Náves

Uprostred Demandíc sa rozprestiera námestie, aké by sa svojou rozlohou nestratilo ani v mestskej zástavbe. Dedina nevznikla ako tzv. návesná obec, v ktorej by sa domová zástavba sústreďovala okolo centrálneho priestoru. Demandická náves vznikla len dodatočne v posledných desaťročiach. 

Stred obce v medzivojnovom období. Vľavo koryto potôčika Harš a starý dom rodiny Vokšánovcov. Vpravo dom Mikulajsovcov a roh obchodu rodiny Eisler.

     V minulosti sa obec rozvíjala ako dosť typické stredoveké sídlisko, ktorého domy sa tiahli pozdĺž hlavnej pozemnej komunikácie, súbežnej s potokom Búr. A tou nebola len hocijaká poľná cesta medzi okolitými dedinami. Z juhu na sever sa tiahla stará cesta, nazývaná aj „Via historica“. Viedla z Ostrihomu, ktorý bol do konca 13. storočia sídelným mestom uhorských panovníkov, do pokladníc kráľovstva Banskej Štiavnice a Kremnice. Z ľavého brehu Ipľa sa vo Vyškovciach odkláňala na jeho pravý breh a na sever popri Sazdiciach do Demandíc. Až o mnoho stáročí neskôr sa na ňu v strede Demandíc napojila cesta, vedúca od východu zo Šiah, na Levice. Okolo ich spojnice sa vytvoril priestor, ktorý dnes v cestovných poriadkoch autobusových spojov nesie hrdý názov, námestie.

     Už od tretej štvrtiny štrnásteho storočia tomuto priestoru dominovala stavba kostola, stojaceho na nevysokom ostrohu, nad potôčikom Harš, zvádzajúcim vodu z úbočí Bujdošky a z početných pramienkov, vysakujúcich zo strmého treťohorného pieskovcového úbočia. Zástavba v stredoveku sledovala líniu potoka Búr, tečúceho zo severu na juh a potoka Harš, z východu na západ. Ich toky sa stretajú v pravom uhle a okolo ústia Haršu do Búru sa tvorilo centrum obce. Okrem kostola sa tu  nachádzali aj sídla po tri storočia najsilnejšieho zemepanského rodu Demandickovcov, vlastniacich nielen majetky v Demandiciach, ale aj v početných obciach viacerých stolíc v Hornom Uhorsku.

     V období nasledujúcom po vytlačení Turkov z okolia banských miest, teda od začiatku osemnásteho storočia, sa obec, zaniknutá počas tureckého panstva, obnovuje v pôvodnom terénnom situovaní. Okolo kostola sa nachádzal do konca osemnásteho storočia cintorín a severne i južne od kostola boli vybudované sídla miestnych zemepánov. Okolo roku 1800 to bol kaštieľ grófa Beňovského a kúrie rodov Višky a Székely. V 19. storočí už na starých vojenských mapách vidieť aj budovu krčmy a obchodu, patriacu v medzivojnovom období rodine Eislerovcov. V jej susedstve z východnej strany stála budova obecného domu, ktorá bola nahradená v polovici 40. rokov minulého storočia novým objektom, stojacim dodnes. Pôvodne bola určená  na správne účely (notariát), a ako byt notára a neskôr lekára. Rámec návsi dopĺňala od konca tridsiatych rokov budova obchodu firmy Baťa, postavená vo dvore  Jána Ukropa.

     Medzi korytom Haršu a kostolom bola na cirkevnom pozemku postavená budova, slúžiaca obchodnému družstvu Hangya. V šesťdesiatych rokoch bola využívaná ako obchod s potravinami, obuvnícka dielňa a garáž sanitky. Náves bola svedkom aj tragickej deportácie demandických obyvateľov židovského pôvodu do geta v Šahách. Z tohto miesta boli odvezení 8. mája 1944.   Za štyri týždne sa ich osud tragicky naplnil vo vyhladzovacom tábore Osviedčim - Auschwitz. 

     Frontovými udalosťami boli značne poškodené viaceré budovy v centre obce, kostolom počínajúc, farou, kaštieľom Beňovských a okolitými rodinnými domami končiac. Farská budova bola tak poškodená, že bolo potrebné postaviť novú. Pred ňou bola farská záhrada. V nej bol po prechode frontu zriadený vojenský cintorín sovietskych vojakov, ktorí padli v bojoch o oslobodenie Demandíc a ich okolia. 

     V päťdesiatych rokoch slúžil priestor medzi budovou Hangyi a farskou záhradou aj ako dobytčí trh. Boli tu postavené drevené ohrady, do ktorých sa vháňal dobytok z družstva a štátneho majetku a z nich na rampu pri nakladaní na nákladné autá, pri jeho transporte z obce. Rovnako tu sa aj vykladal, ak bol do dediny dopravovaný. Tieto ohrady boli pre nás, ako bludisko, stálym priestorom na naháňačky.

     Oproti fare, poniže cesty zo Sazdíc, medzi domom Szenesiovcov a krčmou, predtým obchodom Berty Weissovej, bola drevená zbrojnica Dobrovoľnej hasičskej jednoty. Takéto usporiadanie návsi sa zachovalo do konca 60. rokov. Na ich prelome do sedemdesiatych rokov nastali najpodstatnejšie zmeny v stavebnom usporiadaní centra obce.

Prechádzka stredom obce v polovici 60. rokov. Vpravo dom Székelyovcov, v strede v zeleni je skrytý dom Kováčikovcov a vľavo dom Gergelyovcov. Foto: archív. J Rehora.

     Naštartovala ich prestavba cesty, vedúcej od Nových Zámkov na Lučenec, v úseku medzi Zbrojnikmi a Demandicami. Od západnej hranice obce, kde sa cesta dotýkala intravilánu, bola trasa cesty zmenená. Nešla po pôvodnom smerovaní na starý most cez Búr, ale popri Jarmočnisku bola vytýčená priamo na stred obce. V dôsledku toho musel byť odstránený dom Vokšánovcov. 

Nový priestor v polovici 70. rokov minulého storočia, keď sa z farskej záhrady vytvoril parčík. 

(Foto: Milan Ukrop)

     V strede obce vznikla rozľahlá pravouhlá križovatka cesty prvej triedy, so starobylou cestou Via historica, ozdobená azda najväčším kladivom a kosákom na svete. Popri novom cestnom telese sa z oboch strán vymerali stavebné parcely a v nasledovnom desaťročí sa náves predĺžila aj na juhozápad. Oproti fare, na mieste bývalej krčmy a obchodu rodiny Weisovej, bola  postavená rozsiahla budova obchodu spotrebného družstva Jednota. To umožnilo presťahovanie obchodov s obuvou, potravinami i rozličného tovaru, do nových priestorov.

     Posledné významné zásahy poznačili tvár centra v 80. rokoch minulého storočia. Na mieste rodinného domu a pozemku Székelyovcov a budovy Hangyi, na ľavom brehu Haršu, boli postavené budovy domu služieb a obecného úradu. Plocha okolo nich bola upravená ako parkovacie priestory  a bývalá farská záhrada ako parčík, v ktorom bol postavený pamätník obetiam oboch svetových vojen. Napokon bol odstránený rodinný dom Winklerovcov na severnej strane návsi a na jeho mieste vznikla väčšinou asfaltom pokrytá plocha miestneho parkoviska, slúžiaca aj na príležitostné trhové účely. Demolícii sa nevyhol pred niekoľkými rokmi ani kaštieľ Beňovských, z ktorého ostalo len torzo. 

Čakanie na autobus do Levíc na fotografii, ktorej autorom je František Hós.

     Zmeny, ktorými prešlo centrum Demandíc za trištvrte storočia, môžete pozorovať na dosť početnej fotografickej dokumentácii, ktorú som zhromaždil. Okrem mojej fotografickej tvorby do nej prispel v posledných desaťročiach neustálou fotografickou dokumentaristikou najmä László Csaba Tomis.

Nová cestná  komunikácia poznačila tvár obce. Foto: L.C. Tomis.

Pre viac fotiek kliknite na nasledujúcu videoprezentáciu: