Popri slovenských divadelných hrách sa v Demandiciach hrávali aj maďarské divadelné hry. Obec bola a je dvojjazyčná a preto návšteva divadelného predstavenia bez ohľadu na národnostnú príslušnosť bola normálna vec. Dôležitejšie bolo kto a koho v kuse (ako sme hovorili jednotlivej hre) zahral. Ochotnícka minulosť bola súčasťou mnohých Demandičanov. Patril medzi nich aj môj vrstovník Michal Benyus.
Benyus Michal v hre „ Blázinec v prvom poschodí“( Foto L. Tomis)
Miško vyrastal v rodine divadelníkov. Jeho otec bol nadšeným organizátorom miestneho divadelníctva už v päťdesiatych rokoch, keď sa divadelné predstavenia najskôr hrali v šope vo dvore bývalého Eislerovho obchodu a krčmy, ktorá bola vlastníctvom Juraja Babica a v tom čase aj s obchodom mu bola znárodnená. A tak sme mali v Demandiciach keď nie národné, tak aspoň znárodnené, divadlo. Po postavení prvého kultúrbeho domu sa z predošlej sály stal zimný ovčín pre družstevné ovce.
Bez ohľadu na uštipačnosť týchto slov, my sme to tak vtedy nevnímali. Tu sme ako drobné deti videli prvé hrané rozprávky a scénky. Na jednu si spomínam dodnes. Herecký výkon o niečo staršej Stely Sabinovskej od susedov, ktorá v akejsi scénke uchmatla zajačika, a asi ho aj zožrala, vo mne vyvolal záchvat plaču a do kultúrneho domu som už nechcel ísť. O Stele ani nehovorím. Vydržalo mi to až dovtedy, kým som už v novom kultúrnom stánku nevidel prvé bábkové divadlo. Hovorili sme mu Gašparkove divadlo a akýsi český súbor práve hral hru o Gašparkových dobrodružstvách. Šnúry na ktorých visel som si akosi poplietol so šibenicou a bolo po predstavení. Nuž dnešní detskí televízni diváci a maniaci pri hracích konzolách sú onakvejšie odolní.
Maďarskí divadelníci v starom kultúrnom dome.
V strede v ná ručí svoj ho otca Michala Benyusa, je jeho syn Miško.(Foto:archív G.Juhász)
V strede v ná ručí svoj ho otca Michala Benyusa, je jeho syn Miško.(Foto:archív G.Juhász)
Môj rovesník Miško Benyus bol asi väčší realista a okolo svojho otca a maďarského divadelníctva sa tmolil od útleho detstva. Naši otcovia boli vlastne kolegovia od miestneho divadla, lebo kým môj otec Ondrej nacvičoval slovenské divadlá, Miškov otec Miši báči to robil v maďarčine. Ja som toho v Demandiciach veľa nenahral. Keď si tak spmínam, len v hre Soľ nad zlato som predniesol ako kráľovský kuchár tento monológ „Pán kráľ! Pán kráľ! Soli nieto!“.
Vľavo Michal Benyus so svojim súborm.
Michal prešiel detskými predstaveniami na maďarskej škole a neskôr nahradil svojho otca nielen na demadických doskách ale aj v organizácii maďarských ochotníkov. Robil tak až do polovice osemdesiatych rkov kým mu bolo dopriané v Demandiciach dožiť svoj dosť krátky život.
Miško, spmíname na teba očami ako ťa Demandice videli na doskách našich kultúrnych domov.
Miško, spmíname na teba očami ako ťa Demandice videli na doskách našich kultúrnych domov.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Hungarian Theatre
Alongside many Slovak theatre plays also some Hungarian ones were performed in Demandice. The village has always been bilingual and thus visiting a theatre performance was a common thing whether you were Slovak or Hungarian. Who played whom and in which piece was a much more relevant question than the question of nationality back then. Amateur theatre was a passion of many.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára