Posledný bubeník

V súčasnosti, keď pri internete vysedávame denne celé hodiny, je neuveriteľné, že naša generácia narodená v rokoch povojnového entuziazmu zažila časy, keď sa v Demandiciach správy a nariadenia úradov šírili ešte obecným bubebíkom. V Demandiciach ním bol Pavol Urbančok. Po stáročiach sa stal posledným demandickým bubeníkom, lebo ho o túto obecnú funkciu pripravila nastupujúca informačná revolúcia.

Naša ulica tiahnuca sa pod Bujdoškou v idylickom čase prvej polovice päťdesiatych rokov na fotografii Františka Hósa.

      Neviem, prečo sme bubeníkovi Urbančokovi hovorili starý Urbančok. Asi preto, že bol aj mladý Urbančok, jeho syn a neskôr vyhľadávaný demadický studniar. To je však iná kapitola.

      Obecný dom, ako moja stará mama hovorila budove miestneho národného výboru, bol poniže nášho domu a z neho sa po dedine šírila moc pracujúceho ľudu prostredníctvom nariadení a oznamov, ktoré sa  asi pre menšiu prácnosť vyhlasovali len ústne. Šíriteľom dobrých aj zlých správ bol z moci úradnej starý Urbančok, ktorý pre vyššiu účinnosť svojho poslania bol vystrojený obecným bubnom, po našom bubňom. Bol preto bubeníkom.

      Aj my, ešte v predškolskom veku, sme mali svoje bubienky, tým nemyslím tie v našich ušiach, ale len také plechové, ktoré sme dostali ako hračky na Vianoce alebo boli kúpené v niektorom šiatri na hostinu. Mali sme ich radi, ale nie preto, že by sme sa opičili po starom Urbančokovi, ale preto, že sme sa hrali na vojakov z archaických čias, keď sa v armáde ešte bubnovalo. Koniec koncov aj v Demandiciach, keď v decembri 1805 cez ne pochodovali vojská ruského cára na čele s Kutuzovom. V našich dobách v hre na Nemcov a na partizánov sme bubienky už nepoužili. Veď Nemci nechodili chytať partizánov s bubňom a ani oni s ním nechodili na sabotáže.

Po nás prišli noví bubeníci.

       Jednako sme starému Urbančokovi závideli nielen jeho skutočný bubeň, ale aj zručnosť, s akou ho ovládal. Obecný bubeň mal oveľa hlbší zvuk, ako naše pleštiace plecháčiky a jeho zvuk nás elektrizoval. Prvá zastávka bubeníka bola samozrejme na rozšírenom pľaci v strede dediny. Teraz sa toto miesto v cestovných poriadkoch autobusových spojov honosne nazýva Demandice - námestie.
      Len čo sme v našich dvoroch začuli rytmické dunenie obecného bubňa, trielili sme, zanechajúc každú hru, na hlavnú cestu aby sme akt vyhlasovania úradného príkazu mohli sledovať naživo aj s hudobným výkonom starého Urbančoka. Ten mal na svoje vystúpenia vyhradené stále miesta. Jeho prvý post bol na rohu Kováčikovej záhrady, tam kde sa plot stáčal k mostu nad potôčikom Harš. To je miesto kde dnes ústí do podzemného kanála. Z tohto miesta bubeník ovládal svojim hlasom a bubňom domy od Babica po Štutikovcov a z dolnej strany od fary, Székelyovcov po Kováčikovcov.

V strede Pavol Urbančok s obecným bubnom.

      Bubnovanie dunelo hodnú chvíľu. Keď bubeník videl, že sa mu už zbehlo dosť poslucháčstva, jeho bubeň sa ešte na chvíľu rozozvučal kadenciou nemeckého ľahkého guľometu a v okamihu zmĺkol. Urbančok po desatine sekundy ticha ešte ľavou, pravou a opäť ľavou paličkou tresol do bubňa a paličky si ľavou rukou vsunul do ľavého vrecka dlhého kabáta, ktorý mal večne pri bubnovaní na sebe. Z pravého vrecka kabáta vybral na trikrát zložený oznam, roztvoril ho a s bradou vystrčenou vysoko nad hrudník čítal vyhlášku MNV. Keď skončil, ešte chvíľu zavíril paličkami po bubni, zasunul si ho za ľavý bok a pobral sa hore ulicou na svoje ďalšie stanovište. Za ním sme sa zakrádali aj my, veď sme bubnovanie nevideli od začiatku, a tak nás uchvacovalo. Tu sme ako prví zaujali postavenie v polkruhu okolo bubeníka a očami aj ušami hltali jeho bubnovanie. To nám už stačilo. Čo vybubnoval, to sme málokedy vedeli a veď sme tomu ani nemohli rozumieť.
      Idyla informačného stredoveku sa od polovice päťdesiatych rokov začala narúšať príchodom elektrikárov aj do Demandíc. Keď starý Urbančok vybubnoval povinnosť pre každú domácnosť vykopať na označenom mieste jednu jamu pre elektrický stĺp, nevedel, že tým začína koniec jeho bubeníckej funkcie a že v budúcnosti už v dedine nebude nikto ako on - demandickým bubeníkom. Po zavedení elektriny sa o dva roky v roku 1959 inštaloval v dedine obecný rozhlas. Starká  vravela, že na stĺpy vešajú  dáke hlásne trúby.
      Ktovie, kedy sa naposledy bubnovalo? 

Takéto využitie našli prvé demandické amplióny, keď ich vymenili za plastové.

      Bol to veľký pokrok, lebo kým starý Urbančok z hudby ovládal len hlas bubňa, rozhlas v dedine šíril melódie a spev, ktorý od bubeníka nikto ani neočakával, lebo to boli vtedajšie šlágre. Obecné hlásenie otváral niektorý z nich a na záver si občania miesto trieskania do bubňa mohli vypočuť napríklad Kristínku. Jediní, ktorí boli zo zavedenia tejto novoty vyvedení z miery, boli psi v celej dedine, ktorí nepoznajúc niečo také vytrvalo zavýjali počas hlásenia.
      Tak ako my, zvykli si na pokrok aj oni.

Amplión, nová vec a slovo v Demandiciach.(Foto: L.Tomis)

---

The Last Drummer

Nowadays, in the age of the Internet, it seems unbelievable that our generation, born in the era of post-war enthusiasm, has seen a time when messages and directions were still communicated by the local drummer. In Demandice, it was Pavol Urbancok. After centuries of this tradition, he became the last drummer of Demandice, as he was stripped of this function by the upcoming information revolution.