sobota 25. januára 2014

„Hodnoty predkov zachovajme!“

Vážení Demandičania a priatelia Demandíc!
Náš život sa v ostatnom polstoročí podstatne zmenil. Čo iné generácie prežívali pri pozvoľnom vývoji spoločnosti a techniky po stáročia, my sme prežili za tri až štyri dekády svojich životov. Keď som začal v roku 1955 chodiť do školy, ešte sme domáce úlohy písali pri svetle petrolejových lámp a ženy prali šatstvo v potoku Búr. Ručná práca a drina na každom kroku spájala ľudí. Pri nárazových prácach či na poli alebo stavbe domov sa nachádzali neraz desiatky Demandičanov všetkých generácií. Spoločne vytvorili náš domov - dnešné Demandice.

Sprievod pútnikov na Hýbeci v 19. storočí.
     Je škoda, ak o ne prichádzame tým, že sa kde čo vyhodí ako stará nepotrebná vec, fotka na ktorej už nepoznáme prastarých rodičov, alebo zbúrame stavbu vytvorenú rukami našich predkov. V snahe zachrániť kultúrne pamiatky sa v našom okolí zriaďujú rôzne dedinské múzeá, sedliacke domy, či aspoň historické izby. Naša obec by v tomto nemala byť bokom. Demandice sú obec so skvelou históriou vytváranou na území osídlenom od praveku, obývaná v stredoveku i v novšej dobe významnými šľachtickými rodmi a dejateľmi pôsobiacimi nielen v rámci Hontianskej stolice, ale aj na celoštátnej úrovni. Nezabudnime  ani na zaniknuté obce v našom chotári Hýbec a Jaminy.
     Sme hrdí na naše sakrálne pamiatky a dlhovekú cirkevnú históriu doloženú od roku 1317, ako aj pestrú národnostnú skladbu obce.


Rannobarokový kaštieľ Agátsovcov zo začiatku 18. storočia.

     Tristo rokov stojí v Demandiciach ranobarokový kaštieľ. Nedopusťme, aby sme boli poslednou generáciou, ktorá ho prežije. Rokom 2014 začína nové programovacie obdobie umožňujúce získanie finančných prostriedkov z európskych fondov na obnovu kultúrneho dedičstva. Usilujme sa o ich získanie. Nepremárnime možno poslednú šancu prejaviť úctu ku kulúrnemu dedičstvu po našich predkoch. Zachovajme ho  pre potomkov.

     Úprimne sa obraciam na všetkých dobrých rodákov, obyvateľov Demandíc a ich priateľov s výzvou spojiť svoje sily a možnosti s cieľom vybudovať obecné múzeum v Demandiciach. 


JUDr. Milan Ukrop, CSc.   
Iniciátor výzvy   



Demandická galéria
Návrh libreta
(Vypracoval: Milan Ukrop)


Vstupný priestor:
  1. Informácie o histórii budovy, jej stavebnej charakteristike.
  2. Plán expozícií.
  3. O vzniku galérie a jej zameraní.
Prvá  expozícia
NAJSTARŠIE DEJINY
  1. Najstaršie osídlenie.
  2. Prvé doklady o existencii obcí Demandice, Hýbec a Jaminy (Godrok).
  3. Demandice v stredoveku.
  4. Významní rodáci a dejatelia z Demandíc ( Ibor z Demandíc a jeho synovia Štefan a Herbord, Ladislav  Demandický, Mikuláš Brighant, Juraj Johanides, Karol Baross, Juraj Palkovič, Samuel Blaskovich, Ján Paczolay a iní).
  5. Zemepnské rody.
  6. Cirkevné dejiny.
  7. Demandice na historických mapách, kópie historických dokumentov z najstarších dejín obce, letecké a satelitné fotografie obce.
  8. Vojnová história v obci a v blízkom okolí.
  9. Kultúrne pamiatky podľa dostupnosti. 

Druhá expozícia
DEMANDICE V 20. STOROČÍ
  1. Štátne zriadenie, štátna správa, obyvateľstvo.
  2. Historické udalosti.
  3. Historické dokumenty tohto obdobia.
  4. Fotogaléria.


Tretia expozícia
ŽIVÁ A NEŽIVÁ PRÍRODA
  1. Geologický vývoj na území Demandíc a blízkom okolí.
  2. Vzorky nerastov.
  3. Klimatické charakteristiky.
  4. Rastlinstvo- vzorky drevín, bylín, preparované  zvieratá, hmyz.
  5. Fotografická a filmová dokumentácia živej prírody v Demandiciach.

Štvrtá expozícia
OBECNÁ ŠKOLA

  1. Zariadenie školskej triedy z polovice 20. storočia.
  2. Učebné pomôcky používané v Demandiciach (knihy, zošity, školské práce).
  3. Fotografie  školského života.
  4. Galéria učiteľov.

Piata expozícia
SPOLKOVÝ ŽIVOT

  1. Včelársky spolok
  2. Hasičský zbor.
  3. Futbalová história.
  4. Divadelní ochotníci a hudobná tradícia.
  5. Vinohradnícka tradícia.
  6. Poľovníctvo.
 Šiesta expozícia
TEXTILNÁ VÝROBA A OBLIEKANIE

  1. Inštalované tkáčske krosná vo funkčnom stave  so vzorom na tkanie kobercov, návštevníci si môžu skúsiť tkanie.
  2. Nástroje používané pri spracovaní ľanu a konope (trlice, česadlá, kolovraty a pod. )
  3. Zbierka textilu, oblečenia, obuvi , strojov  na šitie,  pomôcok na vyšívanie a  iných výrobkov.

Siedma expozícia
V DEMANDICKEJ KUCHYNI

     Funkčne zariadená kuchyňa s dobovým kuchynskými nástrojmi z 20. storočia, vhodná na demonštrácie varenia a pečenia podľa historických receptov.

Ôsma expozícia
Exteriér

  1. Využiť historicky doloženú existenciu parku okolo Simonyiho kaštieľa, ktorý sa nachádzal v zozname uhorských okrasných záhrad, na vykonanie parkových úprav okolia kaštieľa ako jednotného komplexu s okolím kultúrneho domu, hasičskej zbrojnice, kostola a námestia.
  2. Vyhotoviť a na príslušných miestach inštalovať tabule významných historických osobnosí spätých s Demandicami (Ibor z Demandíc a Štefan z Demandíc, Ladislav Demandický, Samuel Blaskovich a Judita Grasalkovich, Juraj Johanides, Imrich Palkovič,maršal M.I.Kutuzov, Ján Paczolay,Jaroslav Filip)
  3. Vyhotoviť a na vhodnom mieste umiestniť miniatúry dnes už neexistujúcich kúrii (Winkler, Sánta, Berger, Jancsó) a iných budov.
 Deviata expozícia
HOSPODÁRSKE  NÁRADIE  A  STROJE

     Zbierka hospodárskych zariadení, nástrojov a strojov. Pre jej inštaláciu získať vhodnú hospodársku budovu.


Objektové umiestnenie 

V súčasnosti nevyužívaná budova kaštieľa Agátsovcov zo začiatku 18. storočia je ideálnym  objektom na umiestnenie historickej expozície o obci. Ide o najstaršiu občiansku budovu v obci a umiestnením zbierok by našla po rekonštrukcii svoje nové uplatnenie. Zároveň by slúžila aj na rozvoj osvety aktívnou propagáciou dejín obce. Klubová činnosť v jej priestoroch oživí záujmové združenia, ktoré by prevzali patronát nad zbierkami z oblasti ich pôsobenia.

Inštitucionálna forma

  1. Obec Demandice ako zriaďovateľ poskytne pre svoje účelové zariadenie budovu kaštieľa, ktorú bude ako vlastník naďalej udržiavať  v prevádzkovom stave s podporou kruhu priateľov múzea, ktorý sa môže vytvoriť ako forma občianskej angažovanosti.
  2. Za obsahovú náplň expozícií, ich inštaláciu a estetickú úroveň bude zodpovedať kurátor vymenovaný obcou.

sobota 18. januára 2014

Z histórie Demandíc

Demandice sa rozprestierajú pozdĺž potoka Búr v Ipeľskej pahorkatine, juhovýchodne od Levíc, na hlavnej komunikačnej trase Nové Zámky – Lučenec. Sú súčasťou okresu Levice. V  roku 2011 mala obec 1021 obyvateľov. Pôsobí tu všeobecný lekár a zubný lekár, zriadená je lekáreň, pošta, dom služieb, obchodná sieť, škôlka a základná škola; ubytovacie možnosti poskytujú tri penzióny. Spojenie s okolím zabezpečuje autobusová doprava aj cez priame spoje do Nitry, Bratislavy, Košíc a Budapešti.


Pohľad na Demandice v roku 1965.

Prečo sme Demandice

Dnešné Demandice sa rozprestierajú na mieste troch bývalých stredovekých dedín z ktorých už dve zanikli a nám po nich zostali chotáre. Proti prúdu potoka Búr sa nachádzala dedina Jaminy (Godrog) o čom existujú aj listinné dôkazy. Bola tam kde sa križuje dolina spod santovských viníc s údolím potoka. Na pieskovcovom ostrohu tu do 80. rokov stáli posledné domce Košútovho majera. Jej chotár siahal po pravom brehu Búru až po Mlynský vršok   poniže kúpeľov v Maďarovciach (Santovka). 

 Posledné domy na Jaminách v 80. rokoch minulého storočia.

      Chotár Demandíc bolo  rozšírený aj na východ keď včlenením chotára stredovekej obce Hýbec (Hebuch) nachádzajúcej sa  v úbočí  Stračianskeho potoka. Bolo to v mieste na východ od kostolíka sv. Heleny. Na takéto situovanie obce poukazujú mnohé skúsenosti sedliakov, ktorí neraz pluhmi vyorávali z pôdy opracované kamene. V obci sa traduje, že táto osada  bola spustošená za mongolského vpádu v rokoch 1241/1242.
      Treťou obcou boli a sú Demandice. Názov obce je odvodený od mena Damian. Starogrécky  znelo damianos čiže pokoriteľ-krotiteľ. V  najstaršej dobe sa vyskytuje v podobe Demien, Demyen, Demyand. V osemnástom storočí sa objavuje tvar Demenditz, Domendice. Od roku 1920 sa obec nazývala Demändice a v roku 1927 už Demandice. Podľa mien svätých bratov sa nazývali usadlosti od začiatkov uhorskej štátnosti. V tomto období boli založené asi aj Demandice, ktoré dostali meno po Damiánovi.

Z histórie Demandíc

Obec leží na území ktorého kontinuita osídlenia od neolitickej doby nebola prerušená. Prvé stopy osídlenia podľa nálezov v miestnej časti Gunárova dolina sa vzťahujú už k paleolitu. V časti Haršaš, severovýchodne od obce, boli získané nálezy datované do neskorej doby kamennej z fázy kanelovanou keramiky. V hone Čepek bol objavený najvýchodnejší rondel  lengyelskej kultúry datovanej do 4. tisícročia pred našim letopočtom nasvedčujúci existenciu lengyelského sídliska v jeho blízkosti. Za zmienku stoja aj exponáty vystavené v roku 1896 na miléniovej výstave v Budapešti. Železný vidlicový hrot šípu, železná sekerka a záušnice z Demandíc pochádzajú z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia.
      V písomných prameňoch sa Demandice po prvý krát uvádzajú  v podobe Damian v roku 1291 ako rodové meno šľachticov Herborda a Štefana, synov Ibora. Na území obce  sa v minulosti nachádzali aj dediny Jaminy (Godrok) a  Hýbec (Hébecz), ktoré  zanikli. Najstaršia písomná zmienka sa týka Hýbecu uvádzaného v podobe Hebuch v listine kráľa Ladislava IV. Kumánskeho z roku 1276.

Erb rodu Blaskovich

      Demandice patria historicky do Hontianskeho komitátu ktorého centrom bol len dvadsať kilometrov východne ležiaci hrad Hont. V Demandiciach sídlili početné šľachtické rody až do dvadsiatych rokov minulého storočia. Niekoľko predstaviteľov týchto rodov pôsobilo v krajinskom sneme , v službách koruny a v rôznych župných funkciách.     Počas tureckej okupácie v 16. storočí sa obec ocitla v pásme neustálych bojov v pohraničí na okolí banských miest a zrejme po pustošivom nájazde Tatárov v roku 1599 podľa tureckých záznamov na niekoľko desaťročí zanikla. Stavovské povstania v 17. storočí tiež nič dobré pre obec nepriniesli. Začiatkom 18. storočia sa v obci opäť usadilo niekoľko zemianskych rodov, ktoré vlastnili osem kúrií, žilo tu aj 14 poddanských a 15 želiarskych rodín. Z najznámejších šľachtických rodov dominovali Blaskovichovci, Grasalkovichovci, Simoniovci, Majthényiovci, Gosztonyiovci, Paczolayovci, Beňovskovci a Palugyaiovci.

Klasitistiká kúria Benyovszkých z konca 18. storočia.
Stav v roku 1905. Do roku 1923 vo vlastníctve Jozefa Winklera.

       V diele Popis Maďarska vydaného štatistikom Andrásom Vályim v roku 1796 sa Demandice  charakterizujú ako Demanova, slovenská dedina v Hontianskej stolici, obyvatelia katolíci, dobrý chotár s dostatkom dreva na kúrenie i stavebné účely. Vinohrady v pomere k okolnostiam prvotriedne. V roku 1828 žilo v 124 domoch 718 obyvateľov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a vinárstvom. Fényes Elek vo svojom Maďarskom geografickom slovníku v roku 1851 uvádza obec ako Demendicze, slovenská hontianska obec so 720 katolíkmi a 20 evanjelikmi. V roku 1910 sa už Demandice spomínajú ako väčšinou maďarská obec so 724 obyvateľmi.

Osobnosti
 
     Prvým známym obyvateľom obce je Ibor (Ibur) z Demandíc. Jeho syn Štefan bol významným vojenským veliteľom Matúša Čáka. Štefanov syn Peter I sa v roku 1351 spomína ako advokát. Najznámejším rodákom z Demandíc je syn Petra I Ladislav  Demandický (Deméndi László) ostrihomský kanonik a kaločský prepošt, ktorý pôsobil ako dvorný chirurg u kráľa Žigmunda Luxemburského a pred tým aj Ľudovíta Veľkého. Riadil výchovu a vzdelávnie prvej uhorskej kráľovny Márie, dcéry Ľudovíta Veľkého. Bol  aj vykonávateľom poslednej vôle jej matky kráľovny   Alžbety Kotromaničovej. Pôsobil  ako biskup v Nitre a župan Nitrianskej stolice. Bol biskupom aj vo Veszpréme a vo Varadíne. Zomrel asi v marci 1382; podľa niektorých prameňov až v roku 1419. V roku 1447 Mikuláš Brigant z Demandíc   zastupoval hontiansku šľachtu na krajinskom sneme v Budíne.
      V krypte pod kostolom sv. Michala Archanjela je pochovaný miestny kňaz a člen bernolákovského hnutia Juraj Johannides (1771-1831). Medzi významných rodákov patrí aj univerzitný profesor a cirkevný historik Imrich Palkovič (1704-1759). Ako profesor kanonického práva pôsobil na viacerých univerzitách v Uhorsku. V Demandiciach sa narodil a tu aj zomrel Ján Paczolay, právnik Ostrihomskej kapituly, miestny statkár, dlhoročný poslanec krajinského snemu a demandický richtár. 28. februára 1865 sa v obci narodil Karol Baross, významný uhorský vinohradnícky odborník, publicista a poslanec.
      V Demandiciach mali svoje sídla alebo tu žili aj  hontiansky podžupani  Peter Teséri  (1467-1471), syn Ladislava Demandického, Jozef Blaskovich (1705-1765, 1742 druhý podžupan, 1759 prvý podžupan a barón Ladislav Majthényi ( 1798-1881, roku 1842 tekovský podžupan). V krypte kostola sv. Michala je pochovaná rodina hontianskeho podžupana Wolfganga  Gosztonyi.

Najstaršou svetskou stavbou je v Demandiciach ranobarokový kaštieľ postavený okolo roku  roku 1700 rodinou Akátsovcov, rodný dom Karola Barossa.

Zostavil:  Milan Ukrop s využitím podkladov PHDr. Henriety Lászlóovej „Demandice“, Vydavateľstvo CROCUS, Nové Zámky, 2002

Podrobnosti o demanických kostoloch:
 (kliknite na nasledujúce odkazy)

Kostol sv. Heleny v Demandiciach-Hýbeci

 
 
 
Kostol sv. Michala v Demandiciach




nedeľa 5. januára 2014

Veľké prádlo

Keď sme v druhej polovici päťdesiatych rokov vyspevovali zo školských spevníkov „Keď som na potôčku plátno polievala ...“ , neboli sme od reality ďaleko. Po stáročia používaná technológia prania sa v Demandiciach používala temer bezo zmeny. Iba drevené nádoby boli čiastočne nahradené plechovými vedrami, vajdlingmi a vaničkami. Pláchalo sa ešte v potoku.

Pranie v 40. rokoch minulého storočia. Dievčatko s knižkou je Evka Hósová.

     Drevené korytá zostrojené z hobľovaných dosiek, pre ktoré je v češtine zavedené pomenovanie necky, už dosluhovali a my sme ich, podnietení predstavami o námornej plavbe, experimentálne využívali na pokusné plavby potokom Búr. Ponor koryta pod váhou našich tiel a presakujúcej vody bol väčší ako hĺbka potoka, a preto z nás člnkári nikdy neboli. Rozsušené drevené korýtka boli v päťdesiatych rokoch vystriedané plechovými vaničkami a plechovými valchami na drhnutie prádla. Do zavedenia elektriky to bolo všetko.


Armádna výpomoc pri praní koberca na dvore u Antalovcov.

     Veľké pranie sa robilo spravidla v niektorý pondelok. Práčky ani prášky na pranie ešte nikto nepoznal. Ich predchodcami bolo doma navarené mydlo, teda sapún a už plechová valcha. Sapún sa vyrábal z domácich surovín, ktoré by sa už inak ani nedali využiť. Základom bola bravčová masť, ktorá sa zlievala z rajníc po niekoľkonásobnom použití pri vyprážaní. Dnes sa z toho robí benzín. Použiť sa dala aj slanina, ktorá sa do leta nezjedla a po zažltnutí v letných horúčavách už na konzumáciu nebola vhodná.
     Keď zásoby sapúnu z predošlej várky dochádzali, bolo treba zohnať ďalšiu dôležitú surovinu,  aby sa  dala v  domácom prostredí uskutočniť esterifikácia tuku, ako nás to neskôr učili na stredoškolskej chémii. Touto surovinou bola chemikália, ktorá sa doma bežne nepoužívala. Bol to lúh, teda hydroxid sodný. Ten sa používal pri čistení sklenených fliaš, do ktorých sa plnila kyslá voda na Santove. V závode na jej plnenie pracovalo aj niekoľko žien z Demandíc a prostredníctvom nich sa nejaké to kilo lúhu zaopatrilo. Po dlhom varení sa na povrchu nevábne rozvoniavajúcej kvapaliny vytvorila vrstva mydla ako výsledok reakcie masti a lúhu.


Valcha, na ktorej prala moja mama.

      Po vychladnutí na miernu teplotu sa táto hmota naliala do starého plechu na pečenie alebo drevenej bedničky. Po vyschnutí sa mydlo vyklopilo a rozkrájalo na kvádre a ďalej sa držalo na povale. Jeden, dva kusy sa používali na dennú potrebu - na umytie rúk od špiny, ktorá odolávala čistej vode. Najčastejšie sme po ňom siahli, keď sme sa babrali s kolomažou, ktorou sa mazali ojnice kolies na vozoch, z čoho sa odvodil aj jej názov. Smrad benzínu sme ešte dôvorne nepoznali, a tak nám exoticky voňala aj kolomaž. Jej odstraňovanie už tak exotické nebolo a to najmä vtedy, ak sme si kolomažou zababrali nejakú časť odevu. Najhoršia predstava o dôsledkoch vlastností kolomaže sa spájala s jej ocitnutím sa na našich bielych nedeľných pančuškových nohaviciach. Pocity pri buchnátoch na našom chrbte sa dosť približovali záťaži rebroviny valchy pod  rukami mamy, na ktorú sa pančušky dostali mimo poradovníka na veľké pranie.

Mária Štutikovú pri vešaní prádla.

     Na veľké pranie sa robili patričné prípravy. V kotle sa nahriala voda a nastrúhal sapún, to ak sa prádlo vyváralo, alebo ako hovorila mama, zabáralo. Samotné odstarňovanie špiny sa robilo ručne. Vo vaničke  sa o jej okraj oprela valcha, čo bol zvlnený plech v drevenom ráme. Prádlo namočené v mydlovej vode sa pritláčalo o valchu a žliabky pri pohybe prádla vytvárali v ňom striedavo tlak a podtlak. Práca to bola priam otrocká a vykonávali ju výhradne ženy. Ich námaha tým nekončila, lebo mydlo zreagované so špinou bolo potrebné z textílie odstrániť. Na to slúžilo pláchanie v čistej vode. Keďže v dedine nebola elektrika, voda zo studne sa musela ťahať ručne. V niektorých domoch už boli nad studňou namontované liatinové pumpy, ale bežnejšie sa voda ťahala zdĺhavo a namáhavo rumpálom. Horšie to bolo, ak domácnosť nemala svoju studňu. Niekedy sa to riešilo susedskou výpomocou alebo spoločnou studňou na hranici dvoch pozemkov. Tak to mali vyriešené naši horní susedia Gergelyovci a Štutikovci. Chlapi sa venovali svojej robote na hospodárstve, a preto aj starosť o vodu bola len na ženách. Nečudo, že sa snažili  prácu si čiastočne uľahčiť a to aj tým, že nemuseli ťahať a nosiť vodu na pláchanie. V zime a na jar im to uľahčil náš potok Búr, v ktorom bola voda v tomto období číra a my sme tak v nej mohli sledovať podvodný život. Pravda, v zime sme toho veľa nenapozorovali, ale aspoň sme zistili, prečo sa nám háčiky na ryby zasekávajú o niečo na dne.

Najrozšírenejší model práčky v demandických domácnostiach od konca 50. rokov. V domácnosti slúžila aj dve desaťročia.

     Vyprané prádlo mama,  po predbežnom vyžmýkaní v rukách, naskladala do chrbtového koša a pobrala sa s ním k potoku. Najvhodnejšie miesto na to bolo pri Bystrického slivkách, ktoré rástli poniže Vyškyho domu, ktorý bol prvým domom na severnom okraji dediny odkiaľ pritekal Búr. Na tomto mieste sa ešte v štyridsiatych rokoch máčali konope a v našej potočnej hantírke malo meno  "Pri kolíkoch". Na pláchanie mama i ostatné ženy používali drevený piest ktorým plieskali po namočenom prádle, aby z neho dostali poslednú nečistotu. Po tejto tortúre v ľadovej vode nasledoval presun domov kde prádlo rozvešali a vysušili. Nikdy nemalo takú vôňu ako keď v zime vymrzlo a my sme do izby nosili nohavice, ktoré sme sa pokúšali opierať o stenu.
     Ani ďalšia starosť oň nebola bez námahy. Na žehlenie sa používala drevená vaľkovačka, čo bol z tvrdého dreva vystrúhaný dlhý piest, ktorým sa pritláčalo na drevený valec omotaný hladenou textíliou. Jednu takúto vaľkovačku som po starej mame objavil na povale a dodnes zachoval. Modernejším spôsobom bolo žehlenie ťažkou liatinovou žehličkou naplnenou žeravými uhlíkmi. Pod žehličku sa musela vkladať mokrá handra, aby sa žehlený kus nepoškodil. Teplota sa udržiavala odkladaním žehličky na platňu šporáka.

Vaľkovačka a piesty na pranie mojej starej mamy.

     Nuž nečudo, že keď bola zavedená v druhej polovici päťdesiatych rokov elektrika, ženy si práčku presadili ako prvý elektrický spotrebič v domácnosti. Aj keď sa o automatizácii ešte nevedelo, elektrická práčka oslobodila  ženy od otročiny pri valchovaní a žmýkaní. Keď sa v domácnosti zaviedlo aj elektrické čerpadlo na vodu, bol to priam zázrak.
     Je pravdou, že pre ženy sa hneď našla ďalšia robota. Od začiatku šesťdesiatych rokov už temer pravidelne pracovali v družstve alebo na hospodárstve štátneho majetku.