvierat. Pobyt v našej dedine spájal so svojim povolaním. Dobre ukrytý v krytoch z konárov a zeliny vysedával dlhé hodiny aby svojou kamerou zachytil to, čo aj nám rodákom  bolo skryté. S časťou demandickej prírody doslova zoznámil celý svet.

Vpravo Jaroslav Holeček počas besedy nad svojimi fotografiami

      Do začiatku šesťdesiatych rokov nebol ako autor ešte známy, lebo svoje fotky publikoval v rôznych časopisoch a v knihách iných autorov. Po vydaní knihy s prvým veľkým súborom jeho fotografií pod názvom „V srdci prírody“ si získal priazeň širokej verejnosti a uznanie odborných kruhov. Kniha bola preložená do niekoľkých cudzích  jazykov a v roku 1964 vyšlo v nakladateľstve Orbis jej druhé vydanie v náklade 25 000 výtlačkov. Jedna z týchto knižiek je aj v Demandiciach v rodine Katky Oberfrancovej, dcéry Štefana Fekiača, ktorý autorovi poskytoval nielen ubytovanie, ale aj vyhľadával hniezda vtákov ,o ktoré mal  Jaroslav Holeček záujem a neskôr tak robil aj pre jeho syna tiež Jaroslava.

 Vlhy z nášho chotára našli svoje miesto v knihách J. Holečka

      Vo venovaní, napísanom vlastnou rukou autora, s veľkou úctou pripisuje uznanie a vďaku  Štefanovi Fekiačovi za vyhľadanie hniezd dudka, ťuhýka, vlhy a mandelíkov u nás známych ako krakle.  Podľa záujmu o žlto vyfarbenú vlhu sa v dedine  rozprávalo, že na Hýbci fotí vzácne žlté straky. V knihe sa medzi dvesto päťdesiatimi fotografiami nachádzajú aj fotografie uvedených druhov pochádzajúce z nášho chotára. Väčšinu z nich vlastní pani Katarína Oberfrancová v originálnom vyhotovení autora a umožnila mi aby som vám ich predstavil ako hodnoty našej prírody z pred pol storočia.
        Jaroslav Holeček bol povolaním lovec živých zvierat a preto ich zvyky dobre poznal a vedel využiť pri svojej fotografickej tvorbe v čom prevzal jeho žezlo aj syn Jaroslav, ktorý do Demandíc  s otcom neskôr chodil a fotografoval. Srdečný vzťah autorov k našej obci vidieť na fotografiách z rodinného prostredia u Fekiačovcov i z takej drobnosti, ako si obstarával mlieko na Dolnom majery na občerstvenie pri  dlhých posedoch v korunách Hýbeckých lesíkov.
      Jaroslav Holeček  bol usilovným autorom. V rôznych nakladateľstvách v Československu a v cudzine vydal viacero kníh. Sú to  Barevné léto, Den bílého jelena, Jihočeské halali, Kůň pro Krakonoše, Mláďata,O  rezaté veverce, Osamělá vlčice, Povídání s liškou, Rytíři hlubokých lesů, Sivá vlčice, Tiché lovy, Už troubějí, V srdci přírody, Za zvířátky do lesa, Zaječí romance, Základy mysliveckého chovu, Zelené ticho. Fotografické dielo Jaroslava Holečka získalo viacero cien v medzinárodných súťažiach , vo svojej dobe ho cudzina dobre poznala. Britská fotografická ročenka Photograohy Year Book 1964 ho zaradila medzi tri najväčšie fotografické hviezdy.
      Zaslúži si, aby jeho dielo poznali aj Demandičania.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Demandice v srdci prírody



Demandice in the Heart of Nature

In the 50ties and 60ties, Jaroslav Holeček from Prague would occasionally come and stay in his summer flat in Demandice, usually in the company of his wife. But why is this worth mentioning? Well, because he was one of the best Czecho-Slovak photographers of animals of his age. His stay in our village was also connected to his profession. Well hidden in his shelter made of tree branches and weed, he would spend long hours sitting and waiting in hope to capture on his camera something which was also hidden from us – the natives. Then, in his photographs, he had shown much of the local wildlife to the broader world.

piatok 11. novembra 2011

Slávili sme „50“ našej školy

V mojom veku som už okrem svojej päťdesiatky zažil takéto sviatky aj u iných  mužov alebo žien, ktoré mali len životné jubileum. Na oslavu školy päťdesiatničky som ešte pozvaný nebol. S radosťou som išiel  v demandickom jubilejnom roku do svojej rodnej dediny pozdraviť našu školu, zrod ktorej si pamätám, ba som jej ako žiak na tento svet  pomáhal. Na jeseň roku 1961 sťaby siedmak, tak ako iní, som ju pomáhal zariaďovať. Tešili sme sa, že naša siedma bude už čoskoro sedieť v novej budove s ústredným kúrením a s lavicami, v ktorých nebudeme musieť krčiť svoje dlhé údy,nevediac ich ešte dobre ovládať. Nuž stalo sa. Murári stavbu opustili a škola bola naša.


     V piatok 4. novembra  nás vítala ako za mlada. Vynovená v pestrom šate, uvedení hosteskami z ôsmej triedy usadili sme sa do učební, ktoré majú s našimi časmi spoločné len obvodové múry. Nuž, čas pokročil a je to dobre, že naša škola s dobou ide vo svojom vnútri ale aj s učiteľmi, ktorí sú jej hnacím motorom. Ibaže oproti minulosti, učiteľa s trstenicou už tu niet.


     Milo nás prijali, a tí čo prišli boli radi, že to videli. Pár nás bolo aj z našej prvej siedmej triedy a  sme radi, že po päťdesiatke sme tu zas. Našej školy  prah spolu s nami aj jej päťdesiatka  prekročila. Nuž pri päťdesiatke sa patrí povedať jubilantke  vinš. Čo jej teda zaželať?  Aby v zdraví bez rozpočtových suchotín  dlhé  roky v Demandiciach stála táto vedomostí a mravov pevná stodola, dožila sa rovnej stovky, keď jej dnešní prváci budú mať náš zrelý vek.
     My žiaci, to tebe škola naša, úprimne želáme!

 Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
50 našej školy

Foto: V. Poliaková, S. Balážová, V. Urbanová, L. Tomis a M. Ukrop



The 50th Anniversary of our School

At my age, apart from my own 50th anniversary, I have seen many other men and women celebrating this life jubilee. But this was the first time that I’ve been invited to celebrate a 50th anniversary of a school. With much joy I have returned to my native village to greet our old school, which I also remember the birth of. In autumn 1961, as a pupil of the 7th grade, I was among the students who were helping to furnish it. We were really looking forward to the fact that our 7th grade class would soon be moved to a brand new building with central heating and, more importantly, much bigger school-desks. And so it came to pass that the bricklayers had finally left and the school was ours.

nedeľa 30. októbra 2011

Mandolinky v Demandiciach

Koncom päťdesiatych rokov sa aj na demandických poliach a v záhradách objavilo čudo, ktoré ani starí chlapi čo prešli frontmi dvoch svetových vojen nevideli. Bola to po slovensky správne zvaná pásavka zemiaková. Pravda s takýmto krkolomným názvom sme sa netrápili a pod vplyvom rozhlasových správ z Prahy sa jej dostalo poslovenčeného mena. Z českej mandelinky sa u nás stala mandolinka, ktorá nám tvarom i farbou pripomínala mandolíny dievčat z hudobno-speváckeho krúžku. Moja teta Maňa zo Santova  keď prišla reč na krumple inak nehovorila než, že „jej prašivie mandalinke zas šecky krumple zožrali“.

     Kalamita pásavky u nás vypukla koncom päťdesiatych rokov, keď sme ešte drali nohavice v laviciach v Barossovom kaštieli. V roku 1959 uplynulo presne sto rokov , čo takto prekvapila amerických osadníkov. Keďže mandolinka u nás nemala biologických nepriateľov, do boja s jej pažravosťou musela byť nasadená ľudská sila. V boji s týmto vyslancom amerického imperializmu sme nemohli chýbať ani my, žiaci strednej osemročnej školy. Tak ako iní zberači mandoliniek, aj my sme podliehali veleniu krajského splnomocnenca pre boj s chrobákom americkým. Ten, teda splnomocnenec,  sídlil v Banskej Bystrici odkiaľ sa predtým riadilo Slovenské národné povstanie.
     V jedno júnové popoludnie sme sa preto vybrali  na družstevné pole poniže ošípárne na Cinvár aby sme zamedzili šíreniu americkej pliagy ďalej na východ k našim spojencom. Pán učiteľ Wágner bol asi splnomocnencom školy pre boj s mandolinkou a tak nás deň pred akciou vyzval, aby sme si do školy priniesli menšie fľaštičky do ktorých tie potvory pozbierame.

 
     Po presune na družstevný lán sme sa rozostavili do rojnice, podobne ako sme to vídali u vojakov keď v jeseni cvičili v družstevnej repe. Nestačilo zbierať len dospelé mandolinky, ktoré sa dali ľahko zbadať podľa desiatich tmavých čiarok na chrbte ale bolo treba každú rastlinu poprehŕňať rukami, aby sme odtrhli aj listy s oranžovými vajíčkami či nebodaj aj s malými mandolinkami. Chrbty nás  z toho boleli dosť, ale museli sme vydržať, veď súdruh učiteľ poza náš chrbát chodil a kontroloval úplnosť zberu. Kto zlyhal a zanechal za sebou tú malú potvoru, musel sa vrátiť na to miesto a rad prehrabať znovu. Nuž nečudo, že sme na chrobáky americké zanevreli a preto sme  ich popoludní poniže starej lipy nemilosrdne likvidovali spaľovaním v ohníku, ktorý sme si na tento účel mohli založiť. Slabšie nátury neznášajúce pohľad na škvariacich sa agentov imperializmu a smrad ich tiel  sa uspokojili  ich rozšliapaním pod vlastnými topánkami.
      Po našom márnom úsilí do boja s mandolindkou bol povolaný  chemický priemysel a tak sme podľa amerického receptu v Dimitrovke vyrábali dinocit. Bolo to už vtedy slávne DDT a ním sme výdatne posýpali mandolinky. Akú chuť mali tie krumple sa ani nepýtajte. Na posyp sa výborne hodili staré štrimfle, do ktorých sa nasypal ten biely prach a potriasajúc nimi sme práškovali našu záhradu i krumple na záhumienku až kým sa biedne mandolinky nevykoprcli na zem.
      Naše obetavé úsilie množeniu pásavky nezabránilo a tak sa čoskoro doštverala až na Ural. A ani sovietski pionieri jej nezabránili  dostať sa  ešte k východnejším spojencom.



Potato Bug in Demandice

At the end of the 50ties, this strange creature had appeared also in our fields and gardens. Not even old men who had lived through both World Wars were able to recognise it. The Slovak proper name for this bug was “pásavka zemiaková”. But we couldn’t be bothered to twist our tongues with this complicated version, so a nickname was created. Under the influence of Prague radio news, the Czech word “mandelinka” was overtaken and changed into “mandolinka” which resembled the name of a common musical instrument (mandolin) in colour and shape.

sobota 29. októbra 2011

Ktože to na tých fotkách je?

Na školských, dnes už elektronických fotografiách pózujú žiaci štvrtej generácie. Nie je preto ľahké zistiť, kto je na fotografii spred osemdesiatich rokov. U tých najstarších sa mi to už podarilo vďaka neuveriteľnej pamäti na tváre a mená, ktoré má  Jozef Výbošťok a Juraj Babic. Podľa ich spomienok ide o osoby, ktoré uvádzam pod fotografiami. Nuž nájdite si tam svojich rodičov, starých i prastarých rodičov vo veku žiačikov štátnej ľudovej školy.

Školský rok 1925/1926. V strede učiteľka Vlasta Sirovátková, duchovný Štefan Pokorný  a riaditeľ   slovenskej školy Augustín Maierský. Identifikáciu žiakov ešte nemám úplnú ale čoskoro ju dokončím.

Horný rad zľava: Kuricová Mária, Krnáčová Mária, Šmecková Etela, Babicová Mária, Lendelová Mária, Čierna Mária, Hriňová Pavlína, Šebeňová Mária.Zhora druhý rad zľava: Heral Jakab, Svetík Anton, Štutika Ladislav, Lajtmanová Helena, Babicová Anna, Ľuptáková Mária, Prommerová Irena, Zjabová Alžbeta, Krnáč Jozef, Šteinhubekl Ľudovít, Lapin Imrich. Zhora tretí rad zľava: Lendel František, Hriňová Helena, Príbojová Katarína, Krištofová Zuzana, Vlasta Majerská  a Augustín Majerský, Šebová Anna, Krnáčová Helena, Konopková Ilona, Búc Štefan. Zhora štvrtý rad zľava: Ukrop Ján, Košúth Štefan, Výbošťok Jozef, Príboj Michal, Konopka Jozef, Pózel Ján, Seneši Štefan, Babic Martin, Gašpar Ferdinand. Zhora piaty rad zľava:  Štainhubel Štefan, Duchoň Alexander, Košúth Ľudovít, Prommer Ľudovít, Zjaba Ján, - neznámy -  Palárik Jozef, Tuhársky Ján, Štarchoň Jozef, Lapin Štefan, Heral Gustáv. Dole: Ukrop Štefan a Výbošťok František.

 Horný rad zľava: Lapin Gustav, Steinhubel Ján, Šacko ... , Babic Štefan, Obefranc Jozef, Krnáč Peter, Ukrop Ján, Babic Martin. Zhora druhý rad zľava: Hósová Vilma, Krnáčová Agneša, Zjabová Alžbeta, Krištofová Zuzana, Krnáčová Zuzana, Šebová Anna, Lendenová Mária, Lendenová Agneša, Paláriková Anna, Štarchoňová Mária. Zhora tretí rad zľava: Dérerová Mária, Krnáčová Amália, Babic Tomáš, Fekjač Štefan, Kovalík- učiteľ, Michňa Vincent, Urban Pavol, Krnáčová Juliana. Zhora štvrtý rad zľava: Výbošťok Jozef, Lapin Štefan, Šmecková Etela, Kuricová Mária, Babicová Mária, - neznáma - ,  Babicová Anna, Urbanová Anna. Zhora piaty rad zľava: Steinhubel Ondrej, Prommer Ľudovít, Tuhársky Ján, Krnáč Juraj, Tuhársky Jozef, Steinhubel František, Palárik Jozef, Heral Gustav, Ľuptáková Mária. Dolný rad zľava: Gašpar Ferdinand, Lenden František, Labancz- syn notára, Búc Štefan, Ukrop Ondrej, Strelec Štefan.



Who is that in those pictures?

In these school photographs, we can see the 4th generation of pupils. Obviously, it is not a simple task to identify all the people in an eighty-year-old photograph. But in case of the oldest ones I have already succeeded thanks to the unbelievable memory of Jozef Výbošťok and Juraj Babic. According to their memories, I have completed the name indexes which you can find underneath each photograph. Maybe you can spot your parents, grandparents or even grand-grandparents in their school age there.

Hudba, spev a tanec

Hudobná výchova žiakov sa na našej škole neobmedzovala len na hodiny spevu. Vďaka nadšeniu niekoľkých učiteľov oboch škôl sa žiaci hudbe, spevu a tancu venovali aj v rámci voľno-časovej činnosti.

     V povojnových rokoch až do sedemdesiatych rokov v Demandiciach aktívne pôsobila ľudová hudba zložená z miestnych obyvateľov. Popri nej pôsobil aj tanečný a spevácky odbor Csemadoku, ktorého súbor pravidelne vystupoval na regionálnych festivaloch, na Hontianskych slávnostiach v Šahách a na Spievajúcom údolí Ipľa v Ipeľskom Sokolci.

Hudobno-spevácky súbor v 50. rokoch

     Obdobné aktivity vyvíjal aj hudobno-spevácky krúžok pri  základnej škole slovenskej, ktorý niekoľko desaťročí viedol Juraj Lalík. Mnoho žiakov a žiačok s týmto súborom  vystupovalo v rámci súťaže tvorivosti mládeže  v obvodných a okresných kolách. V čase najväčšieho rozkvetu v 60. rokoch mal súbor až šesťdesiat členov.     Naše vystúpenia sa konali počas miestnych osláv rôznych výročí, najmä VOSR a 9. mája. Vystupovali sme na  konci programu lebo si to naša úroveň a hlavne veľkosť vyžadovali. Asi po štvrť hodinovej trme-vrme  za oponou sa po  jej odhrnutí divákom naskytol kolosálny pohľad na scénu preplnenú obrovským telesom. Budili sme dojem ako malí Alexandrovovci.
     V súbore som strávil aj ja päť rokov a to nedobrovoľne . Bola to  vôľa mojej mamy mať zo mňa hudobníka s hudobným hluchom. Z Bujdošky sme chodili na nácvik traja. Okrem mňa aj Laco Kurthy a Milan Grossman.  Z dolného konca nás dopĺňali Jožo Domonkoš a Emil Chovan.  Keďže sme boli harmonikári, uľahčovali sme si svoj osud vláčenia ťažkých nástrojov, použitím našej káričky. Milan  a Laco bývajúci úplne na konci Bujdošky   ju  vyzdvihli u nás  aby sme  s ňou po naložení harmoník trielili, vtedy ešte po prašnej štrkovej ceste, do školy na nácvik, kým iní chalani hrali na ihrisku futbal. Neskôr sme v tom už videli aj  príjemnejšie stránky. Drvivú väčšinu súboru tvorili dievčatá...

Hudobno-spevácky  súbor ZDŠ Demandice v roku 1962 (foto: J. Lalík) 


Spievajúci pionieri


Tretia generácia školských hudobníkov

     Môj prvý samostatný občiansko-právny úkon sa tiež viaže k hudbe. Hneď počas prázdnin po skončení základnej školy, som harmoniku predal za tisíc korún Korenekovcom. Z  vďaky som im pridal zadarmo aj Školu harmoniky, noty skladieb s ktorými sme účinkovali a stojan na noty. Posledné som potom ľutoval, lebo som v návale radosti, nad tým, že som sa dostal spod jurisdikcie hudobného krúžku, pozabudol, že som ho po vlastnom vylepšení používal ako statív pri fotografovaní. Tým skončil môj nevalný prínos k rozvoju hudby v Demandiciach. To neznamená, že to bol všeobecný jav. Veď dnešné Demandice sú aj hudobne známou obcou, jej predzvesťou sme boli asi aj my z hudobno-speváckeho krúžku.

     Po nás prišli na scénu mladšie ročníky, ktoré ešte zopár rokov pokračovali v tradícii založenej v polovici päťdesiatych rokov.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Hudba, spev a tanec



Music, Dancing, Singing

Music classes at our community school weren’t limited to the singing lessons only. Thanks to the enthusiasm of several teachers, pupils had the opportunity to practice music, dancing and singing also as one of their leisure activities.

piatok 28. októbra 2011

Obecná škola

Moja prvá cesta do školy viedla z nášho domu cez môstik nad potôčikom Harš do sorošky za Székelovým domom k starému kultúrnemu domu. Ten mal vtedy za sebou ešte len päť rokov životnosti. Prejdúc popod veľkú a mnoho rokov starú bútľavú lipu pred Červeným kaštieľom, ako sa v dedine volala Simonyiovská kúria, som sa v sprievode mamy ocitol v predsieni kaštieľa kde ma zverila do opatery mojej prvej pani učiteľky Vladimíry Borošovej. Po ceste vzdelávania som putoval ešte ďalšie dve desiatky rokov až kým som sa aj ja nedostal na druhú stranu katedry.  

Výučba  v povojnovom období koncom 40. rokov.

     V polovici päťdesiatych rokov sme mali asi nesmierne nadanie lebo sme nastupovali v šiestich rokoch rovno do prvého ročníka strednej školy. Naša škola niesla názov Osemročná stredná škola Demandice. Jej honosný názov nič nezmenil na skutočnosti, že sme hneď na úvod dostali obyčajný šlabikár. V peračníku z bravčovej kože, ktorý mi dobre slúžil až do deviatej triedy som mal zastrúhanú ceruzku na písanie. Písať sme ešte nevedeli a tak sme ňou neobratne ryli do linajkovaných papierov pokúšajúc sa nakresliť aspoň dve šikmé čiarky, ktoré by sa nekrižovali. Strúhanie ceruzky bolo moje hobby, lebo otec mal doma na to špeciálne strúhadlo pripomínajúce svojou konštrukciou sústruh. Ceruzka sa doň vložila vo vodorovnej polohe a otáčaním kolieska na jednom konci sa ceruzka vrtela opačne než nožíky v tom koliesku a výborne a jemne sa zaostrila. Bolo to najdokonalejšie strúhadlo aké som kedy použil. Pravda len dovtedy kým neprišiel v druhom roku na rad atrament a pohromy, ktoré na domácich úlohách páchal. Strúhadlom som potom strúhal kadejaké paličky až kým otec neusúdil, že svoju úlohu v mojom vzdelávaní splnilo a ako drobný kancelársky predmet si ho vzal späť do kancelárie, ktorú mal vo funkcii skladník roľníckeho spotrebného družstva v suteréne fary.

Žiaci Rímsko-katolíckej menšinovej slovenskej  školy v Demandiciach v školskom  roku  1925/1926, učitelia  Vlasta Sirovátková, duchovný Štefan Pokorný a  Augustín Maierský

     Medzi exkluzívne školské pomôcky patrili vodové farbičky uložené v krásnej farebnej plechovej krabičke. V malých mištičkách žiarilo vari tucet farieb. Tie sme používali len výnimočne a poniektorých sa štetec ani nedotkol. Aj pastelky som mal rád. V škole, doma a v celých Demandiciach v roku 1955 ešte nebol zavedený elektrický prúd lebo sme boli v pohraničnom pásme a žiadosť obce o pripojenie bola ešte pred vojnou zamietnutá, aby sa vedenie nedostalo do rúk nepriateľom. Aj počas výstavby ľudovej demokracie sme preto úlohy v jeseni i počas zimy písali doma pri petrolejke. Malo to svoju atmosféru. Takú ako sme v škole videli na obraze zobrazujúcom nášho prvého robotníckeho prezidenta ako sa v žiare petrolejky vzdeláva čítaním akejsi knihy. Možno to boli Leninove spisy o elektrifikácii. Fakt je, že už v druhom ročníku naše písanky a čítanky ožarovalo svetlo z hrušky, ako starí chlapi hovorili elektrickej žiarovke podľa jej tvaru. A podobne ako petrolejka, aj elektrika sa naďalej zapaľovala a zhášala. Mala však jednu veľkú nevýhodu. Nemilosrdne odhalila to, čo čmudiaca petrolejka neraz v našich úlohách zakryla.


Jozef Rakota vo svojej triede  

     V starej škole boli umiestnené tri triedy. Žiaci prvého a tretieho postupového ročníka tvorili prvú triedu. Druháci boli spojení so štvrtákmi. V piatej triede sme už preberali učivo samostatne. Kým pani učiteľka kontrolovala úlohy jedného ročníka, druhý plnil určené úlohy a naopak. Ak sme to zvládli bez problémov, pozorovali sme tretiakov ako recitujú básničky alebo už bez hapkania čítajú z čítanky a hovoria obsah. Najviac sme si obľúbili básničku Valibuk, ktorú sme napriek jej dĺžke ovládali s dvojročným predstihom. Taktiež sme mali spev a k tomu knižku hudobnej výchovy, ktorú moja starká volala tak ako tú kostolnú, teda spevník. V spevníku sa mnoho žiakov prvý krát stretlo s češtinou, lebo sme sa museli učiť pesničku Kde domov múj. Za ten svet sme nevedeli čo to je Bory šumí po skalinách..., a to som ja už mal základy z biblickej češtiny, lebo evanjelický spevník mojej starkej a mamin sme mali doma. Tam sa však Bory nespomínali a preto sme si mysleli, že to sú Bory ako dedina ležiaca pri potoku Búr, ktorý preteká aj cez Demandice. Nakoniec o mnoho rokov neskôr som sa dozvedel, že názov potoka je odvodený od slova bor a tak sme na to išli celkom logicky. Piesni Červený šátečku kolem se toč, kolem se toč... sme rozumeli perfektne najmä preto, že jej text bol doplnený aj obrázkom skupiny dievčat v krátkych sukienkach.




Prvá a tretia trieda šk.r. 1955/1956 s Vladimírou Borošovou

     V škole sa spievalo často aj nepovinne. To vtedy keď dievčatá nemajúce vzťah k športu ako my, čo sme si ničili topánky okopávaním čohokoľvek, ak nebolo lopty, spievali v kolese pod lipou repertoár, ktorý ani nebol schválený okresnou školskou správou. Najradšej svoje pohŕdanie nad nami, vtedy ešte menšími krpcami, demonštrovali pesničkou Bodaj by vás vy mládenci čerti vzali.
 
Pionieri hlásia …


Keď nás namáčacie perá už dosť poslúchali nastal čas vo vyšších ročníkoch písať slohy. Bolo to v pohode až do jednej peknej jari keď nám oznámili, že do školy príde inšpektor. V našich mysliach sa hneď zjavil obraz prísneho pána s trstenicou a cvikrom, pripravený zrovnať dvestopäťdesiat ročný kaštieľ aj so žiactvom so zemou. Našťastie nás pred panikou zachránil súdruh učiteľ František Wágner, ktorý bol pôvodom Nemec z Kremnice a ihneď začal organizovať opatrenia na našu obranu. Inšpekcia bola ohlásená a naša trieda mala svoje vedomosti, schopnosti i vzťah k ľudovej demokracii preukázať slohovým cvičením na tému Ako som prežil 1. máj!

Práce na školskom pozemku, v pozadí Bergerov kaštieľ (foto: J.Lalík)

     Súdruh učiteľ vsadil na silu bezprostredného zážitku a využil na to skutočnosť, že do Levíc mala na oslavy 1. mája zavítať v mene strany a vlády ministerka ľahkého a spotrebného priemyslu Anežka Hodinová-Spurná. Žiactvo sa malo hlásiť na prvomájovú oslavu do Levíc za účelom získania bezprostredného zážitku. Snahu som mal aj ja, ale moja mama usúdila, že ak nesmiem chodiť na náboženstvo, tak v záujme vyváženosti ideologickej výchovy, nemusím chodiť ani na prvomájové manifestácie. Žiaci, ktorí pozvanie prijali a zúčastnili sa na oslavách si potom pod vedením súdruha učiteľa denne až do konania inšpekcie opakovali svoje zážitky z 1. mája v Leviciach. My oportunisti sme boli ponechaní osudu. Aj tak sme perfektne ovládali priebeh 1. mája. Sloh sa mi podaril perfektne v intenciách zážitkov spolužiakov. Keďže to neboli moje prežitky dostal som štvorku. Nuž čo, o zháňaní po dedine počas sviatku práce sa písať nedalo.








Pedagogický zbor v polovici 60. rokov
     
     V piatom ročníku do našej už samostatnej triedy zavítala nová posila. Z Pežierne sa do dediny, dokonca na Bujdošku, prisťahoval nový spolužiak Jožo Janák. Bolo to pre nás niečo nezvyčajné lebo roky predtým sme ho z ihriska ani od Búru nepoznali. Zapadol medzi nás a to bola dobrá predzvesť, lebo v šiestej triede nás mali posilniť žiaci zo Sazdíc, Maďaroviec a Dolných Semeroviec. Prestupy sa vydarili a školský rok 1960/1961 sme začali už v Bergerovom kaštieli na dolnom konci dediny. V Bergerovom kaštieli žiaci vystriedali žandárstvo z čias cisára pána, prvej republiky , Maďarského kráľovstva a aj príslušníkov SNB.







     Hneď prvý rok na druhom stupni bol úspešný, lebo sme svojimi študijnými výsledkami na prvom stupni prispeli k dovŕšeniu budovania základov socializmu, ktorý u nás zvíťazil. V Demandiciach sa to prejavilo aj v školstve. Vedľa Bergerovho kaštieľa sa stavala nová mnohotriedna škola, ktorá mala v sebe pohltiť žiactvo z piatich dedín. Stalo sa tak aj našim pričinením a obetavosťou pri brigádach počas dokončovania školy. Milan Grossman pri výstavbe školy prišiel o malíček na pravej ruke, keď dobrovoľne pomáhal žeriavu dvíhať betónový panel tak, že mu pritom rozdrvil prst. Milanovi to však neprekážalo ani pri účinkovaní v hudobnom krúžku. Hoc harmonikár, neprítomnosť malíčka na klávesnici šikovne nahrádzal. Pre mňa by také zranenie bolo určite dôvodom na zanechanie účinkovania. Také šťastie som nemal.

Dnešná výučba

     Po deviatich rokoch sme školu v Demandiciach opúšťali. Bola to veľká sláva. Spoločne s maďarskou triedou združenie rodičov a priateľov školy usporiadalo slávnostný banket, teda zábavu na školskej chodbe. Na nej som po prvý raz v živote tancoval s Terkou Gyonyorovou. Moje trmácanie ohodnotila opatrnou otázkou, či som už niekedy tancoval. Úprimne som sa priznal, že nie a tak ma pred odchodom do veľkého života na strednú školu do Šiah vybavila niekoľkými tanečnými krokmi. Neraz som potom musel tancovať ako hrali. Nuž, čo som sa za mladi v Demandiciach naučil, vždy sa mi zišlo. Našim pánom, súdruhom či tetám učiteľkám a učiteľom patrí za to vďaka.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Výučba
Naša trieda



Community School

My first journey to school led me from our house, through the bridge over the Harš brook to “soroška” behind the Szekely house and over to the old house of culture which was only 5 years old back than. Passing under the large, hollow and many years old lime tree in front of the Red Mansion, how the Simony Curia was called, I found myself in the mansion lobby. There, my mother would entrust me to the care of my very first teacher, Mrs. Vladimira Borošová. This path of education I have walked for the following two decades until I finally found myself on the other side of teacher’s desk.

štvrtok 27. októbra 2011

Naši učitelia

 

Augustína Majerský,
v medzivojnovom období 1923-1939  riaditeľ  Rím. kat. slovenskej menšinovej školy v Demandiciach, od roku 1930 štátnej ľudovej školy







foto nie je k dispozícii

Fridrich Daniš 
1945-1952




Viktor Šimonovič
1952-1953

 
Anton Miartuš
1949-1958


  
Juraj Lalík
1958-1969
 

Ján Korenek
1969-1979
  

Mária Výbošťoková 1979-1980,1989-1990



 
Mária Nováková
1980-1989

  



Mgr. Viera Poliaková
od r. 1990







foto nie je k dispozícii


Juraj Tóth,  riaditeľ š.s vyuč. j. maď.
1969-1978





Katarína Ballová, riaditeľka š.s vyuč. j. maď.
      1992-1995
 




 

Vojtech Gyurky riaditeľ š.s vyuč. j. maď.
1978-1992,1995-1997


Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Učiteľský zbor