utorok 29. októbra 2013

Demandice v osudoch Mateja Bela

Matej Bel pochádzal z nevoľníckej rodiny. Ako syn poddaného mal len malú šancu sa presadiť vo feudálnej spoločnosti.  Jeho talent bol nesmierny a preto sa mu dostalo podpory zo strany prajných mecenášov. Nadobudol vzdelanie, ktoré zavŕšil ako evanjelický duchovný v Nemecku. Niekoľko desaťročí pôsobil v Bratislave na čele evanjelickej cirkvi a evanjelického lýcea. Jeho vedecké schopnosti ocenil zvláštnou medailou aj pápež. V Uhorsku sa tešil ešte za svojho života z titulu „Veľká ozdoba Uhorska“. Maďarská historiografia ho považuje za knieža uhorskej vedy. Matej Bel sa snažil o získanie šľachtického titulu a tu sa jeho osudy spájajú s Demandicami.

  
Matej Bel - Mathias Belius


V rozsiahlom vedeckom diele Mateja Bela má dominantné postavenie popis uhorskej krajiny spracovaný v diele „Notitia Hungariae novae historico geographica“ – Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku. Bel vo svojej vedeckej práci uplatňoval najmodernejšie metódy. Ako polyhistor sa pritom opieral o spoluprácu širokého kolektívu. Svoje diela podroboval vedeckej kontrole a kritike a tým sa dostávame k prvej súvislosti zo života Mateja Bela viažucej sa k našej obci Demandice.


Belov recenzent

V Notíciách Matej Bel opísal všetkých 48 uhorských stolíc. Z plánovaných šiestich zväzkov vyšli štyri. V treťom zväzku sú zahrnuté stolice Pešť, Piliš a Šolt. Pred uverejnením text prešiel niekoľkými kontrolami. Základné, historické, štátoprávne, politické, náboženské state posudzovala miestodržiteľská cenzúra. Na kontrole textu venovanému Pešť-Piliš- Šoltskej stolici sa podieľal aj Samuel Blaškovič (1670-1738). Bol to demandický zemepán, zeman, občianskym povolaním a vzdelaním právnik. Napriek tomu, že býval v Demandiciach okrem života v Hontianskej stolici sa aktívne zapájal z titulu majetkového cenzu aj do diania v peštianskom zastupiteľstve. Účastníkom stoličných zhromaždení bol v rokoch 1731 až 1737.

 Záver testamentu Samuela Blaškovicča datovaný v Demandiciach 10. januára 1736.

      V práci Gócsáné Móró Csila „A Blaskovich világa (Egy koznemesi család torténete és életmódja a 18. századtól a 20. század kozepéig“- Svet Blaškovičovcov ( história a životný štýl jednej zemianskej rodiny od začiatku 18. storočia do polovice 20. storočia) autorka na strane 45 demonštruje aktivity Samuela Blaskovicha na členstve v deväť člennom výbore, ktorý mal písomne posúdiť zväzok Notícií Mateja Bela venovaný Pešť-Piliš- Šoltskej stolici. Účasť Samuela Blaškoviča v tomto grémiu bola bezpochyby daná jeho osobnostnými kvalitami. Veď okrem iného bol správcom majetku Štefana Koháryho, ktorý bola považovaný za  najväčšieho pozemkového vlastník v stolici. Demandičan Samuel Blaškovič, ktorý podľa svojej poslednej vôle bol v roku 1738 uložený na večný odpočinok na našom Hýbeci bol aktívnym účastníkom tvorby najvýznamnejšieho vedeckého diela Mateja Bela.

O pôvode Demandickovcov

Štvrtý zväzok Notícií je o Novohradskej, Tekovskej, Hontianskej, Nitrianskej a Malohontskej stolici. Henrieta Lászlóová v práci „Demandice“ cituje názory podľa ktorých Demandickovci prišli do Uhorska s panovníkom Karolom Róbertom z Talianska ako lekárska rodina. Tento názor bol vraj rozšírený aj v časoch Mateja Bela.
      Matej Bel pri vypracovaní zemepisno-historických poznatkov o jednotlivých stoliciach vychádzal z obsahu podrobných dotazníkov, ktoré vypĺňalo množstvo spolupracovníkov. Tí si niektoré poznatky neoverovali v archívoch a tak sa čo to tradovalo a vydávalo za skutočnosť. Bolo to tak aj s pôvodom Demandickovcov. Prídomok, ktorý si zvolili podľa miesta svojich majetkov má však skutočne latinský pôvod. Názov obce je odvodený od mena svätého Damiána ale rod Demandickovcov sídlil v obci už desaťročia pred vymretím Arpádovcov a príchodom Karola Róberta do Uhrorska v roku 1310. Uvedená autorka poukazuje na listinu z roku 1291 uvádzajúcu mená Herborda a Štefana ako šľachticov z Demandíc.
      V písomných prameňoch sú zmienky aj o predkoch Ibora z Demandíc, ktorý bol otcom uvedených šľachticov. Štefan, syn Ibora z Demandíc, v službách Matúša Čáka ako jeden z jeho vojenských veliteľov bojoval proti nástupu Karola Róberta na trón. I napriek tomu sa mu po smrti trenčianskeho veľmoža podarilo s panovníkom zmieriť a už jeho vnuk Ladislav pôsobil na dvore Ľudovíta Veľkého, Karolovho syna ako dvorný chirurg. Táto skutočnosť zrejme po rokoch splynula s príslušnosťou Demandickovcov s Anjuovcami akoby už od času ich príchodu do Uhorska. 

 
Samuel Mikovíny vybavil Notície svojimi mapami. Tak to bolo aj v časti venovanej Hontu. Demandice na mape nechýbajú.

Donácia z majetku Demandickovcov

Matej Bel pochádzajúci z poddanskej rodiny nemal rodinné zázemie, ktoré by mu z hľadiska majetkových pomerov umožňovalo rozvíjať rozsiahlu vedeckú tvorbu. Aj keď získal doma i v zahraničí spoločenské uznanie, jeho materiálne pomery to nezlepšilo. Starosť o početnú rodinu i náklady na vedecké aktivity nestačil pokryť skromným cisárskym štipendiom.
      V snahe stabilizovať svoje finančné pomery požiadal panovníka Karola VI. o udelenie šľachtického titulu s donáciou. Vzhľadom na  zásluhy by jeho žiadosť v prvej časti bola vybavená asi kladne. To nebolo neobvyklé. Avšak časy, keď panovník rozdával pozemky sa dávno minuli. Po tureckej okupácii Uhorska  vládli v krajine spletité majetkové vzťahy. Matej Bel žiadal ako donáciu pridelenie obce Pravotice v Trenčianskej stolici. Ako vo svojej žiadosti uvádzal, (viď Pavel Horvath Supralibros Mateja Bela) obec patrila rodu šľachticov z Demandíc, ktorí vymreli po meči a preto sa pravotický majetok držiaci ich ženskou vetvou mal vrátiť panovníkovi.
 
 Aj tento zdroj potvrdzuje, že Pravotice boli vo vlastníctve Demandickovcov.

      V prvej polovici 18. storočia  sa  ženské vetvy Demandickovcov snažili obnoviť svoje majetkové panstvo narušené tureckou okupáciou  súdnou  cestou. Už zanedlho po smrti Mateja Bela dosiahli súdne potvrdenie svojich majetkových nárokov a preto úsilie Mateja Bela o získanie donácie z ich majetku zrejme nemalo nádej na úspech.

Demandickovské majetky sa napokon rozplynuli vo viacerých ženských vetvách a súdnych sporoch. Škoda, že sa časť z nich nedostala do vlastníctva Mateja Bela. To by mu bolo umožnilo vydanie všetkých dielov Notícií, teda aj o Honte a v ňom o našej dedine. 

 
 
 
 

pondelok 21. októbra 2013

Sputnik nad Demandicami

V súčasnej dobe sa málokto z nás zadíva na hviezdami zasypanú oblohu nad Demandicami aby pátral po súhvezdiach a iných objektoch blikajúcich na nej. Nízko nad zemou vládne svetelný smog, ktorý to znemožňuje. Ten v polovici päťdesiatych rokov neexistoval. Jediným zdrojom nočného osvetlenia bolo slnečné svetlo odrážané našou prirodzenou družicou, Mesiacom. Jeho hegemóniu narušilo zavedenie elektriny do dediny v roku 1956 avšak intenzita osvetlenia ulíc bolo nízka. Pouličné lampy svietili v úzkych kužeľoch pod stĺpy na ktorých viseli a nenarušovali výhľad na tmu vesmírneho priestoru. Tú sme potrebovali ako pozadie vesmírneho divadla, ktoré sa začalo odohrávať aj nad našimi Demandicami po 4. októbri 1957. Sovieti vystrelili Sputnik 1, ktorý sa stal prvým umelým súpútnikom Zeme.


Mesiac v splne nad Silimáňom. Do októbra 1957 jediný satelit Zeme. 

      Sovietska raketa R-7 vyniesla 83 kilogramovú družicu na obežnú dráhu okolo Zeme krátko pred polnocou  4. októbra 1957. Zemeguľu obletela za niečo vyše deväťdesiat minút a nad našimi hlavami sa pravidelne objavovala do 3. januára 1958 keď v atmosfére zanikla. Informácie o štarte prvej družice sa k československým vedcom dostali na druhý deň ráno o pol tretej. Prvé signály boli zachytené o 5. 40 hodine stanicou Geofyzikálneho ústavu ČSAV v Panské Vsi ale aj na Skalnatom plese kde sa pokúsili 7. októbra 1957 Sputnik 1 vyfotografovať.

Fotografia preletu Sputnik 2 s Lajkou na palube.

       Sputnik sme mohli vidieť po súmraku a pred svitaním a to len vtedy, ak sa jeho prelet a otáčanie zemegule dostali do šťastnej konštalácie.  Ak sa tak stalo, v rozhlasových správach sa to občanom Československa pripomínalo s upozornením v ktorom čase sa na sputnik môžu pozrieť vlastnými očami. Táto udalosť sa v prvých dňoch chápala len ako úspech sovietskej techniky a v našom socialistickom tábore nevyvolala okamžitý efekt. Ten nastal z toho, že povýšenecký Západ, ako sa hovorilo druhému bloku, znervóznel z toho, že mu nad hlavami pípal kovový vrabec. Rýchlo si uvedomili, že v naleštenej hliníkovej guli nemusí lietať len rádiový vysielač.
      Propaganda na oboch stranách sa vypäla k nebývalým výkonom. Začali sa vesmírne preteky.

 Nosná raketa R- 7

      Zo dňa na deň sa rozšírila naša slovná zásoba o nové slová ako sputnik, družica, sklon dráhy letu k rovníku, apogeum, perigeum a iné. Hlásenie o vypustení družice tieto pojmy vždy obsahovalo spolu s údajom o váhe družice, lebo hmotnosť na vyjadrenie váhy sme ešte nepoužívali. Keď nastal ten šťastný deň, že sme družicu mohli vidieť na oblohe, tieto pojmy sa dali využiť na to, aby sme ju zazreli  ako prví v hlúčiku pozorovateľov.
      V nových pojmoch sa najlepšie vyznal môj otec, ktorý denne čítal stranícku tlač, lebo iná ani nebola, a to potom s prevahou nad nami využíval počas pozorovateľských misií. Po takomto ozname v novinách vyhlásil „ Ak nebude pod mrakom, večer sa pôjdeme dívať na družicu.“. To sme si pochopiteľne nenechali pre seba a rozhlásili to aj po okolí Winklerovho kaštieľa. Keliarovci, Šimonovičovci, Svetíkovci, Uramovci,  Grossmanovci ba aj z ďalších rodín sa za večernej tmy zišli na našom dvore pod kaštieľom. Miesto to bolo mierne vyvýšené a poskytovalo výhľad na temer celú oblohu. Budova kaštieľa s vysokou strechou nám zakrývala výhľad len nad severozápad oblohy aj to nie úplne.

Naši prví kozmickí hrdinovia.
 Z vesmíru sa vrátili osem mesiacov pred letom prvého kozmonauta.

      Pred ohláseným časom preletu sme všetci vykrúcali krky na svetové strany sledujúc každé mihnutie na oblohe. Môj otec hľadel vytrvalo len na jednu stranu a to nad Silimáň v smere Ilavy. Občas som ta mrkol aj ja, že či už potajme nepozoruje Sputnik. Na rozdiel od nás otec vedel, že družica prilieta zo západu a letí domov na východ do Sovietskeho zväzu. Taktiež chápal čo je to uhol sklonu k rovníku. Nečudo, že vždy ako prvý zvolal „Tam letí!“ a rukou s vysunutým ukazovákom udal smer pozorovania. Nad Ilavou sa objavilo svetielko, ktoré sa rýchlo premiestňovalo k nám. Občas zhaslo. To bolo preto, že sme vlastne nesledovali družicu, ktorá bola svojim priemerom neviditeľná, ale posledný stupeň vari dvadsať metrov dlhej nosnej rakety. Vtedy sa ešte neoddeľoval od družice. Pri otáčaní nás na okamih odraz slnka z jej plášťa minul a preto to blikalo. To však bolo dobre, lebo sa družica dala spoľahlivo sledovať. S vyvalenými očami a otvorenými ústami sme na prvé sputniky takto hľadeli len pár minút. Keď preleteli nad Horný majer ich svetielko slablo až kým nad Šahami nezmizlo.
      Vzrušený z pozorovania celosvetovej udalosti sme sa spokojne rozišli do svojich domovov v predsavzatí, že najbližšie nám prvenstvo v spozorovaní družice neunikne. Mali sme smolu, lebo údaje o dráhe letu sa menili a my sme tomu nevenovali pozornosť.
      Mesiac po prvej družici 3. novembra vyštartovala ďalšia a my sme už obdivovali obetovanie  psíka menom Lajka, ktorý ako prvý pozemský tvor dokázala, že sa štart rakety dá prežiť a zvyknúť si aj na bezváhový stav. V roku 1960  už naše školské nástenky zdobili fotky psíkov Strelka a Belka, ktoré sa vrátili z vesmíru živé na Zem. To sa už o vesmírnych úspechoch sovietskej vedy a techniky všade písalo a aj televízia o pár rokov  čo to ukázala.

Jurij Gagarin v Prahe 28.4.1961.
 Takto sme ho videli v našej šiestej triede ešte v Bergerovom kaštieli.

      V stredu 12. apríla 1961 sme mali z nejakého dôvodu vyučovanie len do jedenástej hodiny. Naše plány na využitie nečakaného voľna zhatila silná jarná búrka nad Demandicami. Blesky a prúdy dažďa nás držali v laviciach našej šiestej triedy. Okolo obeda do nej vbehol z vedľajšej zborovne súdruh učiteľ Wágner a vzrušene nám oznámil, že vo vesmíre je prvý človek zo Sovietskeho zväzu. Bol to Jurij Gagarin, ako sme sa čoskoro dozvedeli.
      Všade sa vyhrával veľký šláger „Dobrý den majore Gagarine!“ a už o dva týždne sme 28. apríla sledovali v našej triede televízny prenos jeho triumfálneho privítania v Prahe. Neviem, či ten televízor nebol kúpený pri tejto príležitosti. Naša radosť z Gagarina bola veľká aj pre to, že sme pred televízorom presedeli celé dopoludnie.


Svetelný smog nad Demandicami.

      Na prvé vzrušenia z pozorovania sputnikov sme čoskoro zabudli. Dnes, keď  za jasnej noci je na oblohe vidieť aj stovku satelitov, málokto to využije. Je to aj obtiažne, veď za tmavou oblohou treba ísť mimo dedinu.
       Komu sa to chce?




pondelok 14. októbra 2013

Prvá cigareta

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bolo fajčenie mužov súčasťou ich životného štýlu. Cigareta v ústach alebo medzi prstami sa držala v akejkoľvek situácii, či už pracovnej alebo sviatočnej. Kúdoly dymu sa prevaľovali všade, dopravné prostriedky či pracovné porady nevnímajúc. V krčme u Melicha sa vzduch dal krájať. Jedinou výnimkou bol kostol.  O rakovine a iných neduhoch  fajčenia sa nič nevedelo. Jednoducho cigareta bola in a fajčenie pre mnohých najväčší pôžitok.

Fajka v ruke známej demandickej postavy Palika Prandorffyho. Každodenným používaním  zanechala stopy aj na jeho svetri.

      U nás doma starý otec Ján Ukrop, ani môj otec Ondrej nefajčili, a preto si ako prvého fajčiara pamätám nášho suseda báťu Gergelya. Ján Gergely bol dedko, ktorý svoj čibuk z ruky nevypustil. Patril k starej škole fajčiarov, veď už pred prvou svetovou vojnou bol dlhé roky starostom v Demandiciach. Jeho fajka bola taká dlhá, že niekedy, keď sa mu nechcelo načahovať na jej koniec, dovolil nám zo šporhelta v ich kuchyni vybrať drievko a s uhlíkom na jeho konci mu ho pridržať vo fajke, ktorú si zapaľoval usilovným bafkaním. Ktovie, kde tá jeho fajka skončila.
      S vôňou tabakového dymu som sa dôvernejšie zoznámil v domácnosti starého otca v Santovke kde  ma mama občas nechávala na pár dní. Starký bol ekologicky fajčiar. Fajčil len tabak z vlastnej produkcie narúšajúc tým štátny tabakový monopol. Medzi jeho domom a domom Tótovcov bola úzka prieluka a v nej si starký každoročne vysadil niekoľko tabakových plánt, ktoré mu zabezpečili celoročnú dávku nikotínu.
      Tabakové listy zavesené na špagáte vysúšal v pajte na záhumní. Usušený list tabaku si starostlivo poskladal a potom pomaly a dôsledne nožom krájal na tenké pásiky. Tie ponatriasal medzi prstami a naplnil nimi svoju tabatierku. Starký nefajčil fajku ale ako obuvnícky tovariš získal v Pešti noblesu aj vo fajčení.



Môj starý otec Július Tunák pri oslave svojej osemdesiatky s cigaretkou v pipasáre.


      Tabak si šúľal do cigariet. Keď si chcel jednu zapáliť, začal sa malý obrad. Z vrecka vesty alebo kabáta vybral tabatierku s papierikmi, oblizol si pravý palec ktorým vybral jeden lístok cigaretového papierika, prehol ho medzi prstami do tvaru písmena u a držiac ho medzi palcom a ďalšími dvomi prstami ľavej ruky, pravou rukou doň nasypal patričnú dávku tabakových rezancov. Okraj protiľahlej strany papierika jemne prešiel jazykom, prilepil ho o druhú stranu a cigaretka bola hotová. Starký ju fajčil z pipasára, ktorý si pravidelne čistil a klepkaním vysypal na stôl popol. Z toho mali ženy veľkú radosť.
      Chlapi počas akejkoľvek práce fajčili bez pipasára. Cigaretu držiac medzi prstami najskôr rozkúrili a potom zasunúc si ju do kútika úst z nej poťahovali až kým nedohorela. V krčme  a v obchode u Babica sa dali kúpiť aj továrenské cigaretle alebo nakrájaný tabak značky Taras Buľba o ktorom sme sa v škole učili, lebo to bol ukrajinský hrdina. Najobľúbenejšími značkami cigariet boli Detva, Bystrica, Partizán. Tabuľku obľuby viedli nesporne aj kvôli svojej cene. K fajnovejším značkám sa radili Marsky a neskôr kraľovali Sparty. Tie v tvrdom balení boli podpultovým tovarom. To znamenalo, že predavači ich predávali len svojim najvernejším kunčaftom. K mužnosti mládencov a našich otcov sme sa snažili priblížiť aj my šarvanci, pre ktorých bol život dospelých  vzdialený ale atraktívny.
      Peniaze na cigarety sme nemali a preto sme volili náhradný prístup ako počas vojny, kedy sa miesto cukru sladilo sacharínom. Vhodnou náhradou sa pre nás, fajčiarske embriá, stal borzank, správne chábrď. Rastiny chábrde vyrastali na zanedbaných plochách dvorov a záhrad. Aj v našom dvore povyše pajty bola jedna takáto plantáž. Chábrť dorastala do poldruhametrovej výšky. Naše neduživé postavy okolo desiateho roku veku dostatočne kryla pred zrakmi rodičovského dohľadu. Avšak jej dôležitou vlastnosťou bolo, že sa vzdialene podobala na tabak. Aj jej listy rastúce bližšie od zeme v čase prázdnin zasychali a pre nás poskytovali polotovar na výrobu šúľaných cigariet.
      Otec povinne odoberal stranícku tlač. To bol denník Pravda a mesačník Život strany. Oba tituly v domácnosti s úspechom nahrádzali papier na akékoľvek účely, naše fajčenie nevnímajúc. Na fajčiarsky papierik sa viac hodila Pravda, lebo bola z menej kvalitného papiera a lepšie horela, možno aj vďaka olovenej farbe ktorou bola tlačená. Naproti tomu Život strany sa viac hodil na výrobu sanitry, ktorú sme používali pri našich vojenských hrách. Ťažšie to bolo so získaním zdroja na zapaľovanie cigariet. Bežne sa používali zápalky ale o nich všade viseli plagáty, že nepatria deťom do rúk. A pravdu povediac preto sme mali z nich aj rešpekt. Ten sme však v túžbe potiahnuť si nejako prekonali. Heslo o tom, že nám zápalky do rúk nepatria sme si vykladali v úzkom zmysle slova, teda, že zapaľovačov sa to netýka.
 


Bratranec Jarko Moravský s falošnou cigaretou na našom dvore.

       U nás sa nefajčilo ale v spodnom šuflíku kredenca sa medzi najrôznejším cárachom povaľoval aj jeden nádherný zapaľovač. Vypadal exoticky, tak akosi starosvetsky, ale aj moderne. Bol asi z mosadze, lebo sa leskol ako zlato. Najviac ma fascinoval tým, že po uchopení do dlane a miernym zatlačením postrannej lišty sa na jeho vrchu odklopil klobúčik a zároveň vyprsklo niekoľko iskier. Plameň nevydával lebo bol suchý. Benzín doň nikto nenalieval a po čase som nekonečným šťukaním zodral aj kamienok, ktorý tie iskry produkoval a zapaľovač upadal do zabudnutia.
      Jeho chvíľa slávy nastala počas prázdnin medzi štvrtým a piatym ročníkom, kedy nás opantala túžba po fajčení. Funkcie zapaľovača, o ktorom môj otec tvrdil, že ho doniesol v tridsiatom šiestom strýčko z Ameriky, sme bez problémov obnovili. Zdrojom benzínu bola naša Jawa na ktorej otec jazdil pri výkone svojho skladníckeho zamestnania medzi Dalmadom, Maďarovcami a Semerovcami. Niekto zo zúčastnených elévov fajčenia, najskôr Paľo Štutika, lebo jeho otec Karol báči bol tuhý fajčiar, doniesol kamienok do zapaľovača a ten vďaka tomu, že sme jeho vatovú náplň riadne presýtili benzínom sa odmeňoval mohutným plameňom. Naše prvé fajčenie sa mohlo začať.


 Demandickí fešáci v zrelom veku u fotografa Mareša v Krupine. Všetci s nevyhnutnou cigaretkou.

      Pričupený pod krytom porastu chábrde sme si natrhali kusy papiera a výdatne ich naplnili drvinou zo suchých listov. Cigarety to neboli. Veľkosťou skôr riadne cigary. Po zapálení  z jej konca vyšľahol mohutný plameň. Cigaretu sme museli rýchlo oddialiť od tváre. Na našich obočiach sa plamene cigarety prejavili. Vyzerali sme ako dnešné ženy pred ranným make upom. Štipľavý a horúci dym nás neoslovil. Vytrvalejší snaživci sa  sústredili na zber špakov okolo autobusovej zastávky a krčmy z ktorých  získavali tabak na vytúženú cigaretu.
      Vyhorené obočia a dievčenské žalobaby nás odhalili. Na začiatku školského roka sme boli súdružkou učiteľkou Badovou pokarhaní za pokusy o fajčenie. Dôraznejšie to však nebolo, lebo zo steny na nás donedávna zadumane hľadel s fajkou v ústach súdruh Stalin. Nuž v tomto nám nemal byť vzorom. 
  

Pre vstup do fotogalérie kliknite na ikonu:



The first cigarette

In the 1950ies and 1960ies, smoking was regarded as part of lifestyle of many men. A cigarette would then be found in the mouth, or held between the fingers, on any occasion, wheter it be work or leisure. Cigarette smoke was an inseparable part of travelling by public transportation as well as work meetings. For example in the pub ’U Melicha’, one could almost slice the air, as it was so saturated with it. The only exception, perhaps, was the church. Lung cancer and other risks attached to smoking weren’t common knowledge by far. Cigarettes were simply ’in’ and smoking the greatest pleasure of many.

štvrtok 10. októbra 2013

Keď sme spolu husi pásli

Povýšenecké „My sme spolu husi nepásli!“ v našich demandických dušiach má celkom opačný zmysel. My, ktorí sme prežili na demandických strniskách mnoho letných rán a podvečerov, na každého kto tam s nami chodil hľadíme s nostalgiou a so spomienkou na úprimné detské priateľstvo. V polovici päťdesiatych rokov bolo ešte samozrejmosťou, že do obživy rodiny sa zapájali aj malé deti, pravda primerane k veku a to tak, aby si na prácu zvykali nenásilne a nechápali ju ako trest. Jedna z prvých vážnejších prác vo veku keď už sme boli školou povinné deti bola aj prázdninová starosť o plné beďogy kŕdlika husí, ktoré sa nachádzali v každom dvore.

U susedov pásli husi Milanko a Števko Štutikovci.

      Ak sa na horniakoch pospevovalo „Ovečka, ovečka, trojaký úžitok...“ u nás na dolniakoch to platilo o husiach. V skorej jeseni keď sa v dedine na Michala odbavovali hody, po našom hostina, sa ocitli ako hlavný chod sviatočného obeda. Hostina sa konala na počesť vysviacky kostola, či na meniny jeho patróna. U nás je kostol sv. Michala a preto sme sa na poslednú septembrovú nedeľu veľmi tešili. O našich husiach sa to asi povedať nedalo. Bola to pre ne príležitosť naplniť svoje životné poslanie, teda naše žalúdky lahodným mäskom. Na naše potešenie, aj keď sme boli evanjelická rodina a Demandice evanjelický kostol nemali, hodovali sme na Michala so spoluveriacimi kresťanmi katolíkmi.
      Tomu však predchádzal pol rok života husí z ktorého tretinu strávili v našom spoločenstve. Okrem toho sme dlho po hostine, až do zimných zabíjačiek, jedli chlieb natretý ich masťou a posypaný cibuľou. Perie sa využívalo na naplnenie perín a vankúšov práve pre nás husiarikov, ktorých o dve desaťročia čakalo založenie rodiny, čo sa bez tejto výbavy nedalo.
      Predošlý hospodársky rok z kŕdľa husí prežili len dve a jeden gunár, ktorý mal zaručiť novú generáciu štebotavých husi na našom dvore. Keď husi naznášali zo tri desiatky vajec nastal čas pre staršiu hus, ktorú mama podsypala vajciami. V komore povyše domu jej na to slúžil špeciálny husací kôš, ktorý tento účel plnil len v dobe kým hus sedela na vajciach. Kôš mal priemer okolo jedného metra a po stranách výšku asi tridsať centimetrov. Vystlaný vrstvou slamy bol kráľovstvom starej husi na niekoľko týždňov. Počas nich sme sem tam zvedavo potajme nakúkali do komory, či sa už spod husi neozýva štebot našich budúcich starostí. Mama sa to nesmela dozvedieť, lebo by nás obvinila, že sme hus vyplašili a tá  zbehla z vajec a tým zničila celú znôšku. Materský pud husí bol však silnejší ako naša zvedavosť. Odbavila nás sipotom z natiahnutého krku a my sme sa rýchlo stiahli za pootvorené dvere. Myslím si, že husi nás aj tak poznali ako svojich pastierov a v tej chvíli nám dávali najavo svoju dominanciu. Veď výškový rozdiel medzi nami nebol dramatický.
      Vyliahnutiu húsat predchádzala počas sedenia na hniezde prehliadka vajec. Zo spálne sa vyniesla lampa z nočného stolíka, prikryla sa starým uterákom tak, aby na jednom mieste presvitalo svetlo cez tienidlo a mama v  lúči svetla v temnote komory presvecovala obsah vajec, zisťujúc či majú zárody. Tie so zárodom vracala do hniezda pod hus a čisté bez zárodu sa vyraďovali. Ak ich bolo veľa, mama nadávala na gunára, že nestojí za nič a že ho hodí do kŕmnika na štopanie, čo bola pre každú hus síce blahobytná, ale posledná fáza ich života.
      Po pár týždňoch sme sa dočkali. Žltučké húsatká zaštebotali v komore a na pár dní sa pre nás stali najobľúbenejšou hračkou. Stará hus nás opäť prijímala priateľsky ako by vedela, že  na obžive jej potomstva sa už podieľame aj my. Veď našou prvou povinnosťou bolo po minutí sa žihľavy rastúcej v plote dvora a záhrady, nosiť ju aj z iných miest.


Tetka 
Mária Gaucsiková na ihrisku s malými húsatami.



      Najväčšie zásoby žihľavy ako základu výživy húsat sa nachádzali v Studenej doline. Tam sme sami nechodili. Otec, alebo mama vystrojení chrbtovým košom a kosákom za našej asistencie  robili výpravy na žihľavu. My sme si na to nosili nejaké staré rukavice, lebo žihľava neveľmi chápala naše snahy obrať ju o časť vysokých stebiel, ktoré miestami pozdĺž potoka v Studenej doline presahovali našu výšku. Z týchto velikánov sme trhali len vrchnú tretinu stebiel, ktoré boli najjemnejšie. Chrbtový kôš sa naukladal poriadne vysoko nad svoj  objem. Náklad sa stiahol špagátom a nasledoval vyše kilometrový pochod cez Čepek do dediny. Žihľavu sme rozhodili na podlahu v pivnici aby nezvädla. Pokrájaná na tenké pásiky so zásypkou šrotu slúžila na kŕmenie húsat aj dva týždne. To sa opakovalo až kým sme sa nezbavili školských povinností a nezačali husi pásť.
      Rodiny pri potoku začínali sezónu skôr a vyhli sa aj podstatnej časti zberu žihľavy a neskôr pýru, ktorý ako veľmi vytrvalá zelina osídlila kukuričné polia. Miestne futbalové ihrisko na bývalej Gáborovej lúke malo okrem telovýchovného využitia aj využitie pastvinárske. Miestny futbalový klub trpel vypásanie ihriska od skorej jari aj pre to, že ho nemusel kosiť a vďaka husacincom ani hnojiť. Na služby husí si spomenuli začiatkom augusta, keď sa už tie vypásali na strniskách a pred začiatkom nového ročníka futbalovej súťaže sa musela robiť brigáda aby sa ihrisko  zbavilo dvadsať centimetrového porastu trávy.

Teta Oberfrancová  s husami medzi pol krížmi na Čepeku s kyticou nazbieraných klasov.

      Naše husiarske povinnosti začali len čo sa v chotári objavili prvé rady pol krížov obilia. My Bujdoškári sme mali pastviny na Malom Čepeku, Veľkom Čepeku, v Araňbáni, na Silimáni ba aj okolo Lenthárovho majera.
      Od polovice päťdesiatych rokov bola už v dedine zavedená elektrika a v novom kultúrnom dome sa premietali filmy. Prvý film, ktorý si pamätám bol maďarský film „Ludas Matyi“, po slovensky „Maťko husiar“. Bol to príbeh malého chudobného chlapca, ktorému zlý pán zajal jeho kŕdlik husí za čo mu potom v dospelosti vyvádzal rôzne  huncútsva ako pomstu za jeho húsky. Ludas Matyi bol náš hrdina skôr ako Jánošík. Predbehli ho iba partizáni na ktorých sme sa hrali len čo sme vedeli behať.
      Na pasenie husí sme mali vlastnú výstroj. Bola jednoduchá lebo ju tvoril len husiarsky bič. Ten si s pomocou nožíka značky Rybička vyrobil každý sám. Na koniec palice z agátu sme vyrezali drážku okolo jej obvodu a do nej uviazali tenký pásik remienka z nejakej mäkkej kože. Na jeho konci sme ešte uviazali niekoľko centimetrový motúz, aby bič plieskal. V skutočnosti to nebol bič na popoháňanie husí a už vôbec nie na ich bitie. Dobrý husiar ho mal skôr na parádu a používal ho ako dirigent na usmerňovanie mladých ešte neskúsených húseniec.


 Náš husiarsky revír.

       Husi mali jednu nepríjemnú vlastnosť a síce tú, že sa v teple nechceli pásť. Preto sme ich museli vyháňať na pašu skoro ráno a v podvečer. V júli svitá zavčasu a slnko len vykúkalo nad Bujdoškou, keď sme už boli na strniskách. Dodnes si nepamätám ako ma mama dostala z postele. Viem, že ako pastierika ma vždy vychvaľovala a preto som to zvládol. Husi ma už netrpezlivo vyčkávali a pri otvorení dvierok ich ohrady vybehli s hlasitým gagotom na dvor. Stará hus sa bez váhania vydala k hornej bráne zo dvora, ktorú som jej odchýlil. S vysoko vztýčenou hlavou cupitala popri Winklerovom kaštieli na pašu. Cestu poznala lepšie ako ja. Neviem, či sa riadila aj čuchom, ale neomylne zabočila tam, kde bolo strnisko. Húsence na drobných nôžkach sa snažili držať s ňou krok ale občas neodolali sa zastaviť aby si odštipli z nejakej zeliny na kraji cesty. Keď zistili, že za kŕdľom zaostali, ozlomkrky trepotajúc  krídelkami utekali za husou. Iba občas im to bolo treba pripomenúť šťuchnutím bičíka aby nezdržiavali.
      Ranné slnko nad Čepekom sme mali radi, lebo nám poskytovalo aj zdroj zábavy. Pobehujúc po svahu nad okrajom cesty na Maďarovce sme hrávali s našimi siahodlhými tieňmi tieňohru na ploche zaprášenej cesty. Kým boli na strnisku pol kríže obilia, museli sme sa paseniu husí venovať dôslednejšie aby si husi neodštipovali klasy z družstevnej úrody. Tú strážil družstevný hájnik, ktorým bol v tej dobe Jóži báči Gargely bývajúci  na Jatove.
      Hájnik bol vybavený právomocou naše husi zajať, ak ich pristihol  pri páchaní škody na družstevnom majetku. Okrem toho niekedy nosil na pleci aj flintu z ktorej sme mali veľký rešpekt. Medzi nami sa tradovalo, že  hájnik nosí vo vrecku náboje so slanými guľami, ktoré keď trafia do zadku príšerne štípu. Väčšinou chodil len s obyčajnou bakuľou, čo vyzeralo tiež hrozivo.
      Keď nás nejaká činnosť odpútala od vykonávania dohľadu nad pohybom husí medzi pol krížmi, do reality nás vrátilo nezabudnuteľné volanie „Jajáááj!   Jajáááj!“. Na obzore sa objavila dovtedy neviditeľná postava Jóži báčiho bežiaceho po strnisku divoko mávajúc bakuľou nad hlavou. To bol pre nás stav maximálnej mobilizácie. Nešťastníci, ktorých husi vyzobávali družstevné pol kríže sa ozlomkrky hnali ku svojmu kŕdľu aby ho na mieste strestali pre útok na socialistické spoločenské vlastníctvo. Vtedy sme neváhali použiť aj bič. Veď zajatie husí by bola nepredstaviteľná katastrofa z hľadiska dôsledkov doma a stavovská hanba husiara spojená s posmechom. Podľa pokriku  sme  Jóži báčiho inak ako Jajaj ani nevolali. Keď videl, že v našich radoch a kŕdľoch husí vyvolal účinok rovnajúci sa útoku orla skalného, po pár krokoch zastal a spokojne sledoval chod našich nápravných opatrení. Na strniskách naše husi nikdy nezajal, stačilo mu, ak nás vystrašil a pripomenul tým na čo sme tam. Husi zajal len vtedy, ak sa po chotári potulovali bez dozoru a to potom ich vlastník musel vysvetľovať na JRD.

Bežika Mikulajsová  vpravo s kamarátkou s nami už husi nepásli. Niekto ich odfotil pri Búre počas nedeľného  futbalu  ešte pri starom ihrisku. Túto peknú fotku mi dal jaj vnuk Mgr. Gábor Juhász.

      Keď na strnisko družstevníci pritiahli mašinu na mlátenie obilia, teda mláťačku, nastali pre nás ešte zaujímavejšie časy. Zo strniska zmizli pol kríže a slama z nich uložená do stohu bola pre nás obrovskou výzvou. O husi sme už neveľmi dbali. Do stohu len čo odtiahli mláťačku a elevátor sme v smere jeho pozdĺžnej osy začali vydlabávať tunel. V Demandiciach sme sa stali prvými tunelármi. Dlabanie tunelov bola chlapčenská práca. Dievčatá sa do toho veľmi nehrnuli asi pre to, že pod stohom bola tma. A ak sa na to niektorá aj odvážila, po chvíli s výskotom štvornožky trielila zo stohu, lebo v tme sme nevedeli na čo sa nám podarí siahnuť. Pre tunelárov bola hotová katastrofa, ak natrafili na hniezdo pliev, ktoré sa vyhrabávali spod mláťačky a ukladali do stohu. Prach a ostne z nich nesmierne štípali a takto chránenému stohu sme už dali pokoj.
      Ak sme si pri tunelovaní nevšímali husi, rovnako to platilo aj o nich. Vylezúc spod stohu sme neraz zistili, že po našich husiach na Čepeku niet ani chýru. Najhoršia varianta bola, že sa napásli a pod vedením starej husi sa pobrali aj bez nás domov. Mohli sa však v zaujatí pašou dostať až do Araňbáni za obzor Čepeku a bolo treba ísť pre ne. Trielili sme  po ceste vedúcej do Jarkavej aby sme zistili, či sa husi  len zabehli, alebo nám pripravili problémy doma, ak tam boli skôr. Väčšinou sme si vydýchli, lebo nažraté husi boli s nami solidárne a sediac okolo svojej mami spokojne oddychovali. Vľúdne nás privítali gagotom a stará hus zavelila k odchodu domov, čo sme s vďakou akceptovali. Neraz sa však stalo, že ich trpezlivosť prešla a my sme trielili domov, aby neboli vo dvore bez nás.


Moja teta Ida Ukropová pri štopaní husi.

      Koncom augusta strniská mizli pod pluhmi Stalincov a blížiace sa družstevné dožinky ukončili sezónu pasenia husí. Za starostlivosť o husi som dostal od mami pár korún, ktoré som na dožinkovej slávnosti minul na zmrzlinu, ktorú zo suda na sajdkáre predával zmrzlinár zo Šiach.
      Naše husi už čakala menej radostná budúcnosť. Miesto zmrzliny, ktorou sa napchávali ich pastieri, museli voľky-nevoľky v krmníku nasilu prežierať vo vode napučenú kukuricu, aby sme my mali čo jesť a čím sa prikrývať  keď raz budeme spávať ako otcovia rodín pod ťažkou perinou z ich peria.





Grazing the geese

The condescending phrase ‘I didn’t graze the geese with you, mister!‘ has a completely different connotation in the souls of the dwellers of Demandice. Those of us who have spent many summer mornings and eves on the forest glades, we regard everyone of our former fellows with nostalgia and memories of a genuine childhood friendship. On the brink of the 1950ies, children were commonly expected to help their parents support the family by performing various chores and tasks appropriate for their age. They would get used to working voluntarily and didn’t perceive work as punishment. One of the first ‘real tasks‘, at the age when we were already attending school ,was taking care of a flock of geese, which were kept in every yard. Our main concern was, of course, to keep their bellies full.

piatok 4. októbra 2013

Ako Demandickovci advokátom kabáty kupovali

Mocný a bohatý bol rod Demandickovcov, ktorého prvým známym predstaviteľom bol Ibor z Demandíc. Na rozhraní 13. a 14. storočia sa o rast rodu a jeho bohatstva zaslúžil najviac Iborov syn magister Štefan z Demandíc. Štefan získal rozsiahle majetky účasťou vo vojenských výbojoch v službách Matúša Čáka Trenčianskeho. Po smrti trenčianskeho veľmoža sa mu nejakým spôsobom podarilo dosiahnuť zmier s panovníkom Karolom Róbertom a aj po strate časti majetkov Demandickovci ostali významným rodom v Honte. Ba čo viac, už Štefanov vnuk Ladislav sa stal dvorným chirurgom a biskupom za kráľa Ľudovíta Veľkého, syna Karola Róberta. Majetky Demandickovcov narástli do kolosálnej veľkosti. Ich majetkové práva potvrdil začiatkom 15. storočia aj cisár Žigmund Luxemburský.

Sídla Demandickovcov sa nachádzali v centre  dnešných Demandíc. Už začiatkom 14. storočia si zmluvne zamieňali pozemky na stavbu kostola, ktorý mal stáť v susedstve ich sídel.

      Historické pramene hovoria o majetku Demandickovcov ako o malom kráľovstve. Veď len majetky tesárskej vetvy mali rozlohu 1OO OOO holdov. Po dvoch storočiach prosperity rod vymrel po meči, a čo horšie do Uhorska sa tlačili turecké vojská. Tie sa podarilo zastaviť až na obrannej línii poniže banských miest, teda na našom bezprostrednom okolí. Vládu nad zemou patriacou aj Demandickovcom prevzali na poldruha storočia tureckej okupácie cudzí majitelia. Aj osud Demandíc bol v tej dobe spečatený. Zrejme obec aj so sídlami v nej usídlených zemepánov zanikla.  
      Po vytlačení Turkov z Uhorskej krajiny sa bývalí vlastníci začali hlásiť o svoje majetkové práva. Výnimkou neboli ani rody, ktoré sa ako potomkovia ženských vetiev Demandickovcov uchádzali o svoje majetky. Snahy Demandickovcov o obnovu majetkového panstva sa inštitucionalizovali krátko po obnove uhorskej správy v našom okolí. Už v  polovici 18. storočia sa Demandickovci dokázali zorganizovať a dôrazne sa hlásili ako pokrvní dedičia svojich demandických predkov o  majetky stratené počas tureckej nadvlády. V snahe o znovuzískanie majetkov časť rodu, ktorá patrila k tesárskej vetve, sa dokázala zjednotiť a bez vnútorných sporov bojovať o uznanie majetkových nárokov. Na  účel obnovy majetkových práv pravidelne zvolávali veľké rodové schôdze zahrňujúce každú osobu podieľajúcu sa na dedení majetku, ktorého korene siahali do začiatku 13. storočia. Je známe, že už predkovia Ibora z Demandíc vlastnili, na základe donácie kráľa Bélu IV z roku 1235, neďalekú rázovitú obec Lišov.

Zakladatelia rodu Demandickovcov podľa výskumu demandickej rodáčky PhDr. Henriety Lászlóovej.

      V roku 1769 Demanickovci z Tesár boli súdnym rozhodnutím potvrdení ako oprávnení vlastníci pozemkov po svojich predkoch. Toto však nie je idylický koniec boja o majetky Demandickovcov z Tesár. Po dvoch storočiach od začiatku tureckej okupácie bola aj situácia v rodine spletitá. Po potvrdení majetkového vlastníctva tu boli stovky osôb, ktorým majetok patril, ale sa nevedelo komu a koľko patrí. Na správu majetkov si najali správcov a na delenie majetku advokátov. Tí museli starostlivo zostaviť rodokmeň Demandickovcov a určiť kľúče určujúce majetkové podiely pri dedení z generácie na generáciu. Honoráre za prácu advokátov sa financovali z výnosov majetku.

Terajšia osada Patkôš /Patkós/ v katastri Hontianskych Tesár. Tu bolo sídlo Tesárskych Demandickovcov.

Po desaťročia sa rod v priebehu devätnásteho storočia množil a s pribúdajúcimi dedičmi sa neustále upravoval rodokmeň, dedičná postupnosť a pribúdali náklady na služby právnikov. Každý hrniec má svoje dno. Keď v decembri 1889 advokáti Demandickovcov z Tesár  zistili, že výnos z majetku už v budúcom roku nepokryje ich honoráre, zvolali na 29. decembra 1889 poslednú veľkú schôdzu dedičov rodu Demandickovcov z Tesár.
      Na nikoho nečakalo oslnivé dedičstvo. Z mnohomiliónového majetku po pol tisícročí ostala zanedbateľná čiastka. Pohltili ho náklady na odmeny správcom a právne služby. Na pamätnej schôdzi rodinou najatý advokát Béla Bernáth  oznámil, že hodnota majetku klesla na 38 000 forintov. Z toho žiadal aby schôdza uznala jeho nárok na odmenu za ním poskytnuté právne služby v sume 6 000 forintov a 1O OOO forintov za aktualizáciu rodokmeňa. Tak sa aj stalo. Po 121 ročnom delení majetku sa malo medzi tisícky dedičov rozdeliť 22 000 forintov. Na deti grófov, či  barónov sa malo ujsť po desať až pätnásť filierov a preto sa k deleniu tejto čiastky ani neprikročilo.
      Siahodlhý spor a právne ťahanice mali aj pozitívnu stránku. Archívy v Budapešti uschovávajú rozsiahlu dokumentáciu o tomto prípade a to je bohatstvo našej demandickej histórie, ktoré čaká na objavenie.
      Naša suseda z Winklerovho kaštieľa, tetka Zuza Keliarová, ako sme ju v detstve dôverne volali, neraz hovorila v súvislosti s nejakou spornou vecou, že „Ja veru advokátom kabáty kupovať nebudem, aby som mala v niečom pravdu!“.
      Nuž Demandickovci z Tesár za tri storočia kúpili advokátom nejeden kabát.



The Demandicky house greasing attorneys‘ pockets

Powerful and affluent was the house of Demandicky with his first well-known member Ibor of Demandice. On the edge of the 13th and 14th century, his son, magistrate Stefan of Demandice secured the prosperity and growth of the house and its wealth. Stefan got hold of vast lands and property through his service during the military campaign of Matus Cak Trenciansky. Following the death of this Trencin magnate, by some weird twist of fate, he managed to negotiate peace with king Karol Robert. So, despite losing a substantial part of their fortune, Demandicky remained a significant house in the region of Hont. Moreover, Stefan’s grandson Ladislav became court surgeon and bishop of king Ludovit the Great, son of Karol Robert. The lands and property of the Demandicky house saw a further growth and prosperity. Their rights in property were confirmed by emperor Zigmund Luxemburg at the beginning of the 15th century.