UKROP Milan: Pod Bujdoškou. Demandice 2011

Recenzia

Na Slovensku vychádzajú v poslednej dobe výpravné monografie dedín, niekedy výpravnejšie a spracované komplexnejšie (Blatné, Drahovce, Moravany, Ružindol a pod.), aké nemajú ani mestá, dôkaz, že si vedia nájsť nadšený autorský kolektív a sponzorov, hrdých na rodisko. Nešetria, dokonca sa predbiehajú. Sú však tiež dediny, z ktorých pochádzajú schopní historici, pripravení prekvapiť, ale starostovia uprednostňujú cesty, chodníky, kanalizáciu, čističky, vodovod - a v  súčasnej hospodárskej kríze sa im nemožno vôbec diviť, že otáčajú  eurom. Lenže naši historici sú do jedného chudobní a keď idú publikovať, potrebujú sponzora.

V československej historiografii za vzor monografickej práce sa celým generáciám budúcich historikov, študujúcich na univerzitách, dávala dvojzväzková kniha profesora Karlovej univerzity v Prahe Josefa Pekařa Kniha o Kosti, (1909, 1911), v ktorej opísal život českej šľachty cez obdobie baroka a v druhom diely údel poddaného sedliaka, všetko na báze výskumu archívnych dokumentov, ktoré spracoval do vysoko kultivovanej literárnej podoby, nemajúcej v českej literatúre obdobu.  Aj jeden z významných súčasných slovenských historikov Dr. Ján Tibenský, DrSc vybočil z radu a vydal nádhernú knihu o svojom rodisku Poctivá obec budmerická (starodávna história, každodenný život slovenskej dediny) tiež v dvoch zväzkoch (RAK 1996, 1998). Akríbiou a vycibreným štýlom ukázal cestu už dlhšie šliapanú  francúzskymi historikmi zdôrazňujúcimi l´ histoire de la vie quotidienne - dejiny každodenného života.

Demandice v Hontianskej stolici, potom  okres Levice sú svojrázna dedina, s obyvateľstvom slovensko - maďarským, s prisťahovanými nemeckými rodinami i rodinami z Oravy i Oremonho Lazu, kedysi s početnou židovskou obcou, žijú tu katolíci i evanjelici, v období feudalizmu tu mali kúrie viaceré zemepanské šľachtické rody. Dedinu preslávili viaceré osobnosti: Ladislav Demandický (+1382), lekár a vychovávateľ na dvore Ľudovíta I. i Žigmunda Luxemburského, biskup v Nitre, Vespríme a Varadíne; Imrich Palkovič (+ 1759), jezuita, univerzitný profesor cirkevného práva; Juraj Johanides (+1831), miestny farár a člen Slovenského učeného tovarišstva; Ján Paczolay (+1884), richtár i poslanec uhorského snemu; Karol Baroš (+1905), vinohradnícky odborník a poslanec. Za najstaršiu stavebnú pamiatku v obci sa považuje kostol sv. Heleny na Hýbeci, kde je nad neskorogotickým pastofóriom vyrytý rok 1023 a dáva sa do súvisu s nariadením kráľa sv. Štefana o kostoloch pre desať obcí.

Tri dni, 8., 9. a 10. júla 2011 oslavovali Demandice, okr. Levice 735. výročie prvej písomnej zmienky o významnej lokalite Hýbec v katastri Demandice, 720. výročie prvej písomnej zmienky o dedine, 80. výročie založenia futbalového klubu a 50. výročie otvorenia základnej školy. Rozsiahla monografia Demandíc vyšla roku 2002 (Crocus, str. 184), jej autorkou bola absolventka histórie na Trnavskej univerzite PhDr. Henrieta Lászlóová, PhD, rodáčka z Demandíc, (odvtedy bola aj editorkou veľkej monografie Santovky).

Ďalší rodák z Demandíc, JUDr. Milan Ukrop, CSc pripravil k tohoročným jubileám rodiska knihu spomienok Pod Bujdoškou, vydala obec Demandice v náklade sto exemplárov.

Venovanie Našim Demandičanom naznačuje, že ide o talentovaného autora s vrodeným prirodzeným humorom. Už na začiatku dokazuje seriózny historický záujem o dejiny dediny, vracia sa k nim, zdôrazňuje ich význam, hrdí sa nimi - čo sa dnes začína znova nosiť. Usporiadanie kapitol má svoju takmer monografickú logiku od opisu prírody, významných rodákov, udalostí, života dediny až po najosobnejšie spomienky na maturitu. Názvy kapitol najčastejšie komentované v zážitkoch dedinských šibeničníkov sa viažu na babičku, škôlku, školu, výlety, vojenskú službu, kostol, svadobné zvyky, kúpanie, mlatbu, zabíjačku, zbieranie húb, varenie gulášu, hudobnú tradíciu, futbal, divadlo, pohreby, maturity a na vychádzky v chotári.  Texty nie sú meditatívne a zdĺhavé, skôr vtipne premyslené, úsporne zredigované  a poznať, že boli zbierané dlhšiu dobu s historickými údajmi i väzbou k realite (Posledné rozlúčky - cintoríny).

V čom a kde je prínos tejto knihy? Možno ho nájsť takmer pred koncom (s. 158) pri spomienke na maturitné stretnutie: Boli sme mixom Slovákov a Maďarov, mešťanov a dedinčanov, no všetci v triede sme boli jedno - priateľmi. Už len pre konštatovanie  tejto reality si kniha  Dr. Milana Ukropa, CSc zaslúži potlesk. Je na hony vzdialená od politického kupčenia a prázdnej politickej rétoriky, o nej nepadlo v celom texte ani slovo. Je to dobrý, prínosný titul. Vďaka autorovi zaň. Jedinou kritickou pripomienkou je: kniha si zaslúžila pozornejšiu jazykovú korektúru.

Prof. Dr. Jozef Šimončič, CSc

Krstiny pod Bujdoškou

Historické výročia Demandíc boli príležitosťou na pripomenutie významných udalostí z histórie našej obce. Vďaka úsiliu pána starostu Ing. Attilu Kurthyho sa nám podarilo v knižnej podobe vydať doteraz publikované texty z môjho blogu „Pod Bujdoškou“. S podporou sponzorov sme mohli usporiadať aj výstavu  fotografií  z mojich archívnych fondov.
     Temer dve stovky návštevníkov za sobotné popoludnie  svedčia, že úsilie zmapovať život v Demandiciach v 20. storočí  nebolo márne. Stretli sa tu rodáci, noví obyvatelia Demandíc, cezpoľní i vzácni hostia pána starostu. Do zotmenia som mohol vysvetľovať, kto je na ktorej fotografii a čím bol. Príjemne ma prekvapil veľký záujem mládeže. Vidieť, že ak má príležitosť, vie prejaviť dosť patriotizmu k našej dedine.
     Mojou nasledovníčkou v  rodinnej tradícii čo sa týka fotografovania je moja neter Mgr. Zdenka Alföldiová, ktorá pri krste knihy nechýbala a túto milú spoločenskú udalosť v Demandiciach pre vás zaznamenala svojim  objektívom.
     Verím, že obec ešte poskytne priestor na to aby sa na výstavu fotografií „Ako sme žili...“ mohli pozrieť aj tí, ktorí to v sobotu 9. júla nestihli. Moje pozvanie platí stále. Knižné vydanie je v predaji na obecnom úrade.

Milan Ukrop pred otvorením výstavy pohovoril o dejinách Demandíc

Attila Kurthy a Vierka Poliaková krstia knihu "Pod Bujdoškou"

Poďakovanie autora

A to je ona

Kniha mala vďaka pani Štutikovej aj svoju sladkú verziu

 Prví návštevníci
 

Mnohí Demandičania sa tu zišli  po rokoch

Svet starých fotografií upútal

Medzi hosťami bola aj pani štátna tajomníčka Lucia Nicholsonová

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu: 

Krstiny pod Bujdoškou

---

Christening at Bujdoska

The recent anniversary of Demandice was a great opportunity to remind ourselves of many significant historical events from the past. Thanks to the efforts of our mayor Ing. Attila Kurthy it was possible to publish my collection of blog posts “Pod Bujdoskou” as a book. With the support of our sponsors we were also able to hold an exhibition of old photographs (taken from my archive funds).

Na svadbe

Medzi radostné udalosti v živote Demandičanov patrila svadba, ktorou sa oslavoval vstup nevesty a ženícha do trvalého životného spoločenstva muža a ženy. V 50. rokoch nové zriadenie nepriznávalo cirkevnému sobášu právne účinky a preto boli často právoplatné sobáše oddelené od svadobných osláv. Najprv, niektorý deň v týždni, sa nevesta a ženích v tichosti dostavili na miestny národný výbor a tu za prítomnosti svedkov uzatvorili manželstvo. Oslava tejto právnej skutočnosti sa konala v sobotu za prítomnosti pozvaných hostí i nepozvanej verejnosti.

Novomanželia Ballovci v roku 1913

Môj starý otec, Ján Ukrop, ktorý sa s rodinou prisťahoval do Demandíc v roku 1923 z Dobrej Nivy, bol v tomto bývalom kráľovskom mestečku uznávaným zváčom. Jeho úlohou bolo zorganizovať sobáš i svadobné veselie. A že to na Dobrej Nive nebolo hocičo, vyplýva zo skutočnosti, že len samotná svadba sa tu konala po tri dni. To neznamená, že aj po tri noci. Starký, keď sa to tak vezme, mal už pred prvou svetovou vojnou vlastnú svadobnú agentúru, ktorá fungovala v jeseni po Kataríne a potom počas fašiangov, keď sa na Dobronivej, ako jej hovorili, konali svadby. V našej komore nad pivnicou za domom ako spomienku na tieto svoje slávne časy zváča a starejšieho uschovával parádne vyzdobenú palicu. Ja som ju už nikdy nevidel, lebo padla za obeť anglo-americkému bombardovaniu. Pri jednom z náletov na výrobne syntetického benzínu v Sliesku, sa z ohromného roja lietajúcich pevností počas letu z Talianska náhodne, či zámerne, uvoľnila jedna bomba, ktorá našu komoru rozniesla po okolí aj s tou relikviou na dobronivské svadby. V Demandiciach boli iné zvyky a preto sa tu už môj starký neuplatnil. Veď aj načo keď sa svadobné veselie vybavilo za jedno popoludnie a noc a to by mu k obžive nestačilo.

 Takto sme vyprevádzali nevesty

V dedine od nepamäti žili dve národnosti, nižšia i vyššia šľachta a chudoba. To spôsobilo, že sa v Demandiciach nevytvorili svojský svadobný ceremoniál. Za ľudovej demokracie sme si boli všetci rovní a preto aj svadby boli rovnaké. Rozdiel bol len ten, či sa po sobáši na MNV išlo hneď veseliť, alebo sa sobášny akt vykonal ešte raz v kostole.
     Svadby sa do začiatku 60. rokov odbavovali výlučne v domoch nevesty a mladého zaťa. Od tohto sa upustilo po vybudovaní nového kultúrneho domu v ktorom bola aj miestnosť na varenie a sála slúžila na stolovanie a tanec. Rodina sa pred sobášom zišla v dome nevesty. Tá sa hlavne preto, že dom bol hore nohami, teda s izbami vyprázdnenými od nábytku a potom naplnenými svadobčanmi, musela obliecť na sobáš u niektorej kamarátky od susedov. Po pohostení a odobierke od rodičov sa svadobný sprievod s miestnou ľudovou kapelou vydal cez dedinu na sobáš do kostola alebo na MNV, ak ten kostolný už nechceli.

 Cestou na sobáš

Získať nevestu z druhej dediny (nie z druhej ruky) nebolo v našich končinách jednoduché, teda aspoň nie za darmo. Ak chcel ženích nevestu z dediny vyviesť, musel ju vykúpiť. Mládenci natiahli cez hradskú po ktorej sa sprievod uberal reťaz a starejší musel priechod vyjednať a nevestu vykúpiť. Zvyk unášať nevesty sa u nás nikdy nepestoval. Veď bol aj cirkevne zakázaný. Niekoľko výmen obyvateľstva v 20. storočí prispelo k dokonalému premiešaniu krvi a preto vydaje na vidiek si príroda nevyžadovala. Horšie to bolo za tureckých časov. Dediny boli skoro vyľudnené a preto za získanie nevesty sa muselo obci zaplatiť, tureckých akčí to bolo toľko, že za to sa dala zaplatiť ročná daň za vodný mlyn na neďalekom Pereci. Po vyhnaní Turkov cena neviest poklesla. V Demandiciach až na hodnotu jednej či dvoch fliaš pálenky, ktorými sa reťaz rozviazala.
     Pred kostolom sa v sobotné odpoludnie nahrčila skupina nedočkavcov rôzneho veku, od malých dievčat, ktorým svietili oči pri pohľade na nevestu, cez väčšie dievky, ktoré chceli ešte raz za slobodna vidieť svoju tajnú lásku, po chlapov, ktorí v tom videli len príležitosť si za darmo hodiť za štamperlík. Ženáči, ktorí kráčali v sprievode boli svadobným otcom vystrojení pollitrovkou slivovice a štamperlíkom do vrecka. Pri vlečúcom sa tempe svadobného sprievodu, štýlom dva kroky vpred, jeden vzad, stačili svojich kamarátov postávajúcich na priedomiach ponúkať, veď im mali čo oplácať. Určeným ženám svadobná mama nabalila pletené prútené košíky elipsovitého tvaru svadobnými koláčmi, ktoré sa rozdávali pred kostolom až po sobáši.

 Marta Keliarová a Ján Urban po sobáši

Keď mama nemala dosť času na to aby išla obzrieť nevestu, nakázala mi aby som sa išiel pozrieť na svadbu za ňu. Nemal som to rád a väčšinou som pritom kade tade lietal po garátoch. Ani tlačenica na koláč pred kostolom ma nebavila, lebo niektoré nenažrané tetky sa od košíka aj tak nedali odtisnúť. Doma som potom musel odpovedať na základnú otázku Aká bola nevesta? Odvrkol som, že čo ja viem, a myslel som si, že to tým skončí. Mama však chcela vedieť aké mala šaty na čo som mal štandardnú odpoveď, že biele. Potom už len niečo nelichotivé zahundrala a mávla rukou. Chvála Bohu, tak ako vyrastala moja sestra Božena, začala mama intenzívnejšie chodiť na obzeranie nevesty alebo sa dala zastúpiť sestrou, aby im módne trendy svadobných šiat neunikli.
     Príchod zo sobáša do domu mladého zaťa bol sprevádzaný nevynechateľnými zvykmi, ako prekračovanie chlapca nevestou, či zametanie črepov z taniera, ktorý pred mladomanželmi šmarila o zem hlavná kuchárka na svadbe.

 Kuchárky na svadbe

Po úvodnej epizóde sme sa konečne usadili na lavice okolo provizórne vyrobených stolov zakrytých bielym baliacim papierom a čakali na rozvoniavajúcu polievku z kohútov, ktoré sa tejto radostnej udalosti nedožili. Slepačia polievka bola na svadobnom stole neodmysliteľným začiatkom hodovania. Po nej sme sa napchávali vareným mäsom z tých kohútov, a ak nestačili, aj ich kamarátkami zo dvora. Zajedali sme ho paradajkovou omáčkou a chlebom. Pre nás to už spravidla stačilo a hľadeli sme sa spod dozoru rodičov čím skôr vytratiť a vonku kamarátom, ktorí nemali to šťastie sedieť na zadku medzi svadobčanmi, sme referovali, aké to je. Našim obľúbeným koláčom boli točené rúrky plnené cukrovým krémom s kakaovou príchuťou. Prvú sme poctivo zjedli ale ďalšie sme už vymlsávali. Malíčkami sme dolovali z nich len krém a zvyškom sme na záhumní dokrmovali chudiny sliepky, aby sme im zmiernili žiaľ zo straty kohúta a kamarátok.

Svadobná hostina u Keliarovcov

Po rokoch sme na svadbe mali iné starosti. Museli sme plniť protokolárne povinnosti, ktoré určovala moja mama, teda hlavne to, s ktorou dievkou z rodiny alebo ktovie od koho a prečo som mal ísť tancovať. Radosti som z toho veľa nemal a už pri druhom nariadení som odopieral poslušnosť, čím som mame kazil náladu a jej tajné plány.

 Na dvore u mladého zaťa

O polnoci sa vykrúcala nevesta, ktorú do tanca predával starejší. Nevesta sa po zavití, niekde v komore, objavila v iných šatách a za tanec si každý od nej musel vziať kus torty, ktorý mu nešikovne odvalila z tácne. Toho sme sa v mladšom veku nedočkali, lebo sme boli odvedení domov vyspať sa a neotravovať dospelých. V horšom prípade nás museli pod vplyvom radostných udalostí a prejedených žalúdkov domov odniesť na rukách.
     Nuž, niet nad dobrú dedinskú svadbu.

---

At the wedding

A wedding, as a celebration of  the bond between a man and a woman, has always been a cheerful event in the life of Demandicians. In the 50ties the new regime didn't recognize the legal effects of a marriage in a church. Therefore, legal marriages were often separated from the wedding celebrations. At first, usually during one of the weekdays, the bride and the groom would silently appear at the local branch of the National Committee. Here, in the presence of the witnesses, they would officialy enter into the marriage. A celebration of this legal fact would then take place on a Saturday, in the company of many invited and some random guests.

From the history of Demandice

Demandice are situated along the brook Búr in the Ipeľ heights, south-east from Levice on the main communication route Nové Zámky – Lučenec. They are part of the Levice county. In 2001 the village had 1035 inhabitants. From the social facilities Demandice have the following: GP, dentist, pharmacy, post office, service centre, local shops, kindergarten and elementary school. Accomodation can be provided by 3 boarding houses. Travel connection with the surroundings is ensured by direct bus services to Nitra, Bratislava, Košice and Budapest.

View of Demandice from 1965

 
The area of today’s village has been continuosly settled ever since the Neolithic Age. The very first signs of settlement are from the Paleolithic Age, as confirmed by the archeologic finds in the local area called “Gunárova dolina”. In Haršaš, north-east from the village, excavations had uncovered some pottery dated back to the late Stone Age. At Čepek, the easternmost rondel of the lengyel culture from the 4th millennium BC was found. This find suggest the existence of a lengyel settlement nearby. Also worth mentioning are the exhibits exposed in 1896 at the Millennium Expo in Budapest. An iron fork arrow-head, iron axe and earrings found in Demandice come from the burial grounds dated back to the 10th century.
     The earliest written mention of the name Demandice is from 1291, as “Damian”, the family name of the squires Herbord and Štefan, sons of Ibor. Jaminy (Godrok) and Stračany (Hýbec) are the names of the vanished villages that used to be situated in the area of today’s Demandice. The first written mention of the village is from 1276 and it is related to Hýbec (Hebuch) as mentioned in the Royal Bill of the king Ladislav IV. Kumánsky.

Demandice were part of the “Hont” county, the centre of which was Castle Hont only 20km far away. They were home to many noble houses until the 20ties of the last century. Some members of these houses were members of the Country Concilium, others were acting in the service of the crown and in various county functions. During the Turkish occupation in the 16th century the village had suddenly found itself in the war zone, being situated close to the border and also near the attractive mining towns. According to the Turkish records it was utterly destroyed in one of the devastating raids in 1599 and wasn’t restored until several decades after. The uprisings of Ugrian nobility in the 17th century also didn’t bring anything good to the village. In the beginning of the 18th century there were eight squire houses in the village, fourteen villein and fifteen “želiar” families. From noble houses the dominant ones were the Grasalkovichs in the 18th century and then the Simoniovci, Beňovskovci and Palugyaiovci in the 19th century. In 1828 the village had 124 houses and 718 inhabitants whose occupation was mostly in the agriculture and viniculture. 

     In “Description of Hungary” by András Vályi from 1796, Demandice were characterized under the name of Demanova as a Slovak village situated in the Hont County with mostly catholic inhabitants, good quality vineyards and rich on natural resources, especially wood. In 1851 Fényes Elek described the village of Demendicze in his Hungarian Geographical Dictionary as a Slovak Hont village with 720 Catholics and 20 Protestants. In 1910 Demandice are already mentioned as mostly Hungarian village with 724 inhabitants.
Probably the most famous native was Ladislav the Demandician (Deméndy László), the court surgeon of the King Ľudovít the Great. He also acted as the tutor of his daughters Hedviga (the Polish Queen) and Maria, the first Queen of Ugria, and as the executor of their mother’s last will (Queen Alžbeta Kotromaničová, the wife of the King Ľudovít the Great). Moreover, he was appointed the Bishop of Nitra, Veszprém and Varadin. He died in March 1382.

Clerical procession by the Church of St. Helen the Empress, at Hýbec [hee-betz], in the first half of the 19th century

The crypt under the church of St. Michael the Archangel is the final resting place of a local priest and member of Bernolak’s movement Juraj Johannides (1771-1831). The university professor of canon law and church historian Imrich Palkovič (1704-1759) was yet another great native of Demandice. Ján Paczolay was a local squire, long-term member of the Contry Concilium and a Demandician portreeve who was born and died here. 28 February 1865 was the day of birth of Karol Baross, significant Ugrian viniculture expert, publicist and parliamentarian. During the retreat of Russian army after the battle of Slavkov in December 1805, their commander Mikhail Kutuzov had spent three days in Demandice.
     A Roman-Catholic Parish Church of St. Michael the Archangel is standing in the central part of the village. It was built in Gothic style in the end of 14th century. In the village of Hýbec two kilometres to the east there is another church, the Filial Church of St. Helen the Empress. In fact, it is the oldest building in Demandice. The original Roman-Catholic Church comes from the 12th century and it was devoted to Virgin Mary. According to the legend, the first chapel in this place was built on the command of King Štefan in 1023. In the past it was an important pilgrim site. The oldest mundane building in Demandice is the Agat’s Mansion build in the Early-Baroque style around the year 1700.

Agat’s Mansion build in the Early-Baroque style

After the World War I Demandice became part of the Czechoslovak Republic. Due to this fact some inhabitants emigrated to Hungary but other families from central Slovakia took their place and moved into the village. Moreover, 13 German families arrived from “Veľké Pole” and “Píla”. In 1938, following the Vienna Arbitration the village was attached to the Hungarian Kingdom. It remained so until 18 December 1944, the day of our liberation by the Soviet army. Twenty-seven Demandicians died during their service in the Hungarian army. In May 1944, our Jewish inhabitants were deported to the concentration camp Auschwitz. Fourteen of them found their death there. The first national committee in Demandice was established on 17 January 1945. It was also in charge of the neighbouring villages Maďarovce and Sazdice. Municipal administration based on democratic principles was restored after the ellections held on 23 and 24 November 1990.

Hore Búrom jar ide!

Potôčik Harš zbierajúci vodu z výverov studničiek v svahoch Bujdošky v zime namŕzal vrstvu po vrstve vodou, ktorá na ľad natekala z nezamrznutých pramienkov. Medzi záhradou Kováčikovcov a Székelyovcov tak vytvoril vari dva metre široké ľadové koryto. O obnovu jeho povrchu sa staral aj povyše bývajúci starý mládenec Janko Bútor, ktorý mal rád čerstvú vodu a preto každé ráno zo studne na brehu potôčika, pred tým než si vybral tú správnu, vylial pár vedier do potoka a tým výdatne zvýšil jeho prietok. Keď už voda po môstik pred Székelyovým domom nestačila zamrznúť a začala si v ľade vytvárať korýtko, vedeli sme, že na Bujdoške zima končí a prichádza jar.

               Jarná nálada na fotografii môjho svokra.


Úzky pramienok vody zarezaný do ľadového koryta bol pre nás rajom pre prvú jarnú aktivitu. Prirodzenú energiu vody a svoju vlastnú sme využívali, okrem brodenia sa v nej v gumákoch z Baťovho obchodu oproti, aj na stavanie vodných mlynov.Boli to len malé mlynčeky zhotovené z korkového štopľa do ktorého sme napichali kúsky špajdlí ukoristených v maminej špajze, ak si ich po zabíjačke dobre neschovala. Čoskoro sa voda začala ozývať svojim hukotom aj spod ľadu. Inokedy temer suchý potok prudko zurčal vodou z topiaceho sa snehu na Bujdoške. Po pár dňoch bola ľadová plocha rozrezaná na dvoje a my sme prešli k ďalšej jarnej zábave.
     Vysychajúca zem nadobúdala na niektorých miestach konzistenciu plastelíny s akou sme sa hrali v škôlke a potom na výtvarnej výchove v škole. Do takejto zeme sa výborne hádzali kolíky. Hra na kolíky bola vyložene chlapčenská záležitosť. Pod šopou sme si pri kláte na rúbanie dreva sekerou zastrúhali tak 30 až 40 centimetrov dlhý kolík. Musel mať akurátny pomer medzi jeho hrúbkou a dĺžkou aby bol dosť ťažký a pritom aj dobre vnikal do zeme. Kolíky sme hrali po dvaja, traja. Zmyslom hry bolo poriadne špicom šmariť kolíkom do zeme, aby v nej ostal stáť. Úlohou protihráčov bolo svoj kolík hodiť tak, aby sa tiež zapichol ale pritom aj vybil kolík protihráča. Hra na kolíky si vyžadovala srdnatosť, silu ale aj techniku hodu a dobrý odhad pôsobenia fyzikálnych síl. O vektoroch sme sa v škole ešte neučili a veru tu nám to mohlo byť aj užitočné. Hra na kolíky mala krátku životnosť, lebo na tvrdej zemi sa hrať nedala a ani polievanie vodou by nepomohlo. Jednoducho na kolíky musel prísť ich čas a to bolo len raz, na jar.

 Posledný sneh na Bujdoške začiatkom 40. rokov (na fotke Anton Svetík)

Obschýnajúce plátky zeme, na ktorých sme ešte v predošlom roku vydrali trávu, príroda ponúkla na hranie guličiek. Ústrednou hracou plochou nás Bujdoškárov bol malý pľac pred Baťom, teda bývalým obchodom Tomáša Baťu, ktorý mu dovolil v rohu nášho dvora postaviť za prvej republiky môj starý otec. Medzi domom a jarkom bola plocha asi desať krát tri metre a tú sme využívali na tento účel. Je pravda, že nám ju dievčatá pravidelne počmárali schémou na skákačku, účelu ktorej sme my nerozumeli. Veď načo treba poskakovať po štvorcoch raz na jednej, či druhej nohe a občas aj obojnož. Čiary nám kazili terén pre hladký pohyb guličiek a tak sme koženými podrážkami topánok od Baťu hladili zem. To na druhej strane dievčatá mali radi, lebo sa im do nej potom lepšie ryli tie ich nemožné štvorce. Školu nám prenášali aj do voľného času. Dierku do ktorej sa guličky cvrnkali sme vyryli opätkom topánky. Na nej sme v rámci úsporných opatrení mali obuvníkom Husár báčim pribité plechové podkovičky a preto to bol efektívny nástroj. Guličky sa dali kúpiť v obchode u Babica v sáčku s nápisom guľôčky. V Deamndiciach boli guličkami. Tie sa ale akosi stále strácali neustálym presunom ich vlastníctva počas hry. Peňazí na nové nebolo a tak sme si zásobu hracieho materiálu dopĺňali výlovom gombíkov z fiókov našich mám, kde sa to nedalo zbadať lebo sa strácali v spleti všelijakých cverien a handričiek používaných pri šití na šijacej mašine.

Jarné hry na fotografii od Juraja Lalíka

Na rozhraní marca a apríla sme už brúzgali v podrastoch Bujdošky, lebo nastala sezóna zberu fialiek. Obe stráne Bujdošky sme poznali piaď po piadi a tak fialka len čo vystrčila svoju hlávku, skončila v našej hrsti. Na začiatku sezóny sme sa tak po Bujdoške pretárali celé hodiny, aby sme domov prišli s tromi, štyrmi kvietkami. Aj z tých naša mama mala radosť. Veď to boli asi jediné kvety, čo jej kto nosil. Potom si k nim v podvečer často privoňala a chválila ich ako pekne voňajú. Aj keď išlo o nevinnú zábavku vo voľnom čase, zber fialiek sa v našej rodine temer skončil tragicky. Môj, o hodne starší bratranec, Števko Ukrop, ešte za prvej republiky v predškolskom veku na Bujdoške zablúdil a po strate orientácie sa nevrátil do dediny ale pokračoval opačným smerom, na Šahy. Keď ho večer nebolo doma, strýčko Ďuro zorganizoval pátranie aj v nočných hodinách. Na Bujdoške ho nikde nenašli. Až na druhý deň dopoludnia si vydýchli od strachu, keď im Števka doviedol domov cestár z Tupej, ktorý ho ráno našiel spať v tráve v jarku pri osade Lucina. Mama mi preto vždy pri hlásení odchodu na fialky nakázala nezablúdiť ako Števko báči.

 Pavel Paparínsky s prvým bicyklom v Demandiciach

Nástrahy detských hier sú nevyspytateľné a ich obeťou som sa nakoniec stal aj ja. Jarné zháňanie sa nezaobišlo bez streľby z kľúča. Kadejaké petardy ešte neexistovali a preto sme ich nahrádzali kľúčmi, ktoré museli mať dutú rúrku do ktorej sme nastrúhali zmes z hlavičiek zápaliek. Kliniec, ktorý sme na konci zahladili pílnikom bol úderník na kuse motúza upevnený na druhom konci o kľúč. Stačilo sa chrbtom postaviť k stene a švihom udrieť popri stehne s týmto výbušným systémom. Zväčša sa na niektorý pokus ozval výstrel, mne sa to však nepodarilo a preto som výbušnosť zmesi preveril úderom kladiva a to mi už v ušiach cvendžalo. Horšie bolo, že na pravé oko som videl len farebnú dúhu, hoci žiadna búrka nebola. Po zistení príčin môjho zranenia sa ma mama najskôr pokúsila vyliečiť pár buchnátami po chrbte. Tento recept nezabral a keď dúha na pravom oku žiarila aj ráno, išli sme k doktorovi Kaiserovi. Potom som strávil pekné dva týždne v nemocnici na očnom v spoločnosti podobne postihnutých experimentátorov. Aj tak som sa nepoučil a chémiu som pokúšal aj po maturite. Tiež neúspešne. Právo je predsa len bezpečnejšie.

Keď ešte autá nejazdili

Kráľovskou zábavou jari bolo bicyklovanie. Technické predpoklady pre tento šport vytvorili naši otcovia zo tridsať rokov pred nami. V tridsiatych rokoch minulého storočia bol na dedine bicykel niečo ako dnes motorka Harley-Davidson. V Demandiciach bol prvým majiteľom bicykla miestny kolár a technický vševedko 50. rokov Pavol Paparínsky. Jeho zať Tono Tvrdík dodnes ochraňuje jeho fotku s bicyklom. Dovolil mi z nej urobiť kópiu a tak sme pre Demandice zachovali spomienku na časy, keď bicykel bol luxus. Bicykle z prvej republiky boli poctivo vyrobené. Ich kostra bola masívna aby niečo vydržala, teda aspoň váhu mládenca a jeho dievky, ktorú na váze bicykla mohol prevážať a niekedy aj prevážiť. Neskôr sa im svojou pevnosťou vyrovnali len bicykle značky Ukrajina, ktoré sa k nám dovážali od 60. rokov. Pravda, boli aj rovnako ťažké ešte s ťažšími prevodmi skonštruovanými len na jazdu po ukrajinských rovinách.    
     Aby sa taký prvorepublikový bicykel dal kormáňovať, museli sme najprv podrásť tak, aby sme dočiahli na kormáň. O výške vázy ani nehovorím. Tú sme azda nikdy neprerástli. Najskôr sme na bicykli jazdili len na jednom pedály. Keď sme už vedeli udržať rovnováhu a naučili sa brzdiť prednou brzdou, čo bolo temer nemožné lebo páčka brzdy rozpätie našich dlaní presahovala najmenej trojnásobne. Bicykel sme v jeho ťažkotonážnej zotrvačnosti zastavovali len zoskokom z pedálu a jeho brzdením váhou našich nepočetných kíl pri súbežnom behu s ním.
Druhou fázou výcviku bolo zvládnutie techniky jazdy s točením pedálov. Pri malej postave sme po nasadení ľavej nohy na pedál museli pravú podsunúť popod vázu a zatlačiť aj na druhý pedál. Nebolo to jednoduché, lebo panvu a ľavú nohu bolo treba umiestniť do polohy, ktorá sa ani nedá opísať. Vytrvalostný tréning a pár škrabancov utŕžených na prašnej ceste nás nemohlo odradiť.
     V piatej triede som za dobré vysvedčenie dostal prvý vlastný bicykel. To som ani nečakal a bol dokonca len trojštvrťový, teda vhodný k mojej postave. Pravda o dva roky, keď som vyhúkol do výšky ako bocian, už to neplatilo. Keď môj otec  zanechal motorkovanie, jazdil na ňom do skladu v Maďarovciach. Nemusel pritom žandárom fúkať do balóna, lebo taká nepríjemnosť sa na našich cestách objavila. My sme ešte po nedeliach na bicykloch doprevádzali dievčatá na ich  odpoludňajších prechádzkach perpazuch po šírke celej cesty hore a dole dedinou.
     Našou nevyhnutnou výbavou bol nožík Dukla  alebo staršie typy Sarajevo, ktoré v dedine ostali ešte po lacných Jožkoch, ktorí chodili z Bosny na Hýbecký pút obchodovať. Ja som mal už len modernejšiu Rybyčku. Existoval aj Pioniersky nožík. Bez ohľadu na obchodnú značku, nožíkom sme stružlikali gumipušky vybavené gumou z duší starých bicyklov a z jazykov opotrebovaných topánok. Keď bola vo vŕbových konároch miazga bol čas stružlikať píšťalky. V nedeľu podvečer sme sa nimi pokúšali pri futbalovom zápase prerušiť hru, či odpískať jedenástku. Chlapi sa na to zlostili, ale si nepomohli, a rozhodca svojou píšťalkou dával najavo pohŕdanie nad biednou konkurenciou.
     Máj sa nachyľoval k svojmu koncu a nás v škole trápili záverečnými písomkami a nerozhodní učitelia dodatočnými preskúšaniami, keď sa nevedeli rozhodnúť medzi zlou a ešte horšou známkou. Trápenie žiakov začiatkom júna skončilo a my sme sa tešili na vyvrcholenie jari, na školský výlet.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Hore Búrom jar ide!

---

Spring's walking along the brook of Búr!

The little brook of Harš collecting water from the local springs and little wells in the slopes of Bujdoška was freezing one layer after another.  Between the gardens of the Kováčiks and the Székelys an almost two meters broad icy basin was created. It's icy surface was constantly being strengthened by the bachelor Janko Bútor who lived nearby. He only liked fresh water so every morning he poured a couple of buckets from his well straight into the brook before he finally reached the "right" drinking water. When the water was no longer able to freeze all the way up to the bridge, in front of  the Székely's house, it created a little manger in the ice and we knew that the winter was over at Bujdoška and the spring was about to come.

Učiteľ kráľovien

V hĺbke šiestich storočí sú skryté osudy nášho rodáka Ladislava z Demandíc žijúceho na rozhraní 14. a 15 storočia v dobe mocenského rozkvetu Uhorska. Na uhorský trón sa po vymretí Arpádovcov dostal začiatkom 14. storočia Karol Róbert z rodu Anju. Po ňom prevzal kráľovské žezlo jeho syn Ľudovít I Veľký. Na jeho dvore ako dvorný lekár pôsobil Ladislav z Demandíc (Demjéni László, Deméndi László). Pochádzal z najmocnejšieho šľachtického rodu v Demandiciach. Bol vnukom Štefana , ktorý sa s bratom Herbordom uvádzajú ako synovia Ibora – šľachtici z Demandíc (de Damian) v prvej písomnej zmienke o Demandiciach z roku 1291.

 Uhorsko za vlády Ľudovíta I. Veľkého

Kráľ Ľudovít Veľký s manželkou majúcou i poľské rodinné korene v rode Piastovcov bol na čele personálnej únie s Poľským kráľovstvom. S manželkou Alžbetou Kotromaničovou mali dcéry Katarínu, Máriu a Hedvigu. V tom čase už na ich dvore pôsobil Ladislav z Demandíc ako dvorný lekár. V stredoveku sa cirkevné posty, ako výnosné úrady, obsadzovali mocensky a na základe dôvery panovníka . Aj Ladislav využil túto  možnosť, v stredoveku nie neobvyklú, na získanie biskupského postu aj bez predošlej cirkevnej praxe. Podmienkou bolo, aby sa do troch rokov dal vysvätiť. Takýto postup považovaný za vyznamenanie bol možný len u členov vplyvných rodín alebo u mužov stojacich bezprostredne v osobných službách kráľa. Tieto podmienky Ladislav ako lekár a šľachtic spĺňal. Z kráľovej priazne v roku 1368 získal nitrianske biskupstvo a k tomu v roku 1370 aj obec Pravotu v Trenčianskej stolici.

 Kráľovná Mária v Thúroczyho kronike

Rok 1370 nie je asi náhodný veď v tomto roku porodila kráľovná Alžbeta dcéru Máriu a neskôr v roku 1374 aj Hedvigu. Kráľ Ľudovít Veľký ostal bez mužského potomka a preto musel svojim dcéram zabezpečiť nástupníctvo na uhorskom i poľskom tróne v ženskej línii. Aj z tohto dôvodu príprave na budúce postavenie jeho dcér bola venovaná mimoriadna pozornosť. Výchovou a vzdelávaním princezien bol poverený Ladislav z Demandíc a historik Ján Kukullely. Vo výchove budúcich panovníčok dominovala výchova k bohabojnosti , úcte k rodičom a odkazu hodnôt predošlých panovníkov.

Karol II. Malý

Po štyroch rokoch na biskupskom stolci sa stáva v roku 1372 biskupom vo Veszpréme a s týmto titulom si naďalej zachovával svoje postavenie na dvore a v kráľovskej rodine. Tu sa tešil aj mimoriadnej dôvere kráľovnej Alžbety. V rokoch 1378 až 1382 sa s ním stretávame ako biskupom vo Veľkom Varadíne (Nagyvárad) kde bolo aj kráľovské pohrebisko. To už Uhorsko a kráľovská rodina zažívali krušné časy bojov o nástupníctvo po Ľudovítovi Veľkom, ktorý zomrel v roku 1382 keď bola po smrti jeho dcéra Katarína a Mária s Hedvigou neboli plnoleté.

 Žigmund Luxemburský

Ľudovít Veľký v roku 1353 uzatvoril s cisárom Karolom IV. rodinnú zmluvu, ktorá mala zabezpečiť medzi nimi mier a podľa ktorej nebudú ich budúce deti zasnubovať bez vzájomnej dohody. Po zložitých rokovaniach a komplikáciách vyvolaných smrťou najstaršej dcéry Kataríny nakoniec v roku 1379 deväťročnú Máriu v Trnave zasľúbili so synom Karola IV. Žigmundom Luxemburským. Kráľovná Alžbeta tomuto prísľubu nebola naklonená.

 Pečať kráľovnej Márie a jej koruna

Mária sa mala stať po smrti otca poľskou kráľovnou, keďže jej budúci manžel mal vládnuť v susednom Brandenbursku. Smrť jej otca v roku 1382 zdramatizovala vývoj v Uhorsku. Máriina sestra Hedviga sa stala poľskou kráľovnou a vydala sa za litovského veľkovojvodu Vladislava II Jagella. V Poľsku a na Litve sa stala vrúcnou šíriteľkou kresťanstva a v Krakove bola známa aj svojou dobročinnosťou.
     O svoje práva sa hlásil pri nástupe na uhorský trón Karol II Malý. Alžbeta zariadila rýchlo korunováciu Márie a preto Karol vtrhol do krajiny aby sa ujal vlády v mužskej línii Anjuovcov. Sľub, ktorý dal predtým Ľudovítovi, že neohrozí nástupníctvo jeho dcér hrubo porušil. Máriu prinútil k abdikácii a sám sa dal korunovať za uhorského kráľa. Alžbeta, ktorá vládla ako regentka za neplnoletú Máriu, to nestrpela a na Vyšgráde ho vlákala do pasce a po mesiaci kraľovania dala zavraždiť. Následne v krajine vypukla občianska vojna a vzbura v južných častiach krajiny stojacej na strane Anjuovcov z Neapola. V tom čase vzbúrenci zajali obe kráľovné a Alžbetu na hrade Novigrad pred očami dcéry zahrdúsili. Kráľovná vo svojej poslednej vôli určila za jej vykonávateľa Ladislava z Demandíc.

 Palatín Garaj bráni kráľovné Máriu a Alžbetu

Vzbúrenci kruto zúčtovali aj zo sprisahancami z Vyšegrádu; ich hlavy poslali do Neapola vdove po Karolovi II. To sa už o svoje nástupníctvo hlásil aj Žigmund. S vojskom vtrhol do krajiny a dal sa korunovať ako manžel Márie za uhorského kráľa. Máriu sa napokon po kompromise so vzbúrencami podarilo oslobodiť a mohli spolu vládnuť. Žigmund Máriu postupne odstavil od moci, potlačil vzburu v Chorvátsku a vzbúrencov dal popraviť.
     Osud oboch sestier, ktoré na ich kráľovské poslanie vychovával Ladislav z Demandíc bol nesmierne krutý. Hedviga zomrela v roku 1399 vo veku 25 rokov spolu so svojou dcérkou  Alžbetou Bonifáciou na popôrodné komplikácie. V roku 1986 bola blahorečená a v roku 1997 pápežom Jánom Pavlom II svätorečená. Hedviga je patrónkou kráľovien a patrónkou zjednotenej Európy.

 Kráľovná Hedviga šíri kresťanstvo v Litovskom kráľovstve

Osud nedoprial ani Márii viac ako 25 rokov života. V roku 1395 vo vysokom štádiu tehotenstva spadla na poľovačke z koňa. Zranenia a predčasný pôrod aj s dieťaťom neprežili. Pochovali ju vo Veľkom Varadíne pri hrobe kráľa sv. Ladislava.
     Žigmund sa po smrti Márie ešte raz oženil a prežil ju o 39 rokov. Podľa svojej poslednej vôle bol uložený do spoločného hrobu k Márii vo Veľkom Varadíne, poslednom biskupskom pôsobisku Ladislava z Demandíc.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Vychovávateľ

---

The Queens' teacher

The fate of our native Ladislav the Demandician is hidden in the depth of six centuries. He lived on the edge of the 14th and the 15th century when Ugria was experiencing a great boom of power. After the Arpads had died out at the beginning of the 14th century, the Ugrian throne was usurped by Charles Robert from the house of Anju. When he died the royal sceptre was passed on to his son Ľudovít the Great. His royal court was the very place where Ladislav the Demandician (Demjéni László, Deméndi László) was working. As the grandson of Štefan, son of Ibor, he came from the most powerful clan in Demandice. Štefan and Herbord, the sons of Ibor and the squires of Demandice (de Damian), are part of the first written reference to Demandice from 1291.

Z histórie Demandíc

Demandice  sa rozprestierajú pozdĺž potoka Búr v Ipeľskej pahorkatine, juhovýchodne od Levíc, na hlavnej komunikačnej trase Nové Zámky – Lučenec. Sú súčasťou okresu Levice. V  roku 2001 mala obec 1035 obyvateľov. Pôsobí tu všeobecný lekár a zubný lekár, zriadená je lekáreň, pošta, dom služieb, obchodná sieť, škôlka a základná škola; ubytovacie možnosti poskytujú tri penzióny. Spojenie s okolím zabezpečuje autobusová doprava aj cez priame spoje do Nitry, Bratislavy, Košíc a Budapešti.

 

Pohľad na Demandice v roku 1965

Obec leží na území ktorého kontinuita osídlenia od neolitickej doby nebola prerušená. Prvé stopy osídlenia podľa nálezov v miestnej časti Gunárova dolina sa vzťahujú už k paleolitu. V časti Haršaš, severovýchodne od obce, boli získané nálezy datované do neskorej doby kamennej z fázy kanelovanou keramiky. V hone Čepek bol objavený najvýchodnejší rondel  lengyelskej kultúry datovanej do 4. tisícročia pred našim letopočtom nasvedčujúci existenciu lengyelského sídliska v jeho blízkosti. Za zmienku stoja aj exponáty vystavené v roku 1896 na miléniovej výstave v Budapešti. Železný vidlicový hrot šípu, železná sekerka a záušnice z Demandíc pochádzajú z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia.

     V písomných prameňoch sa Demandice po prvý krát uvádzajú  v podobe Damian v roku 1291 ako rodové meno šľachticov Herborda a Štefana, synov Ibora. Na území obce  sa v minulosti nachádzali aj dediny Jaminy (Godrok) a Stračany ( Hýbec ), ktoré  zanikli. Najstaršia písomná zmienka sa týka Hýbecu uvádzaného v podobe Hebuch v listine kráľa Ladislava IV. Kumánskeho z roku 1276.
 

 

Demandice patria historicky do Hontianskeho komitátu ktorého centrom bol len dvadsať kilometrov východne ležiaci hrad Hont. V Demandiciach sídlili početné šľachtické rody až do dvadsiatych rokov minulého storočia. Niekoľko predstaviteľov týchto rodov pôsobilo v krajinskom sneme , v službách koruny a v rôznych župných funkciách.    Počas tureckej okupácie v 16. storočí sa obec ocitla v pásme neustálych bojov v pohraničí na okolí banských miest a zrejme po pustošivom nájazde Tatárov v roku 1599 podľa tureckých záznamov na niekoľko desaťročí zanikla. Stavovské povstania v 17. storočí tiež nič dobré pre obec nepriniesli. Začiatkom 18. storočia v obci vlastnilo kúriu osem zemianskych rodov, žilo tu aj 14 poddanských a 15 želiarskych rodín. Zo šľachtických rodov dominovali Grasalkovichovci a v 19. storočí Simoniovci, Majthényiovci, Beňovskovci a Palugyaiovci.
     V roku 1828 v obci žilo v 124 domoch 718 obyvateľov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a vinárstvom. V diele Popis Maďarska vydaného štatistikom Andrásom Vályim v roku 1796 sa Demandice  charakterizujú ako Demanova, slovenská dedina v Hontianskej stolici, obyvatelia katolíci, dobrý chotár s dostatkom dreva na kúrenie i stavebné účely. Vinohrady v pomere k okolnostiam prvotriedne. V roku 1851 Fényes Elek vo svojom Maďarskom geografickom slovníku uvádza obec ako Demendicze, slovenská hontianska obec so 720 katolíkmi a 20 evanjelikmi. V roku 1910 sa už Demandice spomínajú ako väčšinou maďarská obec so 724 obyvateľmi.
     Najznámejším rodákom z Demandíc je Ladislav Demandický (Deméndy László), ktorý pôsobil ako dvorný chirurg u kráľa Žigmunda Luxemburského a pred tým aj Ľudovíta Veľkého. Riadil výchovu a vzdelávnie dcér Ľudovíta Veľkého Hedvigy (poľskej kráľovnej) a Márie, prvej uhorskej kráľovnej. Bol  aj vykonávateľom poslednej vôle ich matky kráľovnej   Alžbety Kotromaničovej, manželky kráľa Ľudovíta Veľkého. Pôsobil  ako biskup v Nitre, Veszpréme a vo Varadíne. Zomrel asi v marci 1382; podľa niektorých prameňov až v roku 1419.
 

Cirkevný sprievod pri kostole sv. Heleny cisárovny na Hýbeci (István Bácsi, 1858)

V krypte pod kostolom sv. Michala Archanjela je pochovaný miestny kňaz a člen bernolákovského hnutia Juraj Johannides (1771-1831). Medzi významných rodákov patrí aj univerzitný profesor a cirkevný historik Imrich Palkovič (1704-1759). Ako profesor kanonického práva pôsobil na viacerých univerzitách v Uhorsku. V Demandiciach sa narodil a tu aj zomrel Ján Paczolay, miestny statkár a dlhoročný poslanec krajinského snemu a demandický richtár. 28. februára 1865 sa v obci narodil Karol Baross, významný uhorský vinohradnícky odborník, publicista a poslanec. Pri ústupe ruských vojsk po bitke pri Slavkove v decembri 1805 v Demandiciach po tri dni prebýval ich veliteľ knieža Kutuzov. V Demandiciach mali svoje sídlo aj dvaja  hontiansky podžupani  Peter Teséri  (1467-1471), syn Ladislava Demandického a barón Ladislav Majthényi (od roku 1842). V roku 1447 Mikuláš Brigant z Demandíc  zastupoval hontiansku šľachtu na krajinskom sneme v Budíne.
     V centrálnej časti obce stojí rímskokatolícky farský kostol sv. Michala Archanjela postavený koncom 14. storočia v gotickom štýle. V osade Hýbec dva kilometre východne od obce stojí filiálny kostol sv. Heleny cisárovny. Je najstaršou stavbou v Demandiciach. Pôvodný románsky kostol pochádza z 12. storočia a bol zasvätený Panne Márii. Podľa povesti prvý kostolík na tomto mieste dal postaviť v roku 1023 kráľ Štefan. V minulosti to bolo významné pútnické miesto. Najstaršou svetskou stavbou je v Demandiciach ranobarokový kaštieľ  postavený okolo roku  roku 1700 rodinou Akátsovcov, rodný dom Karola Barossa.

Ranobarokový kaštiel Akátsovcov

Po prvej svetovej vojne sa Demandice stali súčasťou Československej republiky. Časť obyvateľov sa vysťahovala do Maďarska. Do obce sa prisťahovalo viacero rodín zo stredného Slovenska; z Veľkého Poľa a Píly sa prisťahovalo 13 nemeckých rodín. V roku 1938 bola obec po Viedenskej arbitráži pripojená k Maďarskému kráľovstvu až do 18. decembra 1944 keď bola  oslobodená vojskami Sovietskej  armády. Počas vojny zahynulo v Maďarskej armáde 27 Demandičanov. Obyvatelia židovskej národnosti boli v máji 1944 deportovaní do koncentračného tábora Auschwitz, kde  14 zahynuli. Prvý   národný výbor bol v Demandiciach zriadený 17. januára 1945. Spravoval aj susedné obce Maďarovce a Sazdice. Obecná samospráva bola obnovená na demokratických princípoch po voľbách konaných 23. a 24.novembra  1990.