piatok 30. novembra 2012

Na Brigáde

V päťdesiatych rokoch sa v slovenskom jazyku čoraz viac objavovali slová, ktoré naši starí rodičia ani rodičia nepoznali a veľmi rýchlo sa stali realitou každodenného života. Demokraciu z prvej republiky nahradila ľudová demokracia, denne sme počuli o imperialistoch a iných izmoch, čím sa na naše počudovanie nemysleli svaly v maďarskom zmysle tohto slova. Veľmi nepríjemne znelo slovo kontingent. Nesplnenie kontigentu, teda štátom určenej produkcie poľnohospodárskych výrobkov, hrozilo prinajmenšom stratou samostatného hospodárenia sedliaka. Medzi najnovšie slová patrila aj brigáda.
Túto fotografiu urobil František Hós v auguste 1954 počas práce  na zakladaní budovy nového kultúrneho domu.
      Ešte skôr než sme sa s týmto výrazom v civilnom význame slova stretli, mali Demandičania čo dočinenia s jeho vojenským obsahom. V decembri 1944 sa v dedine usídlil štáb najsurovejšej nemeckej vojenskej jednotky, brigády Dirlenwanger o ktorej som sa už zmienil. Brigáda mala našťastie aj svoj civilný význam a ako radostná spoločná práca Demandičanov začala napĺňať ich voľný čas.
A takto sa brigádovalo v Amerike. Fotografie je z albumu po Martinovi Štutikovi, ktorý emigroval za prácou do Kanady.
      Brigádnická činnosť mala najskôr len podobu, síce radostnej, ale súkromnej výpomoci  formou manuálnej práce pri výstavbe rodinných domov, ktoré od polovice päťdesiatych rokov  v nebývalej miere  menili výzor obce. Pri kopaní základov, ťahaní múrov a pri omietaní štvorcov, ako sa novej forme domov hovorilo, sa schádzali celé rodiny. Najskôr vy mne a potom ja vám, hovorili si súrodenci, bratranci a ujcovia a tak bez potreby peňazí realizovali stavebné práce.
Pri budovaní základov nového domova.
     Zo súkromnej sféry sa brigádnická činnosť postupne presunula na naplňovanie všeobecne-prospešných cieľov, ako sa tomu oficálne hovorilo. Prvé takéto brigády sa konali pri výstavbe kultúrneho domu. Najskôr toho prvého, povyše starej cirkevnej školy, ktorý nahradil sálu v Babicovej stodole v ktorej bol potom družstevný ovčín. V albumoch Vlada Hósa som našiel niekoľko vzácnych fotografií od jeho otca Františka, ktorý brigády nielen fotografoval ale fotografie aj koloroval vodovými farbami. O dsaťročie po ňom som v tejto aktivite pokračoval aj ja.
      Keď sa v dedine konala brigáda, bolo dobrým zvykom to aj zdokumentovať. A tak Jožko Varga počas nejednej brigády dofrčal pre mňa na motorke, aby som išiel brigádnikov odfotiť. Samozrejme sa mi to započítalo ako účasť na brigáde, veď som tam bol a fotky som robil ešte dlho potom, čo už brigádnici sedmičkovým pivom hasili smäd vzniknutý pri pracovnom nasadení. Dve takéto fotografie z Demandíc mi uverejnili v hlavnom slovenskom denníku Pravda.
Z mládežnickej brigády počas zberu sena v polovici 60. rokov.
      Brigádam sa hovorilo aj „súdružská výpomoc“, ktorú poskytovali robotníci a pracujúca inteligencia družstevníkom. Kolektívne hospodárenie  po vzniku dvoch družstiev a jedného štátneho majetku stálo na množstve ručnej práce, ktorá sa nestíhala práve preto, že mnoho ľudí z dediny odišlo za lepším zárobkom posilniť robotnícku triedu do nových fabrík. Ako chlapci sme sa najviac tešili na letnú brigádu vojakov so stojedenástkou, čo bolo legendárne nákladné auto značky Tatra 111. V jeho kabíne a na korbe sme strávili mnohé prázdninové hodiny. Vojaci chodili brigádovať aj v jeseni na repnú kampaň, teda zvážanie cukrovej repy z polí na dočasné skládky. Z toho sme nič nemali, lebo nás už zamestnávali v škole.
      Tak, ako sme vyrastali z detských  rokov, my žiaci osemročnej strednej školy, vyvíjali sa aj brigády. Vo voľnočasovej podobe sa pretvorili na „Akcie Z“ a v podnikoch na  „Brigády socialistickej práce“. Vo vyšších ročníkoch základnej školy  nás čakali zemiakové brigády a počas stredoškolského štúdia mnohí zažili aj dobrodružstvá chmeľových brigád. Boli sme generáciou ktorej život odrážal kultový film „Starci na chmeli“. Nuž aj takéto boli brigády.
      Medzi brigádami socialistickej práce prebiehala socialistická súťaž. Za výsledky v nej sa udeľovali ocenenia v podobe „zlatých medailí“. Nejeden demandičan sa stal členom takéhoto kolektívu. Akcie Z boli plánované investičné zámery, financované z verejných zdrojov, avšak podstatná časť nákladov na manuálnu prácu sa pokrývala účasťou obyvateľov obce. Vedenie obce v rôznych časových obdobiach bolo aktívne a preto nás výzvy v miestnom rozhlase k účasti na brigáde neminuli ani jeden týždeň. Po čase sa už brigády stali mrzutosťou.
       Demandičania to vydržali a preto sa obec ešte aj dnes môže tešiť z dobrej občianskej vybavenosti, ktorá vznikla v období brigád. Jeden i druhý kultúrny dom, základná škola či už v dedine alebo na osadách, dom smútku, obchod Jednoty, lekáreň a ďalšie obecné budovy vyrástli v Demandiciach aj vďaka obetavosti jej obyvateľov, ktorí, často  vo vysokom veku,  v mene svojich rodín chodili brigádovať.
       Dlho sme si mysleli, že brigády boli len socialistický vynález. Nuž ale aj dnes sú tu. Je vari dobrovoľnícka činnosť niečo iné? Ak áno, tak najskôr v objekte záujmu. Nestaviame budovy, ale pomáhame odkázaným.

  Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Na brigáde

utorok 20. novembra 2012

Z Demandíc ku svetovej sláve

Krátko po sviatku Troch kráľov v roku 1736 zeman Samuel Blaskovics vo veku päťdesiat päť rokov spisuje vo svojej demandickej kúrii poslednú vôľu. O niekoľko mesiacov zomiera a zanecháva po sebe manželku Juditu, rodenú Grasalkovich, sestru Antona Grasalkovicha neskoršieho kancelára cisárovnej Márie Terézie. V ich rodine sa stal prvým nositeľom šľachtického titulu, ktorý získal  v roku 1712. Stal sa zakladateľom rodinnej dynastie, ktorá poldruha storočia úspešne zveľaďovala svoj majetok a stala sa jednou z najznámejších rodín Uhorska v 19. storočí. Nemalou mierou k tomu prispela ich vášeň ku koňom. Jeden z nich, kobylka Kincsem im získala svetovú slávu.

Titulná stránka poslednej vôle Samuela Blaskovicsa v ktorej dáva dispozície pre svoj pohreb a pochovanie na Hýbeci
(Blaskovich múzeum, Tápiószele)


       Počas Rákocziho povstania sa rodina musela rozhodnúť ku ktorej strane sa pridá. Ako bolo pre tú dobu bežné, rodina sa rozdelila. Samuel bojoval na cisárskej strane, jeho brat Štefan sa stal Rákocziho kapitánom. Po porážke povstania vďaka Samuelovmu postaveniu rodina ochránila svoj majetok a začal sa jej hospodársky a spoločenský rast. Samuel zanechal po sebe pre syna Jozefa 3000 holdový majetok. Jozef okrem toho, že bol podžupanom Hontianskej stolice zveľadil rodinný majetok na 30 000 holdov. K získaným majetkom patrilo aj skrachované hospodárstvo rodiny Kubínyi v Tápioszentmártone. Vzťahy k tejto rodine uvádza vo svojom testamente aj jeho otec Samuel.

Cintorín na Hýbeci.
Miesto večného odpočinku Samuela a Judity Blaskovics


      Rozmach rodinného majetku nakoniec spôsobil, že sa Blaškovičovci z Demandíc odsťahovali. Lásku ku koňom už vo svojom závete prezentoval Samuel Blaskovics  a tieto jeho vlastnosti sa dedili v ďalších generáciách. Každý Blaskovich, ako si neskôr písali svoje mená, choval a poháňal kone . Prvým  vážnym chovateľom pretekárskych koní bol vnuk Samuela,  Jozef II. Po ňom  ďalších trinásť členov rodiny úspešne šľachtilo kone až po grófa Ernesta Blaskovicha. Jeden z nich, Blaskovich Pavol sa stal slávnym pohoničom. V roku 1847 absolvoval s následníkom trónu cestu, ktorá inak trvala tri hodiny, za deväťdesiat minút. Okrem iného ho počas návštevy Banskej Štiavnice viezol na trase Šahy-Balaášske Ďarmoty. Jeho schopnosti vystihuje maďarské porekadlo „Poháňa ako Blaskovich“.

 Ernest Blaskovich ( 1833 – 1911 )

      Ernest Blaskovich narodený v roku 1833 bol dobrým gazdom a veľkým gavalierom. Svoje hospodárstvo udržiaval v dokonalom stave a hrdý bol najmä na svoje zvieratá. V roku 1863 založil v Tápioszentmártone chov dostihových koní. 17. marca 1874  prišla v jeho chove na svet kobylka ktorej dal meno „Kincsem“- Môj poklad. Meno, ktoré dostala s jej vzhľadom a schopnosťami spočiatku vôbec nekorešpondovalo.

Kincsem namaľoval aj slávny anglický maliar Harry Hall

      Kincsem bola hrdzavej farby, mala dlhé nohy a krk, flegmaticky často polihovala. To v Blaskovichovom chove nebolo zvykom. Pastvy na jeho majetku boli bez stromov, aby sa kone v chládku neskrývali pred hmyzom a tak boli nútené sa pohybovať a utužovať svoje svaly. V roku 1875 mal Blaskovich v tréningu šesť koní, čo ich majiteľ považoval za zbytočne veľký počet a preto sa rozhodol, že ich predá. Skončili v majetku rôznych grófov okrem kobylky Kincsem, ktorú nik nechcel. Aj napriek tomu ju Ernest Blaskovich dal na výcvik vynikajúcemu anglickému trénerovi Róbertovi Hespovi. Ten si v Godo v roku 1875 zriadil vlastné tréningové stredisko, v ktorom sa ako jedna z prvých ocitla Kincsem.
      Robert Hesp čoskoro referoval Ernestovi Blaskovichovi  o jej prvých pokrokoch. Kincsem dostal do takej kondície, že počas štyroch rokov svojej pretekárskej kariéry nebola ani raz chorá ani zranená. Na prvé preteky v Nemecku nastupovala ako úplne neznáma dvojročná kobylka a končila s titulom „Hungarian wonder“. Tak jej s rešpektom hovorili v kolíske dostihového športu v Anglicku. Počas nasledovných štyroch rokov vyhrala 54 pretekov bez jedinej prehry.

Tréner Róbert Hesp a jazdec Maddeln

      O víťazstvách Kincsem sa tradujú celé legendy. V Uhorsku z nej zavládol ošiaľ akého sme dnes svedkami len pri majstrovstvách sveta vo futbale. V jej časoch futbal a olympiáda ani neexistovali. Všetko čo sa chcelo tváriť ako dobré nieslo meno Kincsem. Mnohým maďarským grófom znásobila majetky po ich vysokých stávkach na jej víťazstvo.
      Kincsem bola flegmatička avšak nie lenivá. Na štarte pretekov, kým iné kone o dušu vyrazili vpred, ona si po štarte stihla ešte sem tam zahryznúť do trávy a až potom vyrazila za ostatnými koňmi, ktoré stihla s náskokom mnohých konských dĺžok predbehnúť. Niekedy bola v cieli aj s náskokom dvesto metrov. Jej ošetrovateľ s ktorým bola nerozlučne spriaznená nakoniec zistil, že milovala kvety sedmikrásky, ktoré neváhala spásať aj na pretekárskej dráhe. Mala ešte dva  maniere v ktorých jej museli vyhovieť. Na každé preteky išla nielen v sprievode svojho ošetrovateľa Franzla, žokeja Maddelna ale aj s čiernobielym kocúrom, ktorého musela mať ako spoločníka pri sebe. Žrala len seno z rodného Tápioszeentmártonu a pila len vodu na  ktorú  bola z rodného chovu zvyknutá. Tú museli s ňou prepravovať po celej Európe.

Nerozlučná trojica : Kincsem s ošetrovateľom Franzlom a kocúrom bez ktorého Kincsem nikam nešla.

      Po štyroch rokoch vrcholového pretekania sa jej šľachy a kĺby natoľko opotrebovali, že bolo riziko, že sa v ďalšej sezóne môže vážne zraniť. Ernest Blaskovich ju preradil do chovného programu. Na svet priviedla päť žriebät z ktorých   sa tri preslávili na pretekárskej dráhe. Kincsem uhynula krátko po tom, čo priviedla na svet posledné žriebä v deň svojich trinástych narodenín.
      Chovateľská tradícia  dynastie Blaskovichovcov, ktorú založil demandičan Samuel Blaskovics trvala ešte niekoľko desaťročí. Skončila zničením chovu vo vojnovom roku 1944. Dnes majú Kincsem i rodina Blaskovichovcov v Tápioszele svoje múzeum a je tu vybudované aj pekné závodisko pri vchode ktorého je socha Kincsem s nápisom:

 „Pútnik, ktorý tu chodíš, postoj na minútu a spomínaj, ucti si pamiatku Kincsem, ktorá tu žila, na niekdajšom veľkostatku Blaskovichovcov.“



Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Z Demandíc ku svetovej sláve



Demandice and World-Wide Glory

Not long after the Three Kings holiday in 1736, the squire Samuel Blaskovics, aged 55, writes his testament sitting in his mansion in Demandice. A few months later he dies, leaving behind his wife Judita (maiden name Grasalkovich), the sister of Anton Grasalkovich, the latter chancellor of the empress Maria Theresia. In their family, he became the first person to bear a title, which he obtained in 1712. He also became the founder of a family dynasty which continued to hoard lands and property and became one of the most well-known Hungarian families of the 19th century. Their reputation was also build upon their passion for horses. One of those horses, the mare Kincsem, secured them world-wide glory.

piatok 16. novembra 2012

Demandické koníky

Počas hodín prírodopisu sme sa v škole učili o koňoch Przewalských, ktoré kedysi pobehovali v mongolských stepiach. V Demandiciach sme mali len kone družstevné,  majetkárske a občas cirkusové, ktoré v jeseni pritiahli do dediny maringotky a v stane na ihrisku predvádzali svoju poslušnosť. Žiadne iné druhy sme už nerozoznávali, ibaže sa líšili podľa kočišov, ktorí sa o ne starali a využívali ich na prácu v demandickom chotári.


      V prvej polovici päťdesiatych rokov bola mechanizácia poľnohospodárstva ešte v plienkach, tak ako naši mladší súrodenci, a preto sa koníky ako hnacia sila kadejakých polostrojov  tešili z našej pozornosti.  Pri drevenej ohrade za družstevnou maštaľou v Jančovom majeri sme obchendovali celé hodiny v snahe nalákať žriebätá na hrsť čerstvej trávy, ktorú sme  natŕčali pred ich nozdry idúc popri ohrade na ktorej striehli odvážnejší z nás, neváhajúc sa zahrať na jazdcov len čo sa koník obtrel o agátový konár ohrady a umožnil nasadnúť na svoj chrbát. Naše pokusy boli biedne, lebo sme nevedeli, že také niečo sa musia naučiť aj koníky.

Jazdecká skupina na čele procesie. 

      Spoľahlivejšie bolo  votrieť sa do priazne niektorého z kočišov. Potom,  sediac po jeho boku na kozlíku voza, sme  mohli mierne pošibávať a držať opraty. Na tento zážitok sme sa  pripravovali tak, že sme si svojpomocne vyrábali biče v predstave, že raz budeme aj my pohoničmi na družstve. Z ilúzií sme neskôr vytriezveli lebo takáto perspektíva sa spájala s vyhrážkami rodičov, že ak sa nebudeme učiť budeme robiť na družstve.
      K našej obľúbenej zábave patrilo aj vyvážanie sa na rebrinákoch. Sediac medzi rebrinami voza sme počas prázdninových dní hompáľali nohami a kochali sa demandickým chotárom. Ak rebrináky neboli využívané, postačilo nám pri sejbe obilia aj vyvážanie sa na drevených valcoch. Kočiš bol rád, že sme mu zvýšili tlak na os valca a tým prispeli k účinnejšiemu založeniu novej úrody. Keď sa v družstve zriadila funkcia bezpečnostného technika, takéto radovánky nám boli zatrhnuté. Náhradný program sme mali na konských hrabačkách a občas aj na kosačkách. Pohľad na konský zadok sme mali na dennom poriadku až kým sa v dedine neobjavili prvé Zetory a to už bol iný svet.

Sejba koňmi. V popredí František Hós.

      Niektoré páry koní mali zvláštnejšie poslanie. Otec môjho kamaráta Paľa Štutiku, Karol báči mal na starosti odvoz mlieka do šahanskej mliekárne. Jeho kone si trasu Demandice-Šahy-Demandice tak osvojili, že  Karol báčimu, ktorý počas jazdy podriemkával s cigaretou v kútiku úst, automaticky zastali pred krčmami  v Hrkovciach i v Tupej.  Asi ich tiež považovali za mliekárne. Pohľad na ne so spiacim kočišom bol atrakciou.
      Székely báči zas chodil z času na čas s obilím do mlyna v Ďarmotách, lebo pečený chlieb sa do dediny nedovážal a zrejme by ani naň nebolo peňazí pri temer nulových platoch v družstve. Voz naložený vrecami sa  podvečer vracal s belostnou múkou, ktorú mama  používala na pečenie chleba v peci na dvore. To sme sa tešili, lebo nás ráno čakali na stole teplé rozvoniavajúce posúchy potreté husacou masťou. Bolo to každý štvrtok, keď sa piekol chlieb na celý týždeň. Bez koníkov Székely báčiho by sme to nemali.
     Samostatnou kapitolou boli kone, ktoré vozili funkcionárov štátneho majetku. Tí si začiatkom sedemdesiatych rokov zmysleli, že budú šetriť benzín  a začali sa vyvážať na bričkách, ktoré objavili v stodolách po sedliakoch. V susedných Maďarovciach sa riaditeľ štátneho majetku Béla Volkovics vyvážal na kočiari môjho starého otca Júliusa Tunáka. V Demandiciach funkcionárov vyvážal Jozef Bílik, ktorý aj sám s obľubou rajtoval po dedine na bielom tátošovi a niekedy aj na čele procesie. Vyzeral ako maršal Žukov pri Prehliadke víťazstva na Červenom námestí, ktorú sme videli v kine v starej cirkevnej škole pri kostole.

Jozef Bílik. V pozadí domce v Pivničkách.

      O koníky sa demandičania neraz starali aj na vojenčine. Náš sused Karol Štutika si vojenské roky za prvej republiky odkrútil v konskom sedle v Haliči. Na tú slávu mal aj spomienku v podobe jazdeckej šable, ktorú nám Paľo často s pýchou ukazoval u nich v komore. Fotky demandických chlapcov s dlhými šabľami kavalérie  sa v mojom  archíve objavujú  často. Ktovie, kde skončila tá Karol báčiho.
      Keď v marci 1945 Červená armáda prelamovala  front pri Kalnej nad Hromom, prehnal sa cez náš chotár jazdecko-mechanizovaný zbor generála Plijeva. Môj otec spomínal, že toľko koní v živote nemal ako vtedy. Tie sa rôzne krívajúc  potulovali po chotári a tak si ich v dobrej viere navodil plnú maštaľ. Len čo ich vystrábil z krívačky a nachoval, kozáci prišli do maštale a vymieňali si svoje vysilené kone za čerstvé tátoše.Otec tým prispieval k vojnovému úsiliu až , kým neprišiel o všetko krmivo a maštaľ radšej vyprázdnil.

Na poslednej ceste.

      Za prvej republiky kone na miesto požiaru ťahali aj hasičskú striekačku, ktorá bola ovšem na ručný pohon. Občas poslúžili aj na svadbách a každý rok odviezli regrútov na odvod do šahanských kasární. Na osadách demandičanom poskytli aj poslednú službu, keď voz s truhlou dotiahli na cintorín či už na Hýbec alebo do dediny.
  Tradícia chovu koní u nás nezanikla a aj dnes sa vďaka Ing. Ladislavovi Kollárovi a Igorovi Poulíčkovi môžeme z konského sedla pozrieť na Demandice. V našej dedine sotva niekto vie, že máme vzťah k najslávnejšiemu dostihovému koňovi všetkých čias. O tom si pohovoríme samostatne.


Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:



Horses of Demandice

During our biology lessons back in school we learnt about the Przewal horses which used to roam freely through Mongolian heaths. In Demandice we only had communal, privately owned and sometimes circus horses. We didn’t really know any other kinds. The only differences were attributed to the coachmen who used to take care of them and used them to do heavy work in the village.

utorok 13. novembra 2012

Spievajúce Demandice


Z detstva si pamätám ako si kŕmiči pri práci v družstevných maštaliach pospevovali. Vynikal v tom starý ujo Lukáč ale aj iní. Na zábavách boli neprekonateľnými spevákmi manželia Príbojovci. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa po dedinách čoraz menej rozliehal spev  na zábavách,  svadbách a ešte menej v práci.

Spieva Helena Príbojová

      Starnúca generácia, ktorá zamlada nepoznala ani rádio,  sa nebadane vytrácala z dediny, mladí odišli do škôl, a čo doma zostalo, to sa pri televízoroch zabávalo na speve populárnych spevákov, ktorých už aj videli. Preč boli časy keď pol dediny ľutovalo rozbitú platňu s nahrávkou šlágra „Kristínka“. K ujme prišla tak, že si na vtedy ešte z rozbitného bakelitu vyhotovenú platňu, sadol náš sused Jožko báči Grossman. Do zavedenia elektriky v roku 1957 sme si vystačili počúvaním gramoplatní. U Keliarovcov mali starý gramofón s veľkou zakrútenou trúbou a kurbľou ktorou sa to čudo muselo natočiť. To nás na celej produkcii bavilo najviac.

 Posedenie pri gramogóne u Prandorffyovcov

      Po vydarenej elektrifikácii spev na poli pri práci nahradil rev miestneho rozhlasu. Ten z demandických ulíc vyhnal aj obecného bubeníka, ktorým bol Paľo Urbančok. Z veľkých tlampačov demandický éter ovládal šláger „Môj manžel“ v ktorom Gabriela Hermelyová k malej radosti mnohých demandických chlapov vyspevovala, že jej manžel vzorný je, nefajčí, nekričí, nepije a tak podobne. Nemenej populárna bola aj pieseň „Apu! Hod med be, az a nagy elefánt az oroszlán barlangába?“. Nuž to sme ešte netušili, že raz po našej dedine nebude behať slon ale statný medveď, ako sa to stalo na jar tohto roku. Kedže jaskyňu neobjavil a ani sa nezapelešil v opustených pivniciach na Cinvári alebo v Araňbáni, odtiahol do Borzsonyských lesov. Začiatkom júna demandičanom do spevu nebolo a miestny rozhlas miesto bodrej maďarskej pesničky vysielal výzvy blížiace sa zákazu vychádzania.


      Začiatkom osemdesiatych rokov sa po dedinách v záujme uchovania kultúrneho dedičstva organizovali súťaže v speve s názvom „Spieva celá dedina“. My, pozerajúci  maďarskú televíziu sme vedeli, čo od toho očakávať lebo z Pešti sa vysielal už v šestdesiatych rokoch televizny program „Ki mit tud!“, teda „Kto čo vie!“. Táto novinka neobišla ani Demandice. Keďže sa futbal v tých časoch viac nehral ako hral, bola tu príležitosť obnoviť rivalitu s niektorými okolitými dedinami, ktoré si na to trúfli. A tak sa stalo, že demandičania majúci prezývku soviari (bagósok) súťažili o regionálneho zlatého slávika s Tupou, Ipeľským Sokolcom, Plášťovcami a Veľkými Túrovcami. 


      Ja som už v tom čase v Demandiciach nebýval, a preto som si pred pár mesiacmi so záujmom poprezeral negatívy, ktoré mi poskytol Lacko Tomis, ktorý sa v tom čase stal dedinským fotoreportérom. Tri desaťročia sa na kvalite želatínového obrazu na skrútenom celuloide nemilosrdne podpísali. I tak si myslím, že moja práca na uchovaní týchto obrazových spomienok stála za námahu a ich prezentácia po elektronickom spracovaní vás poteší.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:



Singing Demandice

I still have many memories from my childhood of the fodderers in the stall, singing songs at work. The old Lukac was one of the best stall-singers. At the parties the Pribojs were the most renowned singers. Between the 70ties and the 80ties the songs in the villages (parties, weddings, work) began to vanish.