štvrtok 29. decembra 2016

Tuctová vychádzka

Názov tohto príspevku neodvodzujte od charakteru trasy a miest, ktoré som v chotári Demandíc prešiel, ale od počtu záberov mojej kamery, ktoré som z nej urobil a pre vás vybral. Sobotné popoludnie, v prvý deň októbra, som prešiel trasu od Michňovho majera cez Horný majer a Dolný majer na Hýbec. Po príjemnom posedení u konškolákov zo základnej školy, manželov Košúthovcov, som sa vydal do kúta demandického chotára, ktorý moje nohy neprešli päťdesiat rokov. 

 Perla Hýbeckého majera, národná kultúrna pamiatka, kostolík z románskeho obdobia.

      Ešte v polovici šesťdesiatych rokov sa na Hýbec chodilo najčastejšie po poľnej ceste, odbočujúcej poniže južného konca dediny, tiahnucej sa povyše Babicovských zemí, smerom k Fekiačovmu majeru. Na vrchole tohto mierneho stúpania bola v pravom uhle odbočka, k už vtedy neexistujúcemu  majeru, patriacemu miestnemu zemepánovi, právnikovi, poslancovi a richtárovi Demandíc, Jánovi Paczolayovi. Cesta bola lemovaná stromoradím mohutných čerešní, medzi ktorými prevládala akási čierna odroda. Jeden z týchto stromov tam stojí dodnes.
     Údolím od Pereša a Horného majera preteká potôčik, ktorý sa v starých písomných prameňoch označuje ako Stračiansky potok. Na konci doliny tvorí chotárnu hranicu so Sazdicami, a na jeho pravom brehu sa nachádza pole, dodnes označované ako „K čárde“. Na mieste, kde sa potok križuje so starou cestou Via historica, vedúcou z Ostrihomu do Banskej Štiavnice, stála kedysi prícestná krčma, a preto názov tejto chotárnej časti má reálny základ. Staré vojenské mapy a najmä zápisy v demandickej matrike potvrdzujú existenciu čárdy.


     Pútnici, idúci na Hýbec, ako aj ostatní pocestní, prechádzali ponad Stračiansky potôčik cez mostík. Údolie okolo potoka bolo vždy vykosené a vypasené, a preto bol od mostíka pekný výhľad, či už na sever k Dolnému majeru, tak aj na juh, kde výhľad v diaľke prehradzoval masív Mordy, týčiacej sa nad Sazdicami. Nad mostíkom bola hať vytvárajúca jazierko, ktoré slúžilo ako kúpalisko detí z Hýbeckého majera. Niečo z neho sa zachovalo dodnes. Je však zarastené a viac sa podobá na napájadlo divej zvery.

     Za mostíkom sa križovala poľná cesta, vedúca  po ľavom brehu potoka, od Hýbeca k spomínanej čárde a do Sazdíc. Vari sto metrov od mostíka stála  usadlosť „Fekjačov majer“. S ujom Fekiačom, nosiacim elegantné fúzky, som sa na týchto miestach stretol pri obdobnej prechádzke pred päťdesiatimi rokmi. Tento môj výšľap je vlastne jubilejný. Veľmi ľutujem, že som väčšinu svojich prvých negatívov nezachoval. Viem, že som ho fotil pri kosení mládze konskou kosačkou. Pritom z nej zoskočil, a tak sme nadviazali rozhovor. Fekiačov majer ešte stojí, ale zdá sa, že už z posledných síl. Je z venca takýchto osád, obklopujúcich Demandice pred polstoročím, posledný. Okrem zmiznutého neďalekého Paczolayovho majera a Demandickej čárdy, v ruinách stojí Michňov majer. Stopy po majeri na Pereši, Novom svete, Jaminách, Ilave, Lenthárovom majeri a Veternom majeri sú už len v mysliach nemnohých pamätníkov.
     Moje putovanie som zakončil pohľadmi na novodobý majer Kotlina, vybudovaný ako hospodársky dvor bývalých štátnych majetkov, hospodáriacich na pôde demandických veľkostatkárov. Z kopca nad Čárdou, pohľadom na sever, vidíme Strechu Búru, Santovské vinice a úplne vľavo aj vrchol Dolnej hory pod Čankovom. Je to najstarší geologický útvar, ktorý z nášho chotára možno vzhliadnuť. O vychádzke k nemu a o jeho geologickej minulosti sa zmienim  nabudúce.

Na hospodársky nevyužitých lúkach, pozdĺž Stračianskeho potoka, sa utešene rozrastá mladá dubina. Duby boli pred dvoma storočiami hlavnou drevinou chotára.

Dolina medzi Hýbecom a Fekiačovým majerom.

Fekiačov majer pri pohľade zo západu.

Posledné exempláre čerešní z aleje k Paczolayovmu majeru.

Jediný spoločník na mojej vychádzke. 

Toto nielen pripomína  duny na púšti. Sú to  skutočné duny, vzniknuté v našom chotári, po ústupe mora.

Chotárna krivka.

Pohľad na málo známu chotárnu časť, Bódis Paľovu dolinu.

Pohľad na majer Kotlina.

Pohľad na kotlinu zo Strechy Búru, známejšej ako Baktetó. V pozadí Csóványos, najvyšší kopec Novohradských hôr. Je na okraji kaldery vyhasnutej sopky.

štvrtok 15. decembra 2016

Seniori, naša radosť.

Jeseň života, ako sa starobe vznešene hovorí, je všelijaká. Môže hýriť farbami a radosťou zo zberu celoživotných plodov, ale aj opadávaním lístia a pustotou záhrad. Tak to je aj so životným cyklom človeka. Tie krajšie stránky zrelého veku prezentuje aj úsilie našich rodákov a krajanov, žijúcich v Santovke. V spoločnom toku času nacvičujú hudobno-spevácke vystúpenia, aby sa s nami mohli potešiť a obveseliť nás. V mnohom zašli ďalej, ako mladšie ročníky. Ďakujeme!



                   Záznam z vystúpenia 9. júla 2016 v Santovke.

nedeľa 11. decembra 2016

Náves

Uprostred Demandíc sa rozprestiera námestie, aké by sa svojou rozlohou nestratilo ani v mestskej zástavbe. Dedina nevznikla ako tzv. návesná obec, v ktorej by sa domová zástavba sústreďovala okolo centrálneho priestoru. Demandická náves vznikla len dodatočne v posledných desaťročiach. 

Stred obce v medzivojnovom období. Vľavo koryto potôčika Harš a starý dom rodiny Vokšánovcov. Vpravo dom Mikulajsovcov a roh obchodu rodiny Eisler.

     V minulosti sa obec rozvíjala ako dosť typické stredoveké sídlisko, ktorého domy sa tiahli pozdĺž hlavnej pozemnej komunikácie, súbežnej s potokom Búr. A tou nebola len hocijaká poľná cesta medzi okolitými dedinami. Z juhu na sever sa tiahla stará cesta, nazývaná aj „Via historica“. Viedla z Ostrihomu, ktorý bol do konca 13. storočia sídelným mestom uhorských panovníkov, do pokladníc kráľovstva Banskej Štiavnice a Kremnice. Z ľavého brehu Ipľa sa vo Vyškovciach odkláňala na jeho pravý breh a na sever popri Sazdiciach do Demandíc. Až o mnoho stáročí neskôr sa na ňu v strede Demandíc napojila cesta, vedúca od východu zo Šiah, na Levice. Okolo ich spojnice sa vytvoril priestor, ktorý dnes v cestovných poriadkoch autobusových spojov nesie hrdý názov, námestie.
     Už od tretej štvrtiny štrnásteho storočia tomuto priestoru dominovala stavba kostola, stojaceho na nevysokom ostrohu, nad potôčikom Harš, zvádzajúcim vodu z úbočí Bujdošky a z početných pramienkov, vysakujúcich zo strmého treťohorného pieskovcového úbočia. Zástavba v stredoveku sledovala líniu potoka Búr, tečúceho zo severu na juh a potoka Harš, z východu na západ. Ich toky sa stretajú v pravom uhle a okolo ústia Haršu do Búru sa tvorilo centrum obce. Okrem kostola sa tu  nachádzali aj sídla po tri storočia najsilnejšieho zemepanského rodu Demandickovcov, vlastniacich nielen majetky v Demandiciach, ale aj v početných obciach viacerých stolíc v Hornom Uhorsku.
     V období nasledujúcom po vytlačení Turkov z okolia banských miest, teda od začiatku osemnásteho storočia, sa obec, zaniknutá počas tureckého panstva, obnovuje v pôvodnom terénnom situovaní. Okolo kostola sa nachádzal do konca osemnásteho storočia cintorín a severne i južne od kostola boli vybudované sídla miestnych zemepánov. Okolo roku 1800 to bol kaštieľ grófa Beňovského a kúrie rodov Višky a Székely. V 19. storočí už na starých vojenských mapách vidieť aj budovu krčmy a obchodu, patriacu v medzivojnovom období rodine Eislerovcov. V jej susedstve z východnej strany stála budova obecného domu, ktorá bola nahradená v polovici 40. rokov minulého storočia novým objektom, stojacim dodnes. Pôvodne bola určená  na správne účely (notariát), a ako byt notára a neskôr lekára. Rámec návsi dopĺňala od konca tridsiatych rokov budova obchodu firmy Baťa, postavená vo dvore  Jána Ukropa.
     Medzi korytom Haršu a kostolom bola na cirkevnom pozemku postavená budova, slúžiaca obchodnému družstvu Hangya. V šesťdesiatych rokoch bola využívaná ako obchod s potravinami, obuvnícka dielňa a garáž sanitky. Náves bola svedkom aj tragickej deportácie demandických obyvateľov židovského pôvodu do geta v Šahách. Z tohto miesta boli odvezení 8. mája 1944.   Za štyri týždne sa ich osud tragicky naplnil vo vyhladzovacom tábore Osviedčim - Auschwitz. 
     Frontovými udalosťami boli značne poškodené viaceré budovy v centre obce, kostolom počínajúc, farou, kaštieľom Beňovských a okolitými rodinnými domami končiac. Farská budova bola tak poškodená, že bolo potrebné postaviť novú. Pred ňou bola farská záhrada. V nej bol po prechode frontu zriadený vojenský cintorín sovietskych vojakov, ktorí padli v bojoch o oslobodenie Demandíc a ich okolia. 
     V päťdesiatych rokoch slúžil priestor medzi budovou Hangyi a farskou záhradou aj ako dobytčí trh. Boli tu postavené drevené ohrady, do ktorých sa vháňal dobytok z družstva a štátneho majetku a z nich na rampu pri nakladaní na nákladné autá, pri jeho transporte z obce. Rovnako tu sa aj vykladal, ak bol do dediny dopravovaný. Tieto ohrady boli pre nás, ako bludisko, stálym priestorom na naháňačky.
     Oproti fare, poniže cesty zo Sazdíc, medzi domom Szenesiovcov a krčmou, predtým obchodom Berty Weissovej, bola drevená zbrojnica Dobrovoľnej hasičskej jednoty. Takéto usporiadanie návsi sa zachovalo do konca 60. rokov. Na ich prelome do sedemdesiatych rokov nastali najpodstatnejšie zmeny v stavebnom usporiadaní centra obce.

Prechádzka stredom obce v polovici 60. rokov. Vpravo dom Székelyovcov, v strede v zeleni je skrytý dom Kováčikovcov a vľavo dom Gergelyovcov. Foto: archív. J Rehora.

     Naštartovala ich prestavba cesty, vedúcej od Nových Zámkov na Lučenec, v úseku medzi Zbrojnikmi a Demandicami. Od západnej hranice obce, kde sa cesta dotýkala intravilánu, bola trasa cesty zmenená. Nešla po pôvodnom smerovaní na starý most cez Búr, ale popri Jarmočnisku bola vytýčená priamo na stred obce. V dôsledku toho musel byť odstránený dom Vokšánovcov. 

Nový priestor v polovici 70. rokov minulého storočia, keď sa z farskej záhrady vytvoril parčík. 
(Foto: Milan Ukrop)

     V strede obce vznikla rozľahlá pravouhlá križovatka cesty prvej triedy, so starobylou cestou Via historica, ozdobená azda najväčším kladivom a kosákom na svete. Popri novom cestnom telese sa z oboch strán vymerali stavebné parcely a v nasledovnom desaťročí sa náves predĺžila aj na juhozápad. Oproti fare, na mieste bývalej krčmy a obchodu rodiny Weisovej, bola  postavená rozsiahla budova obchodu spotrebného družstva Jednota. To umožnilo presťahovanie obchodov s obuvou, potravinami i rozličného tovaru, do nových priestorov.
     Posledné významné zásahy poznačili tvár centra v 80. rokoch minulého storočia. Na mieste rodinného domu a pozemku Székelyovcov a budovy Hangyi, na ľavom brehu Haršu, boli postavené budovy domu služieb a obecného úradu. Plocha okolo nich bola upravená ako parkovacie priestory  a bývalá farská záhrada ako parčík, v ktorom bol postavený pamätník obetiam oboch svetových vojen. Napokon bol odstránený rodinný dom Winklerovcov na severnej strane návsi a na jeho mieste vznikla väčšinou asfaltom pokrytá plocha miestneho parkoviska, slúžiaca aj na príležitostné trhové účely. Demolícii sa nevyhol pred niekoľkými rokmi ani kaštieľ Beňovských, z ktorého ostalo len torzo. 

Čakanie na autobus do Levíc na fotografii, ktorej autorom je František Hós.

     Zmeny, ktorými prešlo centrum Demandíc za trištvrte storočia, môžete pozorovať na dosť početnej fotografickej dokumentácii, ktorú som zhromaždil. Okrem mojej fotografickej tvorby do nej prispel v posledných desaťročiach neustálou fotografickou dokumentaristikou najmä László Csaba Tomis.

Nová cestná  komunikácia poznačila tvár obce. Foto: L.C. Tomis.


Pre viac fotiek kliknite na nasledujúcu videoprezentáciu:





štvrtok 8. decembra 2016

V Dobrovoľnej hasičskej jednote

Pred 93 rokmi demandicíkí a maďarovskí chlapi spoločne založili „Dobrovoľnú hasičskú jednotu Demandice“. Generácie jej členov, strávili na miestnom ihrisku nejedno popoludnie pri nácvikoch požiarnych útokov. Svoje zážitky z rokov strávených v hasičskom doraste som opísal v príspevku Požiarna hliadka. Poškodenú obrazovú galériu nahrádzam novou videoprezentáciu, ktorú nájdete v pôvodnom príspevku. V nej sú zahrnuté aj najnovšie prírastky z môjho archívu venované tejto kapitole dejín Demandíc. 

Pred súťažou hasičského dorastu v 50. rokoch minulého storočia. 
(Foto z archívu Jána Bisztriczkého)

Viac s videoprezentáciou nájdete v pôvodnom článku na:

sobota 3. decembra 2016

Pod čepcom

V známej slovenskej pesničke sa spieva: „Jedna druhej rečie, kúpime si čepce, keď sa nevydáme, čepce popredáme“. Nuž dostať sa pod čepiec bola snaha azda každého dievčaťa a čepiec bol symbolom toho, že boli úspešné. Moja starká, pochádzajúca z bývalého kráľovského mestečka Dobrej Nivy, tiež nosila čepiec. Túto prikrývku hlavy vydatých žien nosila neustále. Ona ju však volala kápka. Jej kápka bola jednoduchá, z akejsi čiernej látky bez kadejakých samopašných ozdôb. Starká tuším mala na hlave dve kápky, lebo jednu v noci skladala a v spodnej aj spávala. Na rozhraní vlasov a čela si viazala tenkú čiernu stužku, čo môžem povedať, že som vnímal ako elegantný prvok na jej tvári.

Starké Gargelyová a Huszárová z našej ulice.

     Mama si ako nevesta zo Santova priniesla celú sadu čepcov. Mnoho rokov sa pohadzovali v skrinke vedľa rodičovskej postele, v zadnej izbe. Boli ušité z farebného saténu, vyzdobené blingáčmi. Takéto čepce ženy nosievali len kým boli parádne nevesty ešte nezaťažené starosťami o deti. Ja so sestrou sme už asi boli dosť veľkou záťažou, a veru si  nepamätám, že by ich mama nosila. Vydaté ženy, už matky, sa vo výzdobe hlavy  miernili. Veď načo by vystavovali svoje vlasy, ako erotický symbol, pred svetom. To robili len tie najmladšie dievky.
     V rozoznávaní statusu krásavíc, pútajúcich pozornosť, to mali muži v minulosti jednoduchšie. Už pohľad na hlavu dal jasnú odpoveď, či je to dievča, dievka na vydaj, vydatá mladá žena, vydatá matka, alebo babka, ktorá už o chlapa nestojí. Najmladšie dievčatá už zo tri, či štyri roky potom, ako prestali nosiť plienky, pociťovali nutkanie si nejako prizdobiť svoje vlasy. Najčastejšie sa to dialo na lúkach pri hrách. Dievčatká si tam trhali kvety a pokúšali sa z nich pliesť venčeky na svoje hlávky. Čo ich to potom o pár rokov stálo úsilia, aby o tie svoje venčeky s radosťou prišli. Dialo sa to na svadbe, keď sa sobášny akt dovršoval snímaním svadobného venčeka a začepčením nevesty. V súčasnosti sa tento zvyk oživuje, pravda už bez svojej materiálnej náplne. Snímanie sa deje ex post po strate venčeka dávno pred svadobnou nocou. 

Medzivojnové ženské ošatenie z Demandíc v lone s čepcami. Vľavo svadobné šaty nevesty. 
(Zo zbierky Gábora Juhásza.)

Začepčené mladé ženy z nemeckých rodín na priedomí Hósovcov v medzivojnovom období 
(fotografia zo zbierky Valdimíra Hósa).

     Do Demandíc sa po prvej svetovej vojne dostalo mnoho tvarov čepcov. K tým, ktoré nosili miestne Slovenky a Maďarky, pribudli začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia pestré kápky a čepce zo spomínanej Dobrej Nivy, Dačovho Lomu, Vígľaša, Bzovíka, Čilejkárov a tiež čepce Nemiek, prisťahovavších sa z Píly a Veľkého Poľa. Aj dievčatá zo židovských rodín mali svoje ozdoby hlavy.


     Najstaršia podobizeň, na ktorej vidieť  prikrývkou ženskej hlavy, sa nachádza v mojom archíve, viažucom sa na druhú polovicu 19. storočia. Sú to fotoreprodukcie obrazov barónky Anny Nagy de Pel, vydatej za baróna Ladislava Majthényiho a ich dcéry barónky Kamily Paczolayovej, ktoré som urobil pred rokom v Majthényiho kaštieli, u jeho pôvodných vlastníkov. Viacero fotografií dievčat s nádhernými účesmi, najmä zapletenými vrkočmi, sa zachovalo preto, že sa rozšíril zvyk, pred odstrihnutím vrkočov dať sa s nimi odfotografovať u profesionálneho fotografa. Aj takéto fotografie si môžete prezrieť v galérii a vo videoprezentácii.

Anna Klinková prišla s manželom Jurajom do Demandíc takto začepčená z Dačovho Lomu.

Prvé parádenie. Mašľa a venček.


Vo vojnových rokoch sa bez ohľadu na pohlavie rozšírila mánia nosiť školské čiapky tzv. Bočkayiho. Vidíte v nich Irenku Vargovú a Tiborka Füssyho.

Slovenská mládež v povojnovom období.
Dievky ešte s účesmi na obdiv.

Mašle u dievčat a účes na kohúta u chlapcov, na fotografii súrodencov Svetíkovcov v polovici 50. rokov.

Pišta báči Kováčik, sused odnaproti, mal doma takéto krásavice.

Vrkoče mojej tety Idy Ukropovej a súčasná pokrývka hlavy najstaršej demandickej obyvateľky, 94 ročnej Kataríny Lapinovej.

Nuž dievčatká, ženy a babky, pozrite sa, čo sa nosilo na hlavách pred desaťročiami a či tam nespoznáte niektorú z demandických krásavíc s ozdobou hlavy, ktorá konkurovala kohútom na chlapských hlavách, o ktorých som písal nedávno.

Viac uvidíte po kliknutí na videoprezentáciu: