Recenzia
Na Slovensku vychádzajú v poslednej dobe výpravné monografie dedín, niekedy výpravnejšie a spracované komplexnejšie (Blatné, Drahovce, Moravany, Ružindol a pod.), aké nemajú ani mestá, dôkaz, že si vedia nájsť nadšený autorský kolektív a sponzorov, hrdých na rodisko. Nešetria, dokonca sa predbiehajú. Sú však tiež dediny, z ktorých pochádzajú schopní historici, pripravení prekvapiť, ale starostovia uprednostňujú cesty, chodníky, kanalizáciu, čističky, vodovod - a v súčasnej hospodárskej kríze sa im nemožno vôbec diviť, že otáčajú eurom. Lenže naši historici sú do jedného chudobní a keď idú publikovať, potrebujú sponzora.
V československej historiografii za vzor monografickej práce sa celým generáciám budúcich historikov, študujúcich na univerzitách, dávala dvojzväzková kniha profesora Karlovej univerzity v Prahe Josefa Pekařa Kniha o Kosti, (1909, 1911), v ktorej opísal život českej šľachty cez obdobie baroka a v druhom diely údel poddaného sedliaka, všetko na báze výskumu archívnych dokumentov, ktoré spracoval do vysoko kultivovanej literárnej podoby, nemajúcej v českej literatúre obdobu. Aj jeden z významných súčasných slovenských historikov Dr. Ján Tibenský, DrSc vybočil z radu a vydal nádhernú knihu o svojom rodisku Poctivá obec budmerická (starodávna história, každodenný život slovenskej dediny) tiež v dvoch zväzkoch (RAK 1996, 1998). Akríbiou a vycibreným štýlom ukázal cestu už dlhšie šliapanú francúzskymi historikmi zdôrazňujúcimi l´ histoire de la vie quotidienne - dejiny každodenného života.
Demandice v Hontianskej stolici, potom okres Levice sú svojrázna dedina, s obyvateľstvom slovensko - maďarským, s prisťahovanými nemeckými rodinami i rodinami z Oravy i Oremonho Lazu, kedysi s početnou židovskou obcou, žijú tu katolíci i evanjelici, v období feudalizmu tu mali kúrie viaceré zemepanské šľachtické rody. Dedinu preslávili viaceré osobnosti: Ladislav Demandický (+1382), lekár a vychovávateľ na dvore Ľudovíta I. i Žigmunda Luxemburského, biskup v Nitre, Vespríme a Varadíne; Imrich Palkovič (+ 1759), jezuita, univerzitný profesor cirkevného práva; Juraj Johanides (+1831), miestny farár a člen Slovenského učeného tovarišstva; Ján Paczolay (+1884), richtár i poslanec uhorského snemu; Karol Baroš (+1905), vinohradnícky odborník a poslanec. Za najstaršiu stavebnú pamiatku v obci sa považuje kostol sv. Heleny na Hýbeci, kde je nad neskorogotickým pastofóriom vyrytý rok 1023 a dáva sa do súvisu s nariadením kráľa sv. Štefana o kostoloch pre desať obcí.
Tri dni, 8., 9. a 10. júla 2011 oslavovali Demandice, okr. Levice 735. výročie prvej písomnej zmienky o významnej lokalite Hýbec v katastri Demandice, 720. výročie prvej písomnej zmienky o dedine, 80. výročie založenia futbalového klubu a 50. výročie otvorenia základnej školy. Rozsiahla monografia Demandíc vyšla roku 2002 (Crocus, str. 184), jej autorkou bola absolventka histórie na Trnavskej univerzite PhDr. Henrieta Lászlóová, PhD, rodáčka z Demandíc, (odvtedy bola aj editorkou veľkej monografie Santovky).
Ďalší rodák z Demandíc, JUDr. Milan Ukrop, CSc pripravil k tohoročným jubileám rodiska knihu spomienok Pod Bujdoškou, vydala obec Demandice v náklade sto exemplárov.
Venovanie Našim Demandičanom naznačuje, že ide o talentovaného autora s vrodeným prirodzeným humorom. Už na začiatku dokazuje seriózny historický záujem o dejiny dediny, vracia sa k nim, zdôrazňuje ich význam, hrdí sa nimi - čo sa dnes začína znova nosiť. Usporiadanie kapitol má svoju takmer monografickú logiku od opisu prírody, významných rodákov, udalostí, života dediny až po najosobnejšie spomienky na maturitu. Názvy kapitol najčastejšie komentované v zážitkoch dedinských šibeničníkov sa viažu na babičku, škôlku, školu, výlety, vojenskú službu, kostol, svadobné zvyky, kúpanie, mlatbu, zabíjačku, zbieranie húb, varenie gulášu, hudobnú tradíciu, futbal, divadlo, pohreby, maturity a na vychádzky v chotári. Texty nie sú meditatívne a zdĺhavé, skôr vtipne premyslené, úsporne zredigované a poznať, že boli zbierané dlhšiu dobu s historickými údajmi i väzbou k realite (Posledné rozlúčky - cintoríny).
V čom a kde je prínos tejto knihy? Možno ho nájsť takmer pred koncom (s. 158) pri spomienke na maturitné stretnutie: Boli sme mixom Slovákov a Maďarov, mešťanov a dedinčanov, no všetci v triede sme boli jedno - priateľmi. Už len pre konštatovanie tejto reality si kniha Dr. Milana Ukropa, CSc zaslúži potlesk. Je na hony vzdialená od politického kupčenia a prázdnej politickej rétoriky, o nej nepadlo v celom texte ani slovo. Je to dobrý, prínosný titul. Vďaka autorovi zaň. Jedinou kritickou pripomienkou je: kniha si zaslúžila pozornejšiu jazykovú korektúru.
Prof. Dr. Jozef Šimončič, CSc
