Neznámy Demandičan

Pri surfovaní na internete som pred pár dňami naďabil na meno, ktoré som v súvislosti s Demandicami nikdy nepostrehol. Meno rodiny  Rimanóczi sa nenachádza na pamätníkoch v cintoríne,  zozname pozemkových vlastníkov a ani v iných záznamoch. I napriek tomu sa v zozname maďarských výtvarných umelcov stretáme s menom Rimanóczi  Hetzer Géza.

Rimanóczi Hetzer Géza sa narodil 19. februára 1894 v hontianskej obci Demandice, vtedy Deménd. Jeho otec bol pravdepodobne Adolf Hetzer, ktorý sa v poslednom desaťročí 19. storočia uvádza ako hospodár  na pozemkoch vdovy po Jánovi Paczolayovi barónky Camily Majthényiovej. Vo verejnom živote sa stal známym ako maliar a učiteľ kreslenia. Stredoškolské štúdium absolvoval v Leviciach a tu aj maturoval v roku 1913. Po maturite študoval v Budapešti na vysokej výtvarnej škole. V roku 1919 na nej získal kvalifikáciu učiteľa kreslenia pre stredné školy. Keď bola v roku 1939  zriadená v Leviciach maďarská kráľovská štátna učiteľská akadémia pre prípravu učiteľov ľudových škôl, Géza Rimanóczi patril medzi jej prvých pedagógov ako učiteľ kreslenia.

Levický pedagogický ústav po prestavbe krátko pred I. svetovou vojnou
 

      V medzivojnovom období sa venoval aj aktívnej výtvarnej činnosti. V období rokov 1929 až 1933 je členom výtvarného spolku v Kečkeméte a  členom Jókaiho združenia výtvarníkov v Komárne. Bol aj členom Združenia slovenských výtvarných umelcov.  Okrem toho, že v roku 1931 absolvoval pobyt v Taliansku, v rokoch 1933 až 1935 bol aj  na študijnom pobyte v Berlíne. Jeho výtvarné práce, najmä fresky zdobili viaceré cirkevné a svetské budovy na Slovensku i v Maďarsku. Keď v Lehniciach (Nagy Lég) Rudolf Beňovský dokončieval nový kaštieľ, zhotovením fresiek poveril Gézu Rimanócziho. V centre maďarskej pusty v Bugaci vyzdobil nový katolícky kostol.

 

Búrková krajina pri Nógrádverécné, 1924

      Po vojne sa odsťahoval do Szegedu a tu bol tiež v roku 1953 pri založení strednej železničiarskej dopravnej školy ako učiteľ kreslenia a deskriptívnej geometrie. Jeho výtvarný prejav sa prispôsobil tej dobe.
      Demandický rodák Géza Rimanóczi Hetzer svoju životnú púť skončil 21. júla 1977 v Szegede. O jeho živote a diele sa pokúsim zistiť ďalšie informácie.
 

Rimanóczi Hetzer Géza: Portrét dievčaťa

 

      Na reklamných  stránkach rôznych obrazových dražieb som zachytil niekoľko kópií jeho obrazov. A tak, ak nateraz nemám k dispozícii portrét tohto výtvarníka, prezentujem aspoň niečo z jeho tvorby.

 

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Géza Rimanóczi

Demandický Mikuláš?

Na Mikuláša sme sa tešili už v škôlkárskych rokoch a preto je  paradoxné, že z tohto sviatku mám vo svojom archíve len  jedinú fotografiu. Je z prostredia rodiny Jaroslava Holečka, ktorý s manželkou v 60. rokoch v Demandiciach fotografoval prírodu. Avšak takto chodil Mikuláš v ich pražskom byte. Prosím Demandičanov, ak majú fotografie z čias keď verili na Mikuláša, aby mi ich poskytli. Aj na tieto chvíle máme radostné spomienky a chcem ich popísať. Fotografie by atmosféru Mikuláša z minulého storočia ešte viac oživili. Vopred ďakujem.

Z môjho archívu

  

      Fyzická podoba našich predkov sa zachovávala len v pamäti ich vrstovníkov a rokmi sa vytrácala. Dať sa portrétovať bol ešte aj v 19. storočí veľký luxus. Najstarší obraz Demandičana je portrét pustovníka na Hýbeci, Jozefa Badu z polovice tohto storočia. Vynález fotografie umožnil zachovanie podoby ľudí aj pre ich potomkov. Mať svoju fotku alebo ju darovať milej osobe, už nebol luxus, ktorý si mohli dovoliť len najmajetnejší. V životoch našich prastarých rodičov sa objavili podobenky, ako sa im vtedy hovorilo. Svadobná fotografia ako aj fotka z vojenčiny sa stali bežným štandardom.  

      Vďaka porozumeniu viacerých demandických rodín sa môžeme do tváre našich predkov pozrieť aj po desaťročiach. V tomto príspevku vám  dávam na nahliadnutie ukážku z fotografií, ktoré sa zachovali v rodine pani Marty Psotovej, dcéry demandického kováča a podkováča Štefana Kováčika. Pišta báči, ako sme mu hovorili, bol zručným remeselníkom, kostolníkom a veliteľom hasičov. Jeho brat Pavol niekoľko desaťročí hrával v miestnej ľudovej hudbe. Málokto vie, že mali aj ďalšieho brata, ktorý sa vysťahoval v dvadsiatych rokoch minulého storočia do Argentíny.
      Medzi fotografiami zo života tejto rodiny som objavil aj skupinový portrét s argentínskymi gaučami. Na zadnej strane je však venovanie tohto znenia.

"Demandičania vo svojej novej domovine v Argentíne 1930."