Na výlete

Ešte v nedávnej minulosti boli ľudia na dedinách pripútaní k svojmu chotáru, ktorý mohli prejsť po pamäti. Dnes je to naopak. Koľko Demandičanov si spomenie kedy boli v poliach okolo dediny alebo v Studenej doline, na Cinvári, Hýbeci či pri Lenthárovom majeri? 

Moja mama neraz spomínala ako v detstve túžila, aby ju otec raz vzal  so sebou na jarmok do Demendíc, ktorý sa konal na jarmočnisku pri potoku Kamenná. Nikdy sa toho nedočkala a tak si myslím, že sa vydala do Demandíc zo Santova aj preto, aby tu mohla chodiť na jarmok. Ani to sa jej nepodarilo, lebo po fronte sa zaviedli iné poriadky a demandické výročné jarmoky nezapadli do rámca socialistickej národohospodárskej teórie a praxe. V Demandiciach tým utrpel turistický ruch, ktorý živili jarmoky a Hýbecký pút . A že to neboli hocijaké akcie vyplýva zo spomienok pamätníkov. Na Hýbec sa v čase najväčšej popularity schádzalo aj niekoľko tisíc pútnikov.

Prvý doložený výlet Demandičanov do Sebechlieb na Starú Horu 13. marca 1933

 
     Pred Eislerovou krčmou existovalo, dá sa povedať, parkovisko pre dobytok, lebo gazdovia sa tu posilňovali pred jarmokom a do krčmy dobytok nesmel. Opačne sa to prihodilo. Hoviadka, vyviazané ráno naprostred dediny svojim pánom, sa tu vyviazané novým majiteľom ocitli aj poobede. Keď práve nebol jarmok táto šopa poslúžila ako tanečná sála. Po vojne Demandice prišli aj o púť a tak na desaťročia stratili kredit miestnej turistickej destinácie. Začali sme preto chodiť do sveta.
     Moje poznávanie cudzieho sveta začínalo návštevami starého otca na Santovke, kde ma mama občas u tety chcela nechať na pár dní, aby som sa osamostatňoval. Vo veku vari troch rokov od toho upustili, lebo teta Maňa môj rev, kde je mama, viac než jednu noc nevydržala. To stará mama mala väčší úspech. Keď som mal päť rokov zobrala ma so sebou na skutočný výlet až na Dobrú Nivu, odkiaľ naša rodina pochodí, ako vravievala. Vystrojená v krátkych sukniach, aké sa v Dobonivej nosili a s chrbtovým košom na pleciach,   vyrazila so mnou na cestu. Do Šiach už jazdili autobusy a preto som bol pešej túry ušetrený. V Tupej, ktorú sme stále volali Tompa sme vystúpili na zastávke oproti obchodu. Starká dlho chodila okolo neho kým sa jej podarilo dopátrať obchodníka, lebo bola nedeľa. Musel jej predať dáku sladkosť pre Kristeľove deti, keďže starká bola rodená, ako ma učila, Mara Kristeľ a to k svojmu podpisu na listinách vždy pridávala.

Piknik rodiny Kočerhovcov

      Po únavnej ceste ku štreke na štáciu som sa dočkal najväčšieho zážitku, keď sa od Hrkoviec blížil skutočný parný rušeň. To bola iná mašinka, nie len taká ako mal Milan Grossman, ktorá sa vykurovala ako model pevným liehom. Obraz toho obrovského stroja so všetkým tým syčaním, parou a spriahnutými kolesami mazanými mašinistom aj počas nášho nastupovania mám v pamäti dodnes. Potom sme už pokračovali hore dolinou na Tesáre a Krupinu. V tom istom vlaku cestoval aj mäsiar Riečan v Ballekovom románe Pomocník. My sme však išli na horniaky, kým on išiel na dolniaky.
     Návšteva u rodiny dopadla celkom dobre. Tetka Kristeľka nás ponúkla klobáskami, ktoré vraj boli z kozľacieho mäsa. Ja som to odmietol jesť lebo sme sa v škôlke dopočuli o hroznej koze rohatej do pol boka odranej. Pri odchode, len čo sme prešli od Kristeľov za zákrutu k požiarnej zbrojnici smerom na malú štáciu, som už doskakoval na starkin kôš, lebo hlad môj strach z kozy rohatej prekonal.
     Na školské výlety sme chodievali v júni. To už doma šípili aké vysvedčenie donesieme a podľa toho rozhodovali, či nás na výlet prihlásia. Na prvý výlet sme išli ako prváčence aj so staršími žiakmi. Našim cieľom bola Bratislava. Dopravu sme mali kombinovanú nákladným autom a vlakom. Do Levíc na stanicu nás viezli na družstevnej erenke, ktorú šoféroval Lajoš Fekjač. Hlavným bodom nášho programu bola návšteva Pionierskeho paláca, ktorý bol predtým sídlom prezidenta Tisa. Jeho sídlo potom obsadili pionieri a my sme mohli vidieť aký raj tu bratislavskí pionieri mali. Krúžkové miestnosti ma príliš nenadchli, zato stíhačka Mig, ktorá stála za palácom v záhrade, áno. Palác dal postaviť brat jednej šľachtičnej, ktorá je pochovaná na Hýbeci. Volala sa Judita Blaškovičová a bola sestrou Antona Grasalkoviča, ktorý to sídlo  pionierov dal postaviť. V siedmich rokoch som netušil, že raz tu budem pracovať.

Demandickí mládenci na  nedeľnej vychádzke

     Od Dunaja sme sa vyštverali ošarpaným podhradím na hrad o ktorom sme boli poučení, že má tvar obráteného stola. A aj mal, iba tie nohy boli dosť krátke. Na zrúcanisku hradu nebolo čo obzerať a tak sme sa kochali pohľadom na obrovský amfiteáter a Dunaj do ktorého sme chceli z hradieb hádzať skaly, lebo sa nám zdalo, že by to bolo možné. Znemožnili nám to len učitelia. Škoda, mohli sme  prekonať povesť o jednom granátnikovi, ktorý vraj mal takú silu, že z hradu hodil granátom až do Dunaja.
     Dunaj sme tiež navštívili, lebo sme sa cezeň preplavili na propeleri do Petržalky, ale neviem, či aj späť. Každopádne sme plavbu prežili lepšie ako moja svokra, ktorá bola kedysi tiež na školskom výlete v Bratislave a pri čakaní na propeler jej tu ukradli kufor v ktorom mala kroj, lebo to bolo ich oblečenie na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. Doma tú stratu pred otcom s pomocou mamy musela zatajiť, lebo by už na výlet nešla.
     Večer sme boli  poriadne zmordovaní chodením po tvrdých uliciach a po nástupe do vlaku o jedenástej večer, tak chodí dodnes, nás prvákov súdruh učiteľ Wágner povykladal do políc na batožinu, ktoré boli zo sieťoviny a v nej sme si užívali cestu ako v lehátkovom vlaku. Hlboko po polnoci nás družstevná erenka čakala pred stanicou, aby sme sa v námesačnom stave dopravili do svojich postieľok v Demandiciach. Nuž pre poznanie na výlete treba niečo aj vytrpieť.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Na výlete

---

The Trip

Not so long ago the village people were attached to their land which they knew by heart. Today it has become the opposite. How many Demandice-dwellers will remember when was the last time they were walking in the fields around their village, in the “Cold Valley”, Cinvár, Hýbec or Lenthárov Majer?

Demandická vychádzka

Keď sme boli malí škôlkári pani učiteľka Miartušová už v útlom detstve do nás vštepovala lásku k prírode a urobila z nás prvých turistov v Demandiciach. Z  Barossovho kaštieľa, kde bola naša škôlka a aj škola pre nižšie ročníky, nás vodila na prechádzky cez Ujjak až k Bujdoške s prísľubom, že sa nám tam určite podarí objaviť zajačikovu jaskynku. Nikdy sme ju neobjavili ale sme sa dobre prešli a potom už nevládali v škôlke vystrájať.
  
Demandice ležia v severojužnom údolí potoka Búr ohraničeného vyvýšeninou Veterného majera na západe a Bujdoškou na východe. Obe terénne vlny majú nadmorskú výšku okolo 235 metrov nad morom a preto umožňujú výhľady aj do širšieho okolia. To zahrňuje v podstate okruh od Ostrihomu k Zoboru na juhozápade a k Sitnu a Javoriu na severovýchode. Z oboch hrebeňov vidieť na veniec troch sopečných pohorí v okolí. Na juhu je to pohorie Borzsony už v Maďarsku, ktoré má status národného parku, na severe Štiavnický stratovulkán a na východne od neho vulkanické pohorie Javorie. Pred nimi sa vinie veniec Tlstého vrchu.
     Mnoho Demandičanov určite tieto pohľady nepozná, lebo dnes sa už do poľa bežne za prácou nechodí a preto by si mohli príležitostne vyjsť do chotára na vyhliadkovú túru. Za dobrej viditeľnosti budú určite príjemne prekvapení. Odporúčam to samozrejme aj návštevníkom našej obce. Pre vašu orientáciu predstavujem prvú trasu turistickej prechádzky do okolia Demandíc.

Kostol sv. Michala

     Vychádzku odporúčam začať pri kostole sv. Michala v strede obce, ktorý je viditeľný z každého smeru príjazdu do Demandíc. Pri ňom je parkovisko na ktorom sa dá bezpečne stáť. Pred cestou sa môžete zásobiť tekutinami v miestnych podnikoch. V okruhu sto metrov sú tu tri krčmy, výčapy či ako to nazvať. Smädom pred túrou ani po nej trpieť nemusíte.
     Na začiatku túry si môžete prezrieť miestny kostol sv. Michala archanjela. Prvá správa o cirkvi v Demandiciach sa viaže k roku 1317 keď si miestni šľachtici z rodu Demandickovcov vymieňali pozemky kvôli výstavbe kostola. V krypte pod kostolom je pochovaný Juraj Johanides, bernolákovec, člen učeného tovarišstva a miestny farár, ktorý tu zomrel v roku 1831.

Smer vychádzky

      Cestou smerom na juh po  dvesto metroch prejdete popred  Barossov kaštieľ, postavený okolo roku 1700. V roku 1865 sa tu narodil významný uhorský vinohradnícky expert Karol Baross . Na sklonku života bol aj poslancom Uhorského snemu. Hneď za kaštieľom odbočíte na poľnú cestu, ktorá vás asi po tristo metroch privedie k židovskému cintorínu. Za ním pokračujete vľavo po poľnej ceste do chotárnej časti Noviny (Ujjak). Terén mierne stúpa a začínajú sa vám otvárať pohľady do okolitej krajiny.
     Pokračujte v smere vysielača mobilného operátora. Kedysi sme tento bod volali Pri hruške a je to druhý najvyšší bod chotára s nadmorskou výškou 234,5 m nad morom. Na juhu vidíte veniec kaldery Borzyonyského stratovulkánu, ktorý bol aktívny pred približne 16 až 18 miliónmi rokov.Najvyššou časťou pohoria je vrch Csóványos.
     Po vyhliadke z tohto miesta pokračujte ďalej po poľnej ceste smerom na Horný majer a za vodojemom odbočte vľavo na cestu ku kóte 235, čo je najvyšší bod chotára. Z neho sa vám otvára pohľad na Sitno i pohorie Javorie. Na juhovýchode sa v lesíku osady Hýbec ukrýva kostol sv. Heleny cisárovnej založený údajne v roku 1023.
     Z kóty označenej nivelizačnou tyčou sa spustíte miernym klesaním k prícestnému krížu nad cestou prvej triedy č. 75. Za krížom je neoznačený poľný hrob nemeckých vojakov, ktorí tu padli počas oslobodzovania Demandíc 18. decembra 1944. Prejdete cez cestu a ďalej pokračujete poľnou cestou  vľavo západným smerom. Pred vami sa otvárajú výhľady na Štiavnické pohorie a ponad štátnu cestu aj na Demandice. Môžete vidieť osadu Pežierňa na juhozápade, v diaľke i areál atómovej elektrárne Mochovce, Santovku, Bory a Domadice. Ste v časti zvanej Arany bánya ( Zlatá baňa ). Údolím pod vami vedie päť trás ropovodu pri výstavbe ktorého tu boli porušené archeologické objekty datované do neskorej doby kamennej a do mladšej doby bronzovej. K názvu chotárnej časti sa viaže zaujímavá história o ktorej sa zmienim samostatne.
     Poľná cesta vás popri vinohradoch privedie do stredu obce, kde okruh v dĺžke asi štyri kilometre ukončíte. Príjemné zážitky a dobrý výhľad. 

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Demandická vychádzka

---

A walk around Demandice

From the years of early childhood our nursery school teacher Mrs. Miartušová had been instilling us with the love for nature. Thus it came to pass that under her leadership we had actually become one of the first tourists of Demandice. She would lead us all the way from the Baross Mansion, where our nursery school was situated, through Ujjak up to Bujdoška. Always promising we would find a rabbits’ little cave along the way. Of course the cave was never discovered but we’ve had a good walk indeed and no energy left to cause trouble back in the nursery school.