Pod Bujdoškou: Deravé nohavice

Hovorí sa, že v móde nie je nič nové, všetko tu už bolo, a z času na čas sa vráti. Keď som v útlom detstve vyrastal v Demandiciach, uličkou popri našom dvore sa neraz ťažkým krokom ťarbal starý žobrák v roztrhaných nohaviciach, a dlhom, nemenej opotrebovanom kabáte, aby obišiel domácnosti aj v povyše stojacom Winklerovom kaštieli. Ako deti sme sa ho báli a nakúkali sme naň spoza múrika nášho gangu. Postava muža, v roztrhaných nohaviciach, na desaťročia z nášho života vymizla. Už som si myslel, že to bude len nepekná spomienka na detstvo začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Ale nestalo sa. Žobráci, ktorým dnes hovoríme bezdomovci, majú obdobný životný štýl, či osud, len nie sú tak otrhaní.

Dnešná móda vie urobiť biznis aj z niekdajšej ľudskej biedy. Už niekoľko sezón sa „pseudo chudoba“ demonštruje v módnom trende, nosením deravých nohavíc, hovorí sa im „Boyfriend džínsy“. Treba priznať, že na mladej slečne aj diera na kolene priťahuje. Pritom ani tu móda neobjavila Ameriku, aj keď džínsy tam vynašiel jeden z nemeckých prisťahovalcov, ako odolné nohavice pre baníkov. Obliekať sa za žobráka, aj to tu už bolo. V rodine Fussyovcov som našiel fotografiu, umiestnenú vyššie, zobrazujúcu v žobráckom kostýme sa pred dievčatami producírujúcich mládencov.
Apropo, nohavice boli ešte v päťdesiatych rokoch v Demandiciach výhradne mužskou záležitosťou. Až v druhej polovici tohto desaťročia sa začali postupne objavovať na dievčatách a oveľa neskôr sa ich opovážili nosiť aj vydaté ženy. Keď v roku 1957 prišiel k nám na návštevu otcov brat, môj strýko Ján Ukrop z Kanady, ukazoval nám fotografiu zadnej paluby „šífu“, na ktorom sa preplavil cez oceán. Na nej bola žena stojaca pri zábradlí a mala na sebe nohavice. To bola prvá žena, ktorú som videl oblečenú v nohaviciach.

Vľavo sediaca, Katka Oberfrancová počas detskej rekreácie koncom 50. rokov, všetky už v teplákoch.

U nás v dedine sa najprv objavili dievčatá v teplákových súpravách, používaných na telocvik a turistiku. Vtedy sme tomu hovorili vychádzky. Až šesťdesiate roky znamenali prelom. Tak ako v mnohých veciach, aj v móde sme zažili nebývalé zmeny. Pre nás chlapcov, nastupujúcich do puberty, to bola veľmi príjemná zmena. Sukne, podostlané neraz aj spodničkami, zakrývali na dievčatách to, čo nohavice zdôraznili. V polovici šesťdesiatych rokov spolužiačky nosili nohavice, väčšinou šité doma, z bielej látky. V kombinácii s tesnejším námorníckym tričkom nás privádzali prinajmenšom do úžasu. Nuž niet sa čo čudovať, že o pár rokov sa táto generácia pričinila o demografický skok a rodila množstvo detí, nazývaných aj z iných dôvodov „Husákove deti“.

V zime sa nosili „šponovky“, tak dievčatá, ako aj chlapci. Boli to pôvodne lyžiarske nohavice. Pre svoju praktičnosť, a ešte nedostatok džínsov, sa často denne obliekali. Ani móda mužských nohavíc neustrnula. Z vojnového obdobia ešte pretrvávali „birgerky“, ako široké nohavice s tesným zúžením od kolien, aby sa vošli za sáru čižiem. Po nich prišli „pumpky“, v polovici lýtka ukončené gumičkou. To sa zakrývalo svetlými podkolienkami. Ja si v nich pamätám, vtedy už bývalého demandického povojnového notára, pána Sabinovského. Pumpky nahradili široké nohavice so záložkami a tie vystriedali tesnejšie vzory, šité z tesilu, čo nesmierne uľahčilo udržiavanie „pukov“ na nohaviciach. Všetko u žien aj mužov napokon rozdrvil masový nástup texasiek, alebo džínsov, ako sa im hovorilo. Ale to už všetci poznáte.