Kontakty

Demandičania vo svetových vojnách

Informácie pre návštevníkov

Podujatia

Demandická galéria „Pod Bujdoškou“

Vás pozýva na
prednášku a výstavu

Dr. Milan Ukrop, CSc.

Demandice
vo frontovom pásme v decembri 1944 - marci 1945

14. februára 2015
o 14. hodine

***

V stálych priestoroch galérie

Pripravujeme

Prvý televízor

Na deň keď som videl prvý raz televízny prijímač a sledoval prvý televízny program si veľmi dobre pamätám. Bolo to 9. marca 1959. V Prahe prebiehalo majstrovstvo sveta v hokeji a po prvý raz sme ho mohli sledovať aj v televízii. V  Demandiciach do tej doby nikto televízny program nesledoval, lebo nebolo na čom. Elektrická energia už do obce prúdila, ale televíznych aparátov nebolo. Prvý televízor značky Mánes kúpil miestny národný výbor a zázrak novodobej techniky sa ocitol aj v našej dedine. Deň predtým som sa na MDŽ vrátil z levickej nemocnice kde som sa zotavoval zo zranenia oka ku ktorému som prišiel pri streľbe z kľúča. Ďalší večer som mohol ísť s otcom pozerať hokej. Nebyť toho, určite by som si tento deň nepamätal. 

Prvý čs. televízor Tesla 4001A z roku 1953 (Foto: Wolfgang Sauber / Wikimedia Commons)

      Aj keď bol televízor obecný, nebol určený na všeobecný prospech občianstva. Bol umiestnený v kancelárii MNV. Tu bol aj jeden z mála telefónov, ktoré vtedy mali len na pošte, v družstve, na štátnom majetku a na fare. V kancelárii bol aj rádiový prijímač. Miestnosť predsedu MNV a tajomníka bola telekomunikačným centrom Demandíc. Na schodišti do kancelárie roky visela tabuľa „Tu hláste požiar!“.
      Tajomník MNV bol Pavol Lukáč, s ktorého dievčencami sme boli generačne príbuzní, a preto sme sa dostali do okruhu občanov, ktorí sa mohli vo večerných hodinách zúčastňovať sledovania televízneho programu. Hovorím v jednotnom čísle, lebo iné programy neexistovali. Na prvom kanály sa sledovala stanica Bratislava. Zanedlho začala vysielať na druhom kanály aj Budapešť. To bolo na poldruha desaťročia všetko. Spočiatku nás fascinoval aj monoskop. Neraz to bol najlepší televízny obraz.

Asi najstaršia fotografia Demandičana pri televízore. Vľavo  vojak sediaci na stole je Ing. Štefan Oberfranc.

      Najväčším problémom bolo zachytenie televízneho signálu. Antény sa k televízorom kupovali samostatne. Rodiny, ktoré sa podujali medzi prvými na kúpu televízora sa finančne tak oslabili, že na anténu, vyrobenú v niektorom národnom podniku, už nebolo peňazí a preto sa improvizovalo. Z doby keď sa zavádzala elektrika sa na povale našli nejaké trubky do ktorých sa ukladali elektrické vodiče. Tieto trubky mali tú výhodu, že na smolou napustenej papierovej hmote bol ešte hliníkový obal a ten mal zaručiť dobrú vodivosť signálu. Trvácnosť náhrašky nebola veľká. Na televízne antény s obľubou sadali hrdličky, ktoré svojou váhou prispeli k prelomeniu trubky a bolo po programe.

Jediná fotografia na ktorej vidieť vľavo hore kúsok nášho prvého televízora Ametyst.

      Na MNV bola od začiatku riadna kovová anténa. Kým sa sledoval program len jednej stanice, neboli so smerovaním antény problémy. Zdvojnásobením staníc sa z toho problém stal. Anténa bola na Bratislavu nasmerovaná v smere Klinkovho majera na Ilave. Budapešť sa ale nachádzala za kostolnou vežou. Problém vyriešili miestni zlepšovatelia. Na anténu, ktorej spodná nosná trubka vyúsťovala do chodby pred kanceláriou privarili priečnu trubku a celé nám to pripomínalo periskop na nemeckých U - Bóthoch.

Propagačná dobová fotografia. Pripájanie televízneho prijímača Mánes vyrábaného v Tesle Orava.

      Keď sa obecenstvo dohodlo na zmene programu, začala sa diaľkovo riadená technická operácia. Dostatočne vysoký a mocný chlap sa postavil pod anténu a začal ňou pomaly otáčať doľava, ak sa nastavovala Budapešť. Po strate bratislavského signálu nastala chvíľa napätia, či sa objaví Budapešť. Nie vždy sa to podarilo, lebo z Budapešti sa vysielalo najskôr len dva dni v týždni a neskoršie sa nevysielalo v pondelok a v piatok. Ak sa signál objavil, všetci kričali na kormidelníka pod anténou , aby už prestal, alebo sa o kúsok vrátil. Po niekoľkých pokusoch zlepšenie nebolo valné. Keď bol u nás v roku 1964 na návšteve otcov brat Ján Ukrop, ktorého sme volali strýčko z Ameriky, vidiac naše neustále snahy o vylepšovanie príjmu konštatoval, že tu máme slabú elektriku a že aj u nich v Amerike nebol pekný obraz dokiaľ nebolo silnejšej elektriky.
      Myslel tým nedostatočné napätie v sieti, lebo za krátko sa v obchodoch dali kúpiť zosilňovače napätia, či ako sa to volalo. Kvalitu obrazu sme sa snažili pozdvihnúť aj nalepovaním farebného celofánu pred obrazovku. Vyvolávalo to aj ilúziu farby ale len jednej.
      V sledovanosti bolo na prvom mieste krasokorčuľovanie. To bol prvý šport, ktorého snímanie televízie zvládli. Kamery boli pod strechou, športovci  pekne osvietení na bielom pozadí ľadovej plochy a rozhodcovia vždy prišli ukázať známky na to isté miesto. Sem tam sme videli aj prenos z divadla, v čom mala obľubu maďarská televízia. Na to stačili  dve kamery.

 Jedna na Budapešť, druhá na Bratislavu. (Foto: L.Tomis)

      Tak ako sme v našom kine pri roztrhnutí filmu trpezlivo čakali, kým ho kinooperatér Janko báči Keliar spojí, aj televízia mala svoje poruchy. Počas večera sa na obrazovke niekoľko ráz objavila tabuľka „Omluvte poruchu ve vysílání“ alebo „Porucha nie je vo vašom prijímači“. Zavedenie druhej tabuľky si vyžiadala asi prax, lebo televízory sa veru často kazili. Ak zmizol obraz a neobjavila sa tabuľka, bolo zle. Najskôr sme dlaňou plesli televízoru po pravom boku a ak to nepomohlo tak aj po vrchu. Spravidla to nezabralo a demandický opravár pán Koval mal kšeft. Bolo našou povinnosťou mu pokazený aparát na káričke odviesť do jeho dielne v rodinnom dome oproti škole, predtým Bergerovmu kaštieľu.
      Väčšina mládencov sledovala na rozhraní päťdesiatych a šesťdesiatych rokov televízne programy už na vojenčine. V politicko - výchovných izbách bol umiestnený na stojane v drevenej skrinke televízor a poverený vojak ho pred 19. hodinou z nej vybral a pripojil k sieti a anténe. Všetci vojaci jednotky, pre ktorú táto izba slúžila museli povinne sledovať program večerných televíznych novín.

V publicistickom  filme sa na obrazovke v roku 1962 ocitla prvá tvár z Demandíc. V zábere je pani Cserbová pracujúca v plničke santovskej minerálky.

     V polovici šesťdesiatych rokov už v 144 demandických domácnostiach blikalo modrasté svetlo televízorov. Tí, ktorí si ešte televízor nekúpili, chodili sledovať program k susedom alebo k rodine. Sprvu sa zdalo, že televízia ľudí viac zblíži. Opak bol pravdou. Nastala doba papučovej kultúry, keď už kultúru nebolo treba robiť a ani nikam za ňou chodiť, lebo sme si mysleli, že ju televízia priniesla do našich obývačiek a spální. Divadlá sa nacvičovali čoraz redšie a demandická ochotnícka tradícia zanikla spolu so záujmovými tanečnými a speváckymi súbormi. Do kina sa už obťažoval málokto a to sa týkalo aj zábav.
      Tlaku televízie odolala len miestna krčma.

---

The First TV Set

I still remember the day when I first saw a TV set and watched the very first TV programme. It was on 9 March 1959. The world ice-hockey championship was being held in Prague and that was the first time we could watch ice-hockey on television. Nobody had watched anything on TV in Demandice until then. Even though electricity had been commonly available, there had been no TV sets to use for that end. The very first ’Manes‘ TV set was bought by the National Committee and the miracle of modern technology had found its way also into our village. The day before, it was MDZ (the international women’s day) and I had just returned from the Levice Hospital where I had been recovering from an eye injury (suffered by an attempt to convert a metal key into a functional firearm:). The evening after, I was given this great opportunity to go and watch an ice-hockey match on TV with my dad. If it wasn’t for this, I surely wouldn’t remember this day.

O galérii