Počas hodín prírodopisu sme sa v škole učili o koňoch Przewalských, ktoré kedysi pobehovali v mongolských stepiach. V Demandiciach sme mali len kone družstevné, majetkárske a občas cirkusové, ktoré v jeseni pritiahli do dediny maringotky a v stane na ihrisku predvádzali svoju poslušnosť. Žiadne iné druhy sme už nerozoznávali, ibaže sa líšili podľa kočišov, ktorí sa o ne starali a využívali ich na prácu v demandickom chotári.
V prvej polovici päťdesiatych rokov bola mechanizácia poľnohospodárstva ešte v plienkach, tak ako naši mladší súrodenci, a preto sa koníky ako hnacia sila kadejakých polostrojov tešili z našej pozornosti. Pri drevenej ohrade za družstevnou maštaľou v Jančovom majeri sme obchendovali celé hodiny v snahe nalákať žriebätá na hrsť čerstvej trávy, ktorú sme natŕčali pred ich nozdry idúc popri ohrade na ktorej striehli odvážnejší z nás, neváhajúc sa zahrať na jazdcov len čo sa koník obtrel o agátový konár ohrady a umožnil nasadnúť na svoj chrbát. Naše pokusy boli biedne, lebo sme nevedeli, že také niečo sa musia naučiť aj koníky.
Jazdecká skupina na čele procesie.
Spoľahlivejšie bolo votrieť sa do priazne niektorého z kočišov. Potom, sediac po jeho boku na kozlíku voza, sme mohli mierne pošibávať a držať opraty. Na tento zážitok sme sa pripravovali tak, že sme si svojpomocne vyrábali biče v predstave, že raz budeme aj my pohoničmi na družstve. Z ilúzií sme neskôr vytriezveli lebo takáto perspektíva sa spájala s vyhrážkami rodičov, že ak sa nebudeme učiť budeme robiť na družstve.
K našej obľúbenej zábave patrilo aj vyvážanie sa na rebrinákoch. Sediac medzi rebrinami voza sme počas prázdninových dní hompáľali nohami a kochali sa demandickým chotárom. Ak rebrináky neboli využívané, postačilo nám pri sejbe obilia aj vyvážanie sa na drevených valcoch. Kočiš bol rád, že sme mu zvýšili tlak na os valca a tým prispeli k účinnejšiemu založeniu novej úrody. Keď sa v družstve zriadila funkcia bezpečnostného technika, takéto radovánky nám boli zatrhnuté. Náhradný program sme mali na konských hrabačkách a občas aj na kosačkách. Pohľad na konský zadok sme mali na dennom poriadku až kým sa v dedine neobjavili prvé Zetory a to už bol iný svet.
Sejba koňmi. V popredí František Hós.
Niektoré páry koní mali zvláštnejšie poslanie. Otec môjho kamaráta Paľa Štutiku, Karol báči mal na starosti odvoz mlieka do šahanskej mliekárne. Jeho kone si trasu Demandice-Šahy-Demandice tak osvojili, že Karol báčimu, ktorý počas jazdy podriemkával s cigaretou v kútiku úst, automaticky zastali pred krčmami v Hrkovciach i v Tupej. Asi ich tiež považovali za mliekárne. Pohľad na ne so spiacim kočišom bol atrakciou.
Székely báči zas chodil z času na čas s obilím do mlyna v Ďarmotách, lebo pečený chlieb sa do dediny nedovážal a zrejme by ani naň nebolo peňazí pri temer nulových platoch v družstve. Voz naložený vrecami sa podvečer vracal s belostnou múkou, ktorú mama používala na pečenie chleba v peci na dvore. To sme sa tešili, lebo nás ráno čakali na stole teplé rozvoniavajúce posúchy potreté husacou masťou. Bolo to každý štvrtok, keď sa piekol chlieb na celý týždeň. Bez koníkov Székely báčiho by sme to nemali.
Samostatnou kapitolou boli kone, ktoré vozili funkcionárov štátneho majetku. Tí si začiatkom sedemdesiatych rokov zmysleli, že budú šetriť benzín a začali sa vyvážať na bričkách, ktoré objavili v stodolách po sedliakoch. V susedných Maďarovciach sa riaditeľ štátneho majetku Béla Volkovics vyvážal na kočiari môjho starého otca Júliusa Tunáka. V Demandiciach funkcionárov vyvážal Jozef Bílik, ktorý aj sám s obľubou rajtoval po dedine na bielom tátošovi a niekedy aj na čele procesie. Vyzeral ako maršal Žukov pri Prehliadke víťazstva na Červenom námestí, ktorú sme videli v kine v starej cirkevnej škole pri kostole.
Jozef Bílik. V pozadí domce v Pivničkách.
O koníky sa demandičania neraz starali aj na vojenčine. Náš sused Karol Štutika si vojenské roky za prvej republiky odkrútil v konskom sedle v Haliči. Na tú slávu mal aj spomienku v podobe jazdeckej šable, ktorú nám Paľo často s pýchou ukazoval u nich v komore. Fotky demandických chlapcov s dlhými šabľami kavalérie sa v mojom archíve objavujú často. Ktovie, kde skončila tá Karol báčiho.
Keď v marci 1945 Červená armáda prelamovala front pri Kalnej nad Hromom, prehnal sa cez náš chotár jazdecko-mechanizovaný zbor generála Plijeva. Môj otec spomínal, že toľko koní v živote nemal ako vtedy. Tie sa rôzne krívajúc potulovali po chotári a tak si ich v dobrej viere navodil plnú maštaľ. Len čo ich vystrábil z krívačky a nachoval, kozáci prišli do maštale a vymieňali si svoje vysilené kone za čerstvé tátoše.Otec tým prispieval k vojnovému úsiliu až , kým neprišiel o všetko krmivo a maštaľ radšej vyprázdnil.
Na poslednej ceste.
Za prvej republiky kone na miesto požiaru ťahali aj hasičskú striekačku, ktorá bola ovšem na ručný pohon. Občas poslúžili aj na svadbách a každý rok odviezli regrútov na odvod do šahanských kasární. Na osadách demandičanom poskytli aj poslednú službu, keď voz s truhlou dotiahli na cintorín či už na Hýbec alebo do dediny.
Tradícia chovu koní u nás nezanikla a aj dnes sa vďaka Ing. Ladislavovi Kollárovi a Igorovi Poulíčkovi môžeme z konského sedla pozrieť na Demandice. V našej dedine sotva niekto vie, že máme vzťah k najslávnejšiemu dostihovému koňovi všetkých čias. O tom si pohovoríme samostatne.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Horses of Demandice
During our biology lessons back in school we learnt about the Przewal horses which used to roam freely through Mongolian heaths. In Demandice we only had communal, privately owned and sometimes circus horses. We didn’t really know any other kinds. The only differences were attributed to the coachmen who used to take care of them and used them to do heavy work in the village.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára