Povýšenecké „My sme spolu husi nepásli!“ v našich demandických dušiach má celkom opačný zmysel. My, ktorí sme prežili na demandických strniskách mnoho letných rán a podvečerov, na každého kto tam s nami chodil hľadíme s nostalgiou a so spomienkou na úprimné detské priateľstvo. V polovici päťdesiatych rokov bolo ešte samozrejmosťou, že do obživy rodiny sa zapájali aj malé deti, pravda primerane k veku a to tak, aby si na prácu zvykali nenásilne a nechápali ju ako trest. Jedna z prvých vážnejších prác vo veku keď už sme boli školou povinné deti bola aj prázdninová starosť o plné beďogy kŕdlika husí, ktoré sa nachádzali v každom dvore.
U susedov pásli husi Milanko a Števko Štutikovci.
Ak sa na horniakoch pospevovalo „Ovečka, ovečka, trojaký úžitok...“ u nás na dolniakoch to platilo o husiach. V skorej jeseni keď sa v dedine na Michala odbavovali hody, po našom hostina, sa ocitli ako hlavný chod sviatočného obeda. Hostina sa konala na počesť vysviacky kostola, či na meniny jeho patróna. U nás je kostol sv. Michala a preto sme sa na poslednú septembrovú nedeľu veľmi tešili. O našich husiach sa to asi povedať nedalo. Bola to pre ne príležitosť naplniť svoje životné poslanie, teda naše žalúdky lahodným mäskom. Na naše potešenie, aj keď sme boli evanjelická rodina a Demandice evanjelický kostol nemali, hodovali sme na Michala so spoluveriacimi kresťanmi katolíkmi.
Tomu však predchádzal pol rok života husí z ktorého tretinu strávili v našom spoločenstve. Okrem toho sme dlho po hostine, až do zimných zabíjačiek, jedli chlieb natretý ich masťou a posypaný cibuľou. Perie sa využívalo na naplnenie perín a vankúšov práve pre nás husiarikov, ktorých o dve desaťročia čakalo založenie rodiny, čo sa bez tejto výbavy nedalo.
Predošlý hospodársky rok z kŕdľa husí prežili len dve a jeden gunár, ktorý mal zaručiť novú generáciu štebotavých husi na našom dvore. Keď husi naznášali zo tri desiatky vajec nastal čas pre staršiu hus, ktorú mama podsypala vajciami. V komore povyše domu jej na to slúžil špeciálny husací kôš, ktorý tento účel plnil len v dobe kým hus sedela na vajciach. Kôš mal priemer okolo jedného metra a po stranách výšku asi tridsať centimetrov. Vystlaný vrstvou slamy bol kráľovstvom starej husi na niekoľko týždňov. Počas nich sme sem tam zvedavo potajme nakúkali do komory, či sa už spod husi neozýva štebot našich budúcich starostí. Mama sa to nesmela dozvedieť, lebo by nás obvinila, že sme hus vyplašili a tá zbehla z vajec a tým zničila celú znôšku. Materský pud husí bol však silnejší ako naša zvedavosť. Odbavila nás sipotom z natiahnutého krku a my sme sa rýchlo stiahli za pootvorené dvere. Myslím si, že husi nás aj tak poznali ako svojich pastierov a v tej chvíli nám dávali najavo svoju dominanciu. Veď výškový rozdiel medzi nami nebol dramatický.
Vyliahnutiu húsat predchádzala počas sedenia na hniezde prehliadka vajec. Zo spálne sa vyniesla lampa z nočného stolíka, prikryla sa starým uterákom tak, aby na jednom mieste presvitalo svetlo cez tienidlo a mama v lúči svetla v temnote komory presvecovala obsah vajec, zisťujúc či majú zárody. Tie so zárodom vracala do hniezda pod hus a čisté bez zárodu sa vyraďovali. Ak ich bolo veľa, mama nadávala na gunára, že nestojí za nič a že ho hodí do kŕmnika na štopanie, čo bola pre každú hus síce blahobytná, ale posledná fáza ich života.
Po pár týždňoch sme sa dočkali. Žltučké húsatká zaštebotali v komore a na pár dní sa pre nás stali najobľúbenejšou hračkou. Stará hus nás opäť prijímala priateľsky ako by vedela, že na obžive jej potomstva sa už podieľame aj my. Veď našou prvou povinnosťou bolo po minutí sa žihľavy rastúcej v plote dvora a záhrady, nosiť ju aj z iných miest.
Tomu však predchádzal pol rok života husí z ktorého tretinu strávili v našom spoločenstve. Okrem toho sme dlho po hostine, až do zimných zabíjačiek, jedli chlieb natretý ich masťou a posypaný cibuľou. Perie sa využívalo na naplnenie perín a vankúšov práve pre nás husiarikov, ktorých o dve desaťročia čakalo založenie rodiny, čo sa bez tejto výbavy nedalo.
Predošlý hospodársky rok z kŕdľa husí prežili len dve a jeden gunár, ktorý mal zaručiť novú generáciu štebotavých husi na našom dvore. Keď husi naznášali zo tri desiatky vajec nastal čas pre staršiu hus, ktorú mama podsypala vajciami. V komore povyše domu jej na to slúžil špeciálny husací kôš, ktorý tento účel plnil len v dobe kým hus sedela na vajciach. Kôš mal priemer okolo jedného metra a po stranách výšku asi tridsať centimetrov. Vystlaný vrstvou slamy bol kráľovstvom starej husi na niekoľko týždňov. Počas nich sme sem tam zvedavo potajme nakúkali do komory, či sa už spod husi neozýva štebot našich budúcich starostí. Mama sa to nesmela dozvedieť, lebo by nás obvinila, že sme hus vyplašili a tá zbehla z vajec a tým zničila celú znôšku. Materský pud husí bol však silnejší ako naša zvedavosť. Odbavila nás sipotom z natiahnutého krku a my sme sa rýchlo stiahli za pootvorené dvere. Myslím si, že husi nás aj tak poznali ako svojich pastierov a v tej chvíli nám dávali najavo svoju dominanciu. Veď výškový rozdiel medzi nami nebol dramatický.
Vyliahnutiu húsat predchádzala počas sedenia na hniezde prehliadka vajec. Zo spálne sa vyniesla lampa z nočného stolíka, prikryla sa starým uterákom tak, aby na jednom mieste presvitalo svetlo cez tienidlo a mama v lúči svetla v temnote komory presvecovala obsah vajec, zisťujúc či majú zárody. Tie so zárodom vracala do hniezda pod hus a čisté bez zárodu sa vyraďovali. Ak ich bolo veľa, mama nadávala na gunára, že nestojí za nič a že ho hodí do kŕmnika na štopanie, čo bola pre každú hus síce blahobytná, ale posledná fáza ich života.
Po pár týždňoch sme sa dočkali. Žltučké húsatká zaštebotali v komore a na pár dní sa pre nás stali najobľúbenejšou hračkou. Stará hus nás opäť prijímala priateľsky ako by vedela, že na obžive jej potomstva sa už podieľame aj my. Veď našou prvou povinnosťou bolo po minutí sa žihľavy rastúcej v plote dvora a záhrady, nosiť ju aj z iných miest.
Tetka
Mária Gaucsiková na ihrisku s malými húsatami.
Mária Gaucsiková na ihrisku s malými húsatami.
Najväčšie zásoby žihľavy ako základu výživy húsat sa nachádzali v Studenej doline. Tam sme sami nechodili. Otec, alebo mama vystrojení chrbtovým košom a kosákom za našej asistencie robili výpravy na žihľavu. My sme si na to nosili nejaké staré rukavice, lebo žihľava neveľmi chápala naše snahy obrať ju o časť vysokých stebiel, ktoré miestami pozdĺž potoka v Studenej doline presahovali našu výšku. Z týchto velikánov sme trhali len vrchnú tretinu stebiel, ktoré boli najjemnejšie. Chrbtový kôš sa naukladal poriadne vysoko nad svoj objem. Náklad sa stiahol špagátom a nasledoval vyše kilometrový pochod cez Čepek do dediny. Žihľavu sme rozhodili na podlahu v pivnici aby nezvädla. Pokrájaná na tenké pásiky so zásypkou šrotu slúžila na kŕmenie húsat aj dva týždne. To sa opakovalo až kým sme sa nezbavili školských povinností a nezačali husi pásť.
Rodiny pri potoku začínali sezónu skôr a vyhli sa aj podstatnej časti zberu žihľavy a neskôr pýru, ktorý ako veľmi vytrvalá zelina osídlila kukuričné polia. Miestne futbalové ihrisko na bývalej Gáborovej lúke malo okrem telovýchovného využitia aj využitie pastvinárske. Miestny futbalový klub trpel vypásanie ihriska od skorej jari aj pre to, že ho nemusel kosiť a vďaka husacincom ani hnojiť. Na služby husí si spomenuli začiatkom augusta, keď sa už tie vypásali na strniskách a pred začiatkom nového ročníka futbalovej súťaže sa musela robiť brigáda aby sa ihrisko zbavilo dvadsať centimetrového porastu trávy.
Rodiny pri potoku začínali sezónu skôr a vyhli sa aj podstatnej časti zberu žihľavy a neskôr pýru, ktorý ako veľmi vytrvalá zelina osídlila kukuričné polia. Miestne futbalové ihrisko na bývalej Gáborovej lúke malo okrem telovýchovného využitia aj využitie pastvinárske. Miestny futbalový klub trpel vypásanie ihriska od skorej jari aj pre to, že ho nemusel kosiť a vďaka husacincom ani hnojiť. Na služby husí si spomenuli začiatkom augusta, keď sa už tie vypásali na strniskách a pred začiatkom nového ročníka futbalovej súťaže sa musela robiť brigáda aby sa ihrisko zbavilo dvadsať centimetrového porastu trávy.
Teta Oberfrancová s husami medzi pol krížmi na Čepeku s kyticou nazbieraných klasov.
Naše husiarske povinnosti začali len čo sa v chotári objavili prvé rady pol krížov obilia. My Bujdoškári sme mali pastviny na Malom Čepeku, Veľkom Čepeku, v Araňbáni, na Silimáni ba aj okolo Lenthárovho majera.
Od polovice päťdesiatych rokov bola už v dedine zavedená elektrika a v novom kultúrnom dome sa premietali filmy. Prvý film, ktorý si pamätám bol maďarský film „Ludas Matyi“, po slovensky „Maťko husiar“. Bol to príbeh malého chudobného chlapca, ktorému zlý pán zajal jeho kŕdlik husí za čo mu potom v dospelosti vyvádzal rôzne huncútsva ako pomstu za jeho húsky. Ludas Matyi bol náš hrdina skôr ako Jánošík. Predbehli ho iba partizáni na ktorých sme sa hrali len čo sme vedeli behať.
Na pasenie husí sme mali vlastnú výstroj. Bola jednoduchá lebo ju tvoril len husiarsky bič. Ten si s pomocou nožíka značky Rybička vyrobil každý sám. Na koniec palice z agátu sme vyrezali drážku okolo jej obvodu a do nej uviazali tenký pásik remienka z nejakej mäkkej kože. Na jeho konci sme ešte uviazali niekoľko centimetrový motúz, aby bič plieskal. V skutočnosti to nebol bič na popoháňanie husí a už vôbec nie na ich bitie. Dobrý husiar ho mal skôr na parádu a používal ho ako dirigent na usmerňovanie mladých ešte neskúsených húseniec.
Od polovice päťdesiatych rokov bola už v dedine zavedená elektrika a v novom kultúrnom dome sa premietali filmy. Prvý film, ktorý si pamätám bol maďarský film „Ludas Matyi“, po slovensky „Maťko husiar“. Bol to príbeh malého chudobného chlapca, ktorému zlý pán zajal jeho kŕdlik husí za čo mu potom v dospelosti vyvádzal rôzne huncútsva ako pomstu za jeho húsky. Ludas Matyi bol náš hrdina skôr ako Jánošík. Predbehli ho iba partizáni na ktorých sme sa hrali len čo sme vedeli behať.
Na pasenie husí sme mali vlastnú výstroj. Bola jednoduchá lebo ju tvoril len husiarsky bič. Ten si s pomocou nožíka značky Rybička vyrobil každý sám. Na koniec palice z agátu sme vyrezali drážku okolo jej obvodu a do nej uviazali tenký pásik remienka z nejakej mäkkej kože. Na jeho konci sme ešte uviazali niekoľko centimetrový motúz, aby bič plieskal. V skutočnosti to nebol bič na popoháňanie husí a už vôbec nie na ich bitie. Dobrý husiar ho mal skôr na parádu a používal ho ako dirigent na usmerňovanie mladých ešte neskúsených húseniec.
Náš husiarsky revír.
Husi mali jednu nepríjemnú vlastnosť a síce tú, že sa v teple nechceli pásť. Preto sme ich museli vyháňať na pašu skoro ráno a v podvečer. V júli svitá zavčasu a slnko len vykúkalo nad Bujdoškou, keď sme už boli na strniskách. Dodnes si nepamätám ako ma mama dostala z postele. Viem, že ako pastierika ma vždy vychvaľovala a preto som to zvládol. Husi ma už netrpezlivo vyčkávali a pri otvorení dvierok ich ohrady vybehli s hlasitým gagotom na dvor. Stará hus sa bez váhania vydala k hornej bráne zo dvora, ktorú som jej odchýlil. S vysoko vztýčenou hlavou cupitala popri Winklerovom kaštieli na pašu. Cestu poznala lepšie ako ja. Neviem, či sa riadila aj čuchom, ale neomylne zabočila tam, kde bolo strnisko. Húsence na drobných nôžkach sa snažili držať s ňou krok ale občas neodolali sa zastaviť aby si odštipli z nejakej zeliny na kraji cesty. Keď zistili, že za kŕdľom zaostali, ozlomkrky trepotajúc krídelkami utekali za husou. Iba občas im to bolo treba pripomenúť šťuchnutím bičíka aby nezdržiavali.
Ranné slnko nad Čepekom sme mali radi, lebo nám poskytovalo aj zdroj zábavy. Pobehujúc po svahu nad okrajom cesty na Maďarovce sme hrávali s našimi siahodlhými tieňmi tieňohru na ploche zaprášenej cesty. Kým boli na strnisku pol kríže obilia, museli sme sa paseniu husí venovať dôslednejšie aby si husi neodštipovali klasy z družstevnej úrody. Tú strážil družstevný hájnik, ktorým bol v tej dobe Jóži báči Gargely bývajúci na Jatove.
Hájnik bol vybavený právomocou naše husi zajať, ak ich pristihol pri páchaní škody na družstevnom majetku. Okrem toho niekedy nosil na pleci aj flintu z ktorej sme mali veľký rešpekt. Medzi nami sa tradovalo, že hájnik nosí vo vrecku náboje so slanými guľami, ktoré keď trafia do zadku príšerne štípu. Väčšinou chodil len s obyčajnou bakuľou, čo vyzeralo tiež hrozivo.
Keď nás nejaká činnosť odpútala od vykonávania dohľadu nad pohybom husí medzi pol krížmi, do reality nás vrátilo nezabudnuteľné volanie „Jajáááj! Jajáááj!“. Na obzore sa objavila dovtedy neviditeľná postava Jóži báčiho bežiaceho po strnisku divoko mávajúc bakuľou nad hlavou. To bol pre nás stav maximálnej mobilizácie. Nešťastníci, ktorých husi vyzobávali družstevné pol kríže sa ozlomkrky hnali ku svojmu kŕdľu aby ho na mieste strestali pre útok na socialistické spoločenské vlastníctvo. Vtedy sme neváhali použiť aj bič. Veď zajatie husí by bola nepredstaviteľná katastrofa z hľadiska dôsledkov doma a stavovská hanba husiara spojená s posmechom. Podľa pokriku sme Jóži báčiho inak ako Jajaj ani nevolali. Keď videl, že v našich radoch a kŕdľoch husí vyvolal účinok rovnajúci sa útoku orla skalného, po pár krokoch zastal a spokojne sledoval chod našich nápravných opatrení. Na strniskách naše husi nikdy nezajal, stačilo mu, ak nás vystrašil a pripomenul tým na čo sme tam. Husi zajal len vtedy, ak sa po chotári potulovali bez dozoru a to potom ich vlastník musel vysvetľovať na JRD.
Ranné slnko nad Čepekom sme mali radi, lebo nám poskytovalo aj zdroj zábavy. Pobehujúc po svahu nad okrajom cesty na Maďarovce sme hrávali s našimi siahodlhými tieňmi tieňohru na ploche zaprášenej cesty. Kým boli na strnisku pol kríže obilia, museli sme sa paseniu husí venovať dôslednejšie aby si husi neodštipovali klasy z družstevnej úrody. Tú strážil družstevný hájnik, ktorým bol v tej dobe Jóži báči Gargely bývajúci na Jatove.
Hájnik bol vybavený právomocou naše husi zajať, ak ich pristihol pri páchaní škody na družstevnom majetku. Okrem toho niekedy nosil na pleci aj flintu z ktorej sme mali veľký rešpekt. Medzi nami sa tradovalo, že hájnik nosí vo vrecku náboje so slanými guľami, ktoré keď trafia do zadku príšerne štípu. Väčšinou chodil len s obyčajnou bakuľou, čo vyzeralo tiež hrozivo.
Keď nás nejaká činnosť odpútala od vykonávania dohľadu nad pohybom husí medzi pol krížmi, do reality nás vrátilo nezabudnuteľné volanie „Jajáááj! Jajáááj!“. Na obzore sa objavila dovtedy neviditeľná postava Jóži báčiho bežiaceho po strnisku divoko mávajúc bakuľou nad hlavou. To bol pre nás stav maximálnej mobilizácie. Nešťastníci, ktorých husi vyzobávali družstevné pol kríže sa ozlomkrky hnali ku svojmu kŕdľu aby ho na mieste strestali pre útok na socialistické spoločenské vlastníctvo. Vtedy sme neváhali použiť aj bič. Veď zajatie husí by bola nepredstaviteľná katastrofa z hľadiska dôsledkov doma a stavovská hanba husiara spojená s posmechom. Podľa pokriku sme Jóži báčiho inak ako Jajaj ani nevolali. Keď videl, že v našich radoch a kŕdľoch husí vyvolal účinok rovnajúci sa útoku orla skalného, po pár krokoch zastal a spokojne sledoval chod našich nápravných opatrení. Na strniskách naše husi nikdy nezajal, stačilo mu, ak nás vystrašil a pripomenul tým na čo sme tam. Husi zajal len vtedy, ak sa po chotári potulovali bez dozoru a to potom ich vlastník musel vysvetľovať na JRD.
Bežika Mikulajsová vpravo s kamarátkou s nami už husi nepásli. Niekto ich odfotil pri Búre počas nedeľného futbalu ešte pri starom ihrisku. Túto peknú fotku mi dal jaj vnuk Mgr. Gábor Juhász.
Keď na strnisko družstevníci pritiahli mašinu na mlátenie obilia, teda mláťačku, nastali pre nás ešte zaujímavejšie časy. Zo strniska zmizli pol kríže a slama z nich uložená do stohu bola pre nás obrovskou výzvou. O husi sme už neveľmi dbali. Do stohu len čo odtiahli mláťačku a elevátor sme v smere jeho pozdĺžnej osy začali vydlabávať tunel. V Demandiciach sme sa stali prvými tunelármi. Dlabanie tunelov bola chlapčenská práca. Dievčatá sa do toho veľmi nehrnuli asi pre to, že pod stohom bola tma. A ak sa na to niektorá aj odvážila, po chvíli s výskotom štvornožky trielila zo stohu, lebo v tme sme nevedeli na čo sa nám podarí siahnuť. Pre tunelárov bola hotová katastrofa, ak natrafili na hniezdo pliev, ktoré sa vyhrabávali spod mláťačky a ukladali do stohu. Prach a ostne z nich nesmierne štípali a takto chránenému stohu sme už dali pokoj.
Ak sme si pri tunelovaní nevšímali husi, rovnako to platilo aj o nich. Vylezúc spod stohu sme neraz zistili, že po našich husiach na Čepeku niet ani chýru. Najhoršia varianta bola, že sa napásli a pod vedením starej husi sa pobrali aj bez nás domov. Mohli sa však v zaujatí pašou dostať až do Araňbáni za obzor Čepeku a bolo treba ísť pre ne. Trielili sme po ceste vedúcej do Jarkavej aby sme zistili, či sa husi len zabehli, alebo nám pripravili problémy doma, ak tam boli skôr. Väčšinou sme si vydýchli, lebo nažraté husi boli s nami solidárne a sediac okolo svojej mami spokojne oddychovali. Vľúdne nás privítali gagotom a stará hus zavelila k odchodu domov, čo sme s vďakou akceptovali. Neraz sa však stalo, že ich trpezlivosť prešla a my sme trielili domov, aby neboli vo dvore bez nás.
Ak sme si pri tunelovaní nevšímali husi, rovnako to platilo aj o nich. Vylezúc spod stohu sme neraz zistili, že po našich husiach na Čepeku niet ani chýru. Najhoršia varianta bola, že sa napásli a pod vedením starej husi sa pobrali aj bez nás domov. Mohli sa však v zaujatí pašou dostať až do Araňbáni za obzor Čepeku a bolo treba ísť pre ne. Trielili sme po ceste vedúcej do Jarkavej aby sme zistili, či sa husi len zabehli, alebo nám pripravili problémy doma, ak tam boli skôr. Väčšinou sme si vydýchli, lebo nažraté husi boli s nami solidárne a sediac okolo svojej mami spokojne oddychovali. Vľúdne nás privítali gagotom a stará hus zavelila k odchodu domov, čo sme s vďakou akceptovali. Neraz sa však stalo, že ich trpezlivosť prešla a my sme trielili domov, aby neboli vo dvore bez nás.
Moja teta Ida Ukropová pri štopaní husi.
Koncom augusta strniská mizli pod pluhmi Stalincov a blížiace sa družstevné dožinky ukončili sezónu pasenia husí. Za starostlivosť o husi som dostal od mami pár korún, ktoré som na dožinkovej slávnosti minul na zmrzlinu, ktorú zo suda na sajdkáre predával zmrzlinár zo Šiach.
Naše husi už čakala menej radostná budúcnosť. Miesto zmrzliny, ktorou sa napchávali ich pastieri, museli voľky-nevoľky v krmníku nasilu prežierať vo vode napučenú kukuricu, aby sme my mali čo jesť a čím sa prikrývať keď raz budeme spávať ako otcovia rodín pod ťažkou perinou z ich peria.
Naše husi už čakala menej radostná budúcnosť. Miesto zmrzliny, ktorou sa napchávali ich pastieri, museli voľky-nevoľky v krmníku nasilu prežierať vo vode napučenú kukuricu, aby sme my mali čo jesť a čím sa prikrývať keď raz budeme spávať ako otcovia rodín pod ťažkou perinou z ich peria.
Grazing the geese
The condescending phrase ‘I didn’t graze the geese with you, mister!‘ has a completely different connotation in the souls of the dwellers of Demandice. Those of us who have spent many summer mornings and eves on the forest glades, we regard everyone of our former fellows with nostalgia and memories of a genuine childhood friendship. On the brink of the 1950ies, children were commonly expected to help their parents support the family by performing various chores and tasks appropriate for their age. They would get used to working voluntarily and didn’t perceive work as punishment. One of the first ‘real tasks‘, at the age when we were already attending school ,was taking care of a flock of geese, which were kept in every yard. Our main concern was, of course, to keep their bellies full.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára