Téma migrácie frustruje dnešných politikov a štátnikov. Pritom ich predchodcovia už pred vyše storočím zvládli presuny más obyvateľstva medzi kontinentmi za neporovnateľne skromnejších podmienok. Naši predkovia hľadali možnosti obživy v Amerike, ale aj po ostatnej Európe. Či už to boli drotári s krošňami na chrbtoch, alebo bylinkári s košmi liečivých plodín zo severu Slovenska. Aj v Demandiciach bola nejedna rodina, ktorú jej políčka neuživili a neraz aj tie mali kúpené na hypotéky. Nedostatok pracovných možností, dane a úvery, boli príčinou hľadania peňazí v cudzej zemi.
To je príbeh viacerých rodín, bývajúcich na ulici pod svahmi Bujdošky. Okrem našej rodiny sa za prácou do cudziny vydali aj muži, a neskôr aj ich partnerky, z rodín Gergelyovej, Štutikovej, Hósovej, Rehorovej, Búcovej, Zjabovej, Oberfrancovej a Huszárovej. Ich potomkovia do súčasnosti opatrujú vo svojich albumoch fotografie z ich života v Amerike, ale aj vo Francúzku. Niektorí, ako napríklad František Kočerha starší, pracovali v Nemecku, počas sezón na stavbách.
Známa „šífkarta“ bolo vlastne imigračné a pracovné vízum s lodným lístkom. S touto sa v roku 1919 vracal do vlasti Jozef Kočerha. V tom čase ešte zastupiteľské úrady Československej republiky nahrádzalo švédske zastupiteľstvo.
Americký príbeh našej rodiny začal koncom dvadsiatych rokov minulého storočia. Na Bujdošku sa po roku 1921 prisťahovali dve desiatky rodín zo stredného Slovenska a na kúpu nových hospodárstiev im spravidla nestačili prostriedky z predaja tých pôvodných. Navyše, museli riešiť aj bytový problém a daňové ťarchy. Nuž nečudo, že si brali hypotéky a tie bolo treba splácať. Z viacčlenných rodín, a to bola takmer každá, niekto musel odísť za prácou do cudziny. U nás bol prvý, brat starého otca, Štefan Ukrop, a po ňom môj strýc, Ján Ukrop. Dňa 23. novembra 1928 mu bolo vo Washingtone vystavené imigračné vízum s číslom 439028-439592.
Zaoceánsky parník spoločnosti Cunard Line Berengaria, na dobovej pohľadnici
Na cestu do Ameriky sa vypravil v septembri 1929, spolu so svojim rodákom z rodnej Dobrej Nivy, Andrejom Dlhopolcom. Vlakom cestovali do Francúzka, kde sa mali nalodiť na zaoceánsky parník v prístave Cherbourg. Na túto cestu, počas jednej z neskorších návštev rodného kraja, strýc s úsmevom spomínal, že Andrej vo vlaku dlho spal a keď sa zobudil, prsty na rukách, ktoré mal počas spánku zaklinené do seba, mu spuchli a ruky nemohol od seba oddeliť. Jeden po druhom mu ich musel vyťahovať z vlastného zovretia.
Keď sme už pri veselšej stránke cestovania, pridám aj príhodu z cesty Kočerhovcov do vlasti z Ameriky. Počas plavby im prišiel na svet chlapček. Ten samozrejme šífkartu nemal, a aby nemuseli u kapitána narodenie hlásiť, doplatiť cestovné a zaplatiť poplatok za matričný zápis, novorodenca na palube zatajili. Aby sa nedostali kvôli jeho plaču do problémov, kúpili fľašu whisky a maličkému sa dali občas prisať o handričku namočenú do nej. Veru že tých pár dní na mori prespal a do matriky ho zapísali až doma, v novej republike.
Môj strýc, na nejednom rodinnom stretnutí pri návštevách starej vlasti, v dobrej nálade spomínal aj historku, ako nejaká rodina, ktorej v Amerike zomrel starý otec, chcela splniť jeho želanie, byť pochovaný vo vlasti. Aby si prepravu jeho spopolnených pozostatkov nekomplikovali úradnými povoleniami, zabalili ich do škatule od pudingu. Pre istotu list o tom, ako to vykonali, poslali osobitne. Rodina vo vlasti sa balíku potešila a z prášku si navarila puding podľa návodu na škatuli. Neviem, ako chutil? List, ako to tušíte, prišiel neskôr, keď ich starký bol už zjedený. Medzi ďalšie krajanské vtipy patrili príbehy, ako odporučenie domáceho pána, pochádzajúceho zo starej vlasti, ktoré dával svojej žene pri varení kávy pre hostí v novom svete: „Mara, nože daj do tej kávy aj klbásu, aby bola lepšia“. Nuž, ale lepšie časy, keď nastupovali na lode v Le Havri, Hamburgu, Cherbourgu či Liverpoole, boli ešte veľmi ďaleko.
Spomínaní Dobronivci boli do zoznamu pasažierov na Lodi Berengaria zapísaní 28.9.1929. Cestovali v kajute tretej triedy. Loď bola postavená ešte pred prvou svetovou vojnou a niesla meno „Imperátor“. Po vojne bola Nemecku zhabaná v rámci vojnových reparácií, ako náhrada za potopený parník Lusitania. Všetci imigranti cielili do prístavu New York na ostrov Ellis Island, vedľa ostrova Liberty, ktorý pozná celý svet podľa sochy slobody. Tu bol centrálny príjem imigrantov, v rámci ktorého sa museli podrobiť zdravotnej prehliadke, preukázať gramotnosť a prostriedky na živobytie v Amerike, ustanovené sumou v dolároch, ale to nemusela byť hotovosť. Preto aj strýc cestoval s mohutným lodným kufrom, v ktorom mal naskladané šatstvo, ba aj nejakú poživeň a náradie. Tým preukazoval, že do Ameriky neprišiel ako nemajetný človek. Ďalej už bol slobodný a mal sa starať sám o seba.
Štandardizované kajuty spoločnosti Cunard
Krajania sa spravidla schádzali na miestach, kde už niekto z ich vlasti bol a mohol im pomôcť nájsť si robotu, aby v novej domovine prežili a až potom mohli pomáhať rodine v ďalekej vlasti. Aj strýc sa takto najskôr pretĺkal na príležitostných prácach na farmách a v lesoch Kanady, kam sa dostal. S úsmevom spomínal na finty, aké zamestnávatelia používali pri výbere robotníkov. Dali mu lopatu s úlohou, prehadzovať piesok. Ak si chlap pred začiatkom práce napľul do dlaní, aby ukázal svoju chuť do roboty, prácu veru nedostal. Mokré ruky boli náchylné na vytváranie pľuzgierov, čo znižovalo pracovný výkon. Najskôr sa usídlil v provincii Ontário, v meste Oschawa. Čo zarobil, to mu ledva vyšlo na živobytie. Do Ameriky prišiel v najhoršom možnom termíne. Práve vypukla veľká hospodárska kríza, a preto bol šťastný aj za to, že ju prežil. Po nej to tiež ešte nebola Amerika na zbohatnutie. O jeho šťastnom obrate vlastne rozhodlo jedno nešťastie. Idúc na bicykli do roboty, ho na ceste zachytilo nejaké osobné auto a strýc bol riadne doráňaný od cesty, na ktorej skončil. Vážne zranenie nemal. Vodičom bol majetný muž, ktorý sa riadne prestrašil pri pohľade na skrvaveného bicyklistu. Na šťastie to bol slušný človek a o strýca sa postaral, a navyše ho aj slušne odškodnil. Peniaze, ktoré dostal boli jeho prvým kapitálom, ktorý nemusel prejesť.
Získané prostriedky investoval do kúpy malého zanedbaného domca, ktorý ako doma vyučený vše majster poopravoval a so ziskom predal. To ešte zopakoval neraz. Rodina, ktorú si založil, sa musela každý rok sťahovať z vynoveného obydlia do starého.
Strýc, ako to vtedy bolo zvykom, sa prišiel oženiť do kraja, tak hovoril starej vlasti. Manželku Bertu si našiel v susednej Santovke. Po ňom odišiel do Kanady aj jeho brat Štefan. Ten mal manželku Máriu Kocmanovú z osady Kamnený chotár. Rodinu postihla veľká tragédia. Najskôr zomrela strýcova manželka Berta, a potom jeho brat Štefan. Strýc musel svoju malú, iba trojročnú dcérku Bertušku, poslať do Demandíc k starej mame na opateru, lebo sa o ňu starať nemohol. Bertušku zverili do rúk kapitána námornej lode a ten ju v prístave Hamburg odovzdal vlakvedúcemu rýchlika do Prahy. Tam si ju prišla prevziať starká Mária Ukropová, ktorá sa o ňu starala štyri roky. Aj po Štefanovi ostala dcérka, Anna, tá sa narodila ešte v Demandiciach.
Na palube lode Prezident Harding sa strýc Ján vracal s dcérou Bertou do Ameriky.
Po čase sa strýcovi podarilo nazhromaždiť kapitál na to, aby si otvoril obchod s potravinami. Mal ho pri vchode do jednej z veľkých oschavských tovární a robotníci, idúci z práce, uňho hromadne nakupovali. Na začiatku päťdesiatych rokov sa presťahoval do mesta Windsor, kde prevádzkoval obchod s domácimi potrebami. Pôsobil v krajanských spolkoch a pri návšteve rodného kraja bol dva razy aj vedúcim krajanskej delegácie, ktorú v Prahe prijali československí predstavitelia.
Strýčko z Ameriky, ako sme mu so sestrou hovorili, bol naposledy v Demandiciach v roku 1971. Rodinu navštívila aj teta Mária a naposledy aj vnučky po dcére Anne Suzan a Linda. Pred pár rokmi tu bol aj Ankin vnuk Justin. Neter Zdenka navštívila na Floride žijúcu vnučku Jána Ukropa, Dianu. Väzby s vlasťou neprerušila rodina ani po ôsmich desaťročiach.
Menšia nedeľná brigáda krajanov na strýcovej farme pri Oschave. Vľavo v popredí Martin Štutika z Demandíc a za ním Ján Ukrop
Podobné osudy mali aj ďalšie rodiny, ktoré som spomínal vyššie. V archíve mám od nich niekoľko pekných fotografií, dokumentujúcich ich život v cudzine. Pozoruhodný je život Aurélie Rehorovej, manželky Gejzu Rehora, žijúcej v Kanade. V kruhu svojej rodiny sa v októbri 2017 dožila úctyhodných 103 rokov. Pri jej storočnom jubileu dostala od britskej panovníčky Alžbety gratulačný list. Rodina Hósová s ňou udržuje kontakt a patrí tiež medzi rodiny, ktorých rodinné putá veľká vzdialenosť a dlhý čas neprerušili.
Aurélia (Zlatica, Aranka) Rehorová s gratulantami k svojej stovke života
(dole gratulačný list od kráľovnej Alžbety II.)
