V roku 1860 sa maďarský historik Pesty Frigyes, člen akadémie vied, podujal na projekt, zozbierať miestne názvy vtedajšieho Uhorska. Ako jeden z prvých spoznal, že topografické pomenovania majú v sebe veľký vedecký potenciál pre poznanie národnej histórie.
Pesty sa pustil do rozsiahlej organizátorskej práce v roku 1862, po prijatí rozhodnutia, že do zbierania dokumentov budú zapojené miestne orgány. Pre zber údajov bola vypracovaná metodika v jazykoch národností, podľa ktorej sa mali vypracovať správy z jednotlivých miest a obcí. Tak sa stalo, že aj do Demandíc prišla výzva na vypracovanie opisu tunajšieho chotára. Zmienená metodika zahrňovala aj zaradenie dostupných informácií z histórie dediny. Demandickú správu napísal vtedajší richtár Elek Paczolay. Dokument zodpovedal určenej metodike a patril medzi tie, ktoré mohli byť neskoršie zaradené aj na knižné publikovanie. Elek Paczolay správu datoval dňom 10. mája 1865. V máji tohto roku si preto pripomíname 150. výročie jej zrodu. Z dnešnej úrovne poznania vieme, že niektoré historiografické údaje nie sú presné. Boli podané tak, ako sa to v historickom povedomí vtedajších Demandičanov tradovalo.
Záznam o úmrtí Eleka Paczolaya v demandickej knihe zomretých pod poradovým číslom 4 v roku 1884.
Elek Paczolay sa narodil v roku 1812 a zomrel v roku 1884. Pochovaný bol v Demandiciach. Na cintoríne sa dodnes zachoval hrob s náhrobným kameňom. Jeho práca pre obec i samotný opis nášho chotára nám dodnes pripomínajú angažovanosť jedného z významných rodákov, žijucich tu v 19. storočí. Patrí mu preto úcta aj po takmer dvesto rokoch od jeho narodenia.
Opis demandického chotára ako ho napísal Elek Paczolay v roku 1865:
Demandice
Demandice, kuriálna obec nachádzajúca sa v Hontianskej stolici v Štiavnickom okrese. Stoličným sídlom sú Ipeľské Šahy. Jej hranice sa podľa tradície rozšírili (o 5025 a 1200 holdov) zo zaniknutých dedín Hébecz a Gödrok. Hébecz, ktorý bol v minulosti dedinou, dnes je chotárnou časťou, v ktorej západnej strane bola v roku 1022 na svahu väčšieho kopca postavená kaplnka, zasvätená svätej Helene. Poniže tejto kaplnky stojí pustovnícke obydlie v ktorom aj v súčasnosti býva uctievaný Jozef Bada, bývalý paulínsky mních, žijúci z cirkevných desiatkov. Kostol a pustovňu do dnešných dní v dobrom stave udržiava, ako na tomto vidieku naozaj navštevované pútnické miesto, kam veriaci chodia dva razy do roka, na prvú nedeľu po sviatku sv. Heleny a 8. septembra, keď sa tu zíde niekedy aj 3000 ľudí, pre ktorých sa konajú aj menšie trhy. Medzi predajcami sú najčastejšie pernikári, ktorí rozkladajú tovar v 7 – 8 stánkoch. Okrem nich sú to aj obchodníci s rôznym drobným tovarom, predajcovia ovocia a podobne.
Chotár Demandíc na mape prvého vojenského mapovania v druhej polovici 18. storočia
Na náprotivnej rovnejšej strane kopca aj dnes často oráči nachádzajú stavebný materiál. Zmienená kaplnka po nedávnej, v roku 1861 ukončenej komasácii, sa ocitla medzi pozemkami Zuzany Pápay. Gödrök je teraz len chotárnou časťou. Kedy zanikli obydlia týchto dedín nemáme stopy!? Samotné Demandice boli už v roku 1200 zaľudnené ako majetok rodiny Deméndiovcov, čo dokladujú súdne spisy. Už v roku 1317 synovia Ibura, Herbartus de Demjén, Štefan de Demjén a Andrej, syn Herbartusov si vymieňajú pozemky. To odkiaľ prišli obyvatelia dediny sa nevie. V mieste je farnosť a kostol zasvätený sv. Michalovi Archanielovi.
Cirkev bola založená v roku 1387 a v tej dobe k nej patrilo 16 farností. Dnešný kostol bol postavený za vlády Márie Terézie, v roku 1751, obec má 558 rímskych katolíkov, 33 reformovaných a 66 židovských obyvateľov maďarského pôvodu. Názov dediny sotva bol iný, keďže v súčasných ale aj najstarších spisoch ju len ako Deménd, niekedy Demjend, v prvom rade ako Deménd písali. Odkiaľ sa vzal názov, či podľa vlastníkov rodu Deméndi alebo sa títo po nej nazývali, nevieme. Popri vyššie uvádzaných chotárnych názvoch Hébecz a Gödrok existuje veľa ďalších. Západne od Hébeczu ležia: Kisirtás, Aszlás, Rázsony a Sároskút, za nimi na severozápad studňa SzentKereszt, naproti nej stráne Siklós a Kálmán, nad nimi severne Doboskút, Málvavolgy, nad ktorou sú viničné výsadby. Tieto vinice v najväčšej časti ležia orientované na východ, juh a západ. Za nimi sa nachádza Hársas, na jednej strane na severovýchod a na druhej na juhozápad sa kloniaci. Za ním nasleduje chotárna časť Csebi, pod jeho severnou stranou je lúka takzvaná Hidek volgy (Studená dolina) s naširoko známou dobrou pitnou vodou, ktorá odteká do potoka Búr. Tento potok pramení v Brhlovciach a preteká cez Bori, Santov, Maďarovce, Demandice, Sazdice, Setieh, nad ktorým ústi do Ipľa. Počas záplav často spôsobuje škody. Búr dostal meno po obci Bori, kde je obohacovaný z početných prameňov. Avšak pramení v Brhlovciach (Borfü), ktoré ležia vyššie. Gödrök je dosť vysoký kopec, ktorý tak na východe, ako aj na západe je rozorávaný. Tento kopec delí od ešte väčšieho kopca dolina Kisegres, ktorá keby nebola zabahnená, dávala by výborné seno. Za týmto kopcom na juhu nadväzuje Zádor a za ním Baktetö, ktorý nasleduje hora zvaná Szöllömáj, ktorú ľud nevedno prečo nazýva Szulimánom. Potom nasleduje Kövecses (Kamené), verný svojmu názvu, a pod ním zdola a sprava Kopács, zľava cesta Szelemen. V chotárnej časti Kövecses je jedna úzka dolina, ktorú BódisPál nazývajú. Ani najstarší ľudia nevedia odkiaľ vzala tento názov. Na jej konci sa na ľavej strane dvíha Cinvár (Cínový hrad), stopy po hradnej budove nie sú žiadne a ani po pôvode názvu. Pod ním leží Závoli, nad ním v kopci sa rozprestiera hora. Popri tejto hore existujú ešte hory zvané hébeczká, galagonyásová a Pálkovács. Lúky sa na nižšie a vyššie delia, vinice nazývajú staré a nové, nové nemajú samostatné názvy. Staré vinice majú viaceré názvy. Takzvané : Pri Urbanovi, ale Urbana nikde niet. Pod nimi je vinica Fóris a nad ňou juhovýchodne Templomiszöllök (Kostolné vinice), v malej vzdialenosti od nich sú Benického vinice, nad nimi z východu na západ Partszöllö (Brehová vinica), tie nasleduje v jednej línii, ale viac na západ Rikkantyú. Podložie viníc je niekde pieskovcové, najviac žlté a červené pôdy, na málo miestach je čiernozem. Temeno vínnej hory od svitu do súmraku je vystavené slnečnému pôsobeniu; keďže obyvatelia zvyknú mať cirkevné hody na deň sv. Michala a hostí už chcú núkať novým vínom, dokonalú kvalitu vína nedosiahnu. Ak sa oberačky pretiahnu za 15 október, majú vinohradníci ďaleko silnejšie a výraznejšie zamatovejšie vína. Ale žiaľ to sa za 20 rokov stáva nanajvýš raz.
Mapa chotára Demandíc z roku 1852.
/Zdroj Gócsáné, Móró Csilla „A Blaskovichok világa./
Obec Demandice hraničí z východu s majerom Potok, patriacim k Horným Semerovciam, z juhu s Vyškovcami a Sazdicami, na západe s Dolným a Horným Fegyvernekom, zo severu so Santovom a Maďarovcami; takto v jej blízkosti sú maďarovské liečivé pramene, majúce zázračné liečivé účinky.
Štátna cesta z Balážskych Ďarmôt pretína dedinu a chotár z východu, stáčajúc sa v strede dediny na rohu jedného domu, na sever do Levíc. Od juhu vedie cesta z Vácu do Levíc. Túto priaznivú okolnosť miestni zemepáni nevyužívajú na prevádzku hostinca tak, ako by sa dalo. Príčinou toho je skutočnosť, že hostí najradšej prijímajú vo svojich sídlach. Po roku 1848 sa takýchto hostí vyskytuje málo, a pre pocestných kedy-tedy, zvažujú vybudovanie hostinca.
Celý chotár sa skladá z ôsmich kúrií, zvaných Zsambokuti, Lúlei, Gányi, Teszéri, Kelecsenyi, Disznosi-Horváth, Útczabeli Sánta a Székely.
Dané v Demandiciach 10. mája 1865.
Paczolay Elek
Preložil : Milan Ukrop
