Barónka

V demandickom mauzóleu rodiny Majthényi je mramorová tabuľa so zvláštnym menom Ludovika Nagy de Pél. Kto bola táto osoba, ktorej podobizeň nachádzame medzi pamätihodnosťami jej potomkov? Tak, ako je to dnes, aj v minulosti rodičia dávali mená svojim deťom podľa módneho trendu, alebo jednoducho napodobňovali známe osobnosti. Samozrejme, pre šľachtu bol vzorom panovnícky dvor. Ludovika dostala meno po vzore princezny Márie Ludoviky, neskôr známej aj ako Mária Lujza, manželka cisára Napoleóna Bonaparte. Bola barónkou a pochádzala z protestantskej rodiny Nagyovcov, ktorá používala prídomok podľa sídla „Pél“, teda z Pialu.

 

 Barónka Ludovika Nagy de Pély.

     Odvekým sídlom rodiny bol Dolný Pial. Prvé písomné zmienky o rodine pochádzajú z roku 1626 a zmieňujú sa o Michalovi Nagy Pély. Ďalší prameň sa týka pôsobenia Jána v rokoch 1667 – 1672. Ten mal troch synov. Najstarší Ondrej v rokoch 1688 – 1697 vykonával vojenskú službu. Za ňu potom získal, ako to bolo vtedy obvyklé, donáciu a stal sa zemepánom. Ondrej, jeho syn Ondrej a vnuk Ján boli podporovateľmi reformácie, a v tom ich nasledovala aj Jánova dcéra Ludovika. V dejinách reformovanej cirkvi v Tekovskej župe nachádzame opisy viacerých dobročinných skutkov od najstaršieho Ondreja, po Ludoviku. Rodina neskôr mala sídlo aj v dnešnej Kalnej nad Hronom, vtedy ešte rozčlenenej na Malú Kalnú (Kiss Kálna) a Veľkú Kalnú (Nagy Kálna).

 

Rodokmeň osoby Ján Nagy de Pél.

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

     Otec Ludoviky, Ján, financoval stavbu kostola v Malej Kalnej. Keď neskôr v roku 1863 rodinné majetky v obci prešli do vlastníctva katolíckeho zemepána, reformovaná cirkev stratila donnora. Tým prišla aj o poskytovateľa obydlia pre farára a platu pre učiteľa. Ludovika preto zriadila na podporu cirkvi základinu z ktorej výnosov sa mali tieto výdavky pokrývať. Jej skutky, ako aj skutky predkov mali tiež sociálny aspekt. Skupovali zadlžené hospodárstva cirkevníkov, aby ich zachránili pred exekúciami, a neskôr im umožnili na nich hospodáriť ako nájomcom.
     Spôsob riešenia podpory cirkvi demonštruje výkaz výnosov zo základín rodiny Ondreja Nagya z Pialu, ktorý v roku 1816 zanechal v prospech reformovanej cirkvi v levickom chotári lúku o rozlohe 18 koscov (17 holdov) čo je asi 9 hektárov. Jej výnos nariadil deliť na štyri rovnaké diely tak, že výnos z jedného dielu patril kňazovi, druhý učiteľovi, tretí diel cirkvi a štvrtý sa mal zhodnocovať dovtedy až dosiahne päť tisíc forintov a potom sa úrok z neho mal deliť na šesť rovnakých dielov.  Z nich tri šestiny mali naďalej byť zhodnocované, jedna šestina patrila kňazovi, jedna šestina učiteľovi a jedna šestina cirkvi. V roku 1838 mala základina hodnotu 1600 forintov.
     V tom istom roku statočný darca venoval na tie isté účely bez udania podmienok 258 forintov, ktoré s predošlým darom mali v roku 1878 hodnotu 6567 forintov.
     Ludovika, nasledujúc príklad predkov darovala na podporu výchovy a vzdelávania výnos z v levickom chotári ležiacej lúky o rozlohe 200 koscov. V roku 1875 mal po predaji hodnotu 2831 forintov a 15 grajciarov. Z výnosov tejto čiastky sa mali tri štvrtiny použiť na školskú prevádzku a jedna štvrtina ako štipendium pre chudobných žiakov a na nákup učebníc pre nich.
     Zaujímavou je aj základina, ktorú založilo 39 členov. Tí  darovali obilie, ako substrát základiny. Po zhodnotení mal v roku 1875 hodnotu 310 forintov.
     Podporovateľom reformných cirkví v šestnástom až devätnástom storočí boli aj iné vtedajšie zemepánske rody v Honte a Tekove. Karol S. Kiss v diele : „Monografiai vázlatok a Barsi Ref. esperesség multja s jelenéből“ z roku 1878, pojednávajúcom o histórii a súčasnosti biskupstva Tekovskej reformovanej cirkvi uvádza, že : „Za reformáciu v Tekove a Honte môžeme ďakovať rodinám Balassa, Dobó, Nyáry, Eszterházy, Dersfy a sčasti aj Enying Török." Veľkí páni, zastávajúci  župné funkcie priamo, alebo sprostredkovane, mohutne prispeli k rozšíreniu reformácie.

 Ukážka z monografie Karola Kissa.

     Tekovský župan, levický Gabriel Čech (1543), Balaša Meňhár, ktorý sa oženil s vdovou po predošlom, a ktorý sa stal županom Hontu, vlastník rozsiahlych majetkov v Novohrade, Dobó Štefan a Dobó Imrich (1550 - 60), ako aj viacero rodín v Honte a Tekove : Ghimesi, Forgách, Diosy, Majthényi, Soos, Nagy de Pél, Brogyányi, Simonyi, Héderváry, Rudnyánszky, Pajor, Endródy, Dócy, Kosztolányi, Nyáry, Majláth a Esterházy sa stali vyznavačmi reformácie.“. Tento jav súvisel s odvekým odbojom uhorskej šľachty voči vláde Habsburgovcov v Uhorsku. Po Szatmárskom mieri a upokojení vzťahov i vďaka Tolerančnému patentu sa v živote zemepánov prejavil pragmatizmus. Majetková stabilita rodu, profesionálna dráha vo vojsku, alebo  v štátnej správe, viedli k tolerancii v náboženských otázkach. Rody sa postupne miešali, ako to vidíme aj na príklade Ludoviky.

Záznam o krste Natálie Majthényi, dcéry baróna Ladislava Majthényiho a Ludoviky Nag de Pél, u ktorej je vyznačená „helvétska konfesia“.

     Takmer poldruha storočia relatívneho mieru s cisárskym dvorom viedlo k narastaniu konzervativizmu v zemepanskych rodoch. Preto rok 1848 zasiahol uhorské stavy rozpoltené. V Demandiciach dominujúci rod Majthényiovcov nepreferoval radikálny revolučný prístup, ako som na to už poukázal v iných statiach. Nakoniec, Majthényiovci a Paczolayovci boli spriaznení s Ferencom Deákom, ktorý vyrokoval s panovníkom vyrovnanie vzťahov, čo sa predtým nepodarilo ani jednému z povstaní uhorskej šľachty.

     Dôkazom historického zmierenia je aj mauzóleum v demandickom cintoríne, v krypte ktorého spočinuli vedľa seba manželia Ladislav Majthényi a Ludovika z rodu Nagy de Pél.

Erb rodu Nagy de Pél, ktorý v druhej polovici 19. storočia v mužskej línii vymrel.

Tri storočia v kaštieli

V juhovýchodnej časti Demandíc sa nachádza kaštieľ rodu Majhényi, ktorý naše generácie poznajú ako kaštieľ Novotných, podľa mena posledných vlastníkov, ktorí ho získali ako dedičstvo po barónskom rode Majthényiovcov. Karol Novotný – Mlinarčík sa v dvadsiatych rokoch minulého storočia stal v Demandiciach hospodárskym správcom majetku Kataríny Szabadhegyi, vdovy po Zoltánovi Sabadhegyi. Katarína bola vnučka Ladislava Majthényiho a Ludoviky Nagy de Pél. Karol Novotný mal za manželku neter Zoltána Sabadhegyiho Máriu. Po jej smrti sa oženil v roku 1937 s Helehou Róhnovou, vnučkou netere Jána Paczolaya, ktorý bol manželom barónky Kamily Paczolayovej, rodenej Majthényi.

Majthényiovský kaštieľ v Demandiciach v medzivojnovom období.

     Demandická vetva Majthényiovcov bola založená v roku 1725, keď sa v obci usídlil Martin Majthényi s manželkou Evou Beckovskou (Ebeczky Eva). Ich synovia, Peter a Karol, založili dve vetvy rodu, na ktoré sa demandickí Majthényiovci rozčlenili. Karol sa oženil s Annou, dcérou slávneho  generála  Jána Beleznaya a Zuzany Grasalkovich. Ich pravnukom je slávny románopisec Imrich Madách, pochovaný na svojom panstve v Dolnej Strehovej. Zuzanina sestra Judita už v tom čase žila v Demandiciach, ako manželka miestneho zemepána a právneho zástupcu rodu Koháry, Samuela Blaškoviča.

Žiadosť o pápežské požehnanie. 

     Martinov syn Peter mal syna Ladislava. Ten s manželkou Janou Horvathy de Disnós mal synov Andreja, Antona a Ladislava. Andrej sa dal na cirkevnú dráhu a zomrel bezdetný. Anton a Ladislav sa v 19. storočí stali významnými osobnosťami v živote Hontianskej župy a Tekovskej župy. Zastávali aj funkcie na krajinskej úrovni. Asi z tohto dôvodu mali postavené svoje sídla aj v hlavnom meste. V Budíne stál a dodnes stojí dom Ladislava Majthényiho. V súčasnosti v ňom sídli knižnica nesúca meno kardinála Jozefa Mindszenty. Rodina žila  v Budapešti  väčšinou v zimných mesiacoch. Na letné pobyty im slúžili kaštiele v Neninciach, Leseniciach  a Demandiciach. V Demandiciach trvale sídlili Ladislav Majthényi s manželkou, Anna Gáál a Kamila Majthényi s manželom Jánom Paczolayom. Aj keď členovia rodu zomreli v Budíne, alebo v Pešti, pochovávať sa dali v miestach svojich majetkov. Tak tomu bolo aj u Majthényiovcov, ktorí sú uložení na večný odpočinok v rodinnej krypte v Demandiciach. Barón Ladislav Majthényi je so svojou druhou manželkou, Natáliou rodenou Paczolay, uložený na večný odpočinok v krypte v Leseniciach, neďaleko Neniniec. O pôsobení Majthényiovcov v Demandiciach som sa zmienil v osobitnom príspevku. Viac priestoru budem teraz venovať pôsobeniu Karola Novotného – Mlinarčíka a jeho rodiny v obci. 

Časť rozhodnutia ministra spravodlivosti o osvojení a určení mena Novotný – Mlinarčík.

      Karol Novotný – Mlinarčík pochádzal z Košíc. Po pôvode sa rodina menovala Mlinarčík. Ján Novotny adoptoval Karolovho otca, tiež Karola, ako plnoletého v roku 1897. Karol  bol najstarší z deviatich  synov. Po maturite chcel študovať  teológiu, ale vzhľadom na to, že trpel na anginu pectoris, na štúdium nebol prijatý. Po maturite preto začal svoju pracovnú dráhu ako vychovávateľ dvoch chlapcov v neďalekých Hokovciach. V Hokovciach bol len krátko, lebo  ho majiteľka demandického panstva, Katarína Paczolay -Szabadhegyi presvedčila, aby si doplnil štúdiá a prišiel ku nej pracovať. Tak sa Karol Novotný – Mlinarčík stal diplomovaným agronómom a robil správcu jej majetku. To sa už písali dvadsiate roky minulého storočia, šľachtické tituly boli zrušené jedným z prvých zákonov Československej republiky, ktorej súčasťou sa stali aj Demandice. Nastala nová doba. Katarína Sabadhegyiová a Kamilla Paczolayová, ako ženské pokračovateľky Majthényiovského rodu, potrebovali na svoje panstvo, najväčšie v Demandiciach, schopného správcu a v osobe Karola Novotného - Mlinarčíka ho našli. Hospodárstvo ním vedené dobre prosperovalo.
     Jeho prvou manželkou sa stala Mária Szabadhegyi, dcéra Ákosa Szabadhegyiho a Hunkár Ágnes z Győru. Svedkami na sobáši boli Nedeczky Jenő, poslanec z Budapesti a Hunkár Zoltán z Győru. Až po sobáši s Máriou  sa Karol stal správcom majetku a po sobáši s Helenou Róhmovou si od rodiny prenajal pozemky. Nový správca nielenže zveľadil majthényiovský majetok, ale si vzal do správy aj rozsiahle hospodárstvo Ivánkovcov v Sazdiciach.      
     Celý život bol bezmajetný, lebo dedičstvo v Košiciach dal bratom a majetky v Demandiciach Katarína Paczolay odkázala deťom Karola a jeho druhej manželky Heleny Róhnovej. V okolí Majthényiho kaštieľa bol vybudovaný rozsiahly hospodársky dvor, ktorý do sedemdesiatych rokov minulého storočia využíval miestny štátny majetok, ktorému patrila správa znárodneného hospodárstva Majthényiovcov. V severnej časti komplexu stála pri ceste veľká maštaľ, povyše nej bola kováčska dielňa a prístrešky pre mechanizáciu. Na východnom okraji dodnes stojí jednoposchodová budova pre nájomných robotníkov, bírešov. Juhozápadne od kaštieľa sa rozprestieral dosť rozsiahly park, ktorý sme volali „angol kert“, teda anglická záhrada. Jeho podoba je súčasťou mapovej dokumentácie obce už v 19. storočí.
  

Na obecnej mape z roku 1887 je  zakreslené sídlo rodiny a hospodársky dvor. 

     Počas vojnových rokov, kedy boli Demandice začlenené do Maďarského kráľovstva, sa rodina nekompromitovala. Postoje rodiny už krátko po vojne podporila aj obec, dobrozdaním pre Karola Novotného – Mlinarčíka, pri žiadosti o úver na obnovu vojnovými udalosťami poškodeného hospodárstva. Ťažko poškodený  kostol a farskú budovu obnovil z vlastných prostriedkov. Katarína Szabadhegyiová pokračovala v rodinnej tradícii podpory obce. Potom, čo jej otec Ján Paczolay na svoje náklady v roku 1865 postavil prvú samostatnú školskú budovu cirkevnej školy, Katarína v polovici tridsiatych rokov minulého storočia dala postaviť novú budovu cirkevnej školy. Začiatkom dvadsiatych rokov vlastnila aj bývalý Barossov kaštieľ, ktorý na školské účely predala československému štátu a tu vznikla prvá škola so slovenským vyučovacím jazykom. Na pôsobenie rodiny v dobrom spomínajú aj ženy, ktoré v kaštieli pracovali ako kuchárky a iný pomocný personál.
     V povojnových rokoch Karola stihol osud, ako mnohých iných nadaných hospodárov. Po zoštátnení demandických majetkov bol nejaký čas v uránových baniach, a potom  ako vojak v útvare pomocných technických práporov (PTP) Komárno. Z Demandíc musel odísť potom, čo niekto podpálil stoh lucerny, tam kde je teraz vo vinohradoch nad cintorínom viničný dom. Príslušníci SNB nahovárali Jozefa Badu, niekdajšieho šoféra na hospodárstve,  aby svedčil,  že stoh podpálil na príkaz bývalého správcu. Tým sa Karola Novotného – Mlinarčíka podarilo vyštvať z dediny.  V snahe vyhnúť sa horšiemu osudu, radšej odišiel z Demandíc. Zamestnal sa  ako kočiš, ale keď na novom pôsobisku zistili, že sa vyzná v účtovníctve, urobili z neho účtovníka. Počase sa mu podarilo dostať do Milhosti  za agronóma. Jeho rodinu prichýlil do pôvodného rodičovského domu v Košiciach jeho brat, vtedy ešte slobodný Ferdinand. 

Karol Novotný – Mlinarčík s manželkou Helenou Róhnovou 
vychádzajú z kostola (20. 10. 1937).

     Po návrate rodiny do Demandíc, začiatkom 90. rokov minulého storočia,  syn Karola Novotného – Mlinarčíka, Michal, neobnovil funkcie bývalého rodinného podniku. Veď hospodársky dvor bol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch zrušený a na jeho mieste vyrástla nová ulica s obytnými domami.

Rodokmeň osoby Ján Majthényi

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

Andrej Szabadhegyi 1797.

Od Andreja Szabadhegyi a jeho manželky Janky Hunkárovej pochádzajú synovia Móric a Anton, ktorí založili dve rodové vetvy. Móricov syn Alexander mal s Idou Nedeczky syna Zoltána. Ten sa stal manželom  Kataríny Paczolay, dcéry Jána Paczolaya a Kamily Mejtényi.

Nedeľná pohoda pri káve na dvore kaštieľa.

(Sprava Katarína Szabadhegyi rod. Paczolay, jej  sesternica Helena Baloghy, Irena Schwartz rod. Paczolay, jej dcéra Mária Róhnová, Karol Novotný – Mlinarčík. Vpredu zľava Karolova manželka Helena Róhnová a jej sestra Mária.)

Rodokmeň osoby Gregor Paczolay

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

Rodokmeň osoby prof. Dr. Otto Schwartz

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

Rodokmeň osoby Ján Szabadhegy

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

     Po dvestodeväťdesiatich rokoch, od príchodu Martina Majthényiho do Demandíc, sa končí história rodového panstva. To prežívalo v posledných sto rokoch v nástupníckych ženských generáciách,  avšak teraz aj táto kontinuita končí. Rodina predala pozemky, rodinné sídlo a definitívne opúšťa Demandice. Veríme, že Demandice nezabudnú na to, čím v  duchovnej a majetkovej rovine generácie rodov Majthényi, Paczolay, Szabadhegyi a Novotný – Mlinarčík obohatili našu obec.

Historické fotografie pochádzjú z rodinného albumu Karola Novotného – Mlinarčíka, Michala Novotného -  Mlinarčíka a Márie Bodnárovej, rod. Novotný – Mlinarčík. Pri tvorbe rodokmeňov som použil aj podklady z ich rodinného archívu.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Novotný...

Nesplnený sľub

Pri skúmaní demandickej histórie sa občas oboznámim so zaujímavými príbehmi, ktoré aj po poldruha storočí  v sebe skrývajú emócie, prežívané osobami žijúcimi generácie pred nami. Jeden takýto príbeh sa udial v rodine Michala Novotného – Mlinarčíka, ktorá obýva Majthényiho kaštieľ. Michalova sestra Mária Bodnárová mi v rámci prác na ich rodostrome poskytla fotografiu prsteňa so zaujímavou históriou. Ide o zásnubný prsteň, ktorý nikdy nenaplnil svoje poslanie.

 Ferencz Deák, významný politik 19. storočia. Na obraze z roku 1840.

     Príbeh nášho prsteňa sa začal napĺňať začiatkom 19. storočia v malej maďarskej dedinke Söjtör. V rodine miestneho zemana Františka Deáka jeho manželka Alžbeta 17. októbra 1803 podstúpila veľmi ťažký pôrod. Porodila syna Františka, avšak na následky pôrodu zomrela. Otec dal chlapca do starostlivosti svojho strýka Jozefa. Osud bol k malému Ferencovi nemilosrdný. Mal len päť rokov a stratou otca osirel úplne. O najmladšiu  sirotu sa od piatich rokov starali jeho starší súrodenci Anton, Jozef a Klára. Ferenc absolvoval školy na rôznych miestach, a ako mladý právnik sa presadil v župnej politike. Čoskoro vystriedal brata Antona vo funkcii podžupana. Ten sa pre chorobu vzdal poslaneckého mandátu v krajinskom sneme. Ferenc bol na jeho miesto zvolený  za poslanca. Brat Anton ho do funkcie odporúčal slovami „ Dostanete za mňa človeka, ktorý má v malíčku viac schopností, ako ja v celom tele“.

Ferenc Deák medzi ministrami revolučnej vlády (dolu uprostred).

     Po pár rokoch poslancovania sa Ferenc zoznámil s mladým poslancom, právnikom, Jánom Paczolayom z Demandíc, ktorý tiež chodil do Bratislavy na snemovné schôdze. Ferenca Deáka naplno pohltila politika. Najprv sa zdalo,  že rodinný  život mu bude súdený. Zoznámil sa s Vilhelmínou de Héja, s ktorou sa v roku 1840 vo veku 37 rokov zasnúbil. Na potvrdenie svojho záujmu o sňatok s ňou jej daroval  zlatý zásnubný prsteň, v ktorom sú vyryté iniciály jeho mena D F a rok 1840.

     Mladý Deák bol asi vyznávačom podobnej zásady, ako Ľudovít Štúr, tiež v tom čase poslanec na sneme za mesto Zvolen, teda „Málo troviť, veľa robiť a neženiť sa“. Vilhelmína na naplnenie manželského sľubu čakala dlhých jedenásť rokov. To Ferenc stíhal iné veci. V revolúcii sa stal ministrom spravodlivosti vo vláde Ľ. Košútha. Už po pol roku sa funkcie vzdal pre rozdielne prístupy k riešeniu vzťahov s Habsburgovcami. V roku 1865 bol na čele strany, ktorú založil, a  ktorá potom viacero období zostavovala vládu.

     Deákova politická kariéra vyvrcholila vyrokovaním dohody o vyrovnaní s Rakúskom a vznikom dvojštátu. V tejto strane pôsobil aj Ján Paczolay. Jeho brat Ladislav, narodený v Demandiciach, sa mal možnosť zoznámiť s Vilhelmínou, ktorá takmer tucet rokov čakala na Ferenca. Do manželského zväzku s ním už nikdy nevstúpila. Stala sa manželkou Ladislava Paczolaya, ktorému porodila štyri dcéry. Jedna z nich, Irena, sa vydala za profesora Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, Otta Schwartza. Jej vnučku Helenu Róhnovú pojal za manželku v roku 1838 Karol Novotný - Mlinarčík. Jeho dcéry vlastnia prsteň, ktorý ich prababka uschovávala na pamiatku svojej prvej lásky a známeho politika Ferenca Deáka. Ten sa napokon neoženil.

     Súčasťou rodinnej histórie Szabadhegyiovcov sú aj vzťahy k Ferenczovi Deákovi. Prepojenie medzi nimi vytvára  Karol Nedeczky. Krsným otcom jednej jeho dcéry Idy, bol Ferencz Deák. Keď Karol zomrel iba vo veku 41 rokov a zanechal po sebe päť detí, staral sa o ne ako krstný otec. Ida Nedeczká sa vydala za Alexandra Szabadhegyiho. Ich syn Zoltán sa stal manželom Kataríny Paczolayovej. Obaja sú pochovaní v Demandiciach v rodinnej krypte mauzólea v miestnom cintoríne. Ida s Ferencom si vymieňali listy aj potom ako sa vydala. Ferencz Deák jej bol aj naďalej životným radcom. Korešpodencia s Idou sa našla v zabudnutom trezore v suteréne francúzkej ambasády v Budapešti. Tam si ich uschoval niekto z rodiny   Nedeczky–Szabadhegyi krátko pred koncom vojny. Aj tieto nové pramene poukazujú na blízky vzťah Ferencza Deáka k našim predkom v Demandiciach a približujú pravdivosť nášho príbehu.

 Posledné roky pred svojou smrťou 28. januára 1876 sa Ferencz Deák staral o Helenu, osirotenú dcéru svojho najlepšieho priateľa Mihálya Vörösmarty. V opatere tejto rodiny skonal. Za svoje štátnické a ľudské zásluhy odmietol akékoľvek vyznamenania. Pochovaný bol s veľkou pompou. Cisárovna Sisi osobne položila kyticu k jeho katafalku. Miesto večného odpočinku má v mauzóleu, v jednom z budapeštianskych cintorínov.

Mauzóleum Ferenca Deáka. 

Kerepesi temető: Deák-mauzóleum, staviteľ: Gerster Kálmán

---

The Unfulfilled Promise

During my explorations of the history of Demandice I sometimes stumble upon such interesting stories that are incredibly full of strong emotions perceived by our ancestors, and as such, attract attention even nowadays, one and a half century later. One of these stories took place in the family of Michal Novotny – Mlinarcik, which dwelt in the Majthenyi mansion. During the process of discovering and putting together their family tree, Michal’s sister Maria Bodnarova provided me with a photograph of a certain ring with a most interesting history. It was an engagement ring which never got to fulfill its only true mission.

Demandickí Paczolayovci

Prvé záznamy s menom Paczolay, ktoré som našiel v demandických matričných knihách  pochádzajú z osemdesiatych rokov osemnásteho storočia. Po hektických rokoch na prelome 17. a 18. storočia, kedy sa v obci nanovo usídľovali zemepánske rody, príchod Paczolayovcov už predznamenáva  novú vlnu prisťahovalcov. Odkiaľ sa vzala  rodina, ktorá poldruha storočia patrila k demandickej elite? Rodinné korene nachádzame v malej dedinke Obsolovce neďaleko Topoľčian, ktorej názov v maďarčine znie „Paczolaj“.  Rodina po získaní zemianskeho titulu používala prídomok „ z Obsoloviec“, teda „ de Pacolaj“ . Z toho potom v spojení s menom príjmenie „Paczolay“. Z Obsoloviec sa rodina presťahovala do Novohradskej župy a Hontianskej župy a tým aj do Demandíc.

Rodový erb:

V modrom poli zo zeleného základu vyskakujúci srnec, majúci šípom prestrelený krk. Z helmice nad štítom sa týči zlatý lev, ktorý pravou prednou nohou drží vytasený zaoblený meč. Prikrývky, sprava zlatomodré, zľava striebornočervené.

     Prvý nobilitačný diplom získala rodina v prvej polovici sedemnásteho storočia. Juraj Paczolay  sa v roku 1660 oženil s Magdalénou Šambokréty. (Mimochodom, členovia tohto rodu sa objavujú aj v rodostrome Demandickovcov. Jedna z vetiev Demandickovcov vymretých po meči našla svoje pokračovanie v ženskej línii práve cez rod Šambokréty.) Juraj a jeho potomkovia získali, dedením z manželkinej strany, majetky v Szúgyi (pri Balážskych Ďarmotách) v Novohradskej župe a  v rokoch 1754-55 figurujú Jurajovi vnuci, Alexander, Juraj, Ján, Anton a Pavol v celoštátnom zozname zemanov ako zemani v Novohradskej župe.

Prvá zmienka o Paczolayovcoch v demandickej matrike krstených. 14.marca 1785 bol v Demandiciach pokrstený Anton Paczolay, neskôr manžel Anny Gaál a otec Jána Paczolaya.

     Alexandrov vnuk Gregor Paczolay pôsobí v Demandiciach ako poštmajster v poslednej štvrtine osemnásteho storočia. Za manželku mal Františku Cselko. Záznamy o krstení ich detí sú prvé doklady o prítomnosti rodu v Demandiciach. Najstarší z nich je záznam o krste syna Antona zo 14. marca 1785. Ďalšie deti sa im narodili v rokoch 1786, 1788, 1790 a 1794. Rok 1784 alebo 1785 je pravdepodobne rokom príchodu Gregora Paczolaya do Demandíc. Gregorov brat Jakub bol tiež poštmajstrom a to v Balážskych Ďarmotách. Funkcia poštmajstra bola zastávaná zemanmi. Pre jej získanie bola potrebná gramotnosť, čo v osemnástom storočí nebola medzi nižšou šľachtou ani zďaleka bežná vec. Vidíme to aj na súkromných urbáriátnych zmluvách v Demandiciach. Tie sa používali pred urbariátmi vydanými Máriou Teréziou v druhej polovici storočia. Osoby pri ktorých bol uvedený zemiansky titul sa vo väčšine podpisovali len krížikom. Na tomto mieste môžeme uviesť, že poštmajstrom bol aj Ján Grasakovich o ktorom predpokladáme, že je pochovaný v kamenej krypte na Hýbeci pri Demandiciach. Ten bol dokonca poštmajstrom kniežaťa Rákocziho a vojenským sudcom v pevnosti Nové Zámky a neskôr v Mojmírovciach. Prepojenie rodiny v Demandiciach,  Balážskych Ďarmotách a Drégeľ Palánku je vidno aj z rodostromu Gregora Paczolaya.

Rodostrom Gregora Paczolaya

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

     Z ostatných členov rodiny môžeme uviesť, že Martin bol v rokoch 1861-62 v Novohrade župným komisárom verejného poriadku (persecutor comissárius), teda velil pandúrom. Tieto funkcie mohli zastávať len zemani. Jákó Paczolay bol po revolučných rokoch hlavným právnym zástupcom Novohradskej župy. Július, ktorý zomrel v roku 1897 bol predsedom sirotskej stolice a Zoltán sa stal tajomníkom spotrebného družstva „Hangya“, inak bol advokát. Ladislav, Ján a Gabriel boli tiež právnici. Ladislav pôsobil ako sudca kráľovského tabulárneho súdu, Gabriel bol advokátom.

     Najvýraznejšou osobnosťou z nich bol Ján Paczolay, ktorý sa narodil 18. mája 1818 v Demandiciach ako syn Antona Paczolaya a Anny Gaál. Priženením sa do demandickej rodiny Majthényiovcov sa dostal do blízkosti bratov Ladislava a Antona Majthényi a jeho syna Ladislava, ktorí zastávali najvyššie funkcie v Tekovskej župe, respektíve v Hontianskej župe. V rokoch 1848 – 49 bol už poslancom za župu na Uhorskom sneme. Tomuto jeho pôsobeniu som sa venoval v príspevku „Demandičania na Uhorskom sneme“.

Rodostrom Majthényi
(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

     Majthényiovci boli tradične konzervatívna rodina, od starých časov vždy stojaca na cisárovej strane. To sa prejavilo aj na Jánovi Paczolayovi, ktorý sa stal zaťom Ladislava Majthényiho. V jeho kaštieli v Demandiciach žil s manželkou Kamilou. Z politiky po revolúcii odišiel a venoval sa právnickému povolaniu. V tom bol mimoriadne schopným odborníkom. Dodnes sa v Demandiciach v súvislosti s kauzami, ktoré prevzal traduje, že : „Na čo Paczolay položí ruku, to je jeho!“. Nečudo, že dlhodobo pôsobil ako hlavný právny zástupca Ostrihomskej kapituly. V právnickej dráhe mal pokračovať aj syn Anton. Jeho život sa však tragicky skončil už počas prvého semestra na štúdiu práv v Budapešti.

9. marca 1884 vyšiel na titulnej stránke týždenníka „Vasárnapi ujság“ nekrológ Jána Paczolaya (vpravo).

     Jánov brat Elek žil v Demandiciach a podobne ako Ján bol aj on obecným richtárom. V roku 1865 vyhotovil opis demandického chotára, ktorý sa stal súčasťou celoštátnej publikácie. Obsahuje mnoho zaujímavých údajov o chotárnych názvoch.
     V súčasnej dobe sa s rodinou Paczolay priamo nestretáme, avšak jej pokračovaním je rodina Michala Novotného – Mlinarčíka, ktorého otec Karol Novotný – Mlinarčík  bol manželom vnučky Ireny Paczolayovej. Tá v demandickom kaštieli Majthényiovcov žila do roku 1943. Bola pravnučkou zakladateľa demandickej vetvy Paczolayovcov.
     Pripomienkou na pôsobenie rodu sú náhrobky na miestnom cintoríne ako aj rodinné mauzóleum, v ktorom majú miesto večného odpočinku  niektoré z osobností rodu o ktorých sme sa zmienili. Ich životným krédom bolo:

Maximus Honor Veritatem Amplecti.

Najväčšia česť je prijať pravdu.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Demandickí Paczolayovci

---

The Paczolays come to Demandice

The first records of the name Paczolay, which I have discovered in the book of birth records, come from the 80ties of the 18th century. After several hectic years on the edge of the 17th and 18th centuries, the squire houses started to return to our village once again and settled it anew. Among them were the Paczolays whose coming foreshadowed a new wave of immigrants. Where had this family that belonged to the elite of Demandice for more than one and a half century come from? Their family roots can be traced back to a small village Obsolovce nearby Topoľčany. In Hungarian, this village (Obsolovce) is called „Paczolaj“. After obtaining the squire title the family added „de Paczolaj“ to their name. This obviously stands for „from Obsolovce“.  Later, the Paczolay family moved from Obsolovce to the Novohrad and Hont counties and thus to Demandice as well.

Demandický jazz

Keď sa v prvej polovici 90. rokov začali u susedov v záhrade doktora Horvátha v Demandiciach stretať muzikanti, ktorí sa chceli zabaviť spoločnou produkciou, netušili sme, že z týchto hudobných „dýchánku“, ako hovoria bratia Česi, sa stane tradičné a najhodnotnejšie kultúrne podujatie v našom okolí. Tento rok sa vďaka dr. Františkovi Horváthovi konal už dvadsiaty prvý ročník festivalu, ktorý sa zapísal do povedomia verejnosti ako D-jazz. Prvého júla 2000 tu ikona slovenského hudobného života, rodák z neďalekých Hontianskych Moraviec, Jaro Filip zavŕšil svoj hudobný život. V súčasnosti je to druhý najstarší jazzový festival na Slovensku, hneď za Bratislavskými jazzovými dňami.

    V obecnej galérii Pod Bujdoškou sme sústredili dokumentáciu od fotografov, ktorým vďačíme za zachytenie atmosféry demandického festivalu. Je to vďaka Ladislavovi Tomisovi, Ladislavovi Kolárovi, Miriam Kovácsovej, Ivanovi Kovácsovi a ďalším účastníkom festivalových ročníkov, ktorí dali organizátorom k dispozícii svoje fotografie. Veríme, že našu zbierku budeme dopĺňať ešte po mnoho ďalších rokov. Pozrite si časť toho, čo sa odohralo počas dvoch posledných dekád festivalového diania.

---

D-Jazz

 

In the first half of the 90ties, musicians started meeting in the garden of our neighbor – Dr. Horvath. Their original motivation was just to amuse themselves by jamming together. We had no idea that this jam or “dychanek” (as our Czech brothers would call it) would later become traditional and turn into the most renowned cultural event in our surroundings. Thanks to Dr.Frantisek Horvath, we witnessed the 21st D-jazz festival this year. Jaro Filip – an icon of the Slovak music industry born in a nearby village Hontianske Moravce played his very last gig as part of D-jazz on 1 July 2000. Currently, D-jazz is considered the second oldest jazz festival in Slovakia, right after BJD (Bratislavske Jazzove Dni).