Jednou z atrakcií zimného obdobia boli v Demandiciach zabíjačky. Kým nebolo družstvo a štátny majetok, zabíjačka sa robila vtedy keď bolo potrebné mäso či už na obživu členov domácnosti, na predaj alebo pred žatvou aby bolo stravovanie žencov zabezpečené z vlastných zdrojov.
V päťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia sa na dedinách vyvinulo tzv. záhumienkové hospodárenie. Bolo dôsledkom toho, že poľnohospodárske podniky nedokázali vygenerovať dostatok finančných prostriedkov a preto časť mzdy poskytovali v naturáliách. Tvorilo ich obilie a plodiny vypestované na záhumienku. To bola obvykle plocha pol hektára osiata kukuricou, dva áre lucerny a dva áre zemiakov. Z tejto plochy sa dorobilo dosť krmiva pre jednu či dve ošípané. V rodinách s viacerými členmi pracujúcimi v družstve to mohlo byť aj viac.
V takom prípade mohol družstevník dojednať zmluvný výkrm a výkup živých ošípaných. Tieto zmluvy uzatváral v Demandiciach môj otec, ktorý od roku 1948 pracoval ako skladník v Roľníckom spotrebnom družstve Šahy. V skratke sa mu hovorilo RSD. U nás v kuchyni otec nádejného chovateľa oboznámil s podmienkami zmluvy, ktorú aj hneď podpísali. Nikdy sa to nezaobišlo bez menšieho oldomáša. Tu som po prvý raz videl ako funguje v praxi zmluvné právo. Nuž nečudo, že som po maturite nakoniec skončil na štúdiách práva.
Už nám neujde!
Svine, ktoré nemali česť vo vopred určenom čase obohatiť zásobovanie našich miest mäsom, museli v demandických chlievoch vyčkať najskôr do začiatku zimy aby sa im tejto cti dostalo na vlastnom dvore.
Zabíjačka, alebo ako sa jej hovorilo aj zkáľačka, sa nezaobišla bez odbornej pomoci skúsenejšieho mäsiara. V Demandiciach ním bol profesionálny mäsiar ešte z obdobia prvej republiky Imrich Beše báči. Svoju jatku mal poniže starej cirkevnej školy oproti obchodu Berty Weisovej, neskôr Melichovej krčmy. Beše báči po znárodnení pracoval len ako predavač v tomto mäsiarstve. V zime sa svojmu remeslu venoval v rámci susedskej výpomoci po rodinách, ktoré chceli aby im ich čuníka zniesol zo sveta práve on. Keďže každej rodine nemohol vyhovieť, vyrástla mu konkurencia. U nás na Bujdoške to bol Oberfranc Géza báči a Fekiač Ďuri báči.
Termín zabíjačky bolo potrebné dohodnúť s dostatočným predstihom a skoordinovať ho aj s najbližšou rodinou, ktorá chodila na zabíjačku pomáhať. K nám chodili obe tety z maminej strany s manželmi. Pri tejto udalosti sme ako deti a neskôr aj ako študenti nemohli chýbať ani my.
V podvečer pred zabíjačkou sme nachystali kotliny a pripravili dostatok dreva na kúrenie v nich na celý deň. Večer sa čistila cibuľa, cesnak a preberala ryža potrebná do huriek. Keď sa robili krvavničky, nakrájali sa aj rožky. Nakoniec sa namlelo čierne korenie a scéna na ranný horor bola pripravená.
Už zavčasu ráno, ešte v tme, sme boli na nohách a pripravení nezmeškať ani okamih z tejto nevšednej udalosti. Tešili sme sa na podkladanie polienok pod kotle s vodou, ktorá sa používala na obáranie ošípanej pri jej čistení. Majster kat, teda mäsiar sa dostavil do domácnosti pred siedmou hodinou. Rodina už bola v plnej zostave odhodlaná na všetko potom čo sa osmelila nejakým poldecákom slivovice . Myslím, že to bolo skôr na guráž, lebo moja mama vždy vychovala kus, ktorý u mäsiara budil rešpekt. Mala na to tajnú metódu, ktorú odkukala od krotiteľov zveri v cirkuse. Ošípanej sem tam prihodila do krmiva za lyžicu cukru, vraj aby mala silné kosti a vládala niesť svoju váhu. Tú však dosahovala skôr tým, že uprednostňovala chov jednej poriadnej svine než dvoch zajacov, ako malým ošípaným hovorila.
Strýc Juraj Ukrop so synmi Štefanom a Jánom
Osud ošípanej sa naplnil, keď si mäsiar za sáru čižmy zasunul nôž a pobral sa do chlieva v sprievode nás holomkov, ktorí sme mu mali pri jeho nemilej úlohe asistovať. Mäsiar ošípanej založil na prednú nohu slučku z povrazu, ktorým po vymyknutí ošípanú zvalil na zem. V tom momente sme my pomocníci priskočili k nej a svojou váhou ju pritlačili k zemi aby mäsiar dokončil svoje dielo. Niektorá z žien do pripravenej nádoby zachytávala krv na jaternice. Túto scénu moja mama nikdy nemohla sledovať, keďže ošípaná po roku výkrmu bola jej miláčikom medzi domácim zvieratstvom. Neskôr prišli na rad porážkové pištole, ktoré nás ušetrili od hrozného kvičania. Otrasení svojim dielom sme na spamätanie sa požili ďalší štamperlík slivovice.
Vychádzajúc z komory, v ktorej sa malo pracovať celý deň, sa vždy pripomenula príhoda ako raz takto zaklaná sviňa v neďalekých Hrkovciach prišla k sebe a kým sa mäsiar zohrieval pri štamperlíku, ušla cez Ipeľ na jeho ľavý breh do Maďarska a to bol problém. U nás v Demandiciach sa nič takého nezaznamenalo.
Na opracovanie a spracovanie ošípanej sa uplatňovali rôzne techniky. Základné formy boli takpovediac slovenská a maďarská. Kým v slovenských a nemeckých rodinách sa sviňa vešala na trojnožku alebo hradu na šope, v maďarskej verzii sa opaľovala na zemi slamou a na zemi sa aj rozobrala. Vidieť to aj na fotografiách v prílohe.
Prvou pochúťkou toho dňa bol ovar z podhrdliny a pečeň na vajciach s čerstvým chlebom. Do večera pochúťok pribúdalo ako aj alkoholu v krvi účastníkov.
Vyvrcholením dňa bola zabíjačková večera na ktorej sa zúčastňovali aj ďalšie osoby. K nám sme prizývali strýčka Ďura s tetou a krstného otca s rodinou. Niekedy sa tejto cti dostalo aj učiteľom s ktorými môj otec hrával v zime po nedeliach žolíka. Na večeru sa všetci tešili a preto niekedy zavládla nervozita, ak sa ktosi oneskoril a bolo treba naňho čakať.
Zabíjačková večera bola vždy príležitosť na veľké politizovanie v ktorom sa vyžíval najmä môj otec a strýčko Ďuro. Ďuri báči Fekiač ten zas kvetnato opisoval zážitky z vojny, najmä priebeh oslobodzovania Demandíc Rusmi ako aj svoje komplikované nočné návraty zo zabíjačiek na okolitých osadách. Kukučín so svojou Rysavou jalovicou by bledol závisťou. Občas bol priebeh večere spestrený aj neočakávanou návštevou nepozvaných hostí. To vtedy, keď do kuchyne vtrhli maškary. Zamaskované osoby nebolo možné spoznať a tak sa pri ich vystrájaní všemožne hádalo, kto to je. Zamaskovanej cigánke sa mäsiar snažil siahnuť na chúlostivé miesta aby ju tak donútil k výkriku, čím by sa po hlase prezradila. Všetci potom žasli, že je to rodinný priateľ Adolf Gazdík alebo niektorí ďalší otcovi kamaráti. S výslužkou po dobrej hostine odišli všetci.
Na druhý deň sme výslužky zo zabíjačky rozniesli aj susedom a ďalšej rodine. Tak to išlo celú zimu. Keď sa zabíjalo inde, tešili sme sa na čerstvú klobásku a hurky aj my.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
