Tuctová vychádzka

Názov tohto príspevku neodvodzujte od charakteru trasy a miest, ktoré som v chotári Demandíc prešiel, ale od počtu záberov mojej kamery, ktoré som z nej urobil a pre vás vybral. Sobotné popoludnie, v prvý deň októbra, som prešiel trasu od Michňovho majera cez Horný majer a Dolný majer na Hýbec. Po príjemnom posedení u konškolákov zo základnej školy, manželov Košúthovcov, som sa vydal do kúta demandického chotára, ktorý moje nohy neprešli päťdesiat rokov. 

 Perla Hýbeckého majera, národná kultúrna pamiatka, kostolík z románskeho obdobia.

      Ešte v polovici šesťdesiatych rokov sa na Hýbec chodilo najčastejšie po poľnej ceste, odbočujúcej poniže južného konca dediny, tiahnucej sa povyše Babicovských zemí, smerom k Fekiačovmu majeru. Na vrchole tohto mierneho stúpania bola v pravom uhle odbočka, k už vtedy neexistujúcemu  majeru, patriacemu miestnemu zemepánovi, právnikovi, poslancovi a richtárovi Demandíc, Jánovi Paczolayovi. Cesta bola lemovaná stromoradím mohutných čerešní, medzi ktorými prevládala akási čierna odroda. Jeden z týchto stromov tam stojí dodnes.
     Údolím od Pereša a Horného majera preteká potôčik, ktorý sa v starých písomných prameňoch označuje ako Stračiansky potok. Na konci doliny tvorí chotárnu hranicu so Sazdicami, a na jeho pravom brehu sa nachádza pole, dodnes označované ako „K čárde“. Na mieste, kde sa potok križuje so starou cestou Via historica, vedúcou z Ostrihomu do Banskej Štiavnice, stála kedysi prícestná krčma, a preto názov tejto chotárnej časti má reálny základ. Staré vojenské mapy a najmä zápisy v demandickej matrike potvrdzujú existenciu čárdy.

     Pútnici, idúci na Hýbec, ako aj ostatní pocestní, prechádzali ponad Stračiansky potôčik cez mostík. Údolie okolo potoka bolo vždy vykosené a vypasené, a preto bol od mostíka pekný výhľad, či už na sever k Dolnému majeru, tak aj na juh, kde výhľad v diaľke prehradzoval masív Mordy, týčiacej sa nad Sazdicami. Nad mostíkom bola hať vytvárajúca jazierko, ktoré slúžilo ako kúpalisko detí z Hýbeckého majera. Niečo z neho sa zachovalo dodnes. Je však zarastené a viac sa podobá na napájadlo divej zvery.

     Za mostíkom sa križovala poľná cesta, vedúca  po ľavom brehu potoka, od Hýbeca k spomínanej čárde a do Sazdíc. Vari sto metrov od mostíka stála  usadlosť „Fekjačov majer“. S ujom Fekiačom, nosiacim elegantné fúzky, som sa na týchto miestach stretol pri obdobnej prechádzke pred päťdesiatimi rokmi. Tento môj výšľap je vlastne jubilejný. Veľmi ľutujem, že som väčšinu svojich prvých negatívov nezachoval. Viem, že som ho fotil pri kosení mládze konskou kosačkou. Pritom z nej zoskočil, a tak sme nadviazali rozhovor. Fekiačov majer ešte stojí, ale zdá sa, že už z posledných síl. Je z venca takýchto osád, obklopujúcich Demandice pred polstoročím, posledný. Okrem zmiznutého neďalekého Paczolayovho majera a Demandickej čárdy, v ruinách stojí Michňov majer. Stopy po majeri na Pereši, Novom svete, Jaminách, Ilave, Lenthárovom majeri a Veternom majeri sú už len v mysliach nemnohých pamätníkov.
     Moje putovanie som zakončil pohľadmi na novodobý majer Kotlina, vybudovaný ako hospodársky dvor bývalých štátnych majetkov, hospodáriacich na pôde demandických veľkostatkárov. Z kopca nad Čárdou, pohľadom na sever, vidíme Strechu Búru, Santovské vinice a úplne vľavo aj vrchol Dolnej hory pod Čankovom. Je to najstarší geologický útvar, ktorý z nášho chotára možno vzhliadnuť. O vychádzke k nemu a o jeho geologickej minulosti sa zmienim  nabudúce.

Na hospodársky nevyužitých lúkach, pozdĺž Stračianskeho potoka, sa utešene rozrastá mladá dubina. Duby boli pred dvoma storočiami hlavnou drevinou chotára.

Dolina medzi Hýbecom a Fekiačovým majerom.

Fekiačov majer pri pohľade zo západu.

Posledné exempláre čerešní z aleje k Paczolayovmu majeru.

Jediný spoločník na mojej vychádzke. 

Toto nielen pripomína  duny na púšti. Sú to  skutočné duny, vzniknuté v našom chotári, po ústupe mora.

Chotárna krivka.

Pohľad na málo známu chotárnu časť, Bódis Paľovu dolinu.

Pohľad na majer Kotlina.

Pohľad na kotlinu zo Strechy Búru, známejšej ako Baktetó. V pozadí Csóványos, najvyšší kopec Novohradských hôr. Je na okraji kaldery vyhasnutej sopky.