Krátko po sviatku Troch kráľov v roku 1736 zeman Samuel Blaskovics vo veku päťdesiat päť rokov spisuje vo svojej demandickej kúrii poslednú vôľu. O niekoľko mesiacov zomiera a zanecháva po sebe manželku Juditu, rodenú Grasalkovich, sestru Antona Grasalkovicha neskoršieho kancelára cisárovnej Márie Terézie. V ich rodine sa stal prvým nositeľom šľachtického titulu, ktorý získal v roku 1712. Stal sa zakladateľom rodinnej dynastie, ktorá poldruha storočia úspešne zveľaďovala svoj majetok a stala sa jednou z najznámejších rodín Uhorska v 19. storočí. Nemalou mierou k tomu prispela ich vášeň ku koňom. Jeden z nich, kobylka Kincsem im získala svetovú slávu.
Titulná stránka poslednej vôle Samuela Blaskovicsa v ktorej dáva dispozície pre svoj pohreb a pochovanie na Hýbeci
(Blaskovich múzeum, Tápiószele)
(Blaskovich múzeum, Tápiószele)
Počas Rákocziho povstania sa rodina musela rozhodnúť ku ktorej strane sa pridá. Ako bolo pre tú dobu bežné, rodina sa rozdelila. Samuel bojoval na cisárskej strane, jeho brat Štefan sa stal Rákocziho kapitánom. Po porážke povstania vďaka Samuelovmu postaveniu rodina ochránila svoj majetok a začal sa jej hospodársky a spoločenský rast. Samuel zanechal po sebe pre syna Jozefa 3000 holdový majetok. Jozef okrem toho, že bol podžupanom Hontianskej stolice zveľadil rodinný majetok na 30 000 holdov. K získaným majetkom patrilo aj skrachované hospodárstvo rodiny Kubínyi v Tápioszentmártone. Vzťahy k tejto rodine uvádza vo svojom testamente aj jeho otec Samuel.
Cintorín na Hýbeci.
Miesto večného odpočinku Samuela a Judity Blaskovics
Miesto večného odpočinku Samuela a Judity Blaskovics
Rozmach rodinného majetku nakoniec spôsobil, že sa Blaškovičovci z Demandíc odsťahovali. Lásku ku koňom už vo svojom závete prezentoval Samuel Blaskovics a tieto jeho vlastnosti sa dedili v ďalších generáciách. Každý Blaskovich, ako si neskôr písali svoje mená, choval a poháňal kone . Prvým vážnym chovateľom pretekárskych koní bol vnuk Samuela, Jozef II. Po ňom ďalších trinásť členov rodiny úspešne šľachtilo kone až po grófa Ernesta Blaskovicha. Jeden z nich, Blaskovich Pavol sa stal slávnym pohoničom. V roku 1847 absolvoval s následníkom trónu cestu, ktorá inak trvala tri hodiny, za deväťdesiat minút. Okrem iného ho počas návštevy Banskej Štiavnice viezol na trase Šahy-Balaášske Ďarmoty. Jeho schopnosti vystihuje maďarské porekadlo „Poháňa ako Blaskovich“.
Ernest Blaskovich ( 1833 – 1911 )
Ernest Blaskovich narodený v roku 1833 bol dobrým gazdom a veľkým gavalierom. Svoje hospodárstvo udržiaval v dokonalom stave a hrdý bol najmä na svoje zvieratá. V roku 1863 založil v Tápioszentmártone chov dostihových koní. 17. marca 1874 prišla v jeho chove na svet kobylka ktorej dal meno „Kincsem“- Môj poklad. Meno, ktoré dostala s jej vzhľadom a schopnosťami spočiatku vôbec nekorešpondovalo.
Kincsem namaľoval aj slávny anglický maliar Harry Hall
Kincsem bola hrdzavej farby, mala dlhé nohy a krk, flegmaticky často polihovala. To v Blaskovichovom chove nebolo zvykom. Pastvy na jeho majetku boli bez stromov, aby sa kone v chládku neskrývali pred hmyzom a tak boli nútené sa pohybovať a utužovať svoje svaly. V roku 1875 mal Blaskovich v tréningu šesť koní, čo ich majiteľ považoval za zbytočne veľký počet a preto sa rozhodol, že ich predá. Skončili v majetku rôznych grófov okrem kobylky Kincsem, ktorú nik nechcel. Aj napriek tomu ju Ernest Blaskovich dal na výcvik vynikajúcemu anglickému trénerovi Róbertovi Hespovi. Ten si v Godo v roku 1875 zriadil vlastné tréningové stredisko, v ktorom sa ako jedna z prvých ocitla Kincsem.
Robert Hesp čoskoro referoval Ernestovi Blaskovichovi o jej prvých pokrokoch. Kincsem dostal do takej kondície, že počas štyroch rokov svojej pretekárskej kariéry nebola ani raz chorá ani zranená. Na prvé preteky v Nemecku nastupovala ako úplne neznáma dvojročná kobylka a končila s titulom „Hungarian wonder“. Tak jej s rešpektom hovorili v kolíske dostihového športu v Anglicku. Počas nasledovných štyroch rokov vyhrala 54 pretekov bez jedinej prehry.
Robert Hesp čoskoro referoval Ernestovi Blaskovichovi o jej prvých pokrokoch. Kincsem dostal do takej kondície, že počas štyroch rokov svojej pretekárskej kariéry nebola ani raz chorá ani zranená. Na prvé preteky v Nemecku nastupovala ako úplne neznáma dvojročná kobylka a končila s titulom „Hungarian wonder“. Tak jej s rešpektom hovorili v kolíske dostihového športu v Anglicku. Počas nasledovných štyroch rokov vyhrala 54 pretekov bez jedinej prehry.
Tréner Róbert Hesp a jazdec Maddeln
O víťazstvách Kincsem sa tradujú celé legendy. V Uhorsku z nej zavládol ošiaľ akého sme dnes svedkami len pri majstrovstvách sveta vo futbale. V jej časoch futbal a olympiáda ani neexistovali. Všetko čo sa chcelo tváriť ako dobré nieslo meno Kincsem. Mnohým maďarským grófom znásobila majetky po ich vysokých stávkach na jej víťazstvo.
Kincsem bola flegmatička avšak nie lenivá. Na štarte pretekov, kým iné kone o dušu vyrazili vpred, ona si po štarte stihla ešte sem tam zahryznúť do trávy a až potom vyrazila za ostatnými koňmi, ktoré stihla s náskokom mnohých konských dĺžok predbehnúť. Niekedy bola v cieli aj s náskokom dvesto metrov. Jej ošetrovateľ s ktorým bola nerozlučne spriaznená nakoniec zistil, že milovala kvety sedmikrásky, ktoré neváhala spásať aj na pretekárskej dráhe. Mala ešte dva maniere v ktorých jej museli vyhovieť. Na každé preteky išla nielen v sprievode svojho ošetrovateľa Franzla, žokeja Maddelna ale aj s čiernobielym kocúrom, ktorého musela mať ako spoločníka pri sebe. Žrala len seno z rodného Tápioszeentmártonu a pila len vodu na ktorú bola z rodného chovu zvyknutá. Tú museli s ňou prepravovať po celej Európe.
Kincsem bola flegmatička avšak nie lenivá. Na štarte pretekov, kým iné kone o dušu vyrazili vpred, ona si po štarte stihla ešte sem tam zahryznúť do trávy a až potom vyrazila za ostatnými koňmi, ktoré stihla s náskokom mnohých konských dĺžok predbehnúť. Niekedy bola v cieli aj s náskokom dvesto metrov. Jej ošetrovateľ s ktorým bola nerozlučne spriaznená nakoniec zistil, že milovala kvety sedmikrásky, ktoré neváhala spásať aj na pretekárskej dráhe. Mala ešte dva maniere v ktorých jej museli vyhovieť. Na každé preteky išla nielen v sprievode svojho ošetrovateľa Franzla, žokeja Maddelna ale aj s čiernobielym kocúrom, ktorého musela mať ako spoločníka pri sebe. Žrala len seno z rodného Tápioszeentmártonu a pila len vodu na ktorú bola z rodného chovu zvyknutá. Tú museli s ňou prepravovať po celej Európe.
Nerozlučná trojica : Kincsem s ošetrovateľom Franzlom a kocúrom bez ktorého Kincsem nikam nešla.
Po štyroch rokoch vrcholového pretekania sa jej šľachy a kĺby natoľko opotrebovali, že bolo riziko, že sa v ďalšej sezóne môže vážne zraniť. Ernest Blaskovich ju preradil do chovného programu. Na svet priviedla päť žriebät z ktorých sa tri preslávili na pretekárskej dráhe. Kincsem uhynula krátko po tom, čo priviedla na svet posledné žriebä v deň svojich trinástych narodenín.
Chovateľská tradícia dynastie Blaskovichovcov, ktorú založil demandičan Samuel Blaskovics trvala ešte niekoľko desaťročí. Skončila zničením chovu vo vojnovom roku 1944. Dnes majú Kincsem i rodina Blaskovichovcov v Tápioszele svoje múzeum a je tu vybudované aj pekné závodisko pri vchode ktorého je socha Kincsem s nápisom:
Chovateľská tradícia dynastie Blaskovichovcov, ktorú založil demandičan Samuel Blaskovics trvala ešte niekoľko desaťročí. Skončila zničením chovu vo vojnovom roku 1944. Dnes majú Kincsem i rodina Blaskovichovcov v Tápioszele svoje múzeum a je tu vybudované aj pekné závodisko pri vchode ktorého je socha Kincsem s nápisom:
„Pútnik, ktorý tu chodíš, postoj na minútu a spomínaj, ucti si pamiatku Kincsem, ktorá tu žila, na niekdajšom veľkostatku Blaskovichovcov.“
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Z Demandíc ku svetovej sláve |
Demandice and World-Wide Glory
Not long after the Three Kings holiday in 1736, the squire Samuel Blaskovics, aged 55, writes his testament sitting in his mansion in Demandice. A few months later he dies, leaving behind his wife Judita (maiden name Grasalkovich), the sister of Anton Grasalkovich, the latter chancellor of the empress Maria Theresia. In their family, he became the first person to bear a title, which he obtained in 1712. He also became the founder of a family dynasty which continued to hoard lands and property and became one of the most well-known Hungarian families of the 19th century. Their reputation was also build upon their passion for horses. One of those horses, the mare Kincsem, secured them world-wide glory.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára