Z detstva si pamätám ako si kŕmiči pri práci v družstevných maštaliach pospevovali. Vynikal v tom starý ujo Lukáč ale aj iní. Na zábavách boli neprekonateľnými spevákmi manželia Príbojovci. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa po dedinách čoraz menej rozliehal spev na zábavách, svadbách a ešte menej v práci.
Spieva Helena Príbojová
Starnúca generácia, ktorá zamlada nepoznala ani rádio, sa nebadane vytrácala z dediny, mladí odišli do škôl, a čo doma zostalo, to sa pri televízoroch zabávalo na speve populárnych spevákov, ktorých už aj videli. Preč boli časy keď pol dediny ľutovalo rozbitú platňu s nahrávkou šlágra „Kristínka“. K ujme prišla tak, že si na vtedy ešte z rozbitného bakelitu vyhotovenú platňu, sadol náš sused Jožko báči Grossman. Do zavedenia elektriky v roku 1957 sme si vystačili počúvaním gramoplatní. U Keliarovcov mali starý gramofón s veľkou zakrútenou trúbou a kurbľou ktorou sa to čudo muselo natočiť. To nás na celej produkcii bavilo najviac.
Posedenie pri gramogóne u Prandorffyovcov
Po vydarenej elektrifikácii spev na poli pri práci nahradil rev miestneho rozhlasu. Ten z demandických ulíc vyhnal aj obecného bubeníka, ktorým bol Paľo Urbančok. Z veľkých tlampačov demandický éter ovládal šláger „Môj manžel“ v ktorom Gabriela Hermelyová k malej radosti mnohých demandických chlapov vyspevovala, že jej manžel vzorný je, nefajčí, nekričí, nepije a tak podobne. Nemenej populárna bola aj pieseň „Apu! Hod med be, az a nagy elefánt az oroszlán barlangába?“. Nuž to sme ešte netušili, že raz po našej dedine nebude behať slon ale statný medveď, ako sa to stalo na jar tohto roku. Kedže jaskyňu neobjavil a ani sa nezapelešil v opustených pivniciach na Cinvári alebo v Araňbáni, odtiahol do Borzsonyských lesov. Začiatkom júna demandičanom do spevu nebolo a miestny rozhlas miesto bodrej maďarskej pesničky vysielal výzvy blížiace sa zákazu vychádzania.
Začiatkom osemdesiatych rokov sa po dedinách v záujme uchovania kultúrneho dedičstva organizovali súťaže v speve s názvom „Spieva celá dedina“. My, pozerajúci maďarskú televíziu sme vedeli, čo od toho očakávať lebo z Pešti sa vysielal už v šestdesiatych rokoch televizny program „Ki mit tud!“, teda „Kto čo vie!“. Táto novinka neobišla ani Demandice. Keďže sa futbal v tých časoch viac nehral ako hral, bola tu príležitosť obnoviť rivalitu s niektorými okolitými dedinami, ktoré si na to trúfli. A tak sa stalo, že demandičania majúci prezývku soviari (bagósok) súťažili o regionálneho zlatého slávika s Tupou, Ipeľským Sokolcom, Plášťovcami a Veľkými Túrovcami.
Ja som už v tom čase v Demandiciach nebýval, a preto som si pred pár mesiacmi so záujmom poprezeral negatívy, ktoré mi poskytol Lacko Tomis, ktorý sa v tom čase stal dedinským fotoreportérom. Tri desaťročia sa na kvalite želatínového obrazu na skrútenom celuloide nemilosrdne podpísali. I tak si myslím, že moja práca na uchovaní týchto obrazových spomienok stála za námahu a ich prezentácia po elektronickom spracovaní vás poteší.
Singing Demandice
I still have many memories from my childhood of the fodderers in the stall, singing songs at work. The old Lukac was one of the best stall-singers. At the parties the Pribojs were the most renowned singers. Between the 70ties and the 80ties the songs in the villages (parties, weddings, work) began to vanish.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Singing Demandice
I still have many memories from my childhood of the fodderers in the stall, singing songs at work. The old Lukac was one of the best stall-singers. At the parties the Pribojs were the most renowned singers. Between the 70ties and the 80ties the songs in the villages (parties, weddings, work) began to vanish.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára