Úroda, v žatve prenesená do hambálov na obilie, rozhodovala o úspešnosti hospodárenia a teda aj o zabezpečení fyzickej obživy členov domácnosti. Obdobie dozretia obilnín a ich zber bolo v živote dediny ešte aj v polovici minulého storočia najdôležitejšie. Starí Slovania mali pre patrónku úrody priliehavý názov Živena.
Od príchodu Slovanov až do konca 19. storočia bol hlavným žatevným nástrojom kosák. Kosy ako ich poznáme dnes zažili svoj rozkvet po nástupe priemyselnej revolúcie. I tak sa obilie mlátilo len vyklepávaním cepmi alebo vydupávaním dobytkom. Za prvej republiky nastupujú prvé stroje na mlátenie obilia pre ktoré sa ujal názov mláťačka alebo mašina. Mašiny na mlátenie sa používali aj v Demandiciach a z toho sa odvodil aj význam slova mašinovačka ako mlátenie obilia.
Mašinovačka bola druhou fázou žatvy. Predchádzalo jej kosenie obilia, jeho viazanie do snopov a ukladanie do polkrížov na poli. V Demandiciach sa so žatvou začínalo po sviatku Petra a Pavla, keď dozrievali oziminy. Neskôr ich predbiehalo dozrievanie repky olejnej, ktorá sa od začiatku 60. rokov zaradila medzi plodiny pestované na družstve a štátnom majetku.
Aj napriek pokračujúcej mechanizácii žatva stále vyžadovala množstvo ručnej práce. Obilie sa kosilo pomocou samoväzov, ktoré nahradili koscov s kosami a žnice, ktoré za nimi pokosené obilie zberali. Demandickí gazdovia si v prvej polovici minulého storočia na túto prácu najímali páry aj z iných dedín . Chodili sem najmä z tých dedín na horniakoch, odkiaľ sa do Demandíc po vzniku prvej republiky prisťahovalo viacero rodín. Môjmu starému otcovi za časť vymláteného obilia chodili pomáhať otcovi bratranci z Dobrej Nivy. Na hospodárstve Košútovcov na Godrogu to boli rodiny zo Bzovíka a tak podobne.
Ženci so žnicami nezmizli celkom ani po vojne. Žatva začínala ich prácou aj po nástupe rannej mechanizácie v družstvách. Aby sa samoväz ťahaný traktorom mohol do obilia dostať, bolo potrebné každý lán obkosiť na šírku traktora ručne. A preto až do príchodu kombajnov okolo polovice 60. rokov ku koloritu žatvy v Demandiciach patrili aj páry koscov a žníc, ktoré sa v podvečer vracali z poľa domov. Pre nás šarvancov, po dnešnom, teenegerov, chodiacich od siedmej do deviatej triedy to bola predzvesť, že prázdniny trávené pri Búre a na ihrisku prerušíme niečím vzrušujúcejším ako futbal a chytanie rakov. Zopár z nás sa stalo samoväzármi. Obsluhovali sme pri kosení obilia samoväz ťahaný traktorom. Na prácu detí sa vtedy ešte hľadelo z útrob histórie ako na nevyhnutnosť využiť počas žatvy každú pomoc, detskú nevnímajúc. Kým sme postúpili na funkcie samoväzárov už sme boli na poli skúsenými harcovníkmi, lebo sme predtým znášali snopy do polkrížov, boli vodnármi pri mašinovačke a samozrejme pásli husi.
Samoväzár pri kosení obilia sedel na zadnej strane samoväzu na plechovej sedačke vytŕčajúcej až zaň. V prípade potreby mohol z nej ľahko zoskočiť a odhodiť napríklad snopy, ktoré traktoristovi zavadzali pri otáčaní. Vozenie na samoväze sa zdalo byť zábavou, no ak ste tým trávili celé dni, tak zábavné to nebolo. Našou hlavnou úlohou, keďže samoväz nebol z traktora ovládateľný, bolo nastavovať výšku kosy nad terénom. Strnisko malo byť čo najnižšie lebo sa slama zberala na kŕmenie alebo poprávanie pod dobytok. Pákou pred sedadlom sme kosu striedavo dvíhali alebo spúšťali podľa toho, či sme išli do kopca alebo z neho. Samoväz obilie kosou skosil a to veľká drevená vrtuľa sklápala na plátený dopravník na konci ktorého sa zachytávalo kovovou vidlicou. Keď váha snopu dosiahla nastavenú hodnotu automaticky sa spustil viazací mechanizmus, ktorý ovinul snop sisalovým motúzom, prerezal ho za uzlom a následne kovovou vidlicou vyhodil vedľa samoväzu na predtým už pokosené strnisko.
Samoväz pracoval spravidla spoľahlivo ale mal aj svoje chvíle, keď pomocník cvičil o sto päť, ak sa do viazacieho mechanizmu dostala zelina alebo steblá obilia. Niekedy štrajkovali zas motúzy, ktoré sa zahrdúsili pri neustálom poskakovaní samoväzu alebo v dôsledku jednostranného odvíjania z klbka. Pri poruche sme museli na traktoristu hlasne vykríknuť, zoskočiť zo stroja a rukami vytrhať zelinu alebo klasy. Mali sme na to aj pomôcku, nejaký starý nožík ale najlepšie sa osvedčil list z pílky na železo, ktorý krájal, pílil aj trhal zelinu i zachlpený motúz.
Pomocník na samoväze mal aj povinnosť správne namazať vazelínou dôležité ložiská samoväzu. Mali sme na to v láde pod sedadlom dekalamitku naplnenú vazelínou v družstevných dielňach. Takisto sme mali pre prípady zúfalstva, ak sa zlomila kosa, ťažké kladivo a monterajzňu. Na samoväze som takto prejazdil po dve či tri žatvy celý chotár. To bolo v časoch, keď nám pred kosou samoväzu vylietavali rodinky bažantov a hlavne kŕdliky malých prepeličiek. My sme ich len vyplašili. Chemizácia a kombajny v nasledujúcich desaťročiach ich z chotára odstránili. Neraz sme zoskočili zo samoväzu aj za malým zajačikom. To traktoristi ale nemali radi. Neznášali samotu na traktore. Aj keď sme s nimi vychádzali dobre, dostať sa k jednému, ktorého nechcem menovať, nebolo terno. Ten, ak sa poruchy na samoväze či traktore opakovali strácal nervy a v zúrivosti klial a vyhrážal sa pánu Bohu a aby to potvrdil zúrivo vyhadzoval do neba ťažké kladivo. Kým mu ho jeho pomocník našiel v obilí, pri cigarete sa ukľudňoval. My sme ich potom museli po strnisku obchádzať, čo nebolo tiež terno, lebo sme pred traktorom museli odhádzať snopy, aby ich kolesami nevymlátil ešte na zemi.
Plat sme dostávali v pracovných jednotkách podľa pokosenej plochy, čo si do notesa zapisoval skupinár alebo agronóm. Tieto jednotky sa potom prepočítavali na koruny podľa celkového hospodárskeho výsledku družstva v kalendárnom roku. Peniaze sme nevideli nikdy ale bola to pre rodiny vítaná pomoc . Nejaká odmena sa nám však ušla, lebo sme sa mohli zúčastniť na dožinkoch a tam si za pár korún, ktoré sme dostali od mamy, kúpiť napríklad zmrzlinu. Pamätám sa, že raz som ich od zmrzlinára, ktorý chodil na motorovej trojkolke zvládol za dožinkové odpoludnie dvanásť. Za tie dni vysedávania na podskakujúcom samoväze som to považoval za dostatočné zadosťučinenie. Veď nové topánky do školy alebo niečo iné čo mi rodičia kúpili som za plácu nepovažoval.
Po samoväzoch sa na poli objavili znášači snopov. Boli to ženy a aj deti, ktoré už na takú prácu fyzicky stačili. Po strnisku postupovali v rade a do určeného radu snopov znášali ostatné a skladali ich do polkrížov tak, že na základňu tvorenú štyrmi snopmi obrátenými klasmi v pravom uhle k sebe sa naukladali ešte ďalšie tri či štyri vrstvy tak, aby sa navzájom viazali. Na vrch sa potom uložil ešte jeden snop, ktorý mal prekryť stred polkríža v ktorom boli sústredené klasy. V našich časoch sme už všetci mali obuv ale pre horúčavy v lete sa chodilo v sandáloch do ktorých pri chôdzi po strnisku prenikali ostré steblá suchej slamy a preto v lete chodila temer celá dedina so zakrvavenými členkami. Nuž ale bola to pre všetkých samozrejmosť.
Mláťačka bola z perspektívy našich detských postáv veľká ako dom. Keď sa premiestňovala na pole prvý krát a aj potom pri premiestňovaní počas žatvy, bola to udalosť pri ktorej sme nemohli chýbať. Pohyb mláťačky na kovových kolesách po kamenitej ceste cez dedinu bol sprevádzaný ohromným drnčaním, škrípaním a bafkaním starého amerického traktora Buldog. Ten sa pohyboval na kolesách s veľkými železnými klinmi a tak po sebe zanechal nezmazateľnú stopu. Tieto zvuky nás pritiahli vždy na diváky a z úctivej vzdialenosti sme krok po kroku sledovali kolónu tvorenú traktorom, mláťačkou a elevátorom, ktorý sa používal pri stohovaní slamy a bol pripojený za mláťačku.
Celá táto sústava sa musela umiestniť na čo najrovnejší podklad, aby bola vo vodorovnej polohe a dobre fungovala. Okrem toho sa muselo dbať aj o to, aby stoh slamy, ktorý ostal po mašinovaní, bol na suchom mieste a nepodmáčala ho voda. A tak nečudo, že miesta na postavenie mašiny boli v chotári stabilné. Po nastavení mláťačky sa ešte do zeme zapustila váha na váženie vymláteného obila. Mierne zapustenie do zeme umožňovalo vkladať na váhu vrecia s obilím bez ich vykladania a skladania.
Na vrchu mašiny stál v akejsi jame hlbokej do pol pása chlap, ktorý kŕmil mašinu snopmi, ktoré z oboch strán nakladali kočiši z konských vozov. V žatve sa na to používali rebrináky. Jazda na rebrináku sediac medzi rebrami jeho bočníc bola pre nás rutinnou záležitosťou. Snop vyhodený na mašinu podávali striedavo dve ženy z oboch strán mašiny. Práca týchto troch ľudí na mašine bola veľmi nebezpečná a o hrozných úrazoch nad otvorenou papuľou mašiny sa rozprávali legendy. Ale pri mašinovaní si nikto veľmi nepolepšil.
Stroj bol poháňaný dlhou remenicou, ktorú musel mašinista nahadzovať za chodu stroja riskujúc pritom svoje ruky. I potom remenica hrozivo plieskala a bolo ju treba za chodu premazávať akousi kalafúnou aby sa neprešmykovala. Pred zadnými kolesami mašiny bol výpust na plevy z ktorého sa neustále valil prach a plevy, tie museli dve ženy vyhrabávať do širokých plátených nosidiel a následne odnášať na hromadu pri päte stohu. Na stohu bolo niekoľko ľudí, ktorí odoberali slamu padajúcu na nich z elevátora. Keď bola slama na obilí vysoká a krmič výdatne zásoboval mašinu, neraz sa na stohu museli dobre obracať, aby ich slama nezakryla. Na konci radu na stohu bol skúsený chlap, ktorý slamu ukladal v bokoch stohu aby mal požadovaný tvar a pevnosť. Nuž chlieb svoj každodenný Demandičania ako aj iní museli v pote a prachu získavať.
Nás, kým sme neboli zapojení do znášania snopov najviac bavilo pri mašinovačke loziť po vreciach naplnených obilím prichystaných na odvoz. Tešili sme sa na príjazd družstevnej RN–ky, ktorú šoféroval Lajoš Fekjač. On autom odvážal vrecia s obilím do družstevného dvora alebo rovno do nákupného skladu RSD do Maďaroviec, kde ho pre štát vykupoval môj otec. Lajoš báči mal syna Milana, ktorého brával do kabíny auta k sebe a tak ani nám túto radosť neodoprel. Keď sme boli o niečo väčší, to nám už dovolil sedieť aj na vreciach na vlečke. Po niektoré roky chodili do žatvy vypomáhať aj vojaci. Chodili na Tatre 111 a to bola iná váha ako erénka. Na svišťanie vzduchu v našich vlasoch pri jazde na korbe 111-ky od Kríža do dediny si spomínam aj dnes. Nuž Jožko Varga ešte nebol referent bezpečnosti práce a tak sme si užili kým to nezmenili kombajny.
Od príchodu Slovanov až do konca 19. storočia bol hlavným žatevným nástrojom kosák. Kosy ako ich poznáme dnes zažili svoj rozkvet po nástupe priemyselnej revolúcie. I tak sa obilie mlátilo len vyklepávaním cepmi alebo vydupávaním dobytkom. Za prvej republiky nastupujú prvé stroje na mlátenie obilia pre ktoré sa ujal názov mláťačka alebo mašina. Mašiny na mlátenie sa používali aj v Demandiciach a z toho sa odvodil aj význam slova mašinovačka ako mlátenie obilia.
Demandický chotár pred žatvou
Mašinovačka bola druhou fázou žatvy. Predchádzalo jej kosenie obilia, jeho viazanie do snopov a ukladanie do polkrížov na poli. V Demandiciach sa so žatvou začínalo po sviatku Petra a Pavla, keď dozrievali oziminy. Neskôr ich predbiehalo dozrievanie repky olejnej, ktorá sa od začiatku 60. rokov zaradila medzi plodiny pestované na družstve a štátnom majetku.
Aj napriek pokračujúcej mechanizácii žatva stále vyžadovala množstvo ručnej práce. Obilie sa kosilo pomocou samoväzov, ktoré nahradili koscov s kosami a žnice, ktoré za nimi pokosené obilie zberali. Demandickí gazdovia si v prvej polovici minulého storočia na túto prácu najímali páry aj z iných dedín . Chodili sem najmä z tých dedín na horniakoch, odkiaľ sa do Demandíc po vzniku prvej republiky prisťahovalo viacero rodín. Môjmu starému otcovi za časť vymláteného obilia chodili pomáhať otcovi bratranci z Dobrej Nivy. Na hospodárstve Košútovcov na Godrogu to boli rodiny zo Bzovíka a tak podobne.
Ženci so žnicami nezmizli celkom ani po vojne. Žatva začínala ich prácou aj po nástupe rannej mechanizácie v družstvách. Aby sa samoväz ťahaný traktorom mohol do obilia dostať, bolo potrebné každý lán obkosiť na šírku traktora ručne. A preto až do príchodu kombajnov okolo polovice 60. rokov ku koloritu žatvy v Demandiciach patrili aj páry koscov a žníc, ktoré sa v podvečer vracali z poľa domov. Pre nás šarvancov, po dnešnom, teenegerov, chodiacich od siedmej do deviatej triedy to bola predzvesť, že prázdniny trávené pri Búre a na ihrisku prerušíme niečím vzrušujúcejším ako futbal a chytanie rakov. Zopár z nás sa stalo samoväzármi. Obsluhovali sme pri kosení obilia samoväz ťahaný traktorom. Na prácu detí sa vtedy ešte hľadelo z útrob histórie ako na nevyhnutnosť využiť počas žatvy každú pomoc, detskú nevnímajúc. Kým sme postúpili na funkcie samoväzárov už sme boli na poli skúsenými harcovníkmi, lebo sme predtým znášali snopy do polkrížov, boli vodnármi pri mašinovačke a samozrejme pásli husi.
Demandická mašinovačka
Samoväzár pri kosení obilia sedel na zadnej strane samoväzu na plechovej sedačke vytŕčajúcej až zaň. V prípade potreby mohol z nej ľahko zoskočiť a odhodiť napríklad snopy, ktoré traktoristovi zavadzali pri otáčaní. Vozenie na samoväze sa zdalo byť zábavou, no ak ste tým trávili celé dni, tak zábavné to nebolo. Našou hlavnou úlohou, keďže samoväz nebol z traktora ovládateľný, bolo nastavovať výšku kosy nad terénom. Strnisko malo byť čo najnižšie lebo sa slama zberala na kŕmenie alebo poprávanie pod dobytok. Pákou pred sedadlom sme kosu striedavo dvíhali alebo spúšťali podľa toho, či sme išli do kopca alebo z neho. Samoväz obilie kosou skosil a to veľká drevená vrtuľa sklápala na plátený dopravník na konci ktorého sa zachytávalo kovovou vidlicou. Keď váha snopu dosiahla nastavenú hodnotu automaticky sa spustil viazací mechanizmus, ktorý ovinul snop sisalovým motúzom, prerezal ho za uzlom a následne kovovou vidlicou vyhodil vedľa samoväzu na predtým už pokosené strnisko.
Samoväz pracoval spravidla spoľahlivo ale mal aj svoje chvíle, keď pomocník cvičil o sto päť, ak sa do viazacieho mechanizmu dostala zelina alebo steblá obilia. Niekedy štrajkovali zas motúzy, ktoré sa zahrdúsili pri neustálom poskakovaní samoväzu alebo v dôsledku jednostranného odvíjania z klbka. Pri poruche sme museli na traktoristu hlasne vykríknuť, zoskočiť zo stroja a rukami vytrhať zelinu alebo klasy. Mali sme na to aj pomôcku, nejaký starý nožík ale najlepšie sa osvedčil list z pílky na železo, ktorý krájal, pílil aj trhal zelinu i zachlpený motúz.
Pomocník na samoväze mal aj povinnosť správne namazať vazelínou dôležité ložiská samoväzu. Mali sme na to v láde pod sedadlom dekalamitku naplnenú vazelínou v družstevných dielňach. Takisto sme mali pre prípady zúfalstva, ak sa zlomila kosa, ťažké kladivo a monterajzňu. Na samoväze som takto prejazdil po dve či tri žatvy celý chotár. To bolo v časoch, keď nám pred kosou samoväzu vylietavali rodinky bažantov a hlavne kŕdliky malých prepeličiek. My sme ich len vyplašili. Chemizácia a kombajny v nasledujúcich desaťročiach ich z chotára odstránili. Neraz sme zoskočili zo samoväzu aj za malým zajačikom. To traktoristi ale nemali radi. Neznášali samotu na traktore. Aj keď sme s nimi vychádzali dobre, dostať sa k jednému, ktorého nechcem menovať, nebolo terno. Ten, ak sa poruchy na samoväze či traktore opakovali strácal nervy a v zúrivosti klial a vyhrážal sa pánu Bohu a aby to potvrdil zúrivo vyhadzoval do neba ťažké kladivo. Kým mu ho jeho pomocník našiel v obilí, pri cigarete sa ukľudňoval. My sme ich potom museli po strnisku obchádzať, čo nebolo tiež terno, lebo sme pred traktorom museli odhádzať snopy, aby ich kolesami nevymlátil ešte na zemi.
Plat sme dostávali v pracovných jednotkách podľa pokosenej plochy, čo si do notesa zapisoval skupinár alebo agronóm. Tieto jednotky sa potom prepočítavali na koruny podľa celkového hospodárskeho výsledku družstva v kalendárnom roku. Peniaze sme nevideli nikdy ale bola to pre rodiny vítaná pomoc . Nejaká odmena sa nám však ušla, lebo sme sa mohli zúčastniť na dožinkoch a tam si za pár korún, ktoré sme dostali od mamy, kúpiť napríklad zmrzlinu. Pamätám sa, že raz som ich od zmrzlinára, ktorý chodil na motorovej trojkolke zvládol za dožinkové odpoludnie dvanásť. Za tie dni vysedávania na podskakujúcom samoväze som to považoval za dostatočné zadosťučinenie. Veď nové topánky do školy alebo niečo iné čo mi rodičia kúpili som za plácu nepovažoval.
Po samoväzoch sa na poli objavili znášači snopov. Boli to ženy a aj deti, ktoré už na takú prácu fyzicky stačili. Po strnisku postupovali v rade a do určeného radu snopov znášali ostatné a skladali ich do polkrížov tak, že na základňu tvorenú štyrmi snopmi obrátenými klasmi v pravom uhle k sebe sa naukladali ešte ďalšie tri či štyri vrstvy tak, aby sa navzájom viazali. Na vrch sa potom uložil ešte jeden snop, ktorý mal prekryť stred polkríža v ktorom boli sústredené klasy. V našich časoch sme už všetci mali obuv ale pre horúčavy v lete sa chodilo v sandáloch do ktorých pri chôdzi po strnisku prenikali ostré steblá suchej slamy a preto v lete chodila temer celá dedina so zakrvavenými členkami. Nuž ale bola to pre všetkých samozrejmosť.
Mláťačka bola z perspektívy našich detských postáv veľká ako dom. Keď sa premiestňovala na pole prvý krát a aj potom pri premiestňovaní počas žatvy, bola to udalosť pri ktorej sme nemohli chýbať. Pohyb mláťačky na kovových kolesách po kamenitej ceste cez dedinu bol sprevádzaný ohromným drnčaním, škrípaním a bafkaním starého amerického traktora Buldog. Ten sa pohyboval na kolesách s veľkými železnými klinmi a tak po sebe zanechal nezmazateľnú stopu. Tieto zvuky nás pritiahli vždy na diváky a z úctivej vzdialenosti sme krok po kroku sledovali kolónu tvorenú traktorom, mláťačkou a elevátorom, ktorý sa používal pri stohovaní slamy a bol pripojený za mláťačku.
Celá táto sústava sa musela umiestniť na čo najrovnejší podklad, aby bola vo vodorovnej polohe a dobre fungovala. Okrem toho sa muselo dbať aj o to, aby stoh slamy, ktorý ostal po mašinovaní, bol na suchom mieste a nepodmáčala ho voda. A tak nečudo, že miesta na postavenie mašiny boli v chotári stabilné. Po nastavení mláťačky sa ešte do zeme zapustila váha na váženie vymláteného obila. Mierne zapustenie do zeme umožňovalo vkladať na váhu vrecia s obilím bez ich vykladania a skladania.
Ondrej Ukrop pri preberaní obilia od demandických družstevníkov
Na vrchu mašiny stál v akejsi jame hlbokej do pol pása chlap, ktorý kŕmil mašinu snopmi, ktoré z oboch strán nakladali kočiši z konských vozov. V žatve sa na to používali rebrináky. Jazda na rebrináku sediac medzi rebrami jeho bočníc bola pre nás rutinnou záležitosťou. Snop vyhodený na mašinu podávali striedavo dve ženy z oboch strán mašiny. Práca týchto troch ľudí na mašine bola veľmi nebezpečná a o hrozných úrazoch nad otvorenou papuľou mašiny sa rozprávali legendy. Ale pri mašinovaní si nikto veľmi nepolepšil.
Stroj bol poháňaný dlhou remenicou, ktorú musel mašinista nahadzovať za chodu stroja riskujúc pritom svoje ruky. I potom remenica hrozivo plieskala a bolo ju treba za chodu premazávať akousi kalafúnou aby sa neprešmykovala. Pred zadnými kolesami mašiny bol výpust na plevy z ktorého sa neustále valil prach a plevy, tie museli dve ženy vyhrabávať do širokých plátených nosidiel a následne odnášať na hromadu pri päte stohu. Na stohu bolo niekoľko ľudí, ktorí odoberali slamu padajúcu na nich z elevátora. Keď bola slama na obilí vysoká a krmič výdatne zásoboval mašinu, neraz sa na stohu museli dobre obracať, aby ich slama nezakryla. Na konci radu na stohu bol skúsený chlap, ktorý slamu ukladal v bokoch stohu aby mal požadovaný tvar a pevnosť. Nuž chlieb svoj každodenný Demandičania ako aj iní museli v pote a prachu získavať.
Predseda družstva na osadách Ján Tuhársky pri preberaní dožinkového venca
Nás, kým sme neboli zapojení do znášania snopov najviac bavilo pri mašinovačke loziť po vreciach naplnených obilím prichystaných na odvoz. Tešili sme sa na príjazd družstevnej RN–ky, ktorú šoféroval Lajoš Fekjač. On autom odvážal vrecia s obilím do družstevného dvora alebo rovno do nákupného skladu RSD do Maďaroviec, kde ho pre štát vykupoval môj otec. Lajoš báči mal syna Milana, ktorého brával do kabíny auta k sebe a tak ani nám túto radosť neodoprel. Keď sme boli o niečo väčší, to nám už dovolil sedieť aj na vreciach na vlečke. Po niektoré roky chodili do žatvy vypomáhať aj vojaci. Chodili na Tatre 111 a to bola iná váha ako erénka. Na svišťanie vzduchu v našich vlasoch pri jazde na korbe 111-ky od Kríža do dediny si spomínam aj dnes. Nuž Jožko Varga ešte nebol referent bezpečnosti práce a tak sme si užili kým to nezmenili kombajny.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Demandická mašinovačka |
Harvest time in Demandice
The amount of crops gathered during the harvest-time was determining for the overall success of the farmstead and thus also the well-being of all family members. Until the last century, the period of ripening of crops and their gathering was the most important one in villagers’ lives. The old Slavs referred to the crop patroness with a very distinctive name. She was called “Živena” which means “The nurturing-one”.
