Kráľovská výsosť v demandickej matrike

Od roku 1718 bol farárom v Demandiciach Andrej Baraňai, ktorý 12. júna 1732 začal viesť matriku. Do viazanej knihy vpísal prvý záznam o narodení dieťaťa a o tri dni i o smrti obyvateľa obce. Matriku viedol aj pre fílie patriece pod demandickú farnosť, hlavne Maďarovce a Sazdice. Matričné záznamy pribúdajú už temer tri storočia. Sú zdrojom mnohých poznatkov o živote našich predkov. Ich skúmanie je zaujímavé aj keď neraz obťažné. Niektorí duchovní sa vyžívali v krasopisnom prejave a zanechali po sebe skvostné písmo, aj keď najskôr v latinčine, neskôr v nemčine a až od poslednej štvrtiny 19. storočia aj v maďarskom jazyku. Žiaľ, u niektorých sa o krasopise nedá hovoriť. To je potom horor vylúštiť čo i len dátum zápisu, nie to aj mená. Vďaka im aj za to.

Zápis v záhlaví demandickej matriky.

     Po množstve hodín presedených nad matričnými zápismi sa chcem na stránkach tohto blogu podeliť o zaujímavosti, ktoré sa v nich nachádzajú. Na úvod vyberám stránku 151 digitalizovanej matričnej knihy. Na 96 strane knihy krstených, konvertitov, manželstiev a úmrtí vedenej v rokoch 1783 až 1859 je záznam z mája 1835 podľa ktorého sa štvrtého toho mesiaca v demandickom kostole konal nezvyčajný krst. V predošlý deň sa Amálii Barošovej a jej manželovi Jozefovi Lukovičovi narodil zákonne syn August Anton Ignác. Už meno dieťaťa dáva tušiť, že bude mať nejaký zvláštny vzťah. Hneď v rubrike krstných rodičov nachádzame záznam tohto znenia: „Jeho kráľovská výsosť gróf August Sasko-Couburg a Gotha, jej kráľovská výsosť Klementína Burbon. Pavol Glac, vtedajší duchovný v Demandiciach, krstil syna pochádzajúceho zo ženskej vetvy  miestnej zemepánskej rodiny Baroššovcov. Ako sa toto dieťa dostalo ku krstným rodičom takého rangu? Zo zápisu o spoločenskom postavení otca dieťaťa vyplýva, že bol kráľovským plukovníkom a členom tabulárnych súdov vo viacerých župách. To bude asi kľúč k tomu, ako sa dostal do vzťahu s jedným z najväčších pozemkových vlastníkov v celej ríši.

Portrét manžela Clementiny Orleánskej a jej kráľovský monogram.

     August Victor Louis Sax-Coburg a Gotha (13 júna 1818 - 26 júla 1881), bol nemecký princ katolíckej vetvy Koháryho domu Sax-Coburg-Gotha. Bol  generál major v armáde Saska a majiteľ hradov Čabraď a Sitno. Z ich rodu pochádzajú štyri panovnícke rody: belgický, anglický, portugalský a bulharský. Patrili do neho napr. belgický kráľ Leopold II., portugalský kráľ Ferdinand August i manžel kráľovnej Viktórie v Anglicku Albert. Rod Coburgovcov sa dostal na Slovensko, keď sa Ferdinand Juraj August oženil s jedinou dcérou Antona Koháryho, Máriou Antóniou Gabrielou Koháryovou. V Saint-Cloud sa 20. apríla 1843 August Victor oženil s princeznou Clementinou Orléanskou, dcérou Ľudovíta Filipa, kráľa Francúzka a jeho manželky princeznej Marie Amalie da Sicilies. Keď jeho matka zomrela v roku 1862, zdedil jej rozsiahle pozemky v Uhorsku a stal sa jedným z najväčších vlastníkov pôdy v krajine. V roku 1875 sa jeho syn Filip Sachsen Coburg-Gotha v Bruseli oženil s belgickou princeznou Lujzou. Keď sa Lujzina sestra Štefánia vydala za Rudolfa Habsburského - následníka trónu, stali sa Coburgovci blízkymi príbuznými cisárskej rodiny. Cisár František Jozef I. Augustovi Victorovi Louis Sax-Coburg a Gotha udelil titul výsosti s platnosťou aj v Rakúsko- Uhorsku.

    Klementína sa narodila v roku 1817 ako dcéra Ľudovíta Filipa grófa z Orleáns. Jej matkou bola dcéra neapolského kráľa, jedna z vnučiek Márie Terézie. Manželstvom sa dostala na viedenský dvor a bola jedna z jeho krásavíc. Dožila sa vysokého veku a svoj dlhý život využila na presadzovanie úspešných sňatkov jej detí. Najmladší syn Ferdinand sa stal bulharským cárom a aj ostatné deti sa umiestnili na európskych panovníckych dvoroch. Cár Ferdinand žil ešte v prvej polovici minulého storočia aj na svojom zámku v Antole, kde sa s jeho pôsobením návštevníci môžu oboznámiť. Jej výsosť Klementína, inak šetrná osoba, pokiaľ išlo o podporu verejného blaha bola štedrá. Zo svojich prostriedkov zakúpila kone pre jeden jazdecký pluk a jeden, nesúci jej meno, obliekla do nových uniforiem. Nuž a keďže Jozef Lukovič bol plukovníkom, je možné, že sa s kráľovským párom poznal a mohol ich požiadať o prevzatie krstnorodičovských povinností k svojmu synovi a dať mu aj meno po krstnom otcovi. Keďže je to v zápise matriky, bol v tom úspešný. Sotva sa už niekto v Demandiciach môže pýšiť takým krstným otcom a mamou.

    Život je však často veľmi krutý. Nie každé dieťa malo také privilégiá. Skôr naopak. O pár riadkov nižšie figuruje zápis o tom, že v chotári obce sa našlo opustené dieťa. Šestnásteho mája ho pán farár Glac pokrstil menom Jožko. Za krstných rodičov sa prihlásil demandický manželský pár a dieťa vychovali dobrí ľudia, ako to pán farár v matričnej poznámke uviedol.

Páračky

Pozvánka

Všetkých priateľov Demandíc pozývame na obecné páračky do galérie „Pod Bujdoškou“,

17. novembra od 14. hodiny.

Kto ešte nepáral, môže si to skúsiť a aj sa naučiť zapletať masteničky.

Pri spomienkach pamätníkov a hudobnom sprievode ste vítaní.

Kurátor galérie

 Milan Ukrop

Úryvky z príspevku „Keď sme spolu husi pásli“ na blogu Milana Ukropa:

... „Ak sa na horniakoch pospevovalo „Ovečka, ovečka, trojaký úžitok...“ u nás na dolniakoch to platilo o husiach. V skorej jeseni keď sa v dedine na Michala odbavovali hody, po našom hostina, sa ocitli ako hlavný chod sviatočného obeda. Hostina sa konala na počesť vysviacky kostola, či na meniny jeho patróna. U nás je kostol sv. Michala a preto sme sa na poslednú septembrovú nedeľu veľmi tešili. O našich husiach sa to asi povedať nedalo. Bola to pre ne príležitosť naplniť svoje životné poslanie, teda naše žalúdky lahodným mäskom. Na naše potešenie, aj keď sme boli evanjelická rodina a Demandice evanjelický kostol nemali, hodovali sme na Michala so spoluveriacimi kresťanmi katolíkmi.

     Tomu však predchádzal pol rok života husí z ktorého tretinu strávili v našom spoločenstve. Okrem toho sme dlho po hostine, až do zimných zabíjačiek, jedli chlieb natretý ich masťou a posypaný cibuľou. Perie sa využívalo na naplnenie perín a vankúšov práve pre nás husiarikov, ktorých o dve desaťročia čakalo založenie rodiny, čo sa bez tejto výbavy nedalo.“...

    „Koncom augusta strniská mizli pod pluhmi Stalincov a blížiace sa družstevné dožinky ukončili sezónu pasenia husí. Za starostlivosť o husi som dostal od mami pár korún, ktoré som na dožinkovej slávnosti minul na zmrzlinu, ktorú zo suda na sajdkáre predával zmrzlinár zo Šiach.

     Naše husi už čakala menej radostná budúcnosť. Miesto zmrzliny, ktorou sa napchávali ich pastieri, museli voľky-nevoľky v krmníku nasilu prežierať vo vode napučenú kukuricu, aby sme my mali čo jesť a čím sa prikrývať  keď raz budeme spávať ako otcovia rodín pod ťažkou perinou z ich peria.“...

Majthényiovci v Demandiciach

Majthényiovci sú starobylý hornouhorský zemiansky a barónsky rod. Za zásluhy v boji proti Turkom a husitm ich predok Gregor Majthényi získal do dedičného vlastníctva hrad Sivý Kameň (Kesselőkő vár). Od neho si potom odvodzovali prídomok de Kesselőkő. Príslušníci rodu zastávali až do zániku kráľovstva v roku 1918 funkcie  biskupov, prepoštov, hradných kapitánov, županov a podžupanov. V novšej dobe kráľovských komorníkov a poslancov krajinského snemu. Viaceré príslušníčky rodu boli členkami dynastického rádu habsburského rodu, Rádu hviezdového kríža. Prvý barónsky titul získal v roku 1631 Juraj Majthényi, ktorý sa ešte v roku 1585 vyznamenal pri útoku na Nové Zámky vo vojsku Mikuláša Pálffyho.

Hrad Sivý Kameň a Demandice

Neďaleko mesta Prievidza sa nad obcou Podhradie nachádzajú skromné zvyšky stredovekého hradu. Kopec na ktorom stoja má sivú farbu, ktorá dala meno hradu na ňom stojacemu. Bol to hrad Sivý Kameň. Tu sa začala sláva jedného z hornouhorských šľachtických rodov, ktorý na vyše dvesto rokov zakotvil aj v Demandiciach. Bolo to rodové sídlo Majthényiovcov používajúcich prídomok „zo Sivého Kameňa“. 

     Smrťou Matúša Čáka Trenčianskeho, po boku ktorého bojoval aj Štefan z Demandíc, v roku 1321 zanikla moc oligarchov a rozsiahle majetky prešli do vlastníctva kráľa. Na hornej Nitre bol jediným strediskom kráľovských majetkov Bojnický hrad a preto vznikla potreba výstavby druhého hradu. Tejto úlohy sa zhostili, Mikuláš a Ján, kasteláni z neďalekých Bojníc. Hrad postavili medzi rokmi 1320 a 1352, keď už vystupujú ako castellani de Baymocz et Kesselökö . Hrad pravdepodobne tvorila hranolová obranná veža a priľahlý obdĺžnikový palác. Podľa farby stavebného materiálu ho nazvali Sivým Kameňom.

    Do roku 1388 spravovali Sivý Kameň kráľovskí kasteláni z Bojníc. Potom prešiel do súkromných rúk. Kráľ Žigmund Luxemburský ho za podporu a pomoc daroval uhorskému palatínovi Leustachovi Jolšvaiovi. Po jeho smrti v tureckom zajatí zdedili hrad i panstvo jeho synovia: Peter, ktorý o krátky čas umrel, a Juraj, ktorý sa stal zvolenským županom. Jeho smrťou v roku 1429 rod Jolšvaiovcov vymrel a hornonitrianske majetky pripadli korune. Do tohto obdobia bol Sivý Kameň pod správou majiteľov neďalekého hradu Bojnice. Bojnice sa však dostali do vlastníctva Nofryovcov (Onufryovcov) a Sivý Kameň kráľ Žigmund daroval v roku 1434 Gregorovi Majthényimu do dedičného vlastníctva. Ocenil tým jeho zásluhy v bojoch s Turkami a pri obrane Uhorska proti husitom.

    V roku 1524 Sivý Kameň vyhorel. V rámci opravných prác ho pravdepodobne rozšírili o stredný hrad. O dva roky neskôr, v bitke pri Moháči, padol do tureckého zajatia vnuk Gregora Majthényiho, Bartolomej, ktorého bolo treba vykúpiť. Oprava hradu i výkupné Majthényiovcov finančne zaťažilo. Začiatkom 40. rokov pätnásteho storočia prepadlo sivokamenské panstvo vojsko bratov Jána a Rafaela Podmanickovcov. Hrad síce útoku odolal ale Majthényiovci i tak doplatili za vernosť cisárovi. Povstalecké vojská vyplienili dediny a spôsobili ďalšie škody. V polovici 16. storočia bol Sivý Kameň ešte prestavaný. Rozšírili ho o dolný hrad. Dolné nádvorie sprístupňoval prejazd k bránovej veži. Prístupová cesta prichádzala k bráne uzavretým, opevneným predhradím pravdepodobne rozdeleným vstavanou bránou na dve nadväzujúce časti.

    17. storočie premenilo Sivý Kameň na zrúcaninu. Majthényiovci opäť doplatili na svoju oddanosť cisárskemu dvoru. Po zlyhaní plánov na ženbu s dcérou kráľa Ferdinanda II. sedmohradské knieža Gabriel Bethlen v roku 1623 obnovil bojovú činnosť svojich jednotiek. V septembri 1626 dobyli a vyplienili sivokamenské panstvo, Majthényiovcov odvliekli do zajatia. Dielo skazy dokonali obyvatelia neďalekej Prievidze. Poškodený hrad strácal na význame. Majthényiovci sa presťahovali do kaštieľov a kúrií. Novým centrom ich panstva sa stali Nováky. Opustený hrad slúžil ako skladisko a väzenie. V rokoch 1703 - 1708 na hornej Nitre bojovali kurucké vojská s cisárskymi. Sivý Kameň bol opäť vyplienený a úplne zničený vrátane rodového archívu Majthényiovcov, ktorý bol uchovávaný dovtedy na hrade. Jeho zánik urýchlili obyvatelia okolitých obcí, ktorí jeho skaly dlhé roky používali ako stavebný materiál.

Rodová postupnosť

Michal Majthényi,člen tabulárneho súdu.

    Najstarším známym príslušníkom rodu je Ján, ktorý mal troch synov. Ladislav a Beňadik po sebe nezanechali potomkov. Tretí syn Gregor sa ako prvý etabloval do baronského stavu a ako dedičný vlastník Sivého Kameňa po tomto mieste používa prídomok sivokamenský (kesselőkői). Gregor mal tiež troch synov. Zoráda, ktorý bol prepoštom, Michala a Jána. Rod pokračoval po meči potomkami Jána. Boli to: Juraj, Uriel, Bartolomej a Martin. Martin mal synov Ákoša a Krištofa. Rod pokračuje Ákošovými synmi Bartolomejom a Jánom. Ján mal synov Alberta a Františka. Rodová línia pokračuje synmi Františka. Boli nimi Anton, Florián (jeho dcéra Flóra sa stala známou poetkou) a Martin. Martin je prvý príslušník rodu, ktorý získava majetky v Demandiciach.

Demandická vetva

Majthényiovci sa v Demandiciach objavujú v roku 1725 keď sa tu na novozískaných majetkoch usídľuje Martin Majthényi zo Sivého Kameňa s manželkou Evou z Beckova. V roku 1729 už bol podžupanom Tekovskej župy. Jeho syn Karol je v roku 1760 krajinským sudcom a nositeľom Rádu Svätého Štefana. Karolov vnuk Imrich sa stal c.k. komorníkom.

     Od Martinovho tretieho syna Petra pochádza Ladislav, ktorý zastával funkciu prvého podžupana Hontianskej župy. Mal troch synov. Andrej bol biskupom. Anton a Ladislav boli c. k. komorníkmi. Anton získal barónsky titul v roku 1837. V nasledovnom roku je už hlavný  župan Liptovskej župy. Ladislav sa stal barónom v roku 1834 . Hlavným županom Tekovskej župy bol v rokoch 1839 -1845. Pochovaný je v demandickom mauzóleu.

Barón Ladislav Majthényi s manželkou barónkou Ludovikou Nagy de Pél.

     Anton mal jediného syna Ladislava. Jeho manželkou bola Jana Horvathy de Disznós. Ladislav bol v roku 1845 prvým podžupanom Hontianskej župy. V roku 1849 bol náčelníkom Hontianskej župy osadený panovníkom. V roku 1865 sa opäť stal hlavným županom v Honte. Aktívne vystupoval v hornej komore Uhorského snemu. Od 1879 roku bol popri tom aj hlavným županom slobodného kráľovského mesta Banskej Štiavnice. Bol nositeľom Rádu Svätého Štefana Rádu železnej koruny. V roku 1883 si bezdetný barón Ladislav Majthényi a jeho druhá manželka barónka Natália Majthényi osvojil Antona Paczolaya, synovca Natálie.

      Barón Ladislav Majthényi (1797 – 1881) a jeho manželka barónka Anna Nagy de Pél ( 1800 – 1885) mali spolu sedem detí. Synov Ladislava, Otta, Felixa, Izidora a dcéry Klotildu, Natáliu a Kamilu. Kamila sa stala manželkou Jána Paczolaya. Mali dve deti Antona a Katarínu. Katarína sa vydala za c.k. radcu Zoltána Szabadhegyiho s ktorým nezanechala potomkov. Jej brat Anton Majthényi rodený Paczolay ako 19 ročný zomiera vlastnou rukou a je pochovaný s pokrvnými rodičmi v demandickej krypte. Demandická vetva Majthényiovcov tým prišla o posledného mužského následníka a vymrela po meči rovnako ako rod Paczolayovcov s nimi pokrvne spojený.

Barón Ladislav Majthényi (1820 – 1908).

Ján Paczolay s manželkou barónkou Kamilou, rodenou Majthényi.

    Smrťou barónky Kataríny Sabadhegyi 2. júna 1943 sa končí 218 ročná prítomnosť Majthényiovcov v Demandiciach aj v ženskej línii. Barónka svoj majetok poručila deťom, ktoré sa narodili jej vzdialenej príbuznej Helene Róhmovej  s manželom Karolom Novotným – Mlinarčíkom.

 Sediaca barónka Katarína Szabadhegyiová ( vnučka Ladislava Majthényiho ) rodená  Paczolayová 

„Dáma hviezdového kríža“. 

 Rad Svätého Štefana a Rad železnej koruny, ktorých nositeľom bol barón Ladislav Majthényi. Na vyššie umiestnenom obraze ich má na svojom oblečení.

Druhou manželkou baróna Ladislava Majthényiho bola Natália Paczolayová  rodená Majthényi z Demandíc. Pravdepodobne je vyobrazená na tomto obraze uvádzanom pod názvom:

„Pani Majthényi“

Jana Majthényi, manželka grófa Antona Battyanya.

Karol Novotný – Mlinarčík stojaci.

Mauzóleum rodiny Majthényi

Od roku 1881 stojí v demandickom cintoríne mauzóleum miestnej zemepanskej rodiny Majthényiovcov. Stavba má pôdorys v tvare pravidelného kríža. Stredný vystupujúci rizalit každej fasády je zakončený trojuholníkovým rizalitom. Vstup do budovy má segmentové ostenie portálu z ružového mramoru. Interiér má rovné stropy , rizality majú valenú klenbu dosahujúcu na hlavicu vtiahnutých združených pilierov. 

     V krypte je podľa údajov na mramorových doskách pochovaný barón Ladislav Majthényi s manželkou barónkou Ludovikou Nagy de Pél a ich synom barónom Ottom Majthényim. Miesto večného odpočinku tu má aj ich dcéra barónka Kamila Majthényiová s manželom Jánom Paczolayom,  ich synom barónom Majthényim a  dcérou barónkou Katarínou Sabadhegyovou  rodenou Paczolayovou s manželom Zoltánom Szabadhegyim.

     Barón Ladislav Majthényi bol županom Tekovskej župy, Ján Paczolay pôsobil ako hlavný právny zástupca Ostrihomskej kapituly a poslanec Uhorského snemu za šahanský obvod. Zoltán Szabadhegy bol vysokopostavený štátny úradník vo funkcii c.k. komorníka. Jeho manželka barónka Katarína bola do krypty uložená po svojej smrti v júni 1943.

 Interiér mauzólea

Kaštiele Majthényiovcov

Súčasná podoba sídla Majthényiovcov v Demandiciach.

Kaštieľ baróna Ladislava Majthényiho v Neninciach, ktorý používal ako svoje letné sídlo. Zimné mesiace rodina trávila v Budapešti.

Kaštieľ v novákoch kam preniesli Majthényiovci svoje sídlo z hradu Sivý Kameň. Narodila sa tu aj známa poetka Flóra Majthényi.

Flóra Majthényi  (prvá v treťom rade) v galérii spisovateliek Uhorska. Bola neterou Martina Majthényiho, ktorý sa v roku 1725 usadil v Demandiciach.

Portrét Flóry Majthényi.

 V zbierkach Maďarského národopisného múzea sa nachádzajú tieto róby majthényiovských žien.