Október bol mesiac, v ktorom sa náboženské cítenie demandických šarvancov, vyrastajúcich v druhej polovici päťdesiatych rokov, ocitlo na vrchole celoročnej krivky. To preto, že sa v podvečerných hodinách konali bohoslužby, na ktoré sme sa tešili aj my evanjelici a reformáti, ktorým pojem litánia veru nič nehovoril. To však platilo aj o katolíckej časti nášho náboženského spektra. Účasť na októbrových litániách bola len zásterkou na naše iné činnosti, ktoré sme v lete nemohli realizovať po zotmení, keďže to nastávalo až po večernom zvonení, ktoré sme museli počúvať vo svojich dvoroch a nie počas zháňania po dedine.
Len čo sa červený slnečný kotúč dotkol hrebeňa Silimáňa, zo svojich skrýš sme povyťahovali lampáše na baterky, chystajúc sa na tie najvzrušujúcejšie hry v roku. Baterka, ako sme tomuto svetlu hovorili, bola prvý elektrospotrebič, s ktorým sme prišli do styku, ba mohli sme ho aj používať. Spočiatku nám nočné hry nekazilo ani pouličné osvetlenie, lebo zavedenie elektrického prúdu do dediny sa len chystalo. My pomenší sme sa uspokojili aj s obyčajnou štvorcovou lampou, ktorú mama nosila na páračky vo vrecku zástery počas zimných týždňov. To len za predpokladu, že baterka našim používaním nebola úplne vyšťavená. A to bolo vždy. Väčší a starší chlapci si už vedeli zaopatriť v obchode u Babica, alebo cez súrodencov aj inde, šúľkové lampy na šúľkové batérie. Aj medzi nimi boli veľkostné a tým aj výkonnostné rozdiely. Najväčší machri mali takmer svetlomety, lebo na puzdro lampy si pripojili ďalšie monočlánky, vďaka čomu mohli po rôznych objektoch pátrať na značnú vzdialenosť. Ja som mal len štvorcovú baterku, avšak osadenú do vojenskej lampy, ktorá mala v prednej časti tri farebné filtre, ako svetlá na semafore. Pre túto vlastnosť som mohol plniť pri hrách dôležitú úlohu signalizanta, lebo rozsvietenie určitej farby znamenalo vyhlásenie dohovorenej činnosti.
Večerná akcia začínala na kostolnom briežku, len čo sa niekomu podarilo osvetliť stenu veže kostola svojou baterkou a rôzne ňou mihotať. Postupne, ako sme sa zbiehali, svetiel pribúdalo a aj intenzita osvetlenia. To bolo po pol tisícročí prvé vonkajšie osvetlenie kostola. Z útrob kostola sa už ozývalo monotónne odriekavanie modlitieb nového pána Farára Csudaiho, ktorého čakala v Demandiciach päťdesiatročná štácia. Doplňované bolo chorálom babiek, ktoré na rozdiel od nás vedeli, čo sú to litánie. Čas do skončenia litánií sme využili na schovávačky v tme jesenného večera.
Takto sme vyrastali koncom 50. rokov minulého storočia.
Mali sme v tom systém. To nebola obyčajná hra na slepú babu, akú sme cez deň hrávali dokonca s dievčatami. Toto bola už vyložene chlapská vojnová hra. Rozdelení sme boli vopred na skupiny, ktoré sme volali bandy. Veď v rádiu tiež hlásili čosi o bandách Štefana Banderu. V Demandiciach sme mali Štefana Bandu. Napriek podobnosti mena to bol slušný mládenec a neskôr harmonikár, pre zmenu hudobnej bandy, ktorá v dedine úspešne fungovala niekoľko desaťročí.
Bandy boli sezónna záležitosť, oživovaná v októbri a novembri. Bandu nemohol mať len tak každý, kto si zmyslel. Na dnešné pomery je to nepredstaviteľné, ale bandou mohla byť uznávaná len taká skupina, ktorá mala v držbe riadnu zbraň, a to či už sečnú alebo palnú. Ten kto zbraň doniesol, bol automaticky veliteľom bandy. Naša banda mala pištoľ, ktorá sa nachádzala zabalená v olejovej handre pod prístreškom pece u jedného zo susedov. Ja som prispel nejakými nevystrelenými nábojmi od frontu. Okrem toho, susedov otec slúžil pred vojnou u husárov a doma mal šabľu, ku ktorej nebolo ťažké sa dostať lebo visela na hambále v komore. Náš status bandy bol nespochybniteľný. Najobávanejšou bola banda nebohého Ferka Cserbu, ktorá našla v štôlni v Araňbáni guľomet. Mala ho v držbe, až kým jej ho esenbáci nezhabali. Našťastie, našu výzbroj sme do hier nikdy nepoužili. Plnila len odstrašujúcu funkciu. Cieľom našich októbrových hier bolo len vyhľadať protivníka a to bola v tme riadna fuška.
Odriekané modlitby sa skončili a pre nás nastal čas na krycí manéver. Babkám trúsiacim sa po ceste z kostola sme radi posvietili na cestu. Vďaky sme sa málokedy dočkali. Asi preto, že svietenie pod nohy sa striedalo s osvetľovaním kdejakého kríka a babka tak bola zo striedania svetla a tmy pod nohami viac oslepená ako osvetlená našou pomocou.
V októbri nás čakali aj ďalšie večerné dobrodružstvá.
Bandy boli sezónna záležitosť, oživovaná v októbri a novembri. Bandu nemohol mať len tak každý, kto si zmyslel. Na dnešné pomery je to nepredstaviteľné, ale bandou mohla byť uznávaná len taká skupina, ktorá mala v držbe riadnu zbraň, a to či už sečnú alebo palnú. Ten kto zbraň doniesol, bol automaticky veliteľom bandy. Naša banda mala pištoľ, ktorá sa nachádzala zabalená v olejovej handre pod prístreškom pece u jedného zo susedov. Ja som prispel nejakými nevystrelenými nábojmi od frontu. Okrem toho, susedov otec slúžil pred vojnou u husárov a doma mal šabľu, ku ktorej nebolo ťažké sa dostať lebo visela na hambále v komore. Náš status bandy bol nespochybniteľný. Najobávanejšou bola banda nebohého Ferka Cserbu, ktorá našla v štôlni v Araňbáni guľomet. Mala ho v držbe, až kým jej ho esenbáci nezhabali. Našťastie, našu výzbroj sme do hier nikdy nepoužili. Plnila len odstrašujúcu funkciu. Cieľom našich októbrových hier bolo len vyhľadať protivníka a to bola v tme riadna fuška.
Odriekané modlitby sa skončili a pre nás nastal čas na krycí manéver. Babkám trúsiacim sa po ceste z kostola sme radi posvietili na cestu. Vďaky sme sa málokedy dočkali. Asi preto, že svietenie pod nohy sa striedalo s osvetľovaním kdejakého kríka a babka tak bola zo striedania svetla a tmy pod nohami viac oslepená ako osvetlená našou pomocou.
V októbri nás čakali aj ďalšie večerné dobrodružstvá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára