Pod Bujdoškou: novembra 2014

V sobotu 8. novembra 2014 v popoludňajších hodinách sa pri pamätníku padlých vojakov konala pietna spomienka pri príležitosti stého výročia vypuknutia 1. svetovej vojny. Za zvukov hymny a hymnických piesní a za prítomnosti starostu Demandíc Ing. Attilu Kürthyho sa obyvatelia a príbuzní vojakov padlých vo svetových vojnách pri modlidbe a poetickom slove poklonili ich pamiatke. Po pietnom akte v kinosále Milan Ukrop v hodinovom pásme pri premietaní dobových fotografií z rodinných albumov hovoril o osudoch vojakov z Demandíc na vojnových bojiskách. V podvečer starosta obce odovzdal do užívania obecnú galériu ktorej kurátorom je miestny rodák Milan Ukrop. Prvá expozícia je venovaná vojakom padlým vo svetových vojnách a bola doplnená exponátmi zapožičanými Military Historical Museum Pohronský Ruskov-Oroszka.

Pietna spomienka

Starosta Demandíc Ing. Attila Kürthy počas príhovoru k ptítomným.

Veniec obetiam vojen.

Príhovor Milana Ukropa (8. novembra 2014)

Vážené dámy a páni!

Dovoľte mi, aby som sa k Vám prihovoril z tohto pietneho miesta ako demandický rodák a člen rodiny ktorej meno je vytesané do pamätnej dosky pred nami. Desiatky mien na nej pripomínajú ľudské obete dvoch svetových vojnových konfliktov, ktoré neobišli ani našu obec.

V žiadnej armáde si vojak nemôže vybrať v akej vojne chce bojovať. Ide tam, kam ho vojenské velenie pošle. Uprostred tohto leta uplynulo sto rokov od vypovedania vojny Rakúsko-Uhorska Srbsku. Po tomto akte sa za niekoľko týždňov v Európe dostalo do vojnového stavu 33 štátov. Po temer pol storočí mieru sa začala vojna, ktorá dostala názov Veľká vojna. A skutočne bola veľká, nielen počtom bojujúcich národov ale hlavne dôsledkami. Dôstojnícke zbory všetkých zúčastnených strán počas obrovského rozvoja, ktorý priniesla technická revolúcia, zaspali dobu. Vojnový ošiaľ živený všadeprítomným nacionalizmom si vyberal krvavú daň aj preto, že vojenská taktika sa novej dobe neprispôsobila. Státisíce vojakov ich velitelia v rojniciach hnali pred nové zbrane ako guľomety, ťažké delá, letecké bomby a prvú hromadnú zbraň masového zabíjania – bojový plyn.

     Vojaci z Demandíc slúžili v 26. cisárskom a kráľovskom pešom pluku a v 14. honvédskom pešom pluku. V týchto jednotkách prešli všetky bojiská 1. svetovej vojny. 26. pluk bol už v roku 1916 úplne zničený na ruskom fronte počas Brusilovovej ofenzívy. 14. pluk prešiel strastiplnú cestu aj na rumunskom, talianskom i francúzkom fronte a bol považovaný za elitnú jednotku.
     Bieda a hlad v zázemí viedli k zúfalstvu aj v zákopoch. Jeden obyčajný francúzky vojak bol poľným súdom odsúdený a zastrelený preto, že svojim spolubojovníkom povedal, že toto nezmyselné a šialené zabíjanie sa neskončí víťazstvom na bojisku ale revolúciou, ktorá zvrhne režimy, ktoré ho uskutočňujú. Jeho posolstvo mocipáni nepochopili. A pritom mal pravdu. Po rokoch bojmi vysilená Európa sa vzoprela. Revolúcie v Rusku, Nemecku a Maďarsku zmenili politickú a geografickú tvár Európy. Dotkli sa aj Demandíc, ktoré sa stali súčasťou Československej republiky.
     Trvalo len dve desaťročia, kým ľudstvo zabudlo na desiatky miliónov obetí Veľkej vojny. Snaha po revanši priviedla demandických mužov znovu na bojiská. Straty na životoch boli ešte väčšie. Táto vojna bola o to tragickejšia, že sa viedla aj na rasovom princípe a boje sa dotkli aj územia Demandíc. Na frontoch, v zajatí, vo vojenských špitáloch, počas holokaustu a pri prechode frontu našou obcou prišlo o život celkom 120 vojakov a civilistov. Zoznam na pomníku pred nami zďaleka nie je úplný.
     8. mája sme si pripomenuli 70 rokov od deportácie demandických židovských rodín do geta v Šahách. V plynových komorách Osviedčimu zahynuli dve desiatky našich rodákov. A preto aj ich mená by si zaslúžili byť na doskách obetí vojny.
   Tento rok o niekoľko týždňov uplynie aj 70 rokov od oslobodenia obce od fašizmu predstavovaného v posledných mesiacoch vojny krutovládou strany Šípových krížov. Osemnásteho decembra 1944 sa Demandice dočkali mieru, aj keď po tri mesiace sužované vo frontovom pásme. V tento deň s obetovaním niekoľkých desiatok životov boli Demandice oslobodené vojskami 2.ukrajinského frontu. Aj túto obeť majme na zreteli.

Vážené dámy a páni!

Pre víťazov aj porazených by malo byť prirodzené, že spomínaním na mŕtvych osvedčujú ako vidia sami svoj vnútorný svet a ako vnímajú minulosť. Spomienkou na mŕtvych potvrdzujú, či sa z nej nejako poučili, aby sa vyhli vojnám, a ak to nie je možné, aby vo vedomí každého bola aspoň malá nádej, že ak odíde z tohto sveta inak ako chcel, že sa nájde človek , čo si na neho spomenie, zapáli sviečku alebo prinesie kvet na jeho počesť.

Myslím, že sme svojou dnešnou prítomnosťou túto nádej obetí vojny naplnili.

Česť pamiatke martýrov vojny.

Slávnostné otvorenie galérie
„Pod bujdoškou“