V päťdesiatych rokoch sa v slovenskom jazyku čoraz viac objavovali slová, ktoré naši starí rodičia ani rodičia nepoznali a veľmi rýchlo sa stali realitou každodenného života. Demokraciu z prvej republiky nahradila ľudová demokracia, denne sme počuli o imperialistoch a iných izmoch, čím sa na naše počudovanie nemysleli svaly v maďarskom zmysle tohto slova. Veľmi nepríjemne znelo slovo kontingent. Nesplnenie kontigentu, teda štátom určenej produkcie poľnohospodárskych výrobkov, hrozilo prinajmenšom stratou samostatného hospodárenia sedliaka. Medzi najnovšie slová patrila aj brigáda.
Túto fotografiu urobil František Hós v auguste 1954 počas práce na zakladaní budovy nového kultúrneho domu.
Ešte skôr než sme sa s týmto výrazom v civilnom význame slova stretli, mali Demandičania čo dočinenia s jeho vojenským obsahom. V decembri 1944 sa v dedine usídlil štáb najsurovejšej nemeckej vojenskej jednotky, brigády Dirlenwanger o ktorej som sa už zmienil. Brigáda mala našťastie aj svoj civilný význam a ako radostná spoločná práca Demandičanov začala napĺňať ich voľný čas.
A takto sa brigádovalo v Amerike. Fotografie je z albumu po Martinovi Štutikovi, ktorý emigroval za prácou do Kanady.
Brigádnická činnosť mala najskôr len podobu, síce radostnej, ale súkromnej výpomoci formou manuálnej práce pri výstavbe rodinných domov, ktoré od polovice päťdesiatych rokov v nebývalej miere menili výzor obce. Pri kopaní základov, ťahaní múrov a pri omietaní štvorcov, ako sa novej forme domov hovorilo, sa schádzali celé rodiny. Najskôr vy mne a potom ja vám, hovorili si súrodenci, bratranci a ujcovia a tak bez potreby peňazí realizovali stavebné práce.
Pri budovaní základov nového domova.
Zo súkromnej sféry sa brigádnická činnosť postupne presunula na naplňovanie všeobecne-prospešných cieľov, ako sa tomu oficálne hovorilo. Prvé takéto brigády sa konali pri výstavbe kultúrneho domu. Najskôr toho prvého, povyše starej cirkevnej školy, ktorý nahradil sálu v Babicovej stodole v ktorej bol potom družstevný ovčín. V albumoch Vlada Hósa som našiel niekoľko vzácnych fotografií od jeho otca Františka, ktorý brigády nielen fotografoval ale fotografie aj koloroval vodovými farbami. O dsaťročie po ňom som v tejto aktivite pokračoval aj ja.
Keď sa v dedine konala brigáda, bolo dobrým zvykom to aj zdokumentovať. A tak Jožko Varga počas nejednej brigády dofrčal pre mňa na motorke, aby som išiel brigádnikov odfotiť. Samozrejme sa mi to započítalo ako účasť na brigáde, veď som tam bol a fotky som robil ešte dlho potom, čo už brigádnici sedmičkovým pivom hasili smäd vzniknutý pri pracovnom nasadení. Dve takéto fotografie z Demandíc mi uverejnili v hlavnom slovenskom denníku Pravda.
Keď sa v dedine konala brigáda, bolo dobrým zvykom to aj zdokumentovať. A tak Jožko Varga počas nejednej brigády dofrčal pre mňa na motorke, aby som išiel brigádnikov odfotiť. Samozrejme sa mi to započítalo ako účasť na brigáde, veď som tam bol a fotky som robil ešte dlho potom, čo už brigádnici sedmičkovým pivom hasili smäd vzniknutý pri pracovnom nasadení. Dve takéto fotografie z Demandíc mi uverejnili v hlavnom slovenskom denníku Pravda.
Z mládežnickej brigády počas zberu sena v polovici 60. rokov.
Brigádam sa hovorilo aj „súdružská výpomoc“, ktorú poskytovali robotníci a pracujúca inteligencia družstevníkom. Kolektívne hospodárenie po vzniku dvoch družstiev a jedného štátneho majetku stálo na množstve ručnej práce, ktorá sa nestíhala práve preto, že mnoho ľudí z dediny odišlo za lepším zárobkom posilniť robotnícku triedu do nových fabrík. Ako chlapci sme sa najviac tešili na letnú brigádu vojakov so stojedenástkou, čo bolo legendárne nákladné auto značky Tatra 111. V jeho kabíne a na korbe sme strávili mnohé prázdninové hodiny. Vojaci chodili brigádovať aj v jeseni na repnú kampaň, teda zvážanie cukrovej repy z polí na dočasné skládky. Z toho sme nič nemali, lebo nás už zamestnávali v škole.
Tak, ako sme vyrastali z detských rokov, my žiaci osemročnej strednej školy, vyvíjali sa aj brigády. Vo voľnočasovej podobe sa pretvorili na „Akcie Z“ a v podnikoch na „Brigády socialistickej práce“. Vo vyšších ročníkoch základnej školy nás čakali zemiakové brigády a počas stredoškolského štúdia mnohí zažili aj dobrodružstvá chmeľových brigád. Boli sme generáciou ktorej život odrážal kultový film „Starci na chmeli“. Nuž aj takéto boli brigády.
Medzi brigádami socialistickej práce prebiehala socialistická súťaž. Za výsledky v nej sa udeľovali ocenenia v podobe „zlatých medailí“. Nejeden demandičan sa stal členom takéhoto kolektívu. Akcie Z boli plánované investičné zámery, financované z verejných zdrojov, avšak podstatná časť nákladov na manuálnu prácu sa pokrývala účasťou obyvateľov obce. Vedenie obce v rôznych časových obdobiach bolo aktívne a preto nás výzvy v miestnom rozhlase k účasti na brigáde neminuli ani jeden týždeň. Po čase sa už brigády stali mrzutosťou.
Demandičania to vydržali a preto sa obec ešte aj dnes môže tešiť z dobrej občianskej vybavenosti, ktorá vznikla v období brigád. Jeden i druhý kultúrny dom, základná škola či už v dedine alebo na osadách, dom smútku, obchod Jednoty, lekáreň a ďalšie obecné budovy vyrástli v Demandiciach aj vďaka obetavosti jej obyvateľov, ktorí, často vo vysokom veku, v mene svojich rodín chodili brigádovať.
Dlho sme si mysleli, že brigády boli len socialistický vynález. Nuž ale aj dnes sú tu. Je vari dobrovoľnícka činnosť niečo iné? Ak áno, tak najskôr v objekte záujmu. Nestaviame budovy, ale pomáhame odkázaným.
Tak, ako sme vyrastali z detských rokov, my žiaci osemročnej strednej školy, vyvíjali sa aj brigády. Vo voľnočasovej podobe sa pretvorili na „Akcie Z“ a v podnikoch na „Brigády socialistickej práce“. Vo vyšších ročníkoch základnej školy nás čakali zemiakové brigády a počas stredoškolského štúdia mnohí zažili aj dobrodružstvá chmeľových brigád. Boli sme generáciou ktorej život odrážal kultový film „Starci na chmeli“. Nuž aj takéto boli brigády.
Medzi brigádami socialistickej práce prebiehala socialistická súťaž. Za výsledky v nej sa udeľovali ocenenia v podobe „zlatých medailí“. Nejeden demandičan sa stal členom takéhoto kolektívu. Akcie Z boli plánované investičné zámery, financované z verejných zdrojov, avšak podstatná časť nákladov na manuálnu prácu sa pokrývala účasťou obyvateľov obce. Vedenie obce v rôznych časových obdobiach bolo aktívne a preto nás výzvy v miestnom rozhlase k účasti na brigáde neminuli ani jeden týždeň. Po čase sa už brigády stali mrzutosťou.
Demandičania to vydržali a preto sa obec ešte aj dnes môže tešiť z dobrej občianskej vybavenosti, ktorá vznikla v období brigád. Jeden i druhý kultúrny dom, základná škola či už v dedine alebo na osadách, dom smútku, obchod Jednoty, lekáreň a ďalšie obecné budovy vyrástli v Demandiciach aj vďaka obetavosti jej obyvateľov, ktorí, často vo vysokom veku, v mene svojich rodín chodili brigádovať.
Dlho sme si mysleli, že brigády boli len socialistický vynález. Nuž ale aj dnes sú tu. Je vari dobrovoľnícka činnosť niečo iné? Ak áno, tak najskôr v objekte záujmu. Nestaviame budovy, ale pomáhame odkázaným.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára