Zachovajme hodnoty predkov

Vážení Demandičania a priatelia Demandíc!

Náš život  sa v ostatnom polstoročí podstatne zmenil. Čo iné generácie prežívali pri pozvoľnom vývoji spoločnosti a techniky po stáročia, my sme prežili za tri-štyri dekády svojich životov. Keď som začal v roku 1955 chodiť do školy v starom kaštieli, ešte sme domáce úlohy písali pri svetle petrolejových lámp, ženy pláchali prádlo po praní v  Búr potoku kde sa ešte v jeseni močili konope. Ručná práca a drina na každom kroku. Tá však aj spájala ľudí. Na poli pri práci sa nachádzali neraz desiatky Demandičanov všetkých generácií pomáhajúcich si navzájom pri nárazových prácach.

 Beňovského kúria (Winklerova) okolo roku 1900

Aj bez televízie, počítačov, internetu a Facebooku sa v Demandiciach vytvorili a zachovali nemalé kultúrne hodnoty. Je škoda, ak o ne prichádzame tým, že sa kde čo vyhodí ako stará nepotrebná vec, fotka na ktorej už nepoznáme prastarých rodičov alebo zbúrame stavbu vytvorenú rukami našich predkov.    Dnes už temer všade v našom okolí vidíme úsilie hodnoty predkov zachovať pre budúce generácie. V snahe tieto hodnoty zachrániť sa aj v našom okolí  zriaďujú rôzne dedinské múzeá, sedliacke domy  či aspoň historické izby.
     Demandice sú obec so skvelou históriou vytváranou na území osídlenom od praveku, obývaná v stredoveku i v novšej dobe významnými šľachtickými rodmi pôsobiacimi nielen v rámci Hontianskej stolice ale aj na celoštátnej úrovni.

 

Prvé futbalové mužstvo FC Demandice založené v roku 1932

V roku 2011 si pripomíname 735 rokov prvej písomnej zmienky o Hýbeci a 720 rokov prvej písomnej pamiatky na Demandice. Netreba zabúdať ani na zaniknuté obce v našom chotári Stračany a Jaminy (Godrok). V tomto roku uplynie 50 rokov  výučby v našej novej škole.

Tieto výročia sú príležitosťou na to, aby sme si uvedomili aké hodnoty naši predkovia vytvorili a aby sme ich úsilím dnešnej generácie zachovali.

Vedený myšlienkou
„Zachovajme hodnoty predkov!“ ,
úprimne sa obraciam  na všetkých dobrých rodákov, obyvateľov Demandíc a ich priateľov s výzvou združiť sa s cieľom naplniť vyššie uvedenú zásadu.

Demandický kultúrny spolok

 (DEKUS)

Ciele:

1. Zachovať kultúrne hodnoty vytvorené v minulosti v Demandiciach. 

2. Dokumentovať a podporovať súčasnú kultúru.

3. Rozvíjať občianske súžitie medzi všetkými generáciami. 

4. Udržiavať kontakt s rodákmi, ktorí už v obci nežijú.

Inštitucionálne formy :

1. Založiť občianske združenie na báze neziskovosti,   ktoré bude   naplňovať  vyššie uvedené ciele s názvom     Demandický kultúrny spolok- Deméndi kulturális szervezet  ( DEKUS-DEKUSZ).

         

2. Zriadiť obecné múzeum v budove vo vlastníctve obce Demandice (alebo  v budove získanej darom).

 

Hlavné úlohy

 

1. V tomto roku uplynie 735  rokov od prvej písomnej zmienky o Hýbeci, 720 rokov  prvej písomnej zmienky o Demandiciach a 50 rokov  existencie novej obecnej školy. Využiť tieto výročia na zorganizovania  spomienkových akcií napr. formou  „Dňa obce“.

2. Založiť prípravný výbor a pripraviť stanovy občianskeho združenia Demandický kultúrny spolok  (DEKUS).

3. Registrovať občianske združenie DEKUS na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky ako právnickú osobu.

4. Prostredníctvom DEKUS-u rozvinúť komplexnú zbierkovú akciu na získanie  kultúrnych hodnôt viažucich sa k Demandiciam ako základu  zbierkového fondu obecného múzea.

5. Na účely zriadenia a prevádzky obecného múzea  pripraviť priestory v budove poskytnutej obcou napr. Barossov kaštieľ.

6. K tohoročným výročiam pripraviť dočasnú expozíciu z predmetov, ktoré budú získané zbierkovou akciou.

7. V rámci Bansko-štiavnického geoparku, ktorý zahŕňa aj kataster Demandice, začať práce na vybudovaní geologickej expozície v bani na Bujdoške  a  výhľadne na kóte 235 Pri kríži, ktorá poskytne výhľad na stratovulkány v pohoriach Javorie,  Borzsony a Štiavnické  vrchy. V rámci toho sprístupniť štôlňu „zlatej bane“ v Araňbáni.

8. V trasovaní starých poľných ciest vybudovať cyklotrasu ako náučný chodník demonštrujúci  skladbu živej i neživej prírody a hodnoty kultúrnych pamiatok.

9. Zriadiť pamätnú tabuľu obetiam holokaustu z Demandíc.

10. V spolupráci so štátnymi orgánmi revitalizovať prírodnú časť areálu okolo kostola sv. Heleny na Hýbeci   a obnoviť status ochrany starých drevín, ktorý sa tu uplatňoval už v 18. storočí.

11. Na pôvodných základoch obnoviť pustovňu na Hýbeci, ako možno    poslednú na Slovensku v ktorej žil pustovník ešte v 50. rokoch 20. storočia.

12. Zrevitalizovať chotárne studničky  v Studenej doline, na Bujdoške a inde ako súčasti náučného chodníka.

13. Z tvorby a zbierok Milana Ukropa  vydať knihu spomienok na život v Demandiciach s titulom „Pod Bujdoškou“ a fotoalbum  „ Demandice v 20. storočí“.

Záchranca uhorského vinohradníctva

V nie jednej charakteristike sa Demandice popisujú ako poľnohospodárska a vinohradnícka obec. Už v roku 1796 vynikajúci štatistik András Vályi vo svojom diele Popis Uhorska o Demandiciach píše, že majú vinohradnícke trate strednej kvality avšak v daných podmienkach prvotriedne. Do dejín vinohradníctva sa zapísali aj ako rodisko významného vinohradníckeho experta. Uhorské vinohradníctvo a vinárstvo poznačili v 19. storočí dve veľké katastrofy. Popri nezvyčajne tvrdých mrazoch sa po roku 1860 v Európe rozšírila z Ameriky zavlečená fyloxéra, ktorá zničila 97 % vinohradov. V úsilí o ich obnovu zohral významnú úlohu Karol Baross narodený v Demandiciach 28. februára 1865.

Odvekým sídlom Barossovcov boli neďaleké Horné Žemberovce. Tu sa v dodnes zachovanom kaštieli v roku 1840 narodil otec Karola Barossa Pavol II Baross, ktorý bol stredne veľký statkár a pôsobil aj ako kráľovský radca. Demandická vetva Barossovcov sa usídlila v Demandiciiach v rannobarokovom kaštieli postavenom okolo roku 1700 rodinou Agátsovcov. Od nich sa kaštieľ dostal do rúk Šimoniovcov a dedením prešiel do majetku Barossovcov, ktorí tu vytvorili začiatkom 19. storočia svoju demandickú vetvu. Matkou Karola Barossa bola Anna Forsterová. Karol sa narodil v Demandiciach ako prvé z troch detí. Mal ešte sestru Margitu a brata Jána, ktorý sa stal významným advokátom a politikom. Tak ako Karol Baross aj on sa stal poslancom krajinského snemu.

Rodný dom Karola Barossa v Demandiciach

Pavol Baross sa s rodinou odsťahoval do slovenskej dediny Santov- Pilisszantó ešte za útleho detstva syna Karola, ktorý potom    stredoškolské štúdiá absolvoval v Trnave a v Ostrihome. V roku 1884 ukončil štúdium v Magyaróvári na Maďarskej kráľovskej hospodárskej akadémii a v prvých rokoch praxe pôsobil ako vzdelaný poľnohospodár na rôznych veľkostatkoch ako pomocný správca.
     Po štyroch rokoch vo výrobnej praxi sa v roku 1888 stal najskôr zamestnancom a o rok už tajomníkom Celoštátnej maďarskej hospodárskej jednoty; úradoval aj ako správca Družstva maďarských gazdov pre zásobovanie armády.

 Karol Baross ( 28.2.1865 Demandice-3.1.1905 Budapest)

Okrem tejto administratívnej činnosti bol aktívnym publicistom. Roky pôsobil ako redaktor Vinohradníckych listov ( Borászti Lapok ). Od roku 1893 bol redaktorom a neskôr aj šéfredaktorom denníka Domovina . O rok nato založil nové Nezávislé noviny (Fuggetlen ujság ).
     Od roku 1860 európsky vinohradníci považovali premnoženie fyloxérového škodcu za novodobú morovú ranu, ktorá ničila ich existenciu. Zápasili s ňou pol storočie. Od roku 1896 sa aj Karol Baross zapojil do boja na odstránenie následkov vyhynutia vinohradov. Sústredil sa na ich obnovu. Počas piatich rokov pôsobil v Maďarskej agrárnej a dôchodkovej banke ako vedúci oddelenia pre poskytovanie pôžičiek na obnovu vinohradov. Plán rekonštrukcie vinohradov bol tiež vypracovaný za jeho účasti. V rámci miléniových osláv sa stal vedúcim vinohradníckej sekcie miléniovej výstavy.

Monografia  K. Barossa a J.Druckera : Francúzke vinohradníctvo

Ako vinohradnícky odborník sa v roku 1900 spolu so svojim švagrom Jánom Druckerom zúčastnil v Paríži na medzinárodnom vinohradníckom a vinárskom kongrese. Pri tejto príležitosti obaja precestovali vinohradnícke oblasti a svoje poznatky prezentovali v monografii Francúzke vinohradníctvo ( Budapest, 1901). Vinohradnícka angažovanosť Karola Barossa vyvrcholila v rokoch 1901-1905 keď založil a predsedal Celoštátnej maďarskej jednote vinohradníkov. V roku 1901 sa stal aj krajinským poslancom za Liberálnu stranu.

Koreň viniča napadnutý fyloxérou

 
Okrem množstva organizačnej práce ktorú vykonával v redakciách a na iných miestach, Karol Baross bol nesmierne činný aj autorsky. Už v roku 1890 vydal prácu Obnova našich vinohradov. Jeho publikačné aktivity významne podporili vznik Ústredného úverového družstva v roku 1898 a vytváranie pivničných družstiev. S veľkým úsilím bojoval na stránkach Vinohradníckych listov proti falšovaniu vína.
     Nesmierna pracovná aktivita sa negatívne prejavila na zdraví Karola Barossa. Mal len 38 rokov keď sa u neho vyskytli symptómy nervového ochorenia. Kvôli nemoci sa v roku 1903 vzdal aj poslaneckého mandátu. Jeho zdravotný stav sa prudko zhoršoval a nemal ani štyridsať rokov keď svojej nemoci podľahol 3. januára 1905.
     Demandice môžu byť hrdé na to, že sú rodiskom Karola Barossa.

Záchranca uhorského vinohradníctva

---

The Saviour of Ugrian Viniculture

The village Demandice has always been referred to as an agricultural and vinicultural settlement. In 1796, the renowned statistician András Vályi described Demandice in his work “Description of Ugria“. According to him Demandice had vineyards of mediocre quality, however, on the local level they would have been considered first class. Also, one of the greatest vinicultural experts of that time was born here. In 1860, a severe frost was followed by vine fretter which was spread from America. These two great disasters had caused that 97% of all vineyards were destroyed. In the quest for their restoration the main role was played by Karol Baross, born 28 February 1865 in Demandice.

Demandická mašinovačka

Úroda, v žatve prenesená do hambálov na obilie, rozhodovala o úspešnosti hospodárenia a teda aj o zabezpečení fyzickej obživy členov domácnosti. Obdobie dozretia obilnín a ich zber bolo v živote dediny ešte aj v polovici minulého storočia najdôležitejšie. Starí Slovania mali pre patrónku úrody priliehavý názov Živena.

Od príchodu Slovanov až do konca 19. storočia bol hlavným žatevným nástrojom kosák. Kosy ako ich poznáme dnes zažili svoj rozkvet po nástupe priemyselnej revolúcie. I tak sa obilie mlátilo len vyklepávaním cepmi alebo vydupávaním dobytkom. Za prvej republiky nastupujú prvé stroje na mlátenie obilia pre ktoré sa ujal názov mláťačka alebo mašina. Mašiny na mlátenie sa používali aj v Demandiciach a z toho sa odvodil aj význam slova mašinovačka ako mlátenie obilia.

Demandický chotár pred žatvou

Mašinovačka bola druhou fázou žatvy. Predchádzalo jej kosenie obilia, jeho viazanie do snopov a ukladanie do polkrížov na poli. V Demandiciach sa so žatvou začínalo po sviatku Petra a Pavla, keď dozrievali oziminy. Neskôr ich predbiehalo dozrievanie repky olejnej, ktorá sa od začiatku 60. rokov zaradila medzi plodiny pestované na družstve a štátnom majetku.
     Aj napriek pokračujúcej mechanizácii žatva stále vyžadovala množstvo ručnej práce. Obilie sa kosilo pomocou samoväzov, ktoré nahradili koscov s kosami a žnice, ktoré za nimi pokosené obilie zberali. Demandickí gazdovia si v prvej polovici minulého storočia na túto prácu najímali páry aj z iných dedín . Chodili sem najmä z tých dedín na horniakoch, odkiaľ sa do Demandíc po vzniku prvej republiky prisťahovalo viacero rodín. Môjmu starému otcovi za časť vymláteného obilia chodili pomáhať otcovi bratranci z Dobrej Nivy. Na hospodárstve Košútovcov na Godrogu to boli rodiny zo Bzovíka a tak podobne.
     Ženci so žnicami nezmizli celkom ani po vojne. Žatva začínala ich prácou aj po nástupe rannej mechanizácie v družstvách. Aby sa samoväz ťahaný traktorom mohol do obilia dostať, bolo potrebné každý lán obkosiť na šírku traktora ručne. A preto až do príchodu kombajnov okolo polovice 60. rokov ku koloritu žatvy v Demandiciach patrili aj páry koscov a žníc, ktoré sa v podvečer vracali z poľa domov. Pre nás šarvancov, po dnešnom, teenegerov, chodiacich od siedmej do deviatej triedy to bola predzvesť, že prázdniny trávené pri Búre a na ihrisku prerušíme niečím vzrušujúcejším ako futbal a chytanie rakov. Zopár z nás sa stalo samoväzármi. Obsluhovali sme pri kosení obilia samoväz ťahaný traktorom. Na prácu detí sa vtedy ešte hľadelo z útrob histórie ako na nevyhnutnosť využiť počas žatvy každú pomoc, detskú nevnímajúc. Kým sme postúpili na funkcie samoväzárov už sme boli na poli skúsenými harcovníkmi, lebo sme predtým znášali snopy do polkrížov, boli vodnármi pri mašinovačke a samozrejme pásli husi.

 Demandická mašinovačka

Samoväzár pri kosení obilia sedel na zadnej strane samoväzu na plechovej sedačke vytŕčajúcej až zaň. V prípade potreby mohol z nej ľahko zoskočiť a odhodiť napríklad snopy, ktoré traktoristovi zavadzali pri otáčaní. Vozenie na samoväze sa zdalo byť zábavou, no ak ste tým trávili celé dni, tak zábavné to nebolo. Našou hlavnou úlohou, keďže samoväz nebol z traktora ovládateľný, bolo nastavovať výšku kosy nad terénom. Strnisko malo byť čo najnižšie lebo sa slama zberala na kŕmenie alebo poprávanie pod dobytok. Pákou pred sedadlom sme kosu striedavo dvíhali alebo spúšťali podľa toho, či sme išli do kopca alebo z neho. Samoväz obilie kosou skosil a to veľká drevená vrtuľa sklápala na plátený dopravník na konci ktorého sa zachytávalo kovovou vidlicou. Keď váha snopu dosiahla nastavenú hodnotu automaticky sa spustil viazací mechanizmus, ktorý ovinul snop sisalovým motúzom, prerezal ho za uzlom a následne   kovovou vidlicou vyhodil vedľa samoväzu na predtým už pokosené strnisko.
   Samoväz pracoval spravidla spoľahlivo ale mal aj svoje chvíle, keď pomocník cvičil o sto päť, ak sa do viazacieho mechanizmu dostala zelina alebo steblá obilia. Niekedy štrajkovali zas motúzy, ktoré sa zahrdúsili pri neustálom poskakovaní samoväzu alebo v dôsledku jednostranného odvíjania z klbka. Pri poruche sme museli na traktoristu hlasne vykríknuť, zoskočiť zo stroja a rukami vytrhať zelinu alebo klasy. Mali sme na to aj pomôcku, nejaký starý nožík ale najlepšie sa osvedčil list z pílky na železo, ktorý krájal, pílil aj trhal zelinu i zachlpený motúz.
   Pomocník na samoväze mal aj povinnosť správne namazať vazelínou dôležité ložiská samoväzu. Mali sme na to v láde pod sedadlom dekalamitku naplnenú vazelínou v družstevných dielňach. Takisto sme mali pre prípady zúfalstva, ak sa zlomila kosa, ťažké kladivo a monterajzňu. Na samoväze som takto prejazdil po dve či tri žatvy celý chotár. To bolo v časoch, keď nám pred kosou samoväzu vylietavali rodinky bažantov a hlavne kŕdliky malých prepeličiek. My sme ich len vyplašili. Chemizácia a kombajny v nasledujúcich desaťročiach ich z chotára odstránili. Neraz sme zoskočili zo samoväzu aj za malým zajačikom. To traktoristi ale nemali radi. Neznášali samotu na traktore. Aj keď sme s nimi vychádzali dobre, dostať sa k jednému, ktorého nechcem menovať, nebolo terno. Ten, ak sa poruchy na samoväze či traktore opakovali strácal nervy a v zúrivosti klial a vyhrážal sa pánu Bohu a aby to potvrdil zúrivo vyhadzoval do neba ťažké kladivo. Kým mu ho jeho pomocník našiel v obilí, pri cigarete sa ukľudňoval. My sme ich potom museli po strnisku obchádzať, čo nebolo tiež terno, lebo sme pred traktorom museli odhádzať snopy, aby ich kolesami nevymlátil ešte na zemi.

Plat sme dostávali v pracovných jednotkách podľa pokosenej plochy, čo si do notesa zapisoval skupinár alebo agronóm. Tieto jednotky sa potom prepočítavali na koruny podľa celkového hospodárskeho výsledku družstva v kalendárnom roku. Peniaze sme nevideli nikdy ale bola to pre rodiny vítaná pomoc . Nejaká odmena sa nám však ušla, lebo sme sa mohli zúčastniť na dožinkoch a tam si za pár korún, ktoré sme dostali od mamy, kúpiť napríklad zmrzlinu. Pamätám sa, že raz som ich od zmrzlinára, ktorý chodil na motorovej trojkolke zvládol za dožinkové odpoludnie dvanásť. Za tie dni vysedávania na podskakujúcom samoväze som to považoval za dostatočné zadosťučinenie. Veď nové topánky do školy alebo niečo iné čo mi rodičia kúpili som za plácu nepovažoval.
     Po samoväzoch sa na poli objavili znášači snopov. Boli to ženy a aj deti, ktoré už na takú prácu fyzicky stačili. Po strnisku postupovali v rade a do určeného radu snopov znášali ostatné a skladali ich do polkrížov tak, že na základňu tvorenú štyrmi snopmi obrátenými klasmi v pravom uhle k sebe sa naukladali ešte ďalšie tri či štyri vrstvy tak, aby sa navzájom viazali. Na vrch sa potom uložil ešte jeden snop, ktorý mal prekryť stred polkríža v ktorom boli sústredené klasy. V našich časoch sme už všetci mali obuv ale pre horúčavy v lete sa chodilo v sandáloch do ktorých pri chôdzi po strnisku prenikali ostré steblá suchej slamy a preto v lete chodila temer celá dedina so zakrvavenými členkami. Nuž ale bola to pre všetkých samozrejmosť.
     Mláťačka bola z perspektívy našich detských postáv veľká ako dom. Keď sa premiestňovala na pole prvý krát a aj potom pri premiestňovaní počas žatvy, bola to udalosť pri ktorej sme nemohli chýbať. Pohyb mláťačky na kovových kolesách po kamenitej ceste cez dedinu bol sprevádzaný ohromným drnčaním, škrípaním a bafkaním starého amerického traktora Buldog. Ten sa pohyboval na kolesách s veľkými železnými klinmi a tak po sebe zanechal nezmazateľnú stopu. Tieto zvuky nás pritiahli vždy na diváky a z úctivej vzdialenosti sme krok po kroku sledovali kolónu tvorenú traktorom, mláťačkou a elevátorom, ktorý sa používal pri stohovaní slamy a bol pripojený za mláťačku.
     Celá táto sústava sa musela umiestniť na čo najrovnejší podklad, aby bola vo vodorovnej polohe a dobre fungovala. Okrem toho sa muselo dbať aj o to, aby stoh slamy, ktorý ostal po mašinovaní, bol na suchom mieste a nepodmáčala ho voda. A tak nečudo, že miesta na postavenie mašiny boli v chotári stabilné. Po nastavení mláťačky sa ešte do zeme zapustila váha na váženie vymláteného obila. Mierne zapustenie do zeme umožňovalo vkladať na váhu vrecia s obilím bez ich vykladania a skladania.

Ondrej Ukrop pri preberaní obilia od demandických družstevníkov

Na vrchu mašiny stál v akejsi jame hlbokej do pol pása chlap, ktorý kŕmil mašinu snopmi, ktoré z oboch strán nakladali kočiši z konských vozov. V žatve sa na to používali rebrináky. Jazda na rebrináku sediac medzi rebrami jeho bočníc bola pre nás rutinnou záležitosťou. Snop vyhodený na mašinu podávali striedavo dve ženy z oboch strán mašiny. Práca týchto troch ľudí na mašine bola veľmi nebezpečná a o hrozných úrazoch nad otvorenou papuľou mašiny sa rozprávali legendy. Ale pri mašinovaní si nikto veľmi nepolepšil.
     Stroj bol poháňaný dlhou remenicou, ktorú musel mašinista nahadzovať za chodu stroja riskujúc pritom svoje ruky. I potom remenica hrozivo plieskala a bolo ju treba za chodu premazávať akousi kalafúnou aby sa neprešmykovala. Pred zadnými kolesami mašiny bol výpust na plevy z ktorého sa neustále valil prach a plevy, tie museli dve ženy vyhrabávať do širokých plátených nosidiel a následne odnášať na hromadu pri päte stohu. Na stohu bolo niekoľko ľudí, ktorí odoberali slamu padajúcu na nich z elevátora. Keď bola slama na obilí vysoká a krmič výdatne zásoboval mašinu, neraz sa na stohu museli dobre obracať, aby ich slama nezakryla. Na konci radu na stohu bol skúsený chlap, ktorý slamu ukladal v bokoch stohu aby mal požadovaný tvar a pevnosť. Nuž chlieb svoj každodenný Demandičania ako aj iní museli v pote a prachu získavať.

Predseda družstva na osadách Ján Tuhársky pri preberaní dožinkového venca

Nás, kým sme neboli zapojení do znášania snopov najviac bavilo pri mašinovačke loziť po vreciach naplnených obilím prichystaných na odvoz. Tešili sme sa na príjazd družstevnej RN–ky, ktorú šoféroval Lajoš Fekjač. On autom odvážal vrecia s obilím do družstevného dvora alebo rovno do nákupného skladu RSD do Maďaroviec, kde ho pre štát vykupoval môj otec. Lajoš báči mal syna Milana, ktorého brával do kabíny auta k sebe a tak ani nám túto radosť neodoprel. Keď sme boli o niečo väčší, to nám už dovolil sedieť aj na vreciach na vlečke. Po niektoré roky chodili do žatvy vypomáhať aj vojaci. Chodili na Tatre 111 a to bola iná váha ako erénka. Na svišťanie vzduchu v našich vlasoch pri jazde na korbe 111-ky od Kríža do dediny si spomínam aj dnes. Nuž Jožko Varga ešte nebol referent bezpečnosti práce a tak sme si užili kým to nezmenili kombajny.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Demandická mašinovačka

---

Harvest time in Demandice

The amount of crops gathered during the harvest-time was determining for the overall success of the farmstead and thus also the well-being of all family members. Until the last century, the period of ripening of crops and their gathering was the most important one in villagers’ lives. The old Slavs referred to the crop patroness with a very distinctive name. She was called “Živena” which means “The nurturing-one”.

Demandickí kolonisti

V dvadsiatom storočí osudy mnohých demandických rodín ovplyvnili udalosti svetovej politiky. Demandice ležia na rozhraní slovenského a maďarského etnika. Do poslednej štvrtiny 19. storočia boli štatistikmi Uhorska vedené ako prevažne slovenská obec. Popri slovenskom obyvateľstve tu v pokoji nažívali obyvatelia maďarskí a židovskí. Po troch desaťročiach uplatňovania národnostnej politiky uhorskej vlády sa v štatistike z roku 1910 uvádza už len maďarské etnikum. Zánik Rakúsko-Uhorska a nasledujúce desaťročia menili osudy rodín, ktoré bývali v Demandiciach.
     Každý kto v Demandiciach žil zanechal v ich histórii  svoju stopu a zaslúži si zmienku o tom.

Štátna hranica sa okolo Demandíc pohybovala ako kyvadlo. Uhorské kráľovstvo v roku 1918 nahradila Československá republika, po pár mesiacoch sem na niekoľko týždňov v roku 1919 vtrhli maďarské vojská a zriadili komunistickú republiku rád. Po krvavých bojoch boli československými legionármi vytlačené a Trianonská mierová zmluva vymedzila štátnu hranicu o niekoľko kilometrov južnejšie korytom Ipľa. Zmeny formy štátu, jeho hospodárskeho systému a politického systému vyvolali pohyb obyvateľstva v novom pohraničí v ktorom sa ocitli aj Demandice.

Rodina Winklerová predala svoj majetok vrátane kaštieľa šiestim slovenským rodinám.Od roku 1923 tu bývali rodiny Ukropová, Krištofová a Svetíková.

Niektoré rodiny sa nemohli zmieriť so stratou šľachtických titulov a  výsad, iné nemohli slúžiť novému štátu a pozemková reforma tiež prispela k ich ekonomickému oslabeniu. Po roku 1918 sa do Demandíc sťahujú rodiny zo slovenského prostredia, ktoré vykúpili gazdovstvá odchádzajúcich vlastníkov. V prvej polovici dvadsiatych rokov minulého storočia sem prišlo niekoľko desiatok slovenských rodín ale aj trinásť nemeckých rodín.
     Po Viedenskej arbitráži sa v novembri 1938 opäť posúva hranica a Demandice sú začlenené do Maďarského kráľovstva čo je spojené aj s odsunom niektorých slovenských rodín. Po šiestich rokoch Maďarsko opäť prehráva vo vojne a Československo sa obnovuje v jeho trianonských hraniciach. Podiel Maďarska na rozbití Československej republiky opäť zasiahol do osudov našich obyvateľov. Niektorí ušli a na tých čo ostali sa vzťahovali retribučné dekréty prezidenta republiky. Aj po druhej svetovej vojne sa mení obyvateľstvo v Demandiciach . Objavujú sa tu na krátky čas slovenské rodiny z Rumunska v domoch nemeckých rodín. Tie boli deportované a po čase sa do Demandíc mohli opäť vrátiť do svojich domov, ktoré kolonisti z Rumunska opustili.

Nová slovenská mládež v Demandiciach

 
Aj keď sú príčiny a dôvody opustenia domovskej obce rôzne, vždy boli spojené s bolesťou z opustenia rodného domu a kraja v ktorom ľudia žili a to na jednej i druhej strane. Najhoršou formou odsunu obyvateľov z Demandíc bol odsun židovských spoluobčanov v máji 1944 z ktorého už nebolo pre 14 návratu.
     Demandice prichýlili ľudí aj po virvare svetových udalostí, ak hľadali nový domov. Či už to boli rodiny Oremová, ktorá musela svoj domov a majetok zanechať v záujme vytvorenia vojenského výcvikového priestoru známeho ako Oremov laz, alebo tri rodiny Gazdíkovcov a Kočerhovcov, ktorým ich rodné Hámre zaplavili vody Oravskej priehrady začiatkom päťdesiatych rokov.

Ako prvé chcem predstaviť osudy rodín z Hámrov, veď Emil Gazdík a súrodenci Kočrhovci boli mojimi spolužiakmi. Adolf Gazdík, jeho brat Jozef a ich sestra Margita patrili medzi našich rodinných priateľov.

Z Hámrov do Demandíc

O výstavbe vodnej gravitačnej priehrady na severnej Orave sa uvažovalo už pred dvomi storočiami. S realizáciou tejto myšlienky sa začalo až pred sedemdesiatimi rokmi. V roku 1941 sa začali práce na výstavbe Oravskej priehrady, ktorá mala zaplaviť svojimi zachytenými vodami niekoľko oravských obcí. Najsevernejšia z nich bola obec Hámre, predtým Oravské Hámre, či Hamri. Z jej názvu vyplýva, že vznikla pri hámroch slúžiacich na spracovanie železa. Neskôr sa jej obyvatelia živili popri poľnohospodárstve aj pláteníctvom.

 Na priedomí v Hámroch

Osud výstavbe priehrady nežičil, lebo počas rozbiehajúcej sa výstavby stavenisko postihli dve veľké povodne na rieke Orava, ktorú mala priehrada skrotiť. Vojnové udalosti nakoniec práce na priehrade znemožnili. Až po vojne sa prepracovali projekty a betónová priehrada s hydrocentrálou bola v roku 1953 daná do prevádzky.
     Kým sa tak stalo, územie nad priehradou museli obyvatelia Hámrov opustiť. Stovky rodín z oravských obcí sa rozpŕchli po Slovensku i českom pohraničí. V Demandiciach si našli nový domov tri rodiny. Z Hámrov sa sem prisťahovali dve rodiny Gazdíkovcov a Jozef  Kočerha s rodinou.
     Pamiatka na oravskú dedinku je dnes zakrytá vodami Oravy ale aj potôčika Jalešnej, ktorý do Oravy ústil poniže Hámrov. Až na jednu výnimku, som na internete okrem malej nekvalitnej fotografie nič o tomto hniezde rodín Gazdíkovcov a Kočarhovcov nenašiel. Som preto rád, že František Kočerha, doteraz opatroval staré rodinné fotografie dokkumentujúce život ich rodiny v Hámroch a ich prvé roky pobytu v Demandiciach. Vďaka nemu sa môžete na ne podívať.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu: 

Jozef Kočerha opúšťa Hámre s posledným vozom svojho majetku.

---

Colonists of Demandice

In the 20th century the fate of many Demandician families was influenced by world politics. The population of Demandice is created by people of both Sovak and Hungarian nationalities.  Until the last quarter of the 19th century statisticians were considering Demandice a mostly Slovak settlement. Alongside the Slovak population, Hungarians and Jews lived here in peace. After three decades of strict application of the Ugrian national politics however, the statistics from 1910 only recognize Hungarian nationality. The fall of Austria-Ugrian Empire and the following decades were also shaping the life of local families. Everyone who ever lived in Demandice has left a unique trace in their history and deserves to be remembered.

Prestavba Demandíc

Slovo prestavba do nášho denného slovníka zaviedol v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sovietsky vodca Michal Gorbačov, ktorý chcel prestavať socializmus. V Demandiciach sa stavalo ale aj prestavovalo intenzívne už desaťročia pred sovietskou perestrojkou.

Po dvoch rokoch od prvého stretnutia rodákov v Demandiciach sme sa v polovici novembra zišli zas. Potešil ma záujem ľudí o spomienky na dávnejšiu alebo len nedávnu minulosť našej obce. Opäť sme sa pozreli na fotografie ľudí, ktorí Demandice po desaťročia naplňovali svojou prítomnosťou a prácou. Dnešné Demandice sú pomníkom, ktorý tu vybudovali.

Jarné upratovanie

 Pred dvomi rokmi som prezentoval zbierku fotografií tvorenú z toho čo som sám, moja rodina a pár známych dali do kopy. Dnes už mám okolo tisíc päťsto fotografií, ktoré pochádzajú z príspevkov čoraz širšieho okruhu rodákov. Veď len z posledného stretnutia som si odniesol 224 kusov. Fotografie od Štefana Babica, Jožka Urbana, Ladislava Tomisa, Paliho Príboja, Janka Bystrického, Ing. Antona Svetíka , Laciho Kolárika, Marty Urbanovej, Jožka Vargu, Františka Kočerhu a Jozefa Výbošťoka ma veľmi potešili. Sú medzi nimi svadobné fotky spred prvej svetovej vojny, školské fotky z medzivojnového obdobia, z pracovných či sviatočných dní. Postupne ich po elektronickom spracovaní na tejto stránke zverejním.
     Stavebný vývoj v Demandiciach môžeme porovnať podľa máp intravilánu obce, ktoré získal a dochoval Jozef Urban. Vidieť na nich  rozmiestnenie stavieb v roku 1886. Dominujú na nich panské sídla, teda kúrie a to aj tie, ktoré už dnes neexistujú.

Výstavba budovy požiarnej zbrojnice v rokoch 1974/1975

 
Budovateľské úsilie v Demandiciach ako aj iné stránky života dokumentoval svojim fotoaparátom od začiatku sedemdesiatych rokov László Csaba Tomis. Časť svojej zbierky mi poskytol a preto sa o ňu môžem s vami podeliť. Výber ukazuje priebeh viacerých tzv. „akcií Z“, ktorými sa zlacňovala investičná činnosť v obciach tým, že mnoho fyzickej práce sa vykonalo bezplatne. Brigáda, niekdajší „subotnik“ sa prevzal z praxe výstavby socializmu v Sovietskom zväze. Bola to forma dobrovoľníckej činnosti tých čias, aj keď niekedy dobrovoľnosť bola iluzórna. Na dedine bola anonymita nulová a preto sa vedelo, kto ako prispieva k zveľadeniu obce a kto vie len frflať. Niet pochýb o tom, že Demandičania brigády neignorovali. Obec svoju občianskou vybavenosť má vďaka nim. kultúrny dom, dom smútku, lekáreň, školu, cesty a iné objekty ktoré zmenili v poslednom polstoročí výzor dediny. Pozrite sa ako to cez objektív svojho fotoaparátu zachytil L. Tomis.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Demandická prestavba

---

Rebuilding of Demandice

The word “rebuilding” was introduced into our daily vocabulary in the 80ties of  the last century by  the Soviet leader Mikhail Gorbachev. He was striving to rebuild socialism. Demandice however were being constantly rebuilt already decades before the Soviet “perestrojka” had reached us.

Zabíjačka

Jednou z atrakcií zimného obdobia boli v Demandiciach zabíjačky. Kým nebolo družstvo a štátny majetok, zabíjačka sa robila vtedy keď bolo potrebné  mäso či už na obživu členov domácnosti, na predaj alebo pred žatvou aby bolo stravovanie žencov zabezpečené z vlastných zdrojov.

V päťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia sa na dedinách vyvinulo tzv. záhumienkové hospodárenie. Bolo dôsledkom toho, že  poľnohospodárske podniky  nedokázali vygenerovať dostatok finančných prostriedkov a preto časť mzdy poskytovali v naturáliách. Tvorilo ich obilie a plodiny vypestované na záhumienku. To bola obvykle plocha pol hektára osiata kukuricou, dva áre lucerny a dva áre  zemiakov. Z tejto plochy sa dorobilo dosť krmiva pre jednu či dve ošípané. V rodinách s viacerými členmi pracujúcimi v družstve to mohlo byť aj viac.
     V takom prípade mohol družstevník dojednať zmluvný výkrm a výkup živých ošípaných. Tieto zmluvy uzatváral v Demandiciach môj otec, ktorý od roku 1948 pracoval ako skladník v Roľníckom spotrebnom družstve Šahy. V skratke sa mu hovorilo RSD. U nás v kuchyni otec nádejného chovateľa  oboznámil s podmienkami zmluvy, ktorú aj hneď podpísali. Nikdy sa to nezaobišlo bez menšieho oldomáša. Tu som po prvý raz videl ako funguje v praxi zmluvné právo. Nuž nečudo, že som po maturite nakoniec skončil  na štúdiách práva.

Už nám neujde!

     Svine, ktoré nemali  česť vo vopred určenom čase obohatiť zásobovanie našich miest mäsom, museli v demandických chlievoch vyčkať najskôr do začiatku zimy aby sa im tejto cti dostalo na vlastnom dvore.
     Zabíjačka, alebo ako sa jej hovorilo aj zkáľačka, sa nezaobišla bez odbornej pomoci skúsenejšieho mäsiara. V Demandiciach ním bol profesionálny mäsiar ešte z obdobia prvej republiky Imrich Beše báči. Svoju jatku mal poniže starej cirkevnej školy oproti obchodu Berty Weisovej, neskôr Melichovej krčmy. Beše báči po znárodnení pracoval len ako predavač v tomto mäsiarstve. V zime sa svojmu remeslu venoval v rámci susedskej výpomoci po rodinách, ktoré chceli aby im ich čuníka zniesol zo sveta práve on. Keďže každej rodine nemohol vyhovieť, vyrástla mu konkurencia. U nás na Bujdoške to bol Oberfranc Géza báči a Fekiač Ďuri báči.
     Termín zabíjačky bolo potrebné dohodnúť s dostatočným predstihom a skoordinovať ho aj s najbližšou rodinou, ktorá chodila na zabíjačku pomáhať. K nám chodili obe tety z maminej strany s manželmi. Pri tejto udalosti sme ako deti a neskôr aj ako študenti nemohli chýbať ani my.
     V podvečer pred zabíjačkou sme nachystali kotliny a pripravili dostatok dreva na kúrenie v nich na celý deň. Večer sa čistila cibuľa, cesnak a preberala ryža potrebná do huriek. Keď sa robili krvavničky, nakrájali sa aj rožky. Nakoniec sa namlelo čierne korenie a scéna na ranný horor bola pripravená.
     Už zavčasu ráno, ešte v  tme, sme boli na nohách  a pripravení nezmeškať ani okamih z tejto nevšednej udalosti. Tešili sme sa na podkladanie polienok pod kotle s vodou, ktorá sa používala na obáranie ošípanej pri jej čistení. Majster kat, teda mäsiar sa dostavil do domácnosti pred siedmou hodinou. Rodina už bola v plnej zostave odhodlaná na všetko potom čo sa osmelila nejakým poldecákom slivovice . Myslím, že to bolo skôr na guráž, lebo moja mama vždy vychovala kus, ktorý u mäsiara budil rešpekt. Mala na to tajnú metódu, ktorú odkukala od krotiteľov zveri v cirkuse. Ošípanej sem tam prihodila do krmiva za lyžicu cukru, vraj aby mala silné kosti a vládala niesť svoju váhu. Tú však dosahovala skôr tým, že uprednostňovala chov jednej poriadnej svine než dvoch zajacov, ako malým ošípaným hovorila.

Strýc Juraj Ukrop so synmi Štefanom a Jánom 

     Osud ošípanej sa naplnil, keď si mäsiar za sáru čižmy zasunul nôž a pobral sa do chlieva v sprievode nás holomkov, ktorí sme mu mali pri jeho nemilej úlohe asistovať. Mäsiar ošípanej založil na prednú nohu slučku z povrazu, ktorým po vymyknutí ošípanú zvalil na zem. V tom momente sme my pomocníci priskočili k nej a svojou váhou ju pritlačili k zemi aby mäsiar dokončil svoje dielo. Niektorá z žien  do pripravenej nádoby zachytávala krv na jaternice. Túto scénu moja mama nikdy nemohla sledovať, keďže ošípaná po roku výkrmu bola jej miláčikom medzi domácim zvieratstvom. Neskôr prišli na rad porážkové pištole, ktoré  nás ušetrili od hrozného kvičania. Otrasení svojim  dielom sme na spamätanie sa požili ďalší štamperlík slivovice.
     Vychádzajúc z komory, v ktorej sa malo pracovať celý deň, sa vždy pripomenula príhoda ako raz takto zaklaná sviňa v neďalekých Hrkovciach prišla k sebe a kým sa mäsiar zohrieval pri štamperlíku, ušla cez Ipeľ na jeho ľavý breh do Maďarska a to bol problém. U nás  v Demandiciach sa nič takého nezaznamenalo.
     Na opracovanie a spracovanie ošípanej sa uplatňovali rôzne techniky. Základné formy boli takpovediac slovenská a maďarská. Kým v slovenských a nemeckých rodinách sa sviňa vešala na trojnožku alebo hradu na šope, v maďarskej verzii sa opaľovala na zemi slamou a na zemi sa aj rozobrala. Vidieť to aj na fotografiách v prílohe.
     Prvou pochúťkou toho dňa bol ovar z podhrdliny a pečeň na vajciach s čerstvým chlebom. Do večera pochúťok pribúdalo ako aj alkoholu v krvi účastníkov.
     Vyvrcholením dňa bola zabíjačková večera na ktorej sa zúčastňovali aj ďalšie osoby. K nám sme prizývali strýčka Ďura s tetou a krstného otca s rodinou. Niekedy sa tejto cti dostalo aj učiteľom s ktorými môj otec hrával v zime po nedeliach žolíka. Na večeru sa všetci tešili a preto niekedy zavládla nervozita, ak sa ktosi oneskoril a bolo treba naňho čakať.
     Zabíjačková večera bola vždy príležitosť na veľké politizovanie v ktorom sa vyžíval najmä môj otec a strýčko Ďuro. Ďuri báči Fekiač ten zas kvetnato opisoval zážitky z vojny, najmä priebeh oslobodzovania Demandíc Rusmi ako aj svoje komplikované nočné návraty zo zabíjačiek na okolitých osadách. Kukučín so svojou Rysavou jalovicou by bledol závisťou. Občas bol priebeh večere spestrený aj neočakávanou návštevou nepozvaných hostí. To vtedy, keď do kuchyne vtrhli maškary. Zamaskované osoby nebolo možné spoznať a tak sa pri ich vystrájaní všemožne hádalo, kto to je. Zamaskovanej cigánke sa mäsiar snažil siahnuť na chúlostivé miesta aby ju tak donútil k výkriku, čím by sa po hlase prezradila. Všetci potom žasli, že je to rodinný priateľ Adolf Gazdík alebo niektorí ďalší otcovi kamaráti. S výslužkou po dobrej hostine odišli všetci.
     Na druhý deň sme výslužky zo zabíjačky rozniesli aj susedom a ďalšej rodine. Tak to išlo celú zimu. Keď sa zabíjalo inde, tešili sme sa na čerstvú klobásku a hurky aj my.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Zabíjačka

---

Pig-Slaughtering

The Pig-Slaughtering has always been one of the most important events during winter time in Demandice. Long before the collective land property of the state was introduced. It was usually being done whenever the need for pork meat had occurred. Whether it was to provide food for all of the household members, for sale or just before the crop harvesting time to feed all the workers. 

Na výlete

Ešte v nedávnej minulosti boli ľudia na dedinách pripútaní k svojmu chotáru, ktorý mohli prejsť po pamäti. Dnes je to naopak. Koľko Demandičanov si spomenie kedy boli v poliach okolo dediny alebo v Studenej doline, na Cinvári, Hýbeci či pri Lenthárovom majeri? 

Moja mama neraz spomínala ako v detstve túžila, aby ju otec raz vzal  so sebou na jarmok do Demendíc, ktorý sa konal na jarmočnisku pri potoku Kamenná. Nikdy sa toho nedočkala a tak si myslím, že sa vydala do Demandíc zo Santova aj preto, aby tu mohla chodiť na jarmok. Ani to sa jej nepodarilo, lebo po fronte sa zaviedli iné poriadky a demandické výročné jarmoky nezapadli do rámca socialistickej národohospodárskej teórie a praxe. V Demandiciach tým utrpel turistický ruch, ktorý živili jarmoky a Hýbecký pút . A že to neboli hocijaké akcie vyplýva zo spomienok pamätníkov. Na Hýbec sa v čase najväčšej popularity schádzalo aj niekoľko tisíc pútnikov.

Prvý doložený výlet Demandičanov do Sebechlieb na Starú Horu 13. marca 1933

 
     Pred Eislerovou krčmou existovalo, dá sa povedať, parkovisko pre dobytok, lebo gazdovia sa tu posilňovali pred jarmokom a do krčmy dobytok nesmel. Opačne sa to prihodilo. Hoviadka, vyviazané ráno naprostred dediny svojim pánom, sa tu vyviazané novým majiteľom ocitli aj poobede. Keď práve nebol jarmok táto šopa poslúžila ako tanečná sála. Po vojne Demandice prišli aj o púť a tak na desaťročia stratili kredit miestnej turistickej destinácie. Začali sme preto chodiť do sveta.
     Moje poznávanie cudzieho sveta začínalo návštevami starého otca na Santovke, kde ma mama občas u tety chcela nechať na pár dní, aby som sa osamostatňoval. Vo veku vari troch rokov od toho upustili, lebo teta Maňa môj rev, kde je mama, viac než jednu noc nevydržala. To stará mama mala väčší úspech. Keď som mal päť rokov zobrala ma so sebou na skutočný výlet až na Dobrú Nivu, odkiaľ naša rodina pochodí, ako vravievala. Vystrojená v krátkych sukniach, aké sa v Dobonivej nosili a s chrbtovým košom na pleciach,   vyrazila so mnou na cestu. Do Šiach už jazdili autobusy a preto som bol pešej túry ušetrený. V Tupej, ktorú sme stále volali Tompa sme vystúpili na zastávke oproti obchodu. Starká dlho chodila okolo neho kým sa jej podarilo dopátrať obchodníka, lebo bola nedeľa. Musel jej predať dáku sladkosť pre Kristeľove deti, keďže starká bola rodená, ako ma učila, Mara Kristeľ a to k svojmu podpisu na listinách vždy pridávala.

Piknik rodiny Kočerhovcov

      Po únavnej ceste ku štreke na štáciu som sa dočkal najväčšieho zážitku, keď sa od Hrkoviec blížil skutočný parný rušeň. To bola iná mašinka, nie len taká ako mal Milan Grossman, ktorá sa vykurovala ako model pevným liehom. Obraz toho obrovského stroja so všetkým tým syčaním, parou a spriahnutými kolesami mazanými mašinistom aj počas nášho nastupovania mám v pamäti dodnes. Potom sme už pokračovali hore dolinou na Tesáre a Krupinu. V tom istom vlaku cestoval aj mäsiar Riečan v Ballekovom románe Pomocník. My sme však išli na horniaky, kým on išiel na dolniaky.
     Návšteva u rodiny dopadla celkom dobre. Tetka Kristeľka nás ponúkla klobáskami, ktoré vraj boli z kozľacieho mäsa. Ja som to odmietol jesť lebo sme sa v škôlke dopočuli o hroznej koze rohatej do pol boka odranej. Pri odchode, len čo sme prešli od Kristeľov za zákrutu k požiarnej zbrojnici smerom na malú štáciu, som už doskakoval na starkin kôš, lebo hlad môj strach z kozy rohatej prekonal.
     Na školské výlety sme chodievali v júni. To už doma šípili aké vysvedčenie donesieme a podľa toho rozhodovali, či nás na výlet prihlásia. Na prvý výlet sme išli ako prváčence aj so staršími žiakmi. Našim cieľom bola Bratislava. Dopravu sme mali kombinovanú nákladným autom a vlakom. Do Levíc na stanicu nás viezli na družstevnej erenke, ktorú šoféroval Lajoš Fekjač. Hlavným bodom nášho programu bola návšteva Pionierskeho paláca, ktorý bol predtým sídlom prezidenta Tisa. Jeho sídlo potom obsadili pionieri a my sme mohli vidieť aký raj tu bratislavskí pionieri mali. Krúžkové miestnosti ma príliš nenadchli, zato stíhačka Mig, ktorá stála za palácom v záhrade, áno. Palác dal postaviť brat jednej šľachtičnej, ktorá je pochovaná na Hýbeci. Volala sa Judita Blaškovičová a bola sestrou Antona Grasalkoviča, ktorý to sídlo  pionierov dal postaviť. V siedmich rokoch som netušil, že raz tu budem pracovať.

Demandickí mládenci na  nedeľnej vychádzke

     Od Dunaja sme sa vyštverali ošarpaným podhradím na hrad o ktorom sme boli poučení, že má tvar obráteného stola. A aj mal, iba tie nohy boli dosť krátke. Na zrúcanisku hradu nebolo čo obzerať a tak sme sa kochali pohľadom na obrovský amfiteáter a Dunaj do ktorého sme chceli z hradieb hádzať skaly, lebo sa nám zdalo, že by to bolo možné. Znemožnili nám to len učitelia. Škoda, mohli sme  prekonať povesť o jednom granátnikovi, ktorý vraj mal takú silu, že z hradu hodil granátom až do Dunaja.
     Dunaj sme tiež navštívili, lebo sme sa cezeň preplavili na propeleri do Petržalky, ale neviem, či aj späť. Každopádne sme plavbu prežili lepšie ako moja svokra, ktorá bola kedysi tiež na školskom výlete v Bratislave a pri čakaní na propeler jej tu ukradli kufor v ktorom mala kroj, lebo to bolo ich oblečenie na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. Doma tú stratu pred otcom s pomocou mamy musela zatajiť, lebo by už na výlet nešla.
     Večer sme boli  poriadne zmordovaní chodením po tvrdých uliciach a po nástupe do vlaku o jedenástej večer, tak chodí dodnes, nás prvákov súdruh učiteľ Wágner povykladal do políc na batožinu, ktoré boli zo sieťoviny a v nej sme si užívali cestu ako v lehátkovom vlaku. Hlboko po polnoci nás družstevná erenka čakala pred stanicou, aby sme sa v námesačnom stave dopravili do svojich postieľok v Demandiciach. Nuž pre poznanie na výlete treba niečo aj vytrpieť.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Na výlete

---

The Trip

Not so long ago the village people were attached to their land which they knew by heart. Today it has become the opposite. How many Demandice-dwellers will remember when was the last time they were walking in the fields around their village, in the “Cold Valley”, Cinvár, Hýbec or Lenthárov Majer?