Aj v Demandiciach sme mali začiatkom päťdesiatych rokov svoju Máriu Teréziu Brunšvikovú, ktorá sa ako grófka a krstniatko samotnej cisárovny Márie Terézie zapísala do dejín ako zakladateľka prvých detských opatrovní. V našej anjelskej záhrade v Barošovom kaštieli vládla pani učiteľka Zuzana Miartušová. S detskou výchovou mala dosť vlastných skúseností lebo bola mnohodetnou matkou. V škôlke sa sama starala o šesťdesiat detí.
Do úvody, ako hovorila moja stará mama, kam ma aj vodievala, som nemal ďaleko a z kopca na ktorom stála bolo vidieť do nášho dvora. To síce malo svoje výhody ale ako som o pár rokov neskôr zistil, z nášho dvora tam bolo vidieť takisto, najmä keď som v zánovných topánkach do školy hrával cez prestávku futbal čím som mamin zákaz dosť vážne porušoval. Tieto neresti sme v škôlke ešte nepestovali.
Pani učiteľka Mjartušová bola už na pohľad mamou na aké sme boli zvyknutí z domovov. V škôlke nás vždy vítala vľúdne a nepamätám sa na nijakú nepríjemnosť z čias keď sme boli v jej opatere. Poslanie škôlky chápala v jej pôvodnom zmysle ako opatrovňu pre deti zamestnaných matiek aj keď v päťdesiatych rokoch už bola viazaná istými pedagogickými metódami. Deti vodili do škôlky starí rodičia, ktorí ešte takto prispievali k výchove svojho potomstva. Pamätám sa ako Miška Beňuša vodil každé ráno jeho starý otec. Bol to vysoký chudý chlap s fajkou a bielymi vlasmi. My sme už na neho hľadeli z okna vo výklenku kaštieľa, lebo jeho rodina bývala poniže škôlky a tak starký Miška báči aj malý Miško chodili do triedy poslední.
Školské stravovanie ešte neexistovalo a preto nás mamy vychystali na dopoludnie aj proviantom. Do škôlky sme nosili temer jednotne kapsičky na desiate, ktoré boli elipsovitého tvaru vyrobené z nejakého kartónu potiahnutého koženkou so vzorom bravčovej kože v hnedej farbe. V kapsičke sme mali temer vždy dva krajce výhradne doma napečeného chleba. Medzi nimi sa striedala len náplň. Bolo to maslo, masť a slivkový lekvár. V jeseni sme si nosili aj jedno jabĺčko či hrušku. Kapsička bola dôležitá vec a mali sme ju na očiach. Po príchode do miestnosti z predsiene kaštieľa vľavo sme ju ukladali na regálik pri dverách. Keď nadišla azda najdôležitejšia chvíľa dopoludnia, pani učiteľka brala jednu kapsičku za druhou, zdvihla ju nad hlavu s otázkou komu patrí. Bohvie ako sme si tú svoju vždy neomylne spoznali a natešene vybehli pre ňu. Rozdávanie kapsičiek bola zábava i napätie aké dnes vyvoláva koleso šťastia po nákupe počas akcie v obchode.
Za ľudovej demokracie sa v päťdesiatych rokoch hlásalo heslo Kto nepracuje nech neje! A preto sme si desiatu museli zaslúžiť. Pani učiteľka s nami trénovala rôzne riekanky a pesničky. Svoju myseľ sme si cibrili hrou na letí, letí... . Z pesničiek sme najviac obľubovali, aspoň čo sa nás chlapcov týka, pieseň Pásol Jano tri voly na zelenej ďateli. Bola nám blízka, lebo voly aj Janovia sa v Demandiciach vyskytovali, neraz v jednom.
Svoje schopnosti sme museli predvádzať aj na verejných podujatiach v kultúrnom dome. Na deň znárodnenia, vzniku republiky a VOSR teda na konci októbra, lebo aj ruská revolúcia zo 7. novembra sa udiala v októbri. Na dvoch takýchto oslavách som vystupoval so svojim v škôlke nacvičeným umeleckým prednesom aj ja. Na tú slávu moja mama zavolala aj svoje dve sestry, tetku Maňu a tetu Idu zo Santova. Viem, že všetky tri stáli v rohu starého kultúrneho domu odkiaľ môj výkon sledovali. Naša skupina škôlkárov mala predstavovať nebojácnych ruských námorníkov, ktorí iste slúžili na krížniku Aurora o ktorom sme ešte nič nevedeli. Na hlavách sme mali čiapky so stužkami aké sa dávali dievčatám do vlasov ako mašle. Na pódiu sme mali vyspevovať pesničku My sme smelí námorníci, máme pentle na čapici. Na viac si nepamätám lebo som bol z masy diváctva tak vystrašený, že mi počas celej produkcie stekali po lícach slzy, čo v spojení s bojovnými veršami vyznelo tak komicky, že na to moje tety ešte dlho spomínali a ja sa tiež pamätám, že sa pritom tak ako celý kultúrny dom zvíjali od smiechu.
V druhom roku škôlky sme tiež vystupovali v rámci osláv VOSR. Pani učiteľka už poučená mojimi speváckymi schopnosťami neriskovala zosmiešnenie ďalšej speváckej vložky a tak ma s Paľom Štutikom poverila politickou recitáciou. Na javisko boli prinesené dva stojany z MNV na ktorých trónili hlavy vodcov revolúcie Lenina a Stalina. My sme spoza opony napochodovali medzi tú slávu a presvedčivo sme zo seba súkali básničku. Viem len to, že sme pri tom opakovali refrén „Za súdruha Lenina!“, na ktorého širokým rozmachom ukázal Paľo a ja „Za súdruha Stalina!“ tak isto. Od vtedy si týchto dvoch nikto v Demandiciach nemýlil a ani sa nám dvom nikto nerehotal.
V škôlke sa pani Miartušová starala aj o náš zdravý fyzický vývoj, lebo sme cez prestávku mohli pobehovať za loptou mysliac si, že hráme futbal. Organizovane sme pestovali aj turistiku formou vychádzok do demandickej prírody. Mali sme dve trasy. Jedna viedla na východ poza školu a popri Jančárovaj pivnici cez Ujak na Bujdošku. Tam nám pani učiteľka sľubovala ukázať zajačikovu jaskynku. Druhá trasa, používaná najmä na jar, viedla cez dedinu na Jarmočnisko, ktoré za prvej republiky bolo skutočne miestom konania výročných jarmokov a aj futbalovým ihriskom. My sme tu mohli na zelenej pažiti voľne pobehovať. Niekedy pani učiteľka robila čudné veci. Z potôčika, do ktorého sme nesmeli vstupovať, čosi vyberala do skleneného pohára, takého ako sme mali doma na zavárané uhorky. Tento pohár sme potom s veľkou slávou niesli do škôlky aby sme sa v nasledujúcich týždňoch stali účastníkmi ekologickej výchovy sledujúc dianie v pohári v ktorom sa liahli žubrienky. Pani učiteľka totiž z potôčika nalovila žabie vajíčka.
Keď nebolo dobré počasie a my sme boli dobrí, boli sme vpustení aj do druhej miestnosti v škôlke. Tu bola na stene miniatúrna nádržka na vodu opatrená výpustným kohútikom. Bol to prvý vodovod v dedine s manuálnym doplňovaním vody. Nás však viac zaujímala hojdacia lavica umiestnená v západnom výklenku kaštieľa. Na hojdačku sme hocikedy nesmeli, len ak nás tam pani učiteľka posadila a sama rozhojdala.
Koncom druhej jari v škôlke sa nám pani učiteľka venovala akosi inak. Viac sme kreslili a pripomínala nám, že v jeseni už budeme chodiť do školy medzi väčšie deti. A tak sa aj stalo. Prvého septembra 1955 som s malou dušičkou a plačom v sprievode mamy kráčal do školy, do triedy v ktorej dral nohavice od 1. septembra 1925 aj môj otec. V starom kaštieli nás čakala moja prvá skutočná učiteľka Vladimíra Borošová.
Do úvody, ako hovorila moja stará mama, kam ma aj vodievala, som nemal ďaleko a z kopca na ktorom stála bolo vidieť do nášho dvora. To síce malo svoje výhody ale ako som o pár rokov neskôr zistil, z nášho dvora tam bolo vidieť takisto, najmä keď som v zánovných topánkach do školy hrával cez prestávku futbal čím som mamin zákaz dosť vážne porušoval. Tieto neresti sme v škôlke ešte nepestovali.
Zuzana Miartušová so svojimi zverencami v druhej polovici 50. rokov.
Pani učiteľka Mjartušová bola už na pohľad mamou na aké sme boli zvyknutí z domovov. V škôlke nás vždy vítala vľúdne a nepamätám sa na nijakú nepríjemnosť z čias keď sme boli v jej opatere. Poslanie škôlky chápala v jej pôvodnom zmysle ako opatrovňu pre deti zamestnaných matiek aj keď v päťdesiatych rokoch už bola viazaná istými pedagogickými metódami. Deti vodili do škôlky starí rodičia, ktorí ešte takto prispievali k výchove svojho potomstva. Pamätám sa ako Miška Beňuša vodil každé ráno jeho starý otec. Bol to vysoký chudý chlap s fajkou a bielymi vlasmi. My sme už na neho hľadeli z okna vo výklenku kaštieľa, lebo jeho rodina bývala poniže škôlky a tak starký Miška báči aj malý Miško chodili do triedy poslední.
Opatrovňa pre deti existovala v Demandiciach už v prvej polovici 40. rokov minulého storočia. Deti z nemeckých rodín mali v dome u Búcovcov svoju škôlku s nemeckou vychovávateľkou.
Pred nástupom do škôlky Milan Ukrop, Milan Grossman a Ladislav Sabinovský
Za ľudovej demokracie sa v päťdesiatych rokoch hlásalo heslo Kto nepracuje nech neje! A preto sme si desiatu museli zaslúžiť. Pani učiteľka s nami trénovala rôzne riekanky a pesničky. Svoju myseľ sme si cibrili hrou na letí, letí... . Z pesničiek sme najviac obľubovali, aspoň čo sa nás chlapcov týka, pieseň Pásol Jano tri voly na zelenej ďateli. Bola nám blízka, lebo voly aj Janovia sa v Demandiciach vyskytovali, neraz v jednom.
Svoje schopnosti sme museli predvádzať aj na verejných podujatiach v kultúrnom dome. Na deň znárodnenia, vzniku republiky a VOSR teda na konci októbra, lebo aj ruská revolúcia zo 7. novembra sa udiala v októbri. Na dvoch takýchto oslavách som vystupoval so svojim v škôlke nacvičeným umeleckým prednesom aj ja. Na tú slávu moja mama zavolala aj svoje dve sestry, tetku Maňu a tetu Idu zo Santova. Viem, že všetky tri stáli v rohu starého kultúrneho domu odkiaľ môj výkon sledovali. Naša skupina škôlkárov mala predstavovať nebojácnych ruských námorníkov, ktorí iste slúžili na krížniku Aurora o ktorom sme ešte nič nevedeli. Na hlavách sme mali čiapky so stužkami aké sa dávali dievčatám do vlasov ako mašle. Na pódiu sme mali vyspevovať pesničku My sme smelí námorníci, máme pentle na čapici. Na viac si nepamätám lebo som bol z masy diváctva tak vystrašený, že mi počas celej produkcie stekali po lícach slzy, čo v spojení s bojovnými veršami vyznelo tak komicky, že na to moje tety ešte dlho spomínali a ja sa tiež pamätám, že sa pritom tak ako celý kultúrny dom zvíjali od smiechu.
Škôlkári na čistinke za kameňolomom na Bujdoške v polovici 60. rokov.
V druhom roku škôlky sme tiež vystupovali v rámci osláv VOSR. Pani učiteľka už poučená mojimi speváckymi schopnosťami neriskovala zosmiešnenie ďalšej speváckej vložky a tak ma s Paľom Štutikom poverila politickou recitáciou. Na javisko boli prinesené dva stojany z MNV na ktorých trónili hlavy vodcov revolúcie Lenina a Stalina. My sme spoza opony napochodovali medzi tú slávu a presvedčivo sme zo seba súkali básničku. Viem len to, že sme pri tom opakovali refrén „Za súdruha Lenina!“, na ktorého širokým rozmachom ukázal Paľo a ja „Za súdruha Stalina!“ tak isto. Od vtedy si týchto dvoch nikto v Demandiciach nemýlil a ani sa nám dvom nikto nerehotal.
V škôlke sa pani Miartušová starala aj o náš zdravý fyzický vývoj, lebo sme cez prestávku mohli pobehovať za loptou mysliac si, že hráme futbal. Organizovane sme pestovali aj turistiku formou vychádzok do demandickej prírody. Mali sme dve trasy. Jedna viedla na východ poza školu a popri Jančárovaj pivnici cez Ujak na Bujdošku. Tam nám pani učiteľka sľubovala ukázať zajačikovu jaskynku. Druhá trasa, používaná najmä na jar, viedla cez dedinu na Jarmočnisko, ktoré za prvej republiky bolo skutočne miestom konania výročných jarmokov a aj futbalovým ihriskom. My sme tu mohli na zelenej pažiti voľne pobehovať. Niekedy pani učiteľka robila čudné veci. Z potôčika, do ktorého sme nesmeli vstupovať, čosi vyberala do skleneného pohára, takého ako sme mali doma na zavárané uhorky. Tento pohár sme potom s veľkou slávou niesli do škôlky aby sme sa v nasledujúcich týždňoch stali účastníkmi ekologickej výchovy sledujúc dianie v pohári v ktorom sa liahli žubrienky. Pani učiteľka totiž z potôčika nalovila žabie vajíčka.
Zuzana Miartušová so svojou škôlkou v roku 1957
Keď nebolo dobré počasie a my sme boli dobrí, boli sme vpustení aj do druhej miestnosti v škôlke. Tu bola na stene miniatúrna nádržka na vodu opatrená výpustným kohútikom. Bol to prvý vodovod v dedine s manuálnym doplňovaním vody. Nás však viac zaujímala hojdacia lavica umiestnená v západnom výklenku kaštieľa. Na hojdačku sme hocikedy nesmeli, len ak nás tam pani učiteľka posadila a sama rozhojdala.
Koncom druhej jari v škôlke sa nám pani učiteľka venovala akosi inak. Viac sme kreslili a pripomínala nám, že v jeseni už budeme chodiť do školy medzi väčšie deti. A tak sa aj stalo. Prvého septembra 1955 som s malou dušičkou a plačom v sprievode mamy kráčal do školy, do triedy v ktorej dral nohavice od 1. septembra 1925 aj môj otec. V starom kaštieli nás čakala moja prvá skutočná učiteľka Vladimíra Borošová.
Fotoprezentáciu nájdete v nalsedujúcom videu:
In the Old Nursery
In the beginning of the 50ties, Demandice had their very own “Mária Terézia Brunšviková”. As a countess and goddaughter of the Ugrian empress Maria Theresia, this woman had become well known as the foundress of the first day nurseries for children. Our angelic garden in Baross Mansion was ruled by school-marm Zuzana Miartušová. As a multiple mother, she had plenty of experience with upbringing of children. At our day nursery, she alone was in charge of taking care of 60 children.
