Perla Hontu

V apríli som sa na svojich potulkách rodným Hontom dostal ku geografickej hranici pestovania viniča v bývalom Honte, na sebechlebskú Starú Horu. Komplex vinohradníckych domčekov je v súčasnosti chráneným urbanistickým celkom. Vedel som o ňom už i v minulosti, ba v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia som tu raz bol. Vo svojom archíve mám fotografiu, ktorá spája toto pekné a zaujímavé miesto s Demandicami. Pred pár rokmi mi Štefan Michňa poskytol fotografiu zo Starej Hory. Je na nej skupina ľudí, medzi nimi aj jeho starí rodičia, ktorí sa tu spoločne odfotili. Na prvý zdokumentovaný výlet Demandičanov máme peknú spomienku. Starú Horu, podľa poznámky vpísanej na fotografiu ustaľovačom, pred jej expozíciou navštívili na Jozefa, teda 19. marca 1933. 

Na sebechlebskú Starú Horu sa verejnou dopravou nedostanete, a preto, ak nemáte inú možnosť, budete musieť zo Sebechlieb peši. Podľa mojich fotografií sa rozhodnite, či to stojí zato.

Tápioszele, kde sa na minulosť nezabúda

V čase, kedy skupinka milovníkov regionálnej histórie mala v Demandiciach svoj skromný stánok, som sa zoznámil s riaditeľkou Blaskovich Kúriamúzeum v Tápioszele, dr. Gcsáné Móro Csilla. Spolu s predsedom klubu, Terék Mihályom a jeho manželkou Juditou, navštívili Demandice ako miesto, kde začal rozkvitať zemiansky rod Blaskovichovcov. Kuriálne múzeum vďačí za svoju existenciu bratom Jurajovi a Jánovi Blskovichovcom, ktorí rodinné zbierky, svoju kúriu a jej zariadenie zanechali ako pamiatku na život jednej zo stredne situovaných šľachtických rodín. Rodina si po tri storočia starostlivo uschovávala dokumenty z ich hospodárskeho a rodinného života, a to vrátane tých, ktoré vznikli v Demandiciach. 

Vo svojej vedeckej práci dr. G. Móro Csilla spracovala archívne dokumenty a publikovala ich v reprezentatívnej monografii. Na poldruha stovke strán sa čitateľ môže zahľadieť na obraz života v Demandiciach v prvej polovici 18. storočia. Verím, že čitateľom môjho blogu postupne sprostredkujem poznatky vynikajúcej maďarskej odborníčky o histórii strednej šľachty v našej obci.

Budova kúrie Blaskovichovcov v Tápioszele, v popredí plastika Györgya a Jánosa Blaskovicha.

Činnosť múzea už vyše tridsať rokov podporuje aj kruh jeho priateľov, na čele s pánom Terékom a jeho manželkou Juditou. Jednou z foriem sú aj čajové večierky kruhu priateľov múzea, na ktoré si pozývajú hostí, od ktorých očakávajú informácie z okruhu ich záujmu o regionálnu históriu. Pred dvoma rokmi, kedy si pripomínali tridsiate výročie svojho pôsobenia, som im vo svojej zdravici tlmočil aj tieto slová : 

Nuž, a v uplynulých dňoch sme tento prísľub mohli naplniť. S manželmi Emíliou a Viliamom Šumichrastovcami, ktorí sú aj čestnými členmi kruhu priateľov, sme na pozvanie pani riaditeľky a pána predsedu navštívili Blašovičove múzeum v Tápioszele. Na čajovom večierku, konanom  v historických priestoroch múzea, som mal príležitosť vystúpiť s prednáškou, v ktorej som pozorných poslucháčov oboznámil so vzťahmi niektorých demandických zemepanských rodov k Tápioszele. Zameral som sa samozrejme na Blaškovičovcov, ale aj na väzby ich rodáka Jána Rákoczyho, k demandickej rodine Rákoczy. Ján Rákoczy bol počas revolúcie v roku 1848 tajomníkom Ľudovíta Košútha a o jeho osudoch som sa zmienil v nedávno publikovanom príspevku na tomto blogu. Zhodli sme sa na tom, že okolnosti života tejto osobnosti si zaslúžia našu ďalšiu pozornosť.

Moju chabú maďarčinu nahradil preklad Emílie Šumichrastovej

Vďační a pozorní poslucháči

Do diskusie sa zapojil aj Viliam Šumichrast

Ďakovačka pani riaditeľky a pána predsedu.

My ďakujeme za vrelé prijatie a skvelú pohostinnosť.

Foto z prednášky: Mihály Gocsa

Vari tri desiatky členov krúžku po prednáške, ktorú navštívil aj primátor mestečka Tápioszele,  Kovács Ferenc s manželkou, pri čaji a výborných zákuskoch upečených viacerými členkami, pokračovalo v priateľskej besede. Pani riaditeľka nás osobne sprevádzala počas prehliadky expozície múzea. 

    Demandičania, ktorých zaujíma história našej obce a život v nej, by si nemali nechať ujsť príležitosť, toto ojedinelé zariadenie navštíviť. V mojej fotoreportáži vám dávam možnosť nahliadnuť do expozície múzea rodiny, ktorej rozkvet začal v Demandiciach. 

Bratia György a János Blaskovichovci boli aj náruživí poľovníci. Jeden z nich zastrelil týchto troch medveďov dvomi výstrelmi, čo nie je poľovnícka latina. Vedľa visí notársky zápis o udalosti.

Sviatočný servis

Maliarske pomôcky zriaďovateľov múzea

Zo zbierky fajok

Bratia Blaskovichovci iniciovali archeologický prieskum skýtskeho pohrebiska na jednom z miestnych pahorkov. Medzi nálezmi bol aj zlatý jeleň, ktorého originál je tak vzácny, že ho ochraňujú v trezoroch národného múzea. Jeho galvanickú kópiu si návštevníci môžu prezrieť v jednej z vitrín.

Expozíciu sme si prehliadli v sprievode a s obšírnym výkladom pani riaditeľky

Dr. G. Móra Cilla

Miesto večného odpočinku zriaďovateľov múzea bratov Blaskovichovcov, Györgya a Jánosa

Slávnosť odhalenia pomníka

Nový pamätník vojakov Červenej armády v Santovke

V súčasnosti nie je bežným javom odhaľovať  pomníky obetiam vojny, ktorá skončila pred 72 rokmi. Už v roku 1945 bol v Šahách odhalený prvý pomník vojakom Červenej armády padlým na území Československa. Po nedávno vykonanej obnove, sa skvie na šahanskom námestí v plnej kráse ako dôstojná spomienka na kruté boje v Ipeľskej bráne v decembri 1944. Avšak vojaci, ale aj civilné obyvateľstvo, začiatkom roka 1945 ešte tri mesiace trpelo vo frontovom pásme, ktoré sa vytvorilo na brehoch Hrona a na skutočný mier si muselo ešte počkať. Počas bojov na Hrone od vtedajšieho Parkánu po Novú Baňu bolo zranených mnoho vojakov Červenej armády, ktorých ošetrovali v obciach na našom okolí vo vojenských lazaretoch. Tak tomu bolo aj v obci Santovka. V cirkevnej gangrii a Ňáriho kaštieli ošetrili stovky vojakov. Žiaľ takmer deväťdesiat sa nepodarilo zachrániť a prvé miesto večného odpočinku našli v Santovke a vtedajších Maďarovciach. Starostlivosťou obce a veľvyslanectva Ruskej federácie sa na nich nezabudlo a po piatich desaťročiach ich mená našli svoje miesto na dôstojnom pamätníku. Historický kruh sa uzavrel. Na našom okolí máme prvý, a aj najnovší pamätník obetiam vojny. Česť ich pamiatke. 

Snaha o vybudovanie  pamätníka vojakov Červenej armády pochovaných v obci začala 4. marca 2016, kedy našu obec navštívil 1. tajomník veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike Nikolaj Sergejevič Ryžov. Cieľom jeho návštevy bolo zistiť miesto posledného odpočinku hrdinu Sovietskeho zväzu Pavla Dmitrijeviča Gurieva. Pre neprítomnosť starostu obce v úrade, stretol sa  s ním kronikár obce Ivan Moravský. Pán N.S. Ryžov si  prezrel miesta kde boli vojaci Červenej armády pochovaní, položil kvety k pamätníku padlých a vykonal zápis do Pamätnej knihy obce. Vyjadril želanie, aby mená vojakov, ktorí v Santovke zomreli, boli zverejnené. Písomnú požiadavku adresoval starostovi obce dňa 29. apríla 2016. Jej  súčasťou bol zoznam vojakov Červenej armády,  ktorí boli v obci pochovaní.

     Začalo obdobie úvah, hľadanie návrhov, ako túto požiadavku splniť. Výstavba pamätníka bola prerokovaná 8. septembra 2016  na  zasadaní  obecného zastupiteľstva. To vyslovilo súhlasné stanovisko a starostu obce poverilo realizáciou tejto požiadavky. Koncom augusta 2016 bola Ivanom Moravským prvému tajomníkovi veľvyslanectva Ruskej federácie tlmočená požiadavka na doplnenie zoznamu aj vojakov Červenej armády, ktorí boli pochovaní v Maďarovciach. Ten 12. septembra 2016 potvrdil, že takýto zoznam zabezpečí. Stalo sa tak 20. septembra 2016. Dňa 25. Novembra 2016 starosta obce Ľubomír Lőrincz a kronikár Ivan Moravský navštívili prvého tajomníka veľvyslanectva RF pána Ryžova v jeho kancelárii. Tu dohodli podrobnosti financovania, zhotovenia a odhalenia pamätníka vojakov Červenej armády, ktorí zomreli na území Santovky.

Úryvok z knihy „Santovčania vo svetových vojnách“

V parku Nyáriho kaštieľa, medzi cestičkou k nemu a severnou stranou  Kaplnky Panny Márie, bol od decembra 1944 do februára 1946 poľný cintorín vojakov Červenej armády, ktorí zomreli vo vojenskej nemocnici umiestnenej v tomto kaštieli v Maďarovciach.

Santovčania vo svetových vojnách

„Postoj pútnik, zvestuj tým, ktorí nás vyslali,

že my ležíme v cudzej zemi, ako zákony kázali nám.“

Pri príležitosti odhalenia pomníka vojakom Červenej armády, ktorí zomreli v dvoch poľných nemocniciach na území obce Santovka, bola predstavená publikácia autorov Milana Ukropa a Ivana Moravského „Santovčania vo svetových vojnách“. Vo vytvorenej knižke sa autorská dvojica venuje opisu vojnových udalostí v oblasti povodia potoka Búr, ktoré sa stalo miestom ťažkých a zdĺhavých bojov od decembra 1944 do konca marca 1945. Značná pozornosť je venovaná aj účasti miestnych rodákov vo vojnových udalostiach prvej i druhej svetovej vojny. Publikáciu uviedli do života Július Lőrincz, starosta Santovky, a prvý tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike Nikolaj Sergejevič Ryžov.

Obyvateľom Santovky, jej rodákom a ľuďom z blízkeho i vzdialeného okolia, vkladáme do rúk publikáciu, ktorou si chceme uctiť pamiatku mužov, ktorí vo vojnových časoch minulého storočia plnili zákonnú povinnosť slúžiť v ozbrojených silách. Z hrdosti na dedičné korene, ktoré nás autorov spájajú so Santovkou, venovali sme svoj čas a schopnosti na to, aby sa roky života, ktoré mladí muži strávili v službe vlasti, nestratili v zabudnutí. A zvlášť preto, že dvadsaťosem z nich sa z vojny do rodnej dediny nevrátilo, padnúc na poli cti a slávy, ako sa s pátosom hovorí. Ich rodičia, manželky a deti to však prežívali vo veľkom žiali. Aj tí čo prežili, sa neraz stretli s nezáujmom, či aj so znevažovaním, ako to bolo najmä u príslušníkov zahraničného odboja bojujúcich na tej „nesprávnej svetovej strane“, či v štáte, do ktorého sa nepýtali.

     Nebadane a potichu odišli naši starí otcovia na večný odpočinok a spomedzi našich rodičov, ak ešte žijú, je málo takých, ktorí v uplynulom storočí zažili krušné roky dvoch vojen a dvoch vojenských ťažení. Sme preto vďační za každú spomienku, zážitok, či uschovanú fotografiu, ktorú nám poskytli. 

    Vojnové udalosti a zážitky Santovčanov sme začlenili do diania v najbližšom okolí. Hlavná pozornosť je venovaná obdobiu konca 2. svetovej vojny, kedy sa náš kraj ocitol na mapách plánovačov strategických operácií, smerujúcich k ukončeniu najväčšieho svetového konfliktu v dejinách ľudstva. Odpor nemeckých a maďarských vojenských síl zastavil v decembri 1944 postup  Červenej armády, len pár kilometrov na západ od nás, na línii rieky  Hron. Obec a okolie sa na tri mesiace stali súčasťou frontového pásma. Počas nich do Santovky dopravovali z frontu desiatky zranených vojakov v nádeji, že im vojenskí lekári zachránia život. V dvoch poľných nemocniciach sa to neraz aj podarilo. Žiaľ, vyše osemdesiat z nich tu naposledy vydýchlo a Santovka sa stala miestom, ktoré majú zapísané v úmrtných listoch. Je priam symbolické, že v ôsmom desaťročí, plynúcom od ich smrti, sa dozvedáme ich mená.

      Česť pamiatke všetkým obetiam vojen!

Milan Ukrop a Ivan Moravský

Príhovor

Obec Santovka od roku 2009 vydáva v poradí už  piatu publikáciu. Kniha, ktorú predkladáme verejnosti, vznikla ako súčasť projektu na vybudovanie pamätníka desiatkam vojakov Červenej armády, ktorí zomreli v dvoch poľných nemocniciach zriadených v Santovke počas frontových udalostí. Uvedený projekt bol uskutočnený vďaka finančnej a informačnej podpore Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike, ktoré oceňuje úsilie vydavateľa a autorov vynaložené na dokumentáciu osudov  vojakov Červenej armády. Predkladaná publikácia je venovaná hlavne vojnovým udalostiam rokov 1941 až 1945, ktoré vo svojich osudoch prežívali obyvatelia našej obce. Autori si nekládli za cieľ opísať všetko,  čo sa v tých časoch udialo. Neopísali podrobne  ani osudy všetkých vojnou dotknutých ľudí. Dnes, po rokoch, sa to už ani nedá. Nikto z priamych účastníkov bojov 2. svetovej vojny nežije a  ich príbuzní si toho  o ich osudoch  veľa nepamätajú. Bolo veľkou chybou, že priebeh vojnových udalostí, v dobe keď ešte ich účastníci žili, nikto nezaznamenal. Snaha autorov nie je ukončená. Sú pripravení na spracovanie ďalších informácií od pamätníkov, ktorí prejavia ochotu podeliť sa s verejnosťou o svoje spomienky.

     Chcem vysloviť úprimné poďakovanie autorom, JUDr. Milanovi Ukropovi, CSc., za zostavenie diela a za odborný popis účasti našich obyvateľov v 1. svetovej vojne a o priebehu oslobodzovacích bojov medzi Ipľom a Hronom na prelome rokov  1944 a 1945. Rovnako ďakujem aj Ing. Ivanovi Moravskému, za zdokumentovanie a spracovanie hlavných vojnových udalostí v obci a vojnových osudov vojakov z nej pochádzajúcich. To sa vzťahuje aj na vynaložené úsilie o vybudovanie pamätníka padlých a  pochovaných vojakov Červenej armády.  Na tomto mieste  tlmočím aj poďakovanie autorov za cenné informácie  získané od pamätníkov vojnovej doby. K nim patria Kristína Berkešová, Margita Moravská, Dezider Mikulajs, Michal Kmeťko, František Vöröš, Mária Štefankovičová, Ružena Moravská, Alžbeta Foltánová, Margita Berkešová, Juliana Tóthová, Mária Jalakšová, Anna Uzsáková, Mária Baumgartnerová, rodená Jankovičová, Pavol Berkeš z Levíc, Ján Bisztriczki z Demandíc a príbuzní účastníkov vojny. Cenná bola pomoc tajomníka veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike Nikolaja Sergejeviča Ryžova a Gabriela Juhásza z klubu vojenskej histórie Pohronský Ruskov. Za poskytnuté archívne dokumenty kronikár obce vyslovuje poďakovanie pracovníkovi Štátneho archívu Levice Ladislavovi Vinczemu, pracovníčkam Vojenského historického ústavu Bratislava a Vojenského archívu Trnava. V  neposlednom rade oceňujem a ďakujem Magdaléne Vaškovitsovej z Levíc, Ladislavovi Laukovi, Kataríne Sumerákovej   a Ing. Ľubošovi Ukropovi za technickú pomoc pri spracovaní autorských textov, ako aj rodinným príslušníkom dotknutých vojakov za poskytnuté údaje a fotografie vrátane  súhlasu s ich uverejnením.

Ľubomír Lőrincz, starosta

Publikáciu "Santovčania vo svetových vojnách" môžete kúpiť na obecnom úrade v Santovke. 
Cena 9 EUR.

Na úpätí Karpát

Polovicu svojho života som prežil v Devínskej Novej Vsi. Pred rokom 1968 sa sem dalo dostať len na osobitné povolenie, lebo dedina ležala primknutá k hranici so západným svetom. Železná opona bola na dohľad z vlakov idúcich na Brno, alebo z Devínskeho brala. Odtiaľ som ako študent prvý raz videl v diaľke Sandberg a bralo pri Slovinci. Od konca 80. rokov tu mám trvalé bydlisko. Naša Devínska, ako jej skrátene hovoríme, sa z dediny stala takmer dvadsaťtisícovou časťou hlavného mesta. 

     Z jednej strany leží v Záhorskej nížine a druhá, južná časť, sa ťahá do prvého kopca mohutného karpatského oblúka. Je ním Devínska Kobyla, v ktorej chránenom území si prídem na svoje ako fotograf, tak aj ako amatérsky nadšenec geológie. Už po niekoľkých minútach chôdze môžem  počas prechádzky sledovať zmeny farieb pieskovca na Sandbergu, bohatého na paleontologické nálezy. Praveké vápenaté mušle hrebenatiek a aj skameneliny flóry spred dvanástich miliónov rokov sa ponúkajú na prehliadku nielen na informačných paneloch. Sandberg je vlastne morský útes, ležiaci na pobreží mora v období, keď sa morské pobrežie  nachádzalo aj v priestoroch dnešného demandického chotára. Kým Štiavnický stratovulkán zasypal svojim popolom a inými troskami naše okolie, na Sandbergu more vytvorilo mohutnou abráziou útes, sťaby učebnicu geológie. 

    Príjemné chvíle na Sandbergu spestrujú aj pohľady na kŕdlik včelárikov. Tento najfarebnejší vták Európy tu hniezdi a dáva o sebe vedieť. Keby tak dobre a rýchlo nelietal, možno by som ho aj odfotil v plnej kráse. Zo Sandbergu vidíte na hrad Devín, Moravské pole medzi Moravou a Dunajom a obzor uzatvára silueta Pálavských  kopcov, ako súbežný karpatský výbežok. Ako na dlani je  rakúsky Versailles, teda Schloss Hof, letné sídlo rakúskych cisárov, vlastnené od roku 1755 Máriou Teréziou. K jednému z najväčších barokových komplexov v Európe sa dostaneme z Devínskej aj peši, alebo na bicykli, cez nový cyklomost, ktorý sám o sebe je neraz cieľom odpoludňajšej vychádzky, a to nielen nás, občas znudených dôchodcov, ale aj zamilovaných párov, ozdobujúcich most zámkami, ktoré uzamykajú na znak svojho vzťahu. Aby sa to nezmenilo, kľúčiky končia v Morave pod mostom.