Poklady dudinského okolia

Vážení čitatelia!

Pred rokmi som sníval o tom, že raz prejdem všetky dediny a mestá v Honte, a nafotografujem si v nich pamätihodnosti, ktoré odolali času. Naša generácia sa ešte môže tešiť z  hodnôt, ktoré pretrvali stáročia. Moje cesty sú takmer na konci. V  knižnej forme som nazhromaždil okolo tisíc strán materiálu. Vzhľadom na jeho rozsah som ho rozdelil na niekoľko častí. 

   Prvú knihu, Čítanie o Honte, som tento rok vydal vlastným nákladom. Na moje veľké potešenie, na vydanie druhej knihy sa podujala neštátna spoločnosť Kúpele Dudince, a.s.. V týchto dňoch vstúpilo vydanie do realizačnej fázy. Verím, že sa to podarí.

   V monografii sa čitateľ dozvie o vzniku minerálnych vôd levického žriedlového pásma, predstavia sa mu hodnoty ľudovej architektúry, technické pamiatky, hontianske vinohradníctvo a krajinné krásy Hontu.

Prícestné kríže

Prícestné kríže, roztrúsené po našej krajine, sú prejavmi náboženskej viery. Naši predkovia ich budovali najmä v 18. a 19. storočí na okrajoch obcí a miest, ako modlitebné miesta. Počas posledného výjazdu na Krupinskú planinu som sa zastavil pri dvoch z nich.

Prvý stojí v chotári Dolné Mladonice, pri ceste zo Bzovíka na Senohrad. Pochádza z roku 1920.

Druhý som vyhľadal zámerne. V mojom archíve mám fotografiu od Pavla Socháňa, nášho národného fotografa, z 19. storočia. Je na nej prícestný kríž nad Trpínom, pri ktorom modliac sa, stojí vynikajúci bádateľ nášho regiónu, Andrej Kmeť. Okolo roku 1900 sprevádzal Pavla Socháňa po Honte. Prícestný kríž je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok. Vznikol v roku 1826, ako výraz ľudovej tvorby. Teraz ho vidíme po zmenách, ktorými prešiel v roku 1931. Viac ako kríž, je zmenená krajina v jeho okolí. Tak tento, ako aj mnoho iných prícestných krížov, nám pripomínajú spôsob života našich predkov. Modlili sa pri nich pri odchode z domova, a tiež pri šťastnom návrate. 

    Dúfam, že dubové kmene, z ktorých sú vyhotovené, budú ešte dlho odolávať hlodaniu nezastaviteľného času.

Pamiatka zosnulých

V roku 835 pápež Gregor IV. určil prvý november za sviatok Všetkých svätých, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Ľudia si po čase začali pri tejto príležitosti pripomínať aj svojich zosnulých predkov, a tak sa 2. november stal Pamiatkou zosnulých, ľudovo nazývanou Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Uctievala sa zapaľovaním sviečok na hroboch. Zvyk ozdobovať hroby kvetmi a kladením vencov je najnovšou tradíciou.

Historická spomienka na zosnulých v demandickom cintoríne

Vrcholí október. Po pár dňoch babieho leta sa čoraz razantnejšie prejavuje nepríjemné, hmlisté, sychravé počasie s chladnými ránami v údolí potoka Búr. Hmly nad jeho korytom sa dlhšie rozpúšťajú v lúčoch slnka, ktoré sa po poludní čoraz viac chýli k obzoru nad Silimáň. V nostalgii dušičkového počasia si spomíname na zosnulých členov našich rodín a známych.

     Na sviatok Pamiatky zosnulých sme sa v detských rokoch, ak sa to tak dá povedať, tešili a naplňovali tým pravý odkaz zakladateľa tohto sviatku. Sviečky sme chodili páliť vždy v neskorý podvečer. Bolo to preto, že tento deň nebol dňom pracovného pokoja, a aj preto, že efekt z horiacich plamienkov bol oveľa väčší. Na súmraku spravidla vietor na nejakú hodinku ustal. To bolo dôležité preto, že kahance, ani iné dnešné čudá neboli, a sviečky boli skutočné, liate z vosku. V tento večer sme mali mimoriadne dovolené siahať po zápalkách a zapaľovať nimi sviečky. Problém bol, ak sme pritom občas zapálili vence, lebo aj tie boli z pravej čačiny a smrekové ihličie ľahko s prskaním chytalo plameňom. Demandický cintorín sa našim úsilím rozsvietil a horiace sviečky, ktoré sme považovali za svetelné signály,  pozorovali naši spolužiaci až zo Sazdíc. Aj tam je cintorín v svahu nad dedinou, a my sme tiež videli ich úsilie, o čom sme sa na druhý deň v škole navzájom podrobne informovali.

O tieto večery je medzi cirkvami a kultúrami veľký záujem. Evanjelici oslavujú Pamiatku reformácie, za nimi katolíci Všetkých svätých, a potom spoločne Dušičky. Dnes sa k nim tlačí aj globalizovaný halloween. Miesto spomienky na dedka a babku čoskoro budú deti prezlečené za príšery žobrať cukríky, a nás starších budú pozývať na halloween párty. Už sme k tomu blízko.

V novej Bratislave

Keď som pred desaťročiami prišiel do Bratislavy na štúdia, všimol som si, že viaceré ulice boli zastavané len z jednej strany. Vždy som si ich predstavoval ako pekné bulváre. Trvalo to polstoročie, a stalo sa. Vajnorská ulica a aj ďalšie sa postupne zaplnili. Na Mlynských Nivách bola v okolí prístavu priemyselná zóna s torzami potrubí po zbombardovanej rafinérii Apollo. V súčasnosti je tento mestský sektor na nepoznanie. Stáva sa širším, moderným, jadrom hlavného mesta.

     Na rohu dvoch širokých ulíc bola dlho veľká jama. Pri nej bola postavená autobusová stanica, v tej dobe veľmi moderná. Z jamy vyrástla výšková budova VUB banky, čím naštartovala prestavbu okolia. Nové stavby zakryli teleso železničnej trate vedúcej od starého mosta na Filiálku. V týchto dňoch bol dokončený rozsiahly komplex, ktorý pohltil autobusovú stanicu a bývalé kasárne. Vyplnili sa tým línie výstavby na rohu ulíc Karadičova a Mlynské Nivy. Ak pricestujete do Bratislavy autobusom vystúpite v útrobách nového komplexu. Pozrite si, čo Vás čaká.

Odbavovacia hala autobusovej stanice

Gastroúsek

Priestory na relax a nákupy

Ulica Mlynské Nivy

Banská Štiavnica

Je jedno z najzaujímavejších miest na Slovensku. Ako fotograf si tu prídem vždy na svoje. Na objavenie nových zákutí neraz stačí len iné svetlo. Mesto a jeho okolie sú nesmierne fotogenické. Len v centre nájde turista 360 historicky cenných objektov. Umelecké, historické a technické pamiatky boli v roku 1993 ocenené najvyšším stupňom, zápisom do  Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. 

Privilegovaným kráľovským mestom bolo od roku 1238. V jeho okolí sa nachádzali najproduktívnejšie bane na zlato a striebro v Európe, ktoré tu vznikali už v období keltského osídlenia.

Ak ste sa do Banskej Štiavnice v posledných mesiacoch nedostali, pozrite si ju cez objektív mojej kamery.

(kliknite pre spustenie videa)

760. výročie Sazdíc

Sú dediny, ktorých dejiny svojim historickým odkazom presahujú rámec ich dnešnej veľkosti. Pritom majú to šťastie, že ich vedenie sa o hodnoty, vytvorené predkami, príkladne stará a posúva ich nasledovnej generácii. Takouto dedinou sú aj Sazdice. Je to neveľká obec pod strmým úbočím kopca, zvaného Veľká Morda. Pamätá aj slávnejšie časy, v ktorých ťažila zo svojej polohy v južnej časti údolia potoka Búr. Popri ňom viedla, zo sídelných miest Ostrihom a Vyšehrad, do banských miest na severe krajinská cesta  Via magna. Sazdice boli pred storočiami zemepanským trhovým mestečkom. Tento rok si pripomínajú 760 rokov od prvej písomnej zmienky o obci.

  Už začiatkom 14. storočia mali veriaci postavený kostol v gotickom slohu. Okolo roku 1370 bol vyzdobený freskami na veľmi vysokej výtvarnej úrovni. K maľbám, ktoré boli až do roku 1898 skryté pod vápennými nátermi, pribudli ďalšie, objavené v rámci obnovy kostola. Pokračujúce výskumy priniesli potešujúce výsledky v objave fresiek, znázorňujúcich život Krista. Veríme, že odkrytie fresiek v lodi kostola pozdvihne jeho krásu a kultúrnohistorickú hodnotu.

  Sazdice si v posledných rokoch obľúbili milovníci stredovekého umenia aj vďaka krásnej práci reštaurátora Vladimíra Úradníčka a jeho nasledovníkov, ktorí ju tu zanechali v podobe obnovených nástenných malieb. Tieto maľby sa stali pojmom v celej Európe. V kostole, postavenom okolo roku 1330, v národnej kultúrnej pamiatke, cíti človek atmosféru talianskej renesancie.

  V skúškach dejín obstál, bez zmien v originálnom prevedení, aj kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, postavený v roku 1885. Obidva kostoly sa využívajú na náboženské účely a sú turistickou zaujímavosťou obce.

  V Sazdiciach na nás dýcha atmosféra dávnych čias prostredníctvom domcov, ktoré si pamätáme spred desaťročí. Málokto nazrel do neskutočne rozsiahlych pivníc pod kopcom Veľká Morda. Vo vekmi poznačených stromoch čítame odkaz starých ovocinárov a lesníkov.

  Okrem nich poskytujú príležitosť poznať miestnu históriu aj dva bývalé sedliacke domy, upravené ako dedinské múzeum. Zhromaždené zbierky dokladujú spôsob života obyvateľov v minulom storočí, a tiež aktivity miestneho urbárskeho spolku. A čo treba zvlášť oceniť, je ochota, sprístupniť ich návštevníkom.

  V sobotu 14. augusta si obec Sazdice pripomenula slávnostným programom významné historické výročie. V rámci osláv sa uskutočnilo slávnostné zasadnutie obecného zastupiteľstva, spomienka na predkov s bohoslužbou a kladenie vencov k obecnému pamätníku.

  V rámci kultúrneho programu účinkovali súbory z obcí Nagybörzsöny, Sazdice a Demandice. Diváci ocenili aj vystúpenie gajdošky Zsuzsany Pék a súboru Mareka Uhnáka z Rybníka nad Hronom. V miestnom kultúrnom dome bola inštalovaná výstava historických fotografií Jozefa Sztakóa.

  V rámci kultúrnej časti osláv sa uskutočnila aj prezentácia monografie autorov Henriety Žažovej, Matrina Bónu, Tatiany Danieličovej a Milana Ukropa „Kostoly demandickej farnosti“, ktorá je venovaná trom kostolom majúcich status národnej kultúrnej pamiatky. Významná časť je venovaná sazdickému gotickému Kostolu sv. Mikuláša s jeho jedinečnými freskami v rámci Slovenska.

  Komornú a príjemnej atmosfére sazdických osláv približujem vo svojej fotoreportáži.

Starosta Sazdíc Zoltán Srna predstavuje Zsuzsanu Pék, sólistku na gajdy

Prvé verejné vystúpenie najmladšej generácie

Sazdický citarový súbor patrí k najlepším na Slovensku

Z vystúpenia demandických senioriek

Súbor z Rybníka nad Hronom sa prezentoval vynikajúcim spevom, hudobným sprievodom a krojmi

Katarína Ballová uvádza publikáciu „Kostoly demandickej farnosti“

Kráľovičovský kráter?

V okolí Dudiniec sa nachádza vo voľnej prírode viacero záhadných útvarov, ktoré doposiaľ neboli dostatočne vedecky preskúmané. Popri spečených valoch sú to, aj modernými metódami identifikované, kruhové objekty z obdobia neolitu. 

    V lesoch medzi obcami Hokovce, Horné Semerovce, Demandice a Santovka sa nachádza útvar, ktorý má kruhový tvar a hĺbku  deväť metrov. Už dávnejšie som si ho všimol na mapách starých vojenských zameraní. Niesol názov „Okrúhle jazero - Kerek tó“. Nie je to preto objekt neznámy. Študujúc tieto mapové podklady ma vždy zarážalo, že na miestach, kde ho geodeti zakreslili je dosť rozsiahla vyvýšená planina s nadmorskou výškou okolo 200 - 214 metrov. Jazierko nemá nijaký prítok vody, či už potôčikom, alebo suchým jarkom, ktorý by zvádzal prívalové zrážky. V novších mapových podkladoch figuruje ako „Kráľovičova slatina“. Meno dostala po už neexistujúcej osade Kráľovičová, v ktorej katastri ležala, teraz patrí do  katastra Horné Semerovce. V súčasnej dobe je toto miesto, ako slatinné jazero, chráneným útvarom. Podľa môjho názoru skrýva oveľa viac, ako hodnotný biotop.

    Skúmajúc históriu geologického územia som postupne prišiel k domnienke, že tento útvar by mohol byť vytvorený nárazom vesmírneho telesa do Zeme. Miesto nejaví žiadne známky ľudskej činnosti, napríklad ťažby nerastnej suroviny. V skutočnosti je to jama s kruhovým obvodom približne 310 metrov, majúca priemer asi sto metrov. Na katastrálnej mape je vyznačená jeho plocha v nadmorskej výške  214 metrov. Nachádza sa na plošine nad okolitým terénom. Ako vidieť na leteckej snímke, má takmer dokonalý kruhový tvar. Obdobne aj jazierko, ktoré vytvorila nazhromaždená dažďová voda. To má priemer 60 – 63 metrov. Sklon svahu som zatiaľ nemeral. Odhadujem ho na 30 až 35 stupňov.

Letecký pohľad na Kráľovičovu slatinu s vyznačením obvodu krátera

Dojem z návštevy tohto miesta je magický. Ticho a tvar   miesta návštevníka pohlcujú. Snáď táto moja stať podnieti odborné kruhy k preskúmaniu tohto areálu, ktorý má šancu byť ojedinelým na Slovensku. Moje konštatovania sú pochopiteľne len vývody amatéra. Je pravda, že tomuto objektu chýba jeden z hlavných znakov impaktného krátera, t.j. prstenec navýšených hornín na jeho obvode. Keďže terén tvorí sprašová hlina, mohol byť eróziou, či rozorávaním odstránený. Sonda do krátera by mohla preukázať, či je jeho podložie stlačené nárazom cudzieho telesa, alebo nie.  Pri dopade meteoritu vzniká  obrovské teplo a tlak. Na stene krátera sa vytvára sklo a pod ním roztavená hornina. To sa dá vrtom overiť.     

    Inak ma zaujala aj skutočnosť, že tento kráter má rovnaký tvar a veľkosť, ako známy kráter v Kaali v Estónsku, uctievaný už od pradávna. Údajne bol vytvorený nárazom pred 7500 rokmi. Tento však má spomínanú korunku na obvode. 

    Absencia znakov impaktného krátera môže poukazovať na to, že v tomto priestore sa vytvoril závrt v dôsledku prepadu podložia. Dudince a ich blízke okolie neleží v oblasti banskej činnosti, a preto prepadlina Kráľovičova slatina nemôže byť dôsledkom poddolovania terénu. Po povrchovej ťažbe nerastnej suroviny niet žiadnych náznakov, napríklad v podobe háld. Hlina na povrchu nie je vhodná na výrobu tehál. Ak by sa na nejaký účel mala zemina z krátera vyťažiť, čo je objem cca 60 000 metrov kubických, musela by sa niekde objaviť. Tehelňa, ani iný podobný objekt, tu v okolí neexistoval. Tehly, nesúce značky výrobne, by sa určite v okolitých obciach našli. Navyše, kráter už existoval v poslednej štvrtine 18. storočia.

   Nové prepadliny, ako Kráľovičovská slatina, sa objavujú aj v súčasnosti, či už na Sibíri v dôsledku ťažby plynu a topenia permafrostu, alebo aj v Mexiku. Prepadliny sú javy vyskytujúce sa v krasových oblastiach. Spôsobuje ich voda, ktorá odtečie z väčších podzemných dutín a uvoľnený priestor stratí protitlak oproti povrchu a prepadne sa.

    Kráľovičovský kráter sa nenachádza v krasovej oblasti, ale v línii levického žriedlového pásma. V ňom sa minerálne vody dostávali na povrch vlastným tlakom a v poslednom poldruha storočí aj čerpaním. Spúšťačom takýchto prepadov by mohlo byť zemetrasenie, ktoré buď uzavrie priesaky vody v podzemí, alebo ich otvorí. Kráter leží na priesečníku zlomovej línie, pozdĺž turovsko-levickej hraste a predpokladaného zlomu, pozdĺž Lišovského potoka. Nevedno, či toto nie je príčina vytvorenia tohto nevšedného útvaru neďaleko Dudiniec. V roku 1443 bolo mesto Banská Štiavnica, ležiace v kaldere Štiavnického stratovulkánu, úplne zničené zemetrasením, ktoré ťažko poškodilo aj banské diela. Iba 30 kilometrová vzdialenosť od epicentra zemetrasenia nevylučuje aj pohyby v podloží v oblasti Kráľovičovej.

    V budúcnosti je na odborníkoch, aby nám dali kvalifikovanú odpoveď o pôvode Kráľovičovského krátera.

Kráľovičova slatina, jazierko 60 m široké na dne krátera s priemerom sto metrov