nedeľa 29. decembra 2013

Informácie pre návštevníkov


Podujatia

Demandická galéria „Pod Bujdoškou“
Vás pozýva na
prednášku a výstavu
Dr. Milan Ukrop, CSc.
Demandice
vo frontovom pásme v decembri 1944 - marci 1945

14. februára 2015
o 14. hodine

***

V stálych priestoroch galérie

sobota 28. decembra 2013

sobota 7. decembra 2013

Prvý televízor

Na deň keď som videl prvý raz televízny prijímač a sledoval prvý televízny program si veľmi dobre pamätám. Bolo to 9. marca 1959. V Prahe prebiehalo majstrovstvo sveta v hokeji a po prvý raz sme ho mohli sledovať aj v televízii. V  Demandiciach do tej doby nikto televízny program nesledoval, lebo nebolo na čom. Elektrická energia už do obce prúdila, ale televíznych aparátov nebolo. Prvý televízor značky Mánes kúpil miestny národný výbor a zázrak novodobej techniky sa ocitol aj v našej dedine. Deň predtým som sa na MDŽ vrátil z levickej nemocnice kde som sa zotavoval zo zranenia oka ku ktorému som prišiel pri streľbe z kľúča. Ďalší večer som mohol ísť s otcom pozerať hokej. Nebyť toho, určite by som si tento deň nepamätal. 

Prvý čs. televízor Tesla 4001A z roku 1953 (Foto: Wolfgang Sauber / Wikimedia Commons)

      Aj keď bol televízor obecný, nebol určený na všeobecný prospech občianstva. Bol umiestnený v kancelárii MNV. Tu bol aj jeden z mála telefónov, ktoré vtedy mali len na pošte, v družstve, na štátnom majetku a na fare. V kancelárii bol aj rádiový prijímač. Miestnosť predsedu MNV a tajomníka bola telekomunikačným centrom Demandíc. Na schodišti do kancelárie roky visela tabuľa „Tu hláste požiar!“.
      Tajomník MNV bol Pavol Lukáč, s ktorého dievčencami sme boli generačne príbuzní, a preto sme sa dostali do okruhu občanov, ktorí sa mohli vo večerných hodinách zúčastňovať sledovania televízneho programu. Hovorím v jednotnom čísle, lebo iné programy neexistovali. Na prvom kanály sa sledovala stanica Bratislava. Zanedlho začala vysielať na druhom kanály aj Budapešť. To bolo na poldruha desaťročia všetko. Spočiatku nás fascinoval aj monoskop. Neraz to bol najlepší televízny obraz.

Asi najstaršia fotografia Demandičana pri televízore. Vľavo  vojak sediaci na stole je Ing. Štefan Oberfranc.

      Najväčším problémom bolo zachytenie televízneho signálu. Antény sa k televízorom kupovali samostatne. Rodiny, ktoré sa podujali medzi prvými na kúpu televízora sa finančne tak oslabili, že na anténu, vyrobenú v niektorom národnom podniku, už nebolo peňazí a preto sa improvizovalo. Z doby keď sa zavádzala elektrika sa na povale našli nejaké trubky do ktorých sa ukladali elektrické vodiče. Tieto trubky mali tú výhodu, že na smolou napustenej papierovej hmote bol ešte hliníkový obal a ten mal zaručiť dobrú vodivosť signálu. Trvácnosť náhrašky nebola veľká. Na televízne antény s obľubou sadali hrdličky, ktoré svojou váhou prispeli k prelomeniu trubky a bolo po programe.

Jediná fotografia na ktorej vidieť vľavo hore kúsok nášho prvého televízora Ametyst.

      Na MNV bola od začiatku riadna kovová anténa. Kým sa sledoval program len jednej stanice, neboli so smerovaním antény problémy. Zdvojnásobením staníc sa z toho problém stal. Anténa bola na Bratislavu nasmerovaná v smere Klinkovho majera na Ilave. Budapešť sa ale nachádzala za kostolnou vežou. Problém vyriešili miestni zlepšovatelia. Na anténu, ktorej spodná nosná trubka vyúsťovala do chodby pred kanceláriou privarili priečnu trubku a celé nám to pripomínalo periskop na nemeckých U - Bóthoch.
Propagačná dobová fotografia. Pripájanie televízneho prijímača Mánes vyrábaného v Tesle Orava.

      Keď sa obecenstvo dohodlo na zmene programu, začala sa diaľkovo riadená technická operácia. Dostatočne vysoký a mocný chlap sa postavil pod anténu a začal ňou pomaly otáčať doľava, ak sa nastavovala Budapešť. Po strate bratislavského signálu nastala chvíľa napätia, či sa objaví Budapešť. Nie vždy sa to podarilo, lebo z Budapešti sa vysielalo najskôr len dva dni v týždni a neskoršie sa nevysielalo v pondelok a v piatok. Ak sa signál objavil, všetci kričali na kormidelníka pod anténou , aby už prestal, alebo sa o kúsok vrátil. Po niekoľkých pokusoch zlepšenie nebolo valné. Keď bol u nás v roku 1964 na návšteve otcov brat Ján Ukrop, ktorého sme volali strýčko z Ameriky, vidiac naše neustále snahy o vylepšovanie príjmu konštatoval, že tu máme slabú elektriku a že aj u nich v Amerike nebol pekný obraz dokiaľ nebolo silnejšej elektriky.
      Myslel tým nedostatočné napätie v sieti, lebo za krátko sa v obchodoch dali kúpiť zosilňovače napätia, či ako sa to volalo. Kvalitu obrazu sme sa snažili pozdvihnúť aj nalepovaním farebného celofánu pred obrazovku. Vyvolávalo to aj ilúziu farby ale len jednej.
      V sledovanosti bolo na prvom mieste krasokorčuľovanie. To bol prvý šport, ktorého snímanie televízie zvládli. Kamery boli pod strechou, športovci  pekne osvietení na bielom pozadí ľadovej plochy a rozhodcovia vždy prišli ukázať známky na to isté miesto. Sem tam sme videli aj prenos z divadla, v čom mala obľubu maďarská televízia. Na to stačili  dve kamery.

 Jedna na Budapešť, druhá na Bratislavu. (Foto: L.Tomis)

      Tak ako sme v našom kine pri roztrhnutí filmu trpezlivo čakali, kým ho kinooperatér Janko báči Keliar spojí, aj televízia mala svoje poruchy. Počas večera sa na obrazovke niekoľko ráz objavila tabuľka „Omluvte poruchu ve vysílání“ alebo „Porucha nie je vo vašom prijímači“. Zavedenie druhej tabuľky si vyžiadala asi prax, lebo televízory sa veru často kazili. Ak zmizol obraz a neobjavila sa tabuľka, bolo zle. Najskôr sme dlaňou plesli televízoru po pravom boku a ak to nepomohlo tak aj po vrchu. Spravidla to nezabralo a demandický opravár pán Koval mal kšeft. Bolo našou povinnosťou mu pokazený aparát na káričke odviesť do jeho dielne v rodinnom dome oproti škole, predtým Bergerovmu kaštieľu.
      Väčšina mládencov sledovala na rozhraní päťdesiatych a šesťdesiatych rokov televízne programy už na vojenčine. V politicko - výchovných izbách bol umiestnený na stojane v drevenej skrinke televízor a poverený vojak ho pred 19. hodinou z nej vybral a pripojil k sieti a anténe. Všetci vojaci jednotky, pre ktorú táto izba slúžila museli povinne sledovať program večerných televíznych novín.

V publicistickom  filme sa na obrazovke v roku 1962 ocitla prvá tvár z Demandíc. V zábere je pani Cserbová pracujúca v plničke santovskej minerálky.

     V polovici šesťdesiatych rokov už v 144 demandických domácnostiach blikalo modrasté svetlo televízorov. Tí, ktorí si ešte televízor nekúpili, chodili sledovať program k susedom alebo k rodine. Sprvu sa zdalo, že televízia ľudí viac zblíži. Opak bol pravdou. Nastala doba papučovej kultúry, keď už kultúru nebolo treba robiť a ani nikam za ňou chodiť, lebo sme si mysleli, že ju televízia priniesla do našich obývačiek a spální. Divadlá sa nacvičovali čoraz redšie a demandická ochotnícka tradícia zanikla spolu so záujmovými tanečnými a speváckymi súbormi. Do kina sa už obťažoval málokto a to sa týkalo aj zábav.
      Tlaku televízie odolala len miestna krčma.




The First TV Set

I still remember the day when I first saw a TV set and watched the very first TV programme. It was on 9 March 1959. The world ice-hockey championship was being held in Prague and that was the first time we could watch ice-hockey on television. Nobody had watched anything on TV in Demandice until then. Even though electricity had been commonly available, there had been no TV sets to use for that end. The very first ’Manes‘ TV set was bought by the National Committee and the miracle of modern technology had found its way also into our village. The day before, it was MDZ (the international women’s day) and I had just returned from the Levice Hospital where I had been recovering from an eye injury (suffered by an attempt to convert a metal key into a functional firearm:). The evening after, I was given this great opportunity to go and watch an ice-hockey match on TV with my dad. If it wasn’t for this, I surely wouldn’t remember this day.






nedeľa 1. decembra 2013

sobota 30. novembra 2013

Sídlo a ďalšie objekty



Objekty pamiatkovej hodnoty:

  Kostol sv. Heleny v Demandiciach-Hýbeci, kultúrna pamiatka, pôvodne románsky kostol najneskôr z 13. storočia

Kostol sv. Michala v Demandiciach, pôvodne gotický kostol zo 14. storočia


Najstaršou svetskou stavbou je v Demandiciach ranobarokový kaštieľ postavený okolo roku 1700 rodinou Akátsovcov, rodný dom Karola Barossa.


Klasitistiká kúria Benyovszkých z konca 18. storočia.
Stav v roku 1905. Do roku 1923 vo vlastníctve Jozefa Winklera. V súčasnosti existuje len torzo stavby.

sobota 23. novembra 2013

Posledný bubeník

V súčasnosti, keď pri internete vysedávame denne celé hodiny, je neuveriteľné, že naša generácia narodená v rokoch povojnového entuziazmu zažila časy, keď sa v Demandiciach správy a nariadenia úradov šírili ešte obecným bubebíkom. V Demandiciach ním bol Pavol Urbančok. Po stáročiach sa stal posledným demandickým bubeníkom, lebo ho o túto obecnú funkciu pripravila nastupujúca informačná revolúcia.

Naša ulica tiahnuca sa pod Bujdoškou v idylickom čase prvej polovice päťdesiatych rokov na fotografii Františka Hósa.

      Neviem, prečo sme bubeníkovi Urbančokovi hovorili starý Urbančok. Asi preto, že bol aj mladý Urbančok, jeho syn a neskôr vyhľadávaný demadický studniar. To je však iná kapitola.
      Obecný dom, ako moja stará mama hovorila budove miestneho národného výboru, bol poniže nášho domu a z neho sa po dedine šírila moc pracujúceho ľudu prostredníctvom nariadení a oznamov, ktoré sa  asi pre menšiu prácnosť vyhlasovali len ústne. Šíriteľom dobrých aj zlých správ bol z moci úradnej starý Urbančok, ktorý pre vyššiu účinnosť svojho poslania bol vystrojený obecným bubnom, po našom bubňom. Bol preto bubeníkom.
      Aj my, ešte v predškolskom veku, sme mali svoje bubienky, tým nemyslím tie v našich ušiach, ale len také plechové, ktoré sme dostali ako hračky na Vianoce alebo boli kúpené v niektorom šiatri na hostinu. Mali sme ich radi, ale nie preto, že by sme sa opičili po starom Urbančokovi, ale preto, že sme sa hrali na vojakov z archaických čias, keď sa v armáde ešte bubnovalo. Koniec koncov aj v Demandiciach, keď v decembri 1805 cez ne pochodovali vojská ruského cára na čele s Kutuzovom. V našich dobách v hre na Nemcov a na partizánov sme bubienky už nepoužili. Veď Nemci nechodili chytať partizánov s bubňom a ani oni s ním nechodili na sabotáže.

Po nás prišli noví bubeníci.

       Jednako sme starému Urbančokovi závideli nielen jeho skutočný bubeň, ale aj zručnosť, s akou ho ovládal. Obecný bubeň mal oveľa hlbší zvuk, ako naše pleštiace plecháčiky a jeho zvuk nás elektrizoval. Prvá zastávka bubeníka bola samozrejme na rozšírenom pľaci v strede dediny. Teraz sa toto miesto v cestovných poriadkoch autobusových spojov honosne nazýva Demandice - námestie.
      Len čo sme v našich dvoroch začuli rytmické dunenie obecného bubňa, trielili sme, zanechajúc každú hru, na hlavnú cestu aby sme akt vyhlasovania úradného príkazu mohli sledovať naživo aj s hudobným výkonom starého Urbančoka. Ten mal na svoje vystúpenia vyhradené stále miesta. Jeho prvý post bol na rohu Kováčikovej záhrady, tam kde sa plot stáčal k mostu nad potôčikom Harš. To je miesto kde dnes ústí do podzemného kanála. Z tohto miesta bubeník ovládal svojim hlasom a bubňom domy od Babica po Štutikovcov a z dolnej strany od fary, Székelyovcov po Kováčikovcov.

V strede Pavol Urbančok s obecným bubnom.

      Bubnovanie dunelo hodnú chvíľu. Keď bubeník videl, že sa mu už zbehlo dosť poslucháčstva, jeho bubeň sa ešte na chvíľu rozozvučal kadenciou nemeckého ľahkého guľometu a v okamihu zmĺkol. Urbančok po desatine sekundy ticha ešte ľavou, pravou a opäť ľavou paličkou tresol do bubňa a paličky si ľavou rukou vsunul do ľavého vrecka dlhého kabáta, ktorý mal večne pri bubnovaní na sebe. Z pravého vrecka kabáta vybral na trikrát zložený oznam, roztvoril ho a s bradou vystrčenou vysoko nad hrudník čítal vyhlášku MNV. Keď skončil, ešte chvíľu zavíril paličkami po bubni, zasunul si ho za ľavý bok a pobral sa hore ulicou na svoje ďalšie stanovište. Za ním sme sa zakrádali aj my, veď sme bubnovanie nevideli od začiatku, a tak nás uchvacovalo. Tu sme ako prví zaujali postavenie v polkruhu okolo bubeníka a očami aj ušami hltali jeho bubnovanie. To nám už stačilo. Čo vybubnoval, to sme málokedy vedeli a veď sme tomu ani nemohli rozumieť.
      Idyla informačného stredoveku sa od polovice päťdesiatych rokov začala narúšať príchodom elektrikárov aj do Demandíc. Keď starý Urbančok vybubnoval povinnosť pre každú domácnosť vykopať na označenom mieste jednu jamu pre elektrický stĺp, nevedel, že tým začína koniec jeho bubeníckej funkcie a že v budúcnosti už v dedine nebude nikto ako on - demandickým bubeníkom. Po zavedení elektriny sa o dva roky v roku 1959 inštaloval v dedine obecný rozhlas. Starká  vravela, že na stĺpy vešajú  dáke hlásne trúby.
      Ktovie, kedy sa naposledy bubnovalo? 

Takéto využitie našli prvé demandické amplióny, keď ich vymenili za plastové.

      Bol to veľký pokrok, lebo kým starý Urbančok z hudby ovládal len hlas bubňa, rozhlas v dedine šíril melódie a spev, ktorý od bubeníka nikto ani neočakával, lebo to boli vtedajšie šlágre. Obecné hlásenie otváral niektorý z nich a na záver si občania miesto trieskania do bubňa mohli vypočuť napríklad Kristínku. Jediní, ktorí boli zo zavedenia tejto novoty vyvedení z miery, boli psi v celej dedine, ktorí nepoznajúc niečo také vytrvalo zavýjali počas hlásenia.
      Tak ako my, zvykli si na pokrok aj oni.

Amplión, nová vec a slovo v Demandiciach.(Foto: L.Tomis)



The Last Drummer

Nowadays, in the age of the Internet, it seems unbelievable that our generation, born in the era of post-war enthusiasm, has seen a time when messages and directions were still communicated by the local drummer. In Demandice, it was Pavol Urbancok. After centuries of this tradition, he became the last drummer of Demandice, as he was stripped of this function by the upcoming information revolution.

nedeľa 10. novembra 2013

Osudy Demandičanov v holocauste

Poldruha storočia žili v Demandiciach vedľa seba Slováci, Maďari, Nemci aj Židia. Bývali tu sedliaci, bíreši, zemania, grófi a baróni. Všetci sa pričinili o prosperitu našej obce. Až nezmyselná rasová ideológia v prvej polovici minulého storočia pripravila o život jednu z týchto skupín. V máji 1944 boli aj z Demandíc deportovaní všetci obyvatelia židovského vierovyznania. Drvivá väčšina dnešných Demandičanov nikoho z týchto ľudí nepoznala. Žiaľ, o ich živote sa nám  zachovalo veľmi málo.

Demandice vo vojnovom období. Obchod a rodinný dom Priznerovcov

      Z vyhladzovacieho tábora v Osvienčime, kam boli odvlečení aj Demandičania, sa z viacerých rodín vrátili len sestry Eislerové, Etuša a Helena.  Pred rokom som sa pokúsil o ich vypátranie v Izraeli, kam sa koncom štyridsiatych rokov minulého storočia odsťahovali a s tetkou Esterkou Šarinovou si dopisovali. Žiadal som o nasledovné:

Vážená pani Glatstein,
dovoľujem si Vás osloviť ako rodák z obce Demandice ( Deménd ). Narodil som sa v Demandiciach v roku 1949  neďaleko Vášho domu v rodine Jána Ukropa, som syn Ondreja Ukropa. Ako dieťa som často navštevoval tetu Esterku Šarinovú, ktorá vtedy bývala vo Vašom dome. Zrejme to bola Vaša korešpondencia z Palestíny, z ktorej mi dávala známky.
      Vychádzajúc zo spomienok na detstvo som si spomenul aj na smutný osud Vašich rodín. Vo svojej knihe o Demandiciach som jej venoval jednu kapitolu. V spolupráci so Slovenskou židovskou obcou som dosiahol symbolické obnovenie židovského cintorína v Demandiciach. V súčasnej dobe sa snažím o zriadenie obecného múzea. V tejto súvislosti by som chcel v ňom venovať priestor aj histórii židovských rodín v Demandiciach. Dovoľujem si Vás preto požiadať o pomoc. Privítal by som od Vás kópie akýchkoľvek písomných  dokumentov, fotografií a spomienok na Demandice i okolnosti za ktorých ste prežili aj so sestrou holocaust. Tento rok chcem v Demandiciach dosiahnuť aj zriadenie pamätníka obetiam holocaustu. Prísľub starostu som už získal.
      Vážená pani Helena, verím že Vás môj list zastihne v dobrom zdraví a že sa od Vás dočkám priaznivej odpovede.

                                                      S úctou
 
Dr. Milan Ukrop, CSc.          

      Listová zásielka sa mi vrátila s poznámkou „Adresát neznámy!“. Z elektronických prameňov som  zistil, že v roku 2001 Helena Glatstein, ako sa po vydaji volala a ktorej bol list adresovaný, zomrela. Možno sa ešte niekto z jej príbuzných ozve.
      V pátraní po neznámych obyvateľoch demandickej židovskej obce som natrafil na osobnosť Jozefa Rótha narodeného v Demandiciach, 21. júla 1913. V tomto roku by sa bol dožil sto rokov. Aj napriek nepriazni osudu žil deväťdesiat rokov. Jozef Róth pochádzal zo široko rozvetvenej rodiny. Jeho otec Jakab bol rodákom z neďalekej Tupej a v Demandiciach hospodáril na prenajatom zemepanskom majetku. Pravdepodobne  prevádzkoval aj krčmu a obchod. Okrem toho hospodáril aj v Érsegvadkerte neďaleko Balážskych Ďarmôt. Tu býval so svojou manželkou Margitou Pick, demandickou rodáčkou. Svojho očakávaného syna, ktorý dostal meno Jozef priviedla Margitta na svet v bezpečí svojho demandického domova, v domácnosti rodičov Adolfa Picka a Rózy rodenej Winter. Tak sa Jozef Róth stal demandickým rodákom.

Demandičania Adolf Pick s manželkou Ruženou rodenou (Regina Winter, 1868) a ich dcéra Margita, neskôr manželka Jakaba Rótha a matka Jozefa Rótha. Zahynula v Osvienčime 13.júna 1944.

      Keďže Jakab Róth hospodáril na rozsiahlych majetkoch, bolo logické, že jeho syn Jozef ho mal v budúcnosti od časti starostí odbremeniť. Študoval poľnohospodársku školu v Békešskej Čabe a získal tu príslušné vzdelanie.  

Jozef Róth ako študent.

      V roku 1936 narukoval do armády. Vo vojenskej službe strávil s malými prestávkami deväť rokov. Po základnej službe bol povolaný na obsadenie južného Slovenska a neskôr aj rumunského Sedmohradska. Protižidovskými zákonmi bol v roku 1942 zbavený hodnosti a do konca vojny 53 mesiacov prežil v pracovnej službe so žltou hviezdou na uniforme.

Jozef Róth  bol do roku 1942 regulárnym dôstojníkom.

      Od deportácie do Osvienčimu ho zachránila vojenská služba. Pomery v oddieloch pracovnej služby sa mnohokrát vyrovnali vyhladzovacím táborom smrti. Životy vojakov neohrozoval ani tak nepriateľ ako vlastní nežidovskí dôstojníci, ktorí svojvoľne strieľali svojich vojakov. Neraz len preto, aby sa znížil početný stav jednotky natoľko, aby bola odvelená na doplnenie do zázemia a dôstojníci sa tak vzdialili od blízkeho frontu. Jozef Róth mal šťastie v tom, že na takéto velenie nenatrafil. V rámci pracovnej služby sa už v roku 1942 ocitol na stavbách ciest v okolí Kyjeva. Tortúru pracovnej služby skončil v južnom Poľsku. Ťažko chorý na týfus sa nakoniec dostal domov do Érsekvadkertu. Prežil aj ťažkú nemoc. Doma ho však nikto nečakal. Vo vyrabovanom domove márne čakal na správy o svojich blízkych. Všetci zahynuli v Osvienčime.
      Jeho staršia sestra Valika, ktorá sa tiež narodila v Demandiciach sa vydala za Istvána Foldesiho, s ktorým mali syna Ivana. Valika aj so synom zahynuli v Osvienčime. István Foldesi tiež slúžil v pracovnej službe. Na konci vojny dezertoval, avšak maďarskí poľní žandári ho zajali a zastrelili na neznámom mieste.


Rodičia Jozefa Rótha,  Jakab Róth a Margit Róth,  s prvorodenou dcérou Valikou, sestrou Jozefa Rótha. Aj ona sa zrejme narodila v Demandiciach.

      Jozef Róth sa po vojne prebíjal životom v ťažkých časoch hyper inflácie. Živil sa ako živnostník a po založení Družstva Maďarsko-Československého priateľstva v Érsekvadkerte tu využíval svoje vzdelanie ako hlavný agronóm a hlavný zootechnik. V roku 1948 sa oženil a založil si rodinu. V tejto súvislosti si dal v Demandiciach vystaviť rodný list, ktorý vidíte v prílohe. Angažoval sa aj v židovskej náboženskej obci v Balážskych Ďarmotách ako jej predseda. Tu sa 19. júla 2003 skončila jeho životná púť. Dva dni pred dovŕšením deväťdesiatich rokov. 

Zo spomienok na Demandice

O Demandiciach sa  v spomienkach z čias svojho detstva zmieňuje Judita Kinszki, ktorá pochádzala z jednej budapeštianskej židovskej rodiny. Ich rodina patrila k naturalizovaným židovským rodinám, ktoré žili občianskym životom bežných Maďarov a to čo do spôsobu života tak aj náboženstva.
      Judita bola mladšia z detí Imreho Kinszkého, známeho maďarského predstaviteľa fotografickej moderny v medzivojnovom období. Vo svojich životopisných spomienkach sa venuje času strávenému na letnom byte vtedajších Maďarovciach /Hévmagyarád/, kde trávili prázdniny, keďže tu mali príbuzných hospodáriacich na miestnom veľkostatku. Malá Judita a jej brat Gábor s matkou sem dochádzali aj vo vojnových rokoch. Spomína na domácnosť tety Céci, zariadenú na tú dobu veľmi moderne. Tu videla prvý raz elektrický šporák a elektrickú chladničku. Obdivovala svojho staršieho bratranca, ktorý s nimi trávil väčšinu času a to aj preto, že jeho matka Céci néni v modernej kuchyni aj moderne varila už začiatkom štyridsiatych rokov, bez masti a prísad, čo jej synovi pochopiteľne nechutilo a tak sa jej strave snažil vyhnúť aspoň v letných mesiacoch.


      Rodina Kinszki sa považovala viac menej za gréckokatolíkov. Judita vo svojich spomienkach omylom uvádza, že najbližší gréckokatolícky kostol bol v susedných Demandiciach kam každú nedeľu počas prázdnin chodili do kostola. S týmito návštevami súvisí aj fotografia na ktorej je zachytená jej matka s oboma deťmi, Juditou a Gáborom na ceste medzi Maďarovcami a Demandicami. Profil tejto cesty sa dodnes nezmenil. Hrubšie sú len kmene stromov vedľa nej, dnes už  neexistujúce stohy sena a liehovar v pozadí.
      Aj osud tejto rodiny, ktorá nachádzala duchovnú útechu v demandickom kostole bol tragický. Gábor o dva roky po vyhotovení tejto fotografie v roku 1944 zahynul v Osvienčime. Jeho otec, nadaný fotograf Imre Kinszki, do Maďaroviec nechodil lebo bol už v tej dobe zaradený do pracovnej služby. Kruté podmienky neprežil. Posledná zmienka o ňom je z pochodu smrti jeho jednotky do koncentračného tábora Sachsenhausen. Jeho syn v podstate ani nevediac, že patrí k židovskej spoločnosti bol deportovaný do Osvienčimu odkiaľ sa nevrátil. Matka s malou Juditou žili v budapeštianskom gete kde neboli zaradené do transportov do Osvienčimu a nakoniec sa dožili oslobodenia.

Judita Kinszki

Judita Kinszká sa po vojne stala učiteľkou a veľa energie venovala zachovaniu pamiatky na obete holokaustu z ich rodiny. Vďaka tomu sa nám zachovali aj spomienky, ktoré sa týkajú Demandíc.

Pramene: www.centropa.hu, vadkerti25.freeweb.hu, Kertész István alapítvany

Pre vstup do fotogalérie kliknite na obrázok:
Osudy Demandičanov v holocauste


Demandice and holocaust

The Slovakians, Hungarians and Jews had been living together in Demandice for one and a half century. There were farmers, squires, counts and lords among them, all trying hard to bring prosperity to our village. All of a sudden, one of these communities fell victim to the absurd racist ideology which had emerged in the first half of the 20th century. In May 1944, all inhabitants of Jewish faith were deported from Demandice. Vast majority of people currently living in Demandice never knew any of them. Unfortunately, very little information about their lives and fates has been preserved.

utorok 29. októbra 2013

Demandice v osudoch Mateja Bela

Matej Bel pochádzal z nevoľníckej rodiny. Ako syn poddaného mal len malú šancu sa presadiť vo feudálnej spoločnosti.  Jeho talent bol nesmierny a preto sa mu dostalo podpory zo strany prajných mecenášov. Nadobudol vzdelanie, ktoré zavŕšil ako evanjelický duchovný v Nemecku. Niekoľko desaťročí pôsobil v Bratislave na čele evanjelickej cirkvi a evanjelického lýcea. Jeho vedecké schopnosti ocenil zvláštnou medailou aj pápež. V Uhorsku sa tešil ešte za svojho života z titulu „Veľká ozdoba Uhorska“. Maďarská historiografia ho považuje za knieža uhorskej vedy. Matej Bel sa snažil o získanie šľachtického titulu a tu sa jeho osudy spájajú s Demandicami.

  
Matej Bel - Mathias Belius


V rozsiahlom vedeckom diele Mateja Bela má dominantné postavenie popis uhorskej krajiny spracovaný v diele „Notitia Hungariae novae historico geographica“ – Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku. Bel vo svojej vedeckej práci uplatňoval najmodernejšie metódy. Ako polyhistor sa pritom opieral o spoluprácu širokého kolektívu. Svoje diela podroboval vedeckej kontrole a kritike a tým sa dostávame k prvej súvislosti zo života Mateja Bela viažucej sa k našej obci Demandice.


Belov recenzent

V Notíciách Matej Bel opísal všetkých 48 uhorských stolíc. Z plánovaných šiestich zväzkov vyšli štyri. V treťom zväzku sú zahrnuté stolice Pešť, Piliš a Šolt. Pred uverejnením text prešiel niekoľkými kontrolami. Základné, historické, štátoprávne, politické, náboženské state posudzovala miestodržiteľská cenzúra. Na kontrole textu venovanému Pešť-Piliš- Šoltskej stolici sa podieľal aj Samuel Blaškovič (1670-1738). Bol to demandický zemepán, zeman, občianskym povolaním a vzdelaním právnik. Napriek tomu, že býval v Demandiciach okrem života v Hontianskej stolici sa aktívne zapájal z titulu majetkového cenzu aj do diania v peštianskom zastupiteľstve. Účastníkom stoličných zhromaždení bol v rokoch 1731 až 1737.

 Záver testamentu Samuela Blaškovicča datovaný v Demandiciach 10. januára 1736.

      V práci Gócsáné Móró Csila „A Blaskovich világa (Egy koznemesi család torténete és életmódja a 18. századtól a 20. század kozepéig“- Svet Blaškovičovcov ( história a životný štýl jednej zemianskej rodiny od začiatku 18. storočia do polovice 20. storočia) autorka na strane 45 demonštruje aktivity Samuela Blaskovicha na členstve v deväť člennom výbore, ktorý mal písomne posúdiť zväzok Notícií Mateja Bela venovaný Pešť-Piliš- Šoltskej stolici. Účasť Samuela Blaškoviča v tomto grémiu bola bezpochyby daná jeho osobnostnými kvalitami. Veď okrem iného bol správcom majetku Štefana Koháryho, ktorý bola považovaný za  najväčšieho pozemkového vlastník v stolici. Demandičan Samuel Blaškovič, ktorý podľa svojej poslednej vôle bol v roku 1738 uložený na večný odpočinok na našom Hýbeci bol aktívnym účastníkom tvorby najvýznamnejšieho vedeckého diela Mateja Bela.

O pôvode Demandickovcov

Štvrtý zväzok Notícií je o Novohradskej, Tekovskej, Hontianskej, Nitrianskej a Malohontskej stolici. Henrieta Lászlóová v práci „Demandice“ cituje názory podľa ktorých Demandickovci prišli do Uhorska s panovníkom Karolom Róbertom z Talianska ako lekárska rodina. Tento názor bol vraj rozšírený aj v časoch Mateja Bela.
      Matej Bel pri vypracovaní zemepisno-historických poznatkov o jednotlivých stoliciach vychádzal z obsahu podrobných dotazníkov, ktoré vypĺňalo množstvo spolupracovníkov. Tí si niektoré poznatky neoverovali v archívoch a tak sa čo to tradovalo a vydávalo za skutočnosť. Bolo to tak aj s pôvodom Demandickovcov. Prídomok, ktorý si zvolili podľa miesta svojich majetkov má však skutočne latinský pôvod. Názov obce je odvodený od mena svätého Damiána ale rod Demandickovcov sídlil v obci už desaťročia pred vymretím Arpádovcov a príchodom Karola Róberta do Uhrorska v roku 1310. Uvedená autorka poukazuje na listinu z roku 1291 uvádzajúcu mená Herborda a Štefana ako šľachticov z Demandíc.
      V písomných prameňoch sú zmienky aj o predkoch Ibora z Demandíc, ktorý bol otcom uvedených šľachticov. Štefan, syn Ibora z Demandíc, v službách Matúša Čáka ako jeden z jeho vojenských veliteľov bojoval proti nástupu Karola Róberta na trón. I napriek tomu sa mu po smrti trenčianskeho veľmoža podarilo s panovníkom zmieriť a už jeho vnuk Ladislav pôsobil na dvore Ľudovíta Veľkého, Karolovho syna ako dvorný chirurg. Táto skutočnosť zrejme po rokoch splynula s príslušnosťou Demandickovcov s Anjuovcami akoby už od času ich príchodu do Uhorska. 

 
Samuel Mikovíny vybavil Notície svojimi mapami. Tak to bolo aj v časti venovanej Hontu. Demandice na mape nechýbajú.

Donácia z majetku Demandickovcov

Matej Bel pochádzajúci z poddanskej rodiny nemal rodinné zázemie, ktoré by mu z hľadiska majetkových pomerov umožňovalo rozvíjať rozsiahlu vedeckú tvorbu. Aj keď získal doma i v zahraničí spoločenské uznanie, jeho materiálne pomery to nezlepšilo. Starosť o početnú rodinu i náklady na vedecké aktivity nestačil pokryť skromným cisárskym štipendiom.
      V snahe stabilizovať svoje finančné pomery požiadal panovníka Karola VI. o udelenie šľachtického titulu s donáciou. Vzhľadom na  zásluhy by jeho žiadosť v prvej časti bola vybavená asi kladne. To nebolo neobvyklé. Avšak časy, keď panovník rozdával pozemky sa dávno minuli. Po tureckej okupácii Uhorska  vládli v krajine spletité majetkové vzťahy. Matej Bel žiadal ako donáciu pridelenie obce Pravotice v Trenčianskej stolici. Ako vo svojej žiadosti uvádzal, (viď Pavel Horvath Supralibros Mateja Bela) obec patrila rodu šľachticov z Demandíc, ktorí vymreli po meči a preto sa pravotický majetok držiaci ich ženskou vetvou mal vrátiť panovníkovi.
 
 Aj tento zdroj potvrdzuje, že Pravotice boli vo vlastníctve Demandickovcov.

      V prvej polovici 18. storočia  sa  ženské vetvy Demandickovcov snažili obnoviť svoje majetkové panstvo narušené tureckou okupáciou  súdnou  cestou. Už zanedlho po smrti Mateja Bela dosiahli súdne potvrdenie svojich majetkových nárokov a preto úsilie Mateja Bela o získanie donácie z ich majetku zrejme nemalo nádej na úspech.

Demandickovské majetky sa napokon rozplynuli vo viacerých ženských vetvách a súdnych sporoch. Škoda, že sa časť z nich nedostala do vlastníctva Mateja Bela. To by mu bolo umožnilo vydanie všetkých dielov Notícií, teda aj o Honte a v ňom o našej dedine. 

 
 
 
 

pondelok 21. októbra 2013

Sputnik nad Demandicami

V súčasnej dobe sa málokto z nás zadíva na hviezdami zasypanú oblohu nad Demandicami aby pátral po súhvezdiach a iných objektoch blikajúcich na nej. Nízko nad zemou vládne svetelný smog, ktorý to znemožňuje. Ten v polovici päťdesiatych rokov neexistoval. Jediným zdrojom nočného osvetlenia bolo slnečné svetlo odrážané našou prirodzenou družicou, Mesiacom. Jeho hegemóniu narušilo zavedenie elektriny do dediny v roku 1956 avšak intenzita osvetlenia ulíc bolo nízka. Pouličné lampy svietili v úzkych kužeľoch pod stĺpy na ktorých viseli a nenarušovali výhľad na tmu vesmírneho priestoru. Tú sme potrebovali ako pozadie vesmírneho divadla, ktoré sa začalo odohrávať aj nad našimi Demandicami po 4. októbri 1957. Sovieti vystrelili Sputnik 1, ktorý sa stal prvým umelým súpútnikom Zeme.


Mesiac v splne nad Silimáňom. Do októbra 1957 jediný satelit Zeme. 

      Sovietska raketa R-7 vyniesla 83 kilogramovú družicu na obežnú dráhu okolo Zeme krátko pred polnocou  4. októbra 1957. Zemeguľu obletela za niečo vyše deväťdesiat minút a nad našimi hlavami sa pravidelne objavovala do 3. januára 1958 keď v atmosfére zanikla. Informácie o štarte prvej družice sa k československým vedcom dostali na druhý deň ráno o pol tretej. Prvé signály boli zachytené o 5. 40 hodine stanicou Geofyzikálneho ústavu ČSAV v Panské Vsi ale aj na Skalnatom plese kde sa pokúsili 7. októbra 1957 Sputnik 1 vyfotografovať.

Fotografia preletu Sputnik 2 s Lajkou na palube.

       Sputnik sme mohli vidieť po súmraku a pred svitaním a to len vtedy, ak sa jeho prelet a otáčanie zemegule dostali do šťastnej konštalácie.  Ak sa tak stalo, v rozhlasových správach sa to občanom Československa pripomínalo s upozornením v ktorom čase sa na sputnik môžu pozrieť vlastnými očami. Táto udalosť sa v prvých dňoch chápala len ako úspech sovietskej techniky a v našom socialistickom tábore nevyvolala okamžitý efekt. Ten nastal z toho, že povýšenecký Západ, ako sa hovorilo druhému bloku, znervóznel z toho, že mu nad hlavami pípal kovový vrabec. Rýchlo si uvedomili, že v naleštenej hliníkovej guli nemusí lietať len rádiový vysielač.
      Propaganda na oboch stranách sa vypäla k nebývalým výkonom. Začali sa vesmírne preteky.

 Nosná raketa R- 7

      Zo dňa na deň sa rozšírila naša slovná zásoba o nové slová ako sputnik, družica, sklon dráhy letu k rovníku, apogeum, perigeum a iné. Hlásenie o vypustení družice tieto pojmy vždy obsahovalo spolu s údajom o váhe družice, lebo hmotnosť na vyjadrenie váhy sme ešte nepoužívali. Keď nastal ten šťastný deň, že sme družicu mohli vidieť na oblohe, tieto pojmy sa dali využiť na to, aby sme ju zazreli  ako prví v hlúčiku pozorovateľov.
      V nových pojmoch sa najlepšie vyznal môj otec, ktorý denne čítal stranícku tlač, lebo iná ani nebola, a to potom s prevahou nad nami využíval počas pozorovateľských misií. Po takomto ozname v novinách vyhlásil „ Ak nebude pod mrakom, večer sa pôjdeme dívať na družicu.“. To sme si pochopiteľne nenechali pre seba a rozhlásili to aj po okolí Winklerovho kaštieľa. Keliarovci, Šimonovičovci, Svetíkovci, Uramovci,  Grossmanovci ba aj z ďalších rodín sa za večernej tmy zišli na našom dvore pod kaštieľom. Miesto to bolo mierne vyvýšené a poskytovalo výhľad na temer celú oblohu. Budova kaštieľa s vysokou strechou nám zakrývala výhľad len nad severozápad oblohy aj to nie úplne.

Naši prví kozmickí hrdinovia.
 Z vesmíru sa vrátili osem mesiacov pred letom prvého kozmonauta.

      Pred ohláseným časom preletu sme všetci vykrúcali krky na svetové strany sledujúc každé mihnutie na oblohe. Môj otec hľadel vytrvalo len na jednu stranu a to nad Silimáň v smere Ilavy. Občas som ta mrkol aj ja, že či už potajme nepozoruje Sputnik. Na rozdiel od nás otec vedel, že družica prilieta zo západu a letí domov na východ do Sovietskeho zväzu. Taktiež chápal čo je to uhol sklonu k rovníku. Nečudo, že vždy ako prvý zvolal „Tam letí!“ a rukou s vysunutým ukazovákom udal smer pozorovania. Nad Ilavou sa objavilo svetielko, ktoré sa rýchlo premiestňovalo k nám. Občas zhaslo. To bolo preto, že sme vlastne nesledovali družicu, ktorá bola svojim priemerom neviditeľná, ale posledný stupeň vari dvadsať metrov dlhej nosnej rakety. Vtedy sa ešte neoddeľoval od družice. Pri otáčaní nás na okamih odraz slnka z jej plášťa minul a preto to blikalo. To však bolo dobre, lebo sa družica dala spoľahlivo sledovať. S vyvalenými očami a otvorenými ústami sme na prvé sputniky takto hľadeli len pár minút. Keď preleteli nad Horný majer ich svetielko slablo až kým nad Šahami nezmizlo.
      Vzrušený z pozorovania celosvetovej udalosti sme sa spokojne rozišli do svojich domovov v predsavzatí, že najbližšie nám prvenstvo v spozorovaní družice neunikne. Mali sme smolu, lebo údaje o dráhe letu sa menili a my sme tomu nevenovali pozornosť.
      Mesiac po prvej družici 3. novembra vyštartovala ďalšia a my sme už obdivovali obetovanie  psíka menom Lajka, ktorý ako prvý pozemský tvor dokázala, že sa štart rakety dá prežiť a zvyknúť si aj na bezváhový stav. V roku 1960  už naše školské nástenky zdobili fotky psíkov Strelka a Belka, ktoré sa vrátili z vesmíru živé na Zem. To sa už o vesmírnych úspechoch sovietskej vedy a techniky všade písalo a aj televízia o pár rokov  čo to ukázala.

Jurij Gagarin v Prahe 28.4.1961.
 Takto sme ho videli v našej šiestej triede ešte v Bergerovom kaštieli.

      V stredu 12. apríla 1961 sme mali z nejakého dôvodu vyučovanie len do jedenástej hodiny. Naše plány na využitie nečakaného voľna zhatila silná jarná búrka nad Demandicami. Blesky a prúdy dažďa nás držali v laviciach našej šiestej triedy. Okolo obeda do nej vbehol z vedľajšej zborovne súdruh učiteľ Wágner a vzrušene nám oznámil, že vo vesmíre je prvý človek zo Sovietskeho zväzu. Bol to Jurij Gagarin, ako sme sa čoskoro dozvedeli.
      Všade sa vyhrával veľký šláger „Dobrý den majore Gagarine!“ a už o dva týždne sme 28. apríla sledovali v našej triede televízny prenos jeho triumfálneho privítania v Prahe. Neviem, či ten televízor nebol kúpený pri tejto príležitosti. Naša radosť z Gagarina bola veľká aj pre to, že sme pred televízorom presedeli celé dopoludnie.


Svetelný smog nad Demandicami.

      Na prvé vzrušenia z pozorovania sputnikov sme čoskoro zabudli. Dnes, keď  za jasnej noci je na oblohe vidieť aj stovku satelitov, málokto to využije. Je to aj obtiažne, veď za tmavou oblohou treba ísť mimo dedinu.
       Komu sa to chce?