Koncom päťdesiatych rokov sa aj na demandických poliach a v záhradách objavilo čudo, ktoré ani starí chlapi čo prešli frontmi dvoch svetových vojen nevideli. Bola to po slovensky správne zvaná pásavka zemiaková. Pravda s takýmto krkolomným názvom sme sa netrápili a pod vplyvom rozhlasových správ z Prahy sa jej dostalo poslovenčeného mena. Z českej mandelinky sa u nás stala mandolinka, ktorá nám tvarom i farbou pripomínala mandolíny dievčat z hudobno-speváckeho krúžku. Moja teta Maňa zo Santova keď prišla reč na krumple inak nehovorila než, že „jej prašivie mandalinke zas šecky krumple zožrali“.
Kalamita pásavky u nás vypukla koncom päťdesiatych rokov, keď sme ešte drali nohavice v laviciach v Barossovom kaštieli. V roku 1959 uplynulo presne sto rokov , čo takto prekvapila amerických osadníkov. Keďže mandolinka u nás nemala biologických nepriateľov, do boja s jej pažravosťou musela byť nasadená ľudská sila. V boji s týmto vyslancom amerického imperializmu sme nemohli chýbať ani my, žiaci strednej osemročnej školy. Tak ako iní zberači mandoliniek, aj my sme podliehali veleniu krajského splnomocnenca pre boj s chrobákom americkým. Ten, teda splnomocnenec, sídlil v Banskej Bystrici odkiaľ sa predtým riadilo Slovenské národné povstanie.
V jedno júnové popoludnie sme sa preto vybrali na družstevné pole poniže ošípárne na Cinvár aby sme zamedzili šíreniu americkej pliagy ďalej na východ k našim spojencom. Pán učiteľ Wágner bol asi splnomocnencom školy pre boj s mandolinkou a tak nás deň pred akciou vyzval, aby sme si do školy priniesli menšie fľaštičky do ktorých tie potvory pozbierame.
Po presune na družstevný lán sme sa rozostavili do rojnice, podobne ako sme to vídali u vojakov keď v jeseni cvičili v družstevnej repe. Nestačilo zbierať len dospelé mandolinky, ktoré sa dali ľahko zbadať podľa desiatich tmavých čiarok na chrbte ale bolo treba každú rastlinu poprehŕňať rukami, aby sme odtrhli aj listy s oranžovými vajíčkami či nebodaj aj s malými mandolinkami. Chrbty nás z toho boleli dosť, ale museli sme vydržať, veď súdruh učiteľ poza náš chrbát chodil a kontroloval úplnosť zberu. Kto zlyhal a zanechal za sebou tú malú potvoru, musel sa vrátiť na to miesto a rad prehrabať znovu. Nuž nečudo, že sme na chrobáky americké zanevreli a preto sme ich popoludní poniže starej lipy nemilosrdne likvidovali spaľovaním v ohníku, ktorý sme si na tento účel mohli založiť. Slabšie nátury neznášajúce pohľad na škvariacich sa agentov imperializmu a smrad ich tiel sa uspokojili ich rozšliapaním pod vlastnými topánkami.
Po našom márnom úsilí do boja s mandolindkou bol povolaný chemický priemysel a tak sme podľa amerického receptu v Dimitrovke vyrábali dinocit. Bolo to už vtedy slávne DDT a ním sme výdatne posýpali mandolinky. Akú chuť mali tie krumple sa ani nepýtajte. Na posyp sa výborne hodili staré štrimfle, do ktorých sa nasypal ten biely prach a potriasajúc nimi sme práškovali našu záhradu i krumple na záhumienku až kým sa biedne mandolinky nevykoprcli na zem.
Naše obetavé úsilie množeniu pásavky nezabránilo a tak sa čoskoro doštverala až na Ural. A ani sovietski pionieri jej nezabránili dostať sa ešte k východnejším spojencom.
Naše obetavé úsilie množeniu pásavky nezabránilo a tak sa čoskoro doštverala až na Ural. A ani sovietski pionieri jej nezabránili dostať sa ešte k východnejším spojencom.
Potato Bug in Demandice
At the end of the 50ties, this strange creature had appeared also in our fields and gardens. Not even old men who had lived through both World Wars were able to recognise it. The Slovak proper name for this bug was “pásavka zemiaková”. But we couldn’t be bothered to twist our tongues with this complicated version, so a nickname was created. Under the influence of Prague radio news, the Czech word “mandelinka” was overtaken and changed into “mandolinka” which resembled the name of a common musical instrument (mandolin) in colour and shape.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára