nedeľa 30. októbra 2011

Mandolinky v Demandiciach

Koncom päťdesiatych rokov sa aj na demandických poliach a v záhradách objavilo čudo, ktoré ani starí chlapi čo prešli frontmi dvoch svetových vojen nevideli. Bola to po slovensky správne zvaná pásavka zemiaková. Pravda s takýmto krkolomným názvom sme sa netrápili a pod vplyvom rozhlasových správ z Prahy sa jej dostalo poslovenčeného mena. Z českej mandelinky sa u nás stala mandolinka, ktorá nám tvarom i farbou pripomínala mandolíny dievčat z hudobno-speváckeho krúžku. Moja teta Maňa zo Santova  keď prišla reč na krumple inak nehovorila než, že „jej prašivie mandalinke zas šecky krumple zožrali“.

     Kalamita pásavky u nás vypukla koncom päťdesiatych rokov, keď sme ešte drali nohavice v laviciach v Barossovom kaštieli. V roku 1959 uplynulo presne sto rokov , čo takto prekvapila amerických osadníkov. Keďže mandolinka u nás nemala biologických nepriateľov, do boja s jej pažravosťou musela byť nasadená ľudská sila. V boji s týmto vyslancom amerického imperializmu sme nemohli chýbať ani my, žiaci strednej osemročnej školy. Tak ako iní zberači mandoliniek, aj my sme podliehali veleniu krajského splnomocnenca pre boj s chrobákom americkým. Ten, teda splnomocnenec,  sídlil v Banskej Bystrici odkiaľ sa predtým riadilo Slovenské národné povstanie.
     V jedno júnové popoludnie sme sa preto vybrali  na družstevné pole poniže ošípárne na Cinvár aby sme zamedzili šíreniu americkej pliagy ďalej na východ k našim spojencom. Pán učiteľ Wágner bol asi splnomocnencom školy pre boj s mandolinkou a tak nás deň pred akciou vyzval, aby sme si do školy priniesli menšie fľaštičky do ktorých tie potvory pozbierame.

 
     Po presune na družstevný lán sme sa rozostavili do rojnice, podobne ako sme to vídali u vojakov keď v jeseni cvičili v družstevnej repe. Nestačilo zbierať len dospelé mandolinky, ktoré sa dali ľahko zbadať podľa desiatich tmavých čiarok na chrbte ale bolo treba každú rastlinu poprehŕňať rukami, aby sme odtrhli aj listy s oranžovými vajíčkami či nebodaj aj s malými mandolinkami. Chrbty nás  z toho boleli dosť, ale museli sme vydržať, veď súdruh učiteľ poza náš chrbát chodil a kontroloval úplnosť zberu. Kto zlyhal a zanechal za sebou tú malú potvoru, musel sa vrátiť na to miesto a rad prehrabať znovu. Nuž nečudo, že sme na chrobáky americké zanevreli a preto sme  ich popoludní poniže starej lipy nemilosrdne likvidovali spaľovaním v ohníku, ktorý sme si na tento účel mohli založiť. Slabšie nátury neznášajúce pohľad na škvariacich sa agentov imperializmu a smrad ich tiel  sa uspokojili  ich rozšliapaním pod vlastnými topánkami.
      Po našom márnom úsilí do boja s mandolindkou bol povolaný  chemický priemysel a tak sme podľa amerického receptu v Dimitrovke vyrábali dinocit. Bolo to už vtedy slávne DDT a ním sme výdatne posýpali mandolinky. Akú chuť mali tie krumple sa ani nepýtajte. Na posyp sa výborne hodili staré štrimfle, do ktorých sa nasypal ten biely prach a potriasajúc nimi sme práškovali našu záhradu i krumple na záhumienku až kým sa biedne mandolinky nevykoprcli na zem.
      Naše obetavé úsilie množeniu pásavky nezabránilo a tak sa čoskoro doštverala až na Ural. A ani sovietski pionieri jej nezabránili  dostať sa  ešte k východnejším spojencom.



Potato Bug in Demandice

At the end of the 50ties, this strange creature had appeared also in our fields and gardens. Not even old men who had lived through both World Wars were able to recognise it. The Slovak proper name for this bug was “pásavka zemiaková”. But we couldn’t be bothered to twist our tongues with this complicated version, so a nickname was created. Under the influence of Prague radio news, the Czech word “mandelinka” was overtaken and changed into “mandolinka” which resembled the name of a common musical instrument (mandolin) in colour and shape.

sobota 29. októbra 2011

Ktože to na tých fotkách je?

Na školských, dnes už elektronických fotografiách pózujú žiaci štvrtej generácie. Nie je preto ľahké zistiť, kto je na fotografii spred osemdesiatich rokov. U tých najstarších sa mi to už podarilo vďaka neuveriteľnej pamäti na tváre a mená, ktoré má  Jozef Výbošťok a Juraj Babic. Podľa ich spomienok ide o osoby, ktoré uvádzam pod fotografiami. Nuž nájdite si tam svojich rodičov, starých i prastarých rodičov vo veku žiačikov štátnej ľudovej školy.

Školský rok 1925/1926. V strede učiteľka Vlasta Sirovátková, duchovný Štefan Pokorný  a riaditeľ   slovenskej školy Augustín Maierský. Identifikáciu žiakov ešte nemám úplnú ale čoskoro ju dokončím.

Horný rad zľava: Kuricová Mária, Krnáčová Mária, Šmecková Etela, Babicová Mária, Lendelová Mária, Čierna Mária, Hriňová Pavlína, Šebeňová Mária.Zhora druhý rad zľava: Heral Jakab, Svetík Anton, Štutika Ladislav, Lajtmanová Helena, Babicová Anna, Ľuptáková Mária, Prommerová Irena, Zjabová Alžbeta, Krnáč Jozef, Šteinhubekl Ľudovít, Lapin Imrich. Zhora tretí rad zľava: Lendel František, Hriňová Helena, Príbojová Katarína, Krištofová Zuzana, Vlasta Majerská  a Augustín Majerský, Šebová Anna, Krnáčová Helena, Konopková Ilona, Búc Štefan. Zhora štvrtý rad zľava: Ukrop Ján, Košúth Štefan, Výbošťok Jozef, Príboj Michal, Konopka Jozef, Pózel Ján, Seneši Štefan, Babic Martin, Gašpar Ferdinand. Zhora piaty rad zľava:  Štainhubel Štefan, Duchoň Alexander, Košúth Ľudovít, Prommer Ľudovít, Zjaba Ján, - neznámy -  Palárik Jozef, Tuhársky Ján, Štarchoň Jozef, Lapin Štefan, Heral Gustáv. Dole: Ukrop Štefan a Výbošťok František.

 Horný rad zľava: Lapin Gustav, Steinhubel Ján, Šacko ... , Babic Štefan, Obefranc Jozef, Krnáč Peter, Ukrop Ján, Babic Martin. Zhora druhý rad zľava: Hósová Vilma, Krnáčová Agneša, Zjabová Alžbeta, Krištofová Zuzana, Krnáčová Zuzana, Šebová Anna, Lendenová Mária, Lendenová Agneša, Paláriková Anna, Štarchoňová Mária. Zhora tretí rad zľava: Dérerová Mária, Krnáčová Amália, Babic Tomáš, Fekjač Štefan, Kovalík- učiteľ, Michňa Vincent, Urban Pavol, Krnáčová Juliana. Zhora štvrtý rad zľava: Výbošťok Jozef, Lapin Štefan, Šmecková Etela, Kuricová Mária, Babicová Mária, - neznáma - ,  Babicová Anna, Urbanová Anna. Zhora piaty rad zľava: Steinhubel Ondrej, Prommer Ľudovít, Tuhársky Ján, Krnáč Juraj, Tuhársky Jozef, Steinhubel František, Palárik Jozef, Heral Gustav, Ľuptáková Mária. Dolný rad zľava: Gašpar Ferdinand, Lenden František, Labancz- syn notára, Búc Štefan, Ukrop Ondrej, Strelec Štefan.



Who is that in those pictures?

In these school photographs, we can see the 4th generation of pupils. Obviously, it is not a simple task to identify all the people in an eighty-year-old photograph. But in case of the oldest ones I have already succeeded thanks to the unbelievable memory of Jozef Výbošťok and Juraj Babic. According to their memories, I have completed the name indexes which you can find underneath each photograph. Maybe you can spot your parents, grandparents or even grand-grandparents in their school age there.

Hudba, spev a tanec

Hudobná výchova žiakov sa na našej škole neobmedzovala len na hodiny spevu. Vďaka nadšeniu niekoľkých učiteľov oboch škôl sa žiaci hudbe, spevu a tancu venovali aj v rámci voľno-časovej činnosti.

     V povojnových rokoch až do sedemdesiatych rokov v Demandiciach aktívne pôsobila ľudová hudba zložená z miestnych obyvateľov. Popri nej pôsobil aj tanečný a spevácky odbor Csemadoku, ktorého súbor pravidelne vystupoval na regionálnych festivaloch, na Hontianskych slávnostiach v Šahách a na Spievajúcom údolí Ipľa v Ipeľskom Sokolci.

Hudobno-spevácky súbor v 50. rokoch

     Obdobné aktivity vyvíjal aj hudobno-spevácky krúžok pri  základnej škole slovenskej, ktorý niekoľko desaťročí viedol Juraj Lalík. Mnoho žiakov a žiačok s týmto súborom  vystupovalo v rámci súťaže tvorivosti mládeže  v obvodných a okresných kolách. V čase najväčšieho rozkvetu v 60. rokoch mal súbor až šesťdesiat členov.     Naše vystúpenia sa konali počas miestnych osláv rôznych výročí, najmä VOSR a 9. mája. Vystupovali sme na  konci programu lebo si to naša úroveň a hlavne veľkosť vyžadovali. Asi po štvrť hodinovej trme-vrme  za oponou sa po  jej odhrnutí divákom naskytol kolosálny pohľad na scénu preplnenú obrovským telesom. Budili sme dojem ako malí Alexandrovovci.
     V súbore som strávil aj ja päť rokov a to nedobrovoľne . Bola to  vôľa mojej mamy mať zo mňa hudobníka s hudobným hluchom. Z Bujdošky sme chodili na nácvik traja. Okrem mňa aj Laco Kurthy a Milan Grossman.  Z dolného konca nás dopĺňali Jožo Domonkoš a Emil Chovan.  Keďže sme boli harmonikári, uľahčovali sme si svoj osud vláčenia ťažkých nástrojov, použitím našej káričky. Milan  a Laco bývajúci úplne na konci Bujdošky   ju  vyzdvihli u nás  aby sme  s ňou po naložení harmoník trielili, vtedy ešte po prašnej štrkovej ceste, do školy na nácvik, kým iní chalani hrali na ihrisku futbal. Neskôr sme v tom už videli aj  príjemnejšie stránky. Drvivú väčšinu súboru tvorili dievčatá...

Hudobno-spevácky  súbor ZDŠ Demandice v roku 1962 (foto: J. Lalík) 


Spievajúci pionieri


Tretia generácia školských hudobníkov

     Môj prvý samostatný občiansko-právny úkon sa tiež viaže k hudbe. Hneď počas prázdnin po skončení základnej školy, som harmoniku predal za tisíc korún Korenekovcom. Z  vďaky som im pridal zadarmo aj Školu harmoniky, noty skladieb s ktorými sme účinkovali a stojan na noty. Posledné som potom ľutoval, lebo som v návale radosti, nad tým, že som sa dostal spod jurisdikcie hudobného krúžku, pozabudol, že som ho po vlastnom vylepšení používal ako statív pri fotografovaní. Tým skončil môj nevalný prínos k rozvoju hudby v Demandiciach. To neznamená, že to bol všeobecný jav. Veď dnešné Demandice sú aj hudobne známou obcou, jej predzvesťou sme boli asi aj my z hudobno-speváckeho krúžku.

     Po nás prišli na scénu mladšie ročníky, ktoré ešte zopár rokov pokračovali v tradícii založenej v polovici päťdesiatych rokov.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Hudba, spev a tanec



Music, Dancing, Singing

Music classes at our community school weren’t limited to the singing lessons only. Thanks to the enthusiasm of several teachers, pupils had the opportunity to practice music, dancing and singing also as one of their leisure activities.

piatok 28. októbra 2011

Obecná škola

Moja prvá cesta do školy viedla z nášho domu cez môstik nad potôčikom Harš do sorošky za Székelovým domom k starému kultúrnemu domu. Ten mal vtedy za sebou ešte len päť rokov životnosti. Prejdúc popod veľkú a mnoho rokov starú bútľavú lipu pred Červeným kaštieľom, ako sa v dedine volala Simonyiovská kúria, som sa v sprievode mamy ocitol v predsieni kaštieľa kde ma zverila do opatery mojej prvej pani učiteľky Vladimíry Borošovej. Po ceste vzdelávania som putoval ešte ďalšie dve desiatky rokov až kým som sa aj ja nedostal na druhú stranu katedry.  

Výučba  v povojnovom období koncom 40. rokov.

     V polovici päťdesiatych rokov sme mali asi nesmierne nadanie lebo sme nastupovali v šiestich rokoch rovno do prvého ročníka strednej školy. Naša škola niesla názov Osemročná stredná škola Demandice. Jej honosný názov nič nezmenil na skutočnosti, že sme hneď na úvod dostali obyčajný šlabikár. V peračníku z bravčovej kože, ktorý mi dobre slúžil až do deviatej triedy som mal zastrúhanú ceruzku na písanie. Písať sme ešte nevedeli a tak sme ňou neobratne ryli do linajkovaných papierov pokúšajúc sa nakresliť aspoň dve šikmé čiarky, ktoré by sa nekrižovali. Strúhanie ceruzky bolo moje hobby, lebo otec mal doma na to špeciálne strúhadlo pripomínajúce svojou konštrukciou sústruh. Ceruzka sa doň vložila vo vodorovnej polohe a otáčaním kolieska na jednom konci sa ceruzka vrtela opačne než nožíky v tom koliesku a výborne a jemne sa zaostrila. Bolo to najdokonalejšie strúhadlo aké som kedy použil. Pravda len dovtedy kým neprišiel v druhom roku na rad atrament a pohromy, ktoré na domácich úlohách páchal. Strúhadlom som potom strúhal kadejaké paličky až kým otec neusúdil, že svoju úlohu v mojom vzdelávaní splnilo a ako drobný kancelársky predmet si ho vzal späť do kancelárie, ktorú mal vo funkcii skladník roľníckeho spotrebného družstva v suteréne fary.

Žiaci Rímsko-katolíckej menšinovej slovenskej  školy v Demandiciach v školskom  roku  1925/1926, učitelia  Vlasta Sirovátková, duchovný Štefan Pokorný a  Augustín Maierský

     Medzi exkluzívne školské pomôcky patrili vodové farbičky uložené v krásnej farebnej plechovej krabičke. V malých mištičkách žiarilo vari tucet farieb. Tie sme používali len výnimočne a poniektorých sa štetec ani nedotkol. Aj pastelky som mal rád. V škole, doma a v celých Demandiciach v roku 1955 ešte nebol zavedený elektrický prúd lebo sme boli v pohraničnom pásme a žiadosť obce o pripojenie bola ešte pred vojnou zamietnutá, aby sa vedenie nedostalo do rúk nepriateľom. Aj počas výstavby ľudovej demokracie sme preto úlohy v jeseni i počas zimy písali doma pri petrolejke. Malo to svoju atmosféru. Takú ako sme v škole videli na obraze zobrazujúcom nášho prvého robotníckeho prezidenta ako sa v žiare petrolejky vzdeláva čítaním akejsi knihy. Možno to boli Leninove spisy o elektrifikácii. Fakt je, že už v druhom ročníku naše písanky a čítanky ožarovalo svetlo z hrušky, ako starí chlapi hovorili elektrickej žiarovke podľa jej tvaru. A podobne ako petrolejka, aj elektrika sa naďalej zapaľovala a zhášala. Mala však jednu veľkú nevýhodu. Nemilosrdne odhalila to, čo čmudiaca petrolejka neraz v našich úlohách zakryla.


Jozef Rakota vo svojej triede  

     V starej škole boli umiestnené tri triedy. Žiaci prvého a tretieho postupového ročníka tvorili prvú triedu. Druháci boli spojení so štvrtákmi. V piatej triede sme už preberali učivo samostatne. Kým pani učiteľka kontrolovala úlohy jedného ročníka, druhý plnil určené úlohy a naopak. Ak sme to zvládli bez problémov, pozorovali sme tretiakov ako recitujú básničky alebo už bez hapkania čítajú z čítanky a hovoria obsah. Najviac sme si obľúbili básničku Valibuk, ktorú sme napriek jej dĺžke ovládali s dvojročným predstihom. Taktiež sme mali spev a k tomu knižku hudobnej výchovy, ktorú moja starká volala tak ako tú kostolnú, teda spevník. V spevníku sa mnoho žiakov prvý krát stretlo s češtinou, lebo sme sa museli učiť pesničku Kde domov múj. Za ten svet sme nevedeli čo to je Bory šumí po skalinách..., a to som ja už mal základy z biblickej češtiny, lebo evanjelický spevník mojej starkej a mamin sme mali doma. Tam sa však Bory nespomínali a preto sme si mysleli, že to sú Bory ako dedina ležiaca pri potoku Búr, ktorý preteká aj cez Demandice. Nakoniec o mnoho rokov neskôr som sa dozvedel, že názov potoka je odvodený od slova bor a tak sme na to išli celkom logicky. Piesni Červený šátečku kolem se toč, kolem se toč... sme rozumeli perfektne najmä preto, že jej text bol doplnený aj obrázkom skupiny dievčat v krátkych sukienkach.




Prvá a tretia trieda šk.r. 1955/1956 s Vladimírou Borošovou

     V škole sa spievalo často aj nepovinne. To vtedy keď dievčatá nemajúce vzťah k športu ako my, čo sme si ničili topánky okopávaním čohokoľvek, ak nebolo lopty, spievali v kolese pod lipou repertoár, ktorý ani nebol schválený okresnou školskou správou. Najradšej svoje pohŕdanie nad nami, vtedy ešte menšími krpcami, demonštrovali pesničkou Bodaj by vás vy mládenci čerti vzali.
 
Pionieri hlásia …


Keď nás namáčacie perá už dosť poslúchali nastal čas vo vyšších ročníkoch písať slohy. Bolo to v pohode až do jednej peknej jari keď nám oznámili, že do školy príde inšpektor. V našich mysliach sa hneď zjavil obraz prísneho pána s trstenicou a cvikrom, pripravený zrovnať dvestopäťdesiat ročný kaštieľ aj so žiactvom so zemou. Našťastie nás pred panikou zachránil súdruh učiteľ František Wágner, ktorý bol pôvodom Nemec z Kremnice a ihneď začal organizovať opatrenia na našu obranu. Inšpekcia bola ohlásená a naša trieda mala svoje vedomosti, schopnosti i vzťah k ľudovej demokracii preukázať slohovým cvičením na tému Ako som prežil 1. máj!

Práce na školskom pozemku, v pozadí Bergerov kaštieľ (foto: J.Lalík)

     Súdruh učiteľ vsadil na silu bezprostredného zážitku a využil na to skutočnosť, že do Levíc mala na oslavy 1. mája zavítať v mene strany a vlády ministerka ľahkého a spotrebného priemyslu Anežka Hodinová-Spurná. Žiactvo sa malo hlásiť na prvomájovú oslavu do Levíc za účelom získania bezprostredného zážitku. Snahu som mal aj ja, ale moja mama usúdila, že ak nesmiem chodiť na náboženstvo, tak v záujme vyváženosti ideologickej výchovy, nemusím chodiť ani na prvomájové manifestácie. Žiaci, ktorí pozvanie prijali a zúčastnili sa na oslavách si potom pod vedením súdruha učiteľa denne až do konania inšpekcie opakovali svoje zážitky z 1. mája v Leviciach. My oportunisti sme boli ponechaní osudu. Aj tak sme perfektne ovládali priebeh 1. mája. Sloh sa mi podaril perfektne v intenciách zážitkov spolužiakov. Keďže to neboli moje prežitky dostal som štvorku. Nuž čo, o zháňaní po dedine počas sviatku práce sa písať nedalo.








Pedagogický zbor v polovici 60. rokov
     
     V piatom ročníku do našej už samostatnej triedy zavítala nová posila. Z Pežierne sa do dediny, dokonca na Bujdošku, prisťahoval nový spolužiak Jožo Janák. Bolo to pre nás niečo nezvyčajné lebo roky predtým sme ho z ihriska ani od Búru nepoznali. Zapadol medzi nás a to bola dobrá predzvesť, lebo v šiestej triede nás mali posilniť žiaci zo Sazdíc, Maďaroviec a Dolných Semeroviec. Prestupy sa vydarili a školský rok 1960/1961 sme začali už v Bergerovom kaštieli na dolnom konci dediny. V Bergerovom kaštieli žiaci vystriedali žandárstvo z čias cisára pána, prvej republiky , Maďarského kráľovstva a aj príslušníkov SNB.







     Hneď prvý rok na druhom stupni bol úspešný, lebo sme svojimi študijnými výsledkami na prvom stupni prispeli k dovŕšeniu budovania základov socializmu, ktorý u nás zvíťazil. V Demandiciach sa to prejavilo aj v školstve. Vedľa Bergerovho kaštieľa sa stavala nová mnohotriedna škola, ktorá mala v sebe pohltiť žiactvo z piatich dedín. Stalo sa tak aj našim pričinením a obetavosťou pri brigádach počas dokončovania školy. Milan Grossman pri výstavbe školy prišiel o malíček na pravej ruke, keď dobrovoľne pomáhal žeriavu dvíhať betónový panel tak, že mu pritom rozdrvil prst. Milanovi to však neprekážalo ani pri účinkovaní v hudobnom krúžku. Hoc harmonikár, neprítomnosť malíčka na klávesnici šikovne nahrádzal. Pre mňa by také zranenie bolo určite dôvodom na zanechanie účinkovania. Také šťastie som nemal.

Dnešná výučba

     Po deviatich rokoch sme školu v Demandiciach opúšťali. Bola to veľká sláva. Spoločne s maďarskou triedou združenie rodičov a priateľov školy usporiadalo slávnostný banket, teda zábavu na školskej chodbe. Na nej som po prvý raz v živote tancoval s Terkou Gyonyorovou. Moje trmácanie ohodnotila opatrnou otázkou, či som už niekedy tancoval. Úprimne som sa priznal, že nie a tak ma pred odchodom do veľkého života na strednú školu do Šiah vybavila niekoľkými tanečnými krokmi. Neraz som potom musel tancovať ako hrali. Nuž, čo som sa za mladi v Demandiciach naučil, vždy sa mi zišlo. Našim pánom, súdruhom či tetám učiteľkám a učiteľom patrí za to vďaka.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Výučba
Naša trieda



Community School

My first journey to school led me from our house, through the bridge over the Harš brook to “soroška” behind the Szekely house and over to the old house of culture which was only 5 years old back than. Passing under the large, hollow and many years old lime tree in front of the Red Mansion, how the Simony Curia was called, I found myself in the mansion lobby. There, my mother would entrust me to the care of my very first teacher, Mrs. Vladimira Borošová. This path of education I have walked for the following two decades until I finally found myself on the other side of teacher’s desk.

štvrtok 27. októbra 2011

Naši učitelia

 

Augustína Majerský,
v medzivojnovom období 1923-1939  riaditeľ  Rím. kat. slovenskej menšinovej školy v Demandiciach, od roku 1930 štátnej ľudovej školy







foto nie je k dispozícii

Fridrich Daniš 
1945-1952




Viktor Šimonovič
1952-1953

 
Anton Miartuš
1949-1958


  
Juraj Lalík
1958-1969
 

Ján Korenek
1969-1979
  

Mária Výbošťoková 1979-1980,1989-1990



 
Mária Nováková
1980-1989

  



Mgr. Viera Poliaková
od r. 1990







foto nie je k dispozícii


Juraj Tóth,  riaditeľ š.s vyuč. j. maď.
1969-1978





Katarína Ballová, riaditeľka š.s vyuč. j. maď.
      1992-1995
 




 

Vojtech Gyurky riaditeľ š.s vyuč. j. maď.
1978-1992,1995-1997


Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Učiteľský zbor

Školy našich predkov

Školy na dedinách boli v minulosti vzácne. Zriaďovala ich cirkev pri farách. Už v 14. storočí boli v Demandiciach dva kostoly a existovala tu teda riadna cirkevná štruktúra. Z toho je možné predpokladať, že ešte pred vpádom Turkov existovala v Demandiciach farská škola. Najstaršie údaje o pôsobení učiteľa v obci sa dajú nájsť v cirkevnej matrike. Prvý záznam o demandickom učiteľovi som našiel v matrike v roku 1798. Ako zomretá osoba sa v ňom uvádza manželka luteránskeho učiteľa Jána Karpíka. V roku 1802 sú uvedené úmrtné údaje o Jánovi Hálmáry, oficiálnom demandickom učiteľovi, katolíckej viery. Učiteľ označovaný ako „ludi rector“ vykonával aj niektoré cirkevné úkony, napríklad pri pochovávaní, najmä detí. V roku 1854 bol obecným učiteľom Joanes Korofsy a v roku 1858 Joanes Schinczl. Početné zemepanské rody  vzdelanie svojich potomkov  zverovali súkromným vychovávateľom. Doložená zmienka o samostatnej školskej budove, s miestnosťou úvody (škôlky),  je z roku 1866.

     Do tejto doby sa na vyučovanie využívali rôzne priestory v súkromných domoch. Výstavbu samostatnej školskej budovy financoval v rku 1865  Ján Paczolay, miestny zemepán a poslanec uhorského snemu. Školu navštevovalo 66 žiakov. V poslednej štvrtine 19. storočia v nej pôsobil učiteľ Ondrej Czingel, ktorý bol absolventom Ostrihomského biskupského učiteľského inštitútu (1873). Prvá školská budova stála južne od kostola na cirkevnom pozemku. Školským účelom slúžila sedemdesiat rokov. V polovici tridsiatych rokov minulého storočia bola na jej mieste postavená nová budova školy, ktorá tu stojí do dnes. Jej stavbu financovala barónka Katarína  Szabadhegyová, dcéra Jána Paczolaya. V roku 1904 bol v Demandiciach učiteľom Ľudovít Polcsák.

Školská budova maďarskej školy v prvej polovici minulého storočia.

      Po vzniku Československej republiky školským účelom slúžila budova Barossovho kaštieľa v ktorom bola umiestnená aj škôlka. Prvým riaditeľom rímsko-katolíckej slovenskej menšinovej školy bol od školského roku 1923/1924 Augustín Majerský. Ešte pred jeho príchodom sa v škole zriadenej pre slovenských žiakov začalo vyučovanie, ktoré svojpomocou zabezpečovali Ondrej Konopka a potom prvá učiteľka Helena Ujjová. Zo Santovky chodil vypomáhať aj učiteľ Karol Poljak-Škobla. V medzivojnovom období tu učili Vlasta Sirovátková-Maierská, Juraj Koválík a Koloman Petrovič. Od 1. januára 1930 sa škola premenovala na štátnu ľudovú školu, ktorá po rozbití Československa bola koncom školského roka 1938/1939 zrušená.Vo vojnovom období pôsobil ako učiteľ József Rakota, Jozef Gálik a Ida Labancz. Od roku 1945 sa opäť vyučovalo v slovenskom jazyku. Prvého júna 1945 ako učiteľ nastúpil Fridrich Daniš. V školskom roku 1946/1947 mala škola dve triedy so 79 žiakmi. Ďalšími učiteľmi boli Pavol Rybár a Jozef Gašparík. O rok neskôr pribudla ďalšia trieda a učitelia Oľga Zelinková a Anton Miartuš. Vytvorením ďalšej triedy v roku 1949 sa škola volala neúplná stredná škola a následne úplná stredná škola, od roku 1953 osemročná stredná škola, od roku 1961 základná deväťročná škola, od 1982 základná škola a od roku 1996 opäť základná deväťročná škola . Od tohto školského roku 2011/2012 je to základná škola s materskou školou. Základná deväťročná škola s vyučovacím jazykom maďarským ukončila činnosť v roku 2001 keď už mala len 10 žiakov.

 Prvá známa fotografia demandického učiteľa. Karol Poljak Škobla, učiteľ v Santove v roku 1922 rozbiehal s Helenou Ujjovou výučbu aj v Demandiciach.

     Od roku 1954 sa vyučovalo aj v budove Bergerovho kaštieľa v ktorej predtým sídlilo žandárstvo. Na Dolnom majeri, Hornom majeri a Hýbeci bolo v päťdesiatych rokoch dosť detí na to aby tu od roku 1956 mohla fungovať škola. Sídlila v bývalej sýpke rodiny Štefana Šereša a to  až do vybudovania novej školy so spoločenskou sálou a bytom pre učiteľa.



Oľga Zelinková v triede v roku 1947.

     V roku 1961 sa vyučovanie sústredilo v novej základnej deväťročnej škole vybudovanej vedľa Bergerovho kaštieľa ktorý po otvorení novej školy slúžil ako školská jedáleň. Pre škôlku bola vyhradená bývalá cirkevná škola, ktorá po vojne slúžila ako škola s vyučovacím jazykom maďarským. Nová budova škôlky bola postavená na pozemku rodiny Molnárovej a slúži svojmu účelu aj teraz.


Barossov kaštieľ slúžil školským účelom od roku 1922 do roku 1972

     Školský život v Demandiciach dokumentuje množstvo fotografií na ktorých sa zachovali tváre žiakov aj ich učiteľov. Prvá školská fotografia, ktorú som získal je z roku 1926 a je na nej zachytený môj otec ako žiak prvej triedy rímsko-katolíckej menšinovej školy so spolužiakmi a učiteľmi. Môj otec a strýc Juraj na pôsobenie riaditeľa školy Augustína Maierského nedali dopustiť. Z Demandíc musel odísť v roku 1939, keď bola po okupácii Československa slovenská škola zrušená koncom školského roka 1938/1939. Šťastnou zhodou okolností som mal možnosť tohto vzácneho človeka a učiteľa stretnúť začiatkom sedemdesiatych rokov, keď navštívil môjho otca a dlho vrúcne spomínal na svoje medzivojnové pôsobenie v Demandiciach, kde sa aj oženil so svojou kolegyňou Vlastou Sirovátkovou.
     Najväčší počet žiakov mala škola začiatkom 60. rokov keď podľa archívu školy na slovenskej škole bolo zapísaných 164 žiakov v školskom roku 1962/1963  a na maďarskej škole 151 žiakov.

 Mgr. Viera Koreneková  nastúpila na učiteľskú dráhu v stopách svojho otca Jána Koreneka, dlhoročného demandického učiteľa a riaditeľa školy. Keď sa vydala, pedagogické korene ich rodiny sa prehĺbili ešte viac, veď sa vydala do rodiny  Karola Poljaka Škoblu, ktorý v roku 1922 rozbiehal výučbu na slovenskej škole. Na fotografii je so svojimi prvými žiakmi.






V roku 1961 som dostal od rodičov fotoaparát, ktorým som zachytával život v Demandiciach a teda aj v školských laviciach. Toto je prvá fotografia z roku 1962 na ktorej spolužiaci v ôsmej triede nastupujú na telocvik.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Školské budovy



Our Ancestors‘ Schools

Country schools were very rare in the past. The were only established by church as parish schools. In the 14th century, two churches already existed in Demandice and thus a proper religious structure must have been in place. Based on this fact we can assume that a parish school had already existed in Demandice, even prior to the Turk invasion. On the other hand, numerous squire houses had decided to entrust the education of their offspring to private tutors. The first confirmed mention of an independent school building (including a kindergarten-room) comes from the year 1866.

Demandická škola (1961-2011)

Z pozvánky na oslavu päťdesiatky demandickej školy