Nástenky - falvédők

Jedny z prvých výtvarných prejavov našich starých mám a mám, ktoré nám utkveli v pamäti, boli vyšívané nástenky, zdobiace zväčša obytné kuchyne. Viseli na stene pri stojane s umývadlom, pri sporáku, nad umývacím stolom, či pri lavičke na vedrá s vodou. Pôsobili na nás akosi mýticky. Ich nápisy sme slabikovali už ako prváčikovia. Domácnosť nejednej tetky, či babky, sme si pamätali aj podľa týchto obrázkov vyšitých na bielom plátne.

Móda vyšívaných násteniek sa k nám rozšírila z Nemecka. Keďže náš vidiek bol na severe i juhu banícky a bane prevádzkovali spravidla nemeckí vlastníci, šírenie ich zvykov do nášho okolia bolo rýchlejšie ako inde. Prvé vyšívané nástenky sa objavili v panských domoch na rozhraní 15. a 16. storočia. V tej dobe ostatné ženy v domácnostiach mali iné starosti a povinnosti, ako vyšívanie ozdôb do svojich izieb. Postupne sa tento zvyk dostal aj do stredných vrstiev, ba v 19. storočí sa masovo rozšíril aj do meštiackych a sedliackych domácností. 

     Ešte aj za našich mladých liet, v päťdesiatych rokoch, boli nástenky takmer štandardným vybavením domácností. Odzrkadľovali morálne hodnoty bežných ľudí. Jednoduchý obraz bol vyšitý podľa predlohy a spravidla po obvode opatrený aj nápisom. Motívy boli najčastejšie náboženské. Vydaté mladé ženy preferovali mravopočestné riekanky, dievčatá ľúbostné texty s kvetinovými motívmi. Rozmáhajúci sa priemysel spotrebného tovaru pamätal aj na lenivšie ženičky tým, že im dodával predtlačené nástenky, do ktorých sa mohla doplniť menej prácna výšivka. A napokon boli aj také, ktoré sa iba zavesili na stenu. 

Mnohonásobným kopírovaním sa obraz neraz vzdialil od originálu, a preto pôsobil aj groteskne. Nuž, ťažko toto hodnotiť z pohľadu nášho súčasného výtvarného cítenia. Pre mnohých je to len gýč, ku ktorému nič necítia. Nikdy si takúto nástenku nemohli pozrieť, napríklad pri načretí hrnčeka do smaltovaného vedra s vodou, a tú glgajúc, čítať trebárs poučenie „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania“. 

     Koncom päťdesiatych rokov do domácností začínali prenikať nové technológie. Čerstvo vápnom natrenú stenu už nebolo treba chrániť nástenkou. Na exponovanom mieste sa natrela olejovou farbou a tá, po viacerých dňoch, po vypustení smradu z terpentínu, poskytla tvrdú, lesklú a peknú plochu. Ibaže, to bola len plocha a na nej nič. Aby nám nástenky nechýbali, rozmohli sa vo verejných priestoroch úradov, pracovísk, námestí a jednoducho všade, lebo nový režim si osvojil propagandistickú schopnosť bývalej kuchynskej nástenky. A tak sme mali na každom pracovisku, alebo základnej organizácii všetkého, aj funkciu nástenkára. Aj tieto nástenky poväčšine zmizli. Ich hviezda zažiarila naposledy v afére „nástenkového tendra“. Dnes vešiame kadečo na nástenky- elektronické.

Nedávno som videl jednu výstavu o nástenkách, ktoré boli o politike. Našťastie, sú aj iné, tie, ktoré tvorili naše staré mamy a mamy. Už  v sedemdesiatych rokoch ich diela zapadli do štósov starých textílií na dne skríň, postavených už len v komorách. Našťastie, nostalgia mojej generácie ešte žije, a preto sa na nejednu nástenku môžeme pozrieť aj dnes. 

    V Sazdiciach žije moja vrstovníčka, ktorej rodina má po praslici korene v jednej z demandických zemianských rodín. Pani Katalin Gazdag sa roky venuje zberateľskej činnosti. Nesmiernou trpezlivosťou nazhromaždila vyše tristo vyšívaných násteniek všetkých žánrov  v štyroch jazykových podobách, lebo nástenky vyšívali ženy a dievčatá bez ohľadu na národnosť, konfesiu a vek. Zbierku pani Kataríny sme mohli vidieť aj na výstave, ktorú usporiadala v Šahách. 

     Mne sa dostalo cti, že ma so starostom Sazdíc oslovili na spoluprácu, pri spracovaní zbierky pani Gazdagovej do knižnej podoby. Rád som jej zbierku zdokumentoval do digitálnej formy a verím, že bude v blízkej budúcnosti prevedená aj do knižnej podoby, aby sa čitatelia z nášho okolia mohli vžiť do výtvarného prejavu našich predkov. 

Katalin Gazdag počas výstavy svojej zbierky v Šahách

 (Zdroj foto: MÚ Šahy)

Rodinná pamiatka, vyšívaná nástenka mojej svokry

Fotografie násteniek zo zbierky K. Gazdag: Milan Ukrop

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)

Spomienka na leto

Viacerí čitatelia môjho blogu sa ma pýtali, prečo som prestal s prispievaním na svoje stránky. Verte, že som neprestal. V uplynulých mesiacoch som veľa času venoval potulkám po rodnom kraji, a preto som blogu venoval menej času. Od jari som nazhromaždil dosť materiálu aj na ďalšie blogovanie. Mojou prioritou sa stalo spracovanie knižnej podoby spomienok na detstvo v Demandiciach. Výsledkom je tristostranová práca, ktorá snáď v budúcom roku zaujme mojich čitateľov. Mám pripravenú aj veľkoformátovú reprezentačnú publikáciu historických fotografií Demandičanov. Čitatelia budú môcť nahliadnuť do tvárí a na život svojich predkov v poslednom poldruha storočí. 

   Moje letné potulky v povodí potoka Búr, od jeho prameňa v Brhlovciach po ústie v Kubáňove, som stvárnil do 66 stranovej obrazovej publikácie, zachytávajúcej kultúrny odkaz našich predkov, žijúcich v siedmich hontianskych dedinách. Tú chcem čitateľom predstaviť ako prvú. 

      Ako to už pri tvorivej práci býva, najťažšie nie je dielo vytvoriť, ale ho priviesť na svet v knižnej podobe. To spravidla bez pomoci iných nejde. Verím, že aj tieto peripetie zvládnem a v budúcom roku budem môcť predložiť čitateľom avizované publikácie.

Stále číha

V roku 1944 sa Demandice ocitli v pásme vojnových operácií. Od 18. do 26. decembra sa chotár obce stal predpolím pre útočnú operáciu Červenej armády, ktorá obkľučovala Budapešť. Nemecká armáda z obce ustúpila 18. decembra, ale nie príliš ďaleko. Severne, západne a južne od dediny zriadila protitankové zátarasy vybavené známymi delami Flak 18 88mm. Tých bolo len na hrebeni okolo Veterného majera umiestnených dvanásť. Nuž nečudo, že sa z nich aj strieľalo.

Stále je tu! Granát z 88 mm dela, ktorý som našiel neďaleko Lenthárovho majera. Takto ležal zaborený do poľnej cesty.

Už v prvých mesiacoch po prechode frontu bola nevybuchnutá munícia neodolateľným lákadlom pre miestnych šarvancov. Nešťastie nedalo na seba dlho čakať. Na Demandickom kopci v záreze novej cesty, ktorá sa začala stavať pred vojnou boli ukryté protitankové delá. Jedno z nich vystrelilo sovietsky tank postupujúci v čele kolóny smerom na Demandice. Nasledovnou odvetnou paľbou boli nemecké, a aj neďaleko nich stojace delá v postavení maďarskej armády, zneškodnené. V palebných postoch ostala munícia do diel a s tou manipuloval jeden z troch chlapcov pasúcich na okolí dobytok. Všetci traja zahynuli. O niečo neskôr, keď sa do obce prisťahovali slovenské rodiny z Rumunska, sa to opakovalo. Výbuchom boli zabití dvaja chlapci.

     Po toľkých desaťročiach je potrebné byť stále na pozore pri pohybe po chotári, ale aj počas zemných prác. Sám som sa o tom presvedčil počas potuliek pri zbere horninových vzoriek. Sledujúc stopy vedúce k tvorbe slieňu som v hline na poľnej ceste zazrel hrdzavý kus kovu. To sa stáva často, lebo z traktorov a inej techniky pohybujúcej sa po poli občas niečo odpadne. Toto však nebol žiaden plech. Pri pozornejšom pohľade som zistil, že ide o nevybuchnutý granát vystrelený z 88 mm dela, usudzujúc podľa smeru zaborenia, z postu južne od Demandíc. Vec som včera oznámil polícii a vyslanú hliadku zaviedol k miestu nálezu. Tá privolala pyrotechnika, ktorý granát zneškodnil. 

     Trčal z poľnej cesty a prešlo po ňom nejedno auto poľovníkov a traktory. Teraz mali šťastie.

Z jarnej vychádzky

Oblievačka v Demandiciach

Demandice sa radili k východnému zvyku veľkonočného oblievania. Oblievali sme dievčatá i vydaté ženy. Západniarsky zvyk šibania korbáčom sa neujal. Najdivokejšie oblievačky sa podľa spomienok mojej mamy konali v prvých povojnových rokoch, o ktorých tvrdila, že chlapi boli po vojne ako diví. 

Oblievačka u Košúthovcov

V päťdesiatych rokoch sa tento zvyk zmiernil natoľko, že chlapi a mládenci upustili od vláčenia vedier, ktorých obsah končil na vyhliadnutej dievke. Nahradili ich plechové hrnčeky. Vedro sa nosilo pre prípad, že gazdiná zamedzila prístup k vode. Autonómna zásoba bola pri ruke. Hoci dievčatá polievanie nenávideli, dobre vykúpaným rovesníčkam aj závideli.

     Od polovice tohto desaťročia sa postupne zavádzalo aj zmierňovacie opatrenie,  a to spočívalo v pofŕkaní dievčaťa kolínskou vodou. Ani toto dievky s bohvieakou radosťou neprivítali. Kým sa dopoludnia vystriedalo niekoľko partií oblievačov, smrdeli od zmesi použitých voňaviek ako apatiekársky pes. Matky dievčat si mládenci nechceli rozhnevať, a preto na nich vodou šetrili. O to viac míňali voňavky. Zákaz podávania alkoholických nápojov mladistvým osobám nebol uplatňovaný, čo zas bola pomsta dievok na oblievačoch. Tí neraz mali v sebe viac druhov pálenky, než dievčatá vôní na sebe.

     Na obed sa s polievaním končilo. Nie však celkom. V utorok takéto právo patrilo ženám, avšak to už muži a mládenci zarána zmizli do roboty a škôl, a tak sa len zriedka stali terčom odvety.

     V archíve mám niekoľko fotografií z týchto zlatých časov.

Na našom dvore

Počas veľkonočného „opušťáku“ koncom 60. rokov

Ja s pomocníkom

Na mamičku opatrne, len s voňavkou

Sofistikované oblievanie s pištoľou na vodu

Hostina pri muzike

Na hlavnom bratislavskom trhovisku z času na čas pocítime závan života z vidieckych regiónov Slovenska. V spojení ľudovej hudby a spevu lepšie zachutia aj miestne špeciality, ktoré so sebou prinesú na predaj a konzumáciu dedinskí predajcovia. Teraz to boli Horehronci s ich spevom, zabíjačkovými špecialitami a syrmi. Ďakujeme im!

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)

Majster dreva a zlata

Bratislavský hrad vo svojich vynovených priestoroch na tri mesiace prichýlil jedenásť diel majstra Pavla z Levoče v kolekcii umelecko-remeselných predmetov doplnenej zo zapožičaných fondov 27 farností, niekoľkých múzeí a cirkevných archívov.

Výstava predstavila osobnosť majstra Pavla z Levoče ako zavŕšenie aktivít k 500. výročiu ukončenia prác na hlavnom oltári v chráme sv. Jakuba v Levoči. Je úžasné, čo pred pol tisícročím dokázali ľudia svojim umom a  remeselnou zručnosťou pri tvárnení dreva skrášleného zlatom. Aj preto sa výstava niesla pod názvom „Ruky a zlato v službe ducha“. Ak ste nemali možnosť ju vidieť, prijmite odo mňa túto sériu obrázkov, ktorá priblíži krásu a ducha spred storočí.  

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)