Demandickí cyklisti

Kráľovskou zábavou jari bolo pre chlapcov bicyklovanie. Technické predpoklady pre tento šport vytvorili naši otcovia zo tridsať rokov pred nami. Vtedy bol na dedine bicykel niečo ako dnes motorka Harley-Davidson. V Demandiciach bol prvým majiteľom bicykla miestny kolár a technický vševedko 50. rokov Pavol Paparíny. Bicykle z prvej republiky boli poctivo vyrobené. Ich kostra bola masívna aby niečo vydržala, teda aspoň váhu mládenca a jeho dievky, ktorú na váze bicykla mohol prevážať a niekedy aj prevážiť. Neskôr sa im svojou pevnosťou vyrovnali len bicykle značky Ukrajina, ktoré sa k nám dovážali od 60. rokov. Pravda, boli aj rovnako ťažké ešte s ťažšími prevodmi skonštruovanými len na jazdu po ukrajinských rovinách. Medzi mládežou sa tešil obľube slogan:

 „Ak chceš vedieť, čo je drina, kúp si bicykel Ukrajina.“

Pavol Paparíny 

Takáto legitimácia oprávňovala vlastníka jazdiť na verejných cestách

(archív. M. Penzešovej)

Feminizácia sa pretlačila aj do bicyklovania. Objavili sa dámske bicykle bez vázy a s ochrannými sieťkami na zadnom kolese, ktoré chránili ženám sukňu pred zachytením medzi vidlice. Na záberoch je  Katka Fekiačová a Helenka Huszárová.

V prvej polovici minulého storočia sa bicykle vo veľkej miere používali v armáde. Na zábere vľavo je Ondrej Ukrop, vpravo Gustav Heral. Dolný záber je z archívu Ľudovíta Košútha.

Cez Demandice často prefrčia cyklisti v rámci pretekov okolo Slovenska

Korene nášho rodu

 Milí čitatelia!

  Vo svojej ďalšej knihe som sa venoval histórii rodiny z ktorej pochádzam, ktorá žila a žije na území historického Hontu a Zvolenskej stolice.

   Väčšine rodín sa nedarí preniknúť do vzdialenejšej minulosti svojich predkov. Náš rod je v tomto skôr výnimkou. Po nevyčísliteľných hodinách pátrania sa mi podarilo nájsť rodovú postupnosť až do konca dvanásteho storočia. Vo formáte A4 na 365 stranách nájdete okrem bohatej fotografickej zbierky aj vyše sto strán rodostromov v hlavnej a bočných líniách rodiny.

Knihu Korene nášho rodu budem prezentovať v sobotu

1.   októbra 2022 o 14. hodine na rodinnom stretnutí v brhlovskom kultúrnom dome.

Verím, že k publikácii nájde vzťah nielen blízka, či vzdialenejšia rodina, ale aj tí z vás, ktorých zaujímajú regionálne dejiny, a to aj na príklade jednej rodiny.

Milan Ukrop

Korene nášho rodu

1235 – 2022

Človek sa narodí do tohto sveta a začne sa písať jedinečný príbeh jeho života. Prvé riadky o ňom nájdeme v matrikách obcí a miest. Pôvodne boli vedené jednotlivými cirkvami. V mestách sa zavádzali  koncom 17. storočia; v dedinách asi o polstoročie neskôr. Časom poznačené objemné knihy obsahujú informácie od narodenia po pochovanie človeka. Spojením údajov predkov a potomkov vzniká príbeh rodiny. V čase ich zaznamenania to boli bežné životné udalosti. Avšak s odstupom desaťročí a storočí nám poukazujú na aspekty života, ktoré my už nepoznáme. Ktosi múdry napísal, že: „Rodina je ako hniezdo, z ktorého sme vyleteli a kde máme vždy šancu nájsť nepoznané poklady.”.

    Ja som ešte zažil generáciu našich starých rodičov a rodičov, ktorí uchovávali rodinné tradície vo svojich spomienkach tak, ako im ich odovzdali ich predkovia. Mladí ľudia ich spomienky považovali za nudné, opakujúce sa príbehy, ktorým nevenovali veľa pozornosti. Veru, aj ja si teraz spomínam len na niečo z ich rozprávaní. Čo by som dal za to, aby som sa ich mohol opýtať na podrobnosť, ktorá zanikla ich odchodom. Osobná skúsenosť ma priviedla k tomu, že čas trávený na dôchodku využívam na zmapovanie rodinnej tradície, minulosti predkov a našej prítomnosti. Nedá mi pridať sa aj k výroku: „Ani budúcnosť nemá ten, kto zabúda na svojich predkov.". 

     Prácu na tejto knihe som začal už pred dvanástimi rokmi. Nemal som snahu skúmať dejiny rodu pre napísanie knihy. Viedla ma k tomu len snaha zistiť, kto sme boli v minulosti a kam až siahajú korene nášho rodu. Čoskoro som zistil, že bez skúmania matrík to nepôjde. Vďaka ich spracovaniu do elektronickej formy som ušetril mnoho času. No i tak lúštenie rukopisov pánov farárov bola  neraz skúška nervov. 

     Matriky nás zavedú do konca sedemnásteho storočia. Ďalej sa dá dostať len skúmaním rodokmeňov šľachtických rodov, ktoré v ich vedení boli precízne. Postavenie človeka v tých časoch bolo dané jeho pôvodom. To sa len málokomu podarilo zmeniť. Mal som šťastie v tom, že pri zostavení rodokmeňa rodiny Pomothy som našiel previazanie na rod šľachticov z Demandíc. Tí v polovici 16. storočia vymreli po meči a jednou z ich dievčenských vetví sú Pomothyovci. 

     Naša rodina je evanjelická a v jej historickom povedomí sa traduje, že v polovici sedemnásteho storočia odišla pred náboženským útlakom z Čiech (Moravy) do vtedajšieho Horného Uhorska. Aj to bola zaujímavá historická stopa.

   Zhromažďovanie historického materiálu išlo ruka v ruke so zachytením spomienok najstarších žijúcich členov rodiny. Na tomto mieste chcem poďakovať za pomoc svojim tetám, Ide Ukropovej a Margite Moravskej; rodinám, ktoré mi poskytli fotografie, nachádzajúce sa v tejto knihe; Alene Sabovej-Tunákovej, Jane Ostrihoňovej-Kristeľovej, Zoltánovi Srnovi a Ing. Ivanovi Moravskému, aj za pomoc pri doplnení rodostromov. Ďakujem aj každému nemenovanému z vás, za čo i len malú radu a informácie, ktoré mi umožnili túto prácu dokončiť.  

     Krásne chvíle pri čítaní a listovaní tejto knihy Vám želá 

                          Milan Ukrop.

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)

Mojim čitateľom

Moji vážení a verní čitatelia!

Prežili sme ďalší trpký rok našich životov poznačený pandémiou, ktorú ľudstvo už dlhšie nezažilo. Dovoľte mi poďakovať sa Vám za Vašu priazeň v roku 2021. Aj keď som mal smelé plány, čo do vydávania mojich publikácií o našom Honte, musel som prijať stav v akom sa naša spoločnosť ocitla. 

     V redukovanom počte som vydal sedem titulov. Len tri z nich som mohol prezentovať verejne. Teší ma, že som tento rok rozvinul spoluprácu s Kúpeľmi Dudince. Niekoľko prezentácií nášho kraja pred kúpeľnými pacientmi malo veľmi dobrý ohlas. Dúfam, že časy sa zlepšia a nasledujúci rok sa stretneme častejšie. Veď v mojom autorskom šuplíku ešte čaká niekoľko rukopisov, ktoré by som chcel vydať.

     Do nového roku 2022 Vám želám dobré zdravie, potrebné šťastie a rodinnú pohodu!

Váš                                 

Milan Ukrop

Poklady dudinského okolia

Vážení čitatelia!

Pred rokmi som sníval o tom, že raz prejdem všetky dediny a mestá v Honte, a nafotografujem si v nich pamätihodnosti, ktoré odolali času. Naša generácia sa ešte môže tešiť z  hodnôt, ktoré pretrvali stáročia. Moje cesty sú takmer na konci. V  knižnej forme som nazhromaždil okolo tisíc strán materiálu. Vzhľadom na jeho rozsah som ho rozdelil na niekoľko častí. 

   Prvú knihu, Čítanie o Honte, som tento rok vydal vlastným nákladom. Na moje veľké potešenie, na vydanie druhej knihy sa podujala neštátna spoločnosť Kúpele Dudince, a.s.. V týchto dňoch vstúpilo vydanie do realizačnej fázy. Verím, že sa to podarí.

   V monografii sa čitateľ dozvie o vzniku minerálnych vôd levického žriedlového pásma, predstavia sa mu hodnoty ľudovej architektúry, technické pamiatky, hontianske vinohradníctvo a krajinné krásy Hontu.

Prícestné kríže

Prícestné kríže, roztrúsené po našej krajine, sú prejavmi náboženskej viery. Naši predkovia ich budovali najmä v 18. a 19. storočí na okrajoch obcí a miest, ako modlitebné miesta. Počas posledného výjazdu na Krupinskú planinu som sa zastavil pri dvoch z nich.

Prvý stojí v chotári Dolné Mladonice, pri ceste zo Bzovíka na Senohrad. Pochádza z roku 1920.

Druhý som vyhľadal zámerne. V mojom archíve mám fotografiu od Pavla Socháňa, nášho národného fotografa, z 19. storočia. Je na nej prícestný kríž nad Trpínom, pri ktorom modliac sa, stojí vynikajúci bádateľ nášho regiónu, Andrej Kmeť. Okolo roku 1900 sprevádzal Pavla Socháňa po Honte. Prícestný kríž je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok. Vznikol v roku 1826, ako výraz ľudovej tvorby. Teraz ho vidíme po zmenách, ktorými prešiel v roku 1931. Viac ako kríž, je zmenená krajina v jeho okolí. Tak tento, ako aj mnoho iných prícestných krížov, nám pripomínajú spôsob života našich predkov. Modlili sa pri nich pri odchode z domova, a tiež pri šťastnom návrate. 

    Dúfam, že dubové kmene, z ktorých sú vyhotovené, budú ešte dlho odolávať hlodaniu nezastaviteľného času.

Pamiatka zosnulých

V roku 835 pápež Gregor IV. určil prvý november za sviatok Všetkých svätých, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Ľudia si po čase začali pri tejto príležitosti pripomínať aj svojich zosnulých predkov, a tak sa 2. november stal Pamiatkou zosnulých, ľudovo nazývanou Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Uctievala sa zapaľovaním sviečok na hroboch. Zvyk ozdobovať hroby kvetmi a kladením vencov je najnovšou tradíciou.

Historická spomienka na zosnulých v demandickom cintoríne

Vrcholí október. Po pár dňoch babieho leta sa čoraz razantnejšie prejavuje nepríjemné, hmlisté, sychravé počasie s chladnými ránami v údolí potoka Búr. Hmly nad jeho korytom sa dlhšie rozpúšťajú v lúčoch slnka, ktoré sa po poludní čoraz viac chýli k obzoru nad Silimáň. V nostalgii dušičkového počasia si spomíname na zosnulých členov našich rodín a známych.

     Na sviatok Pamiatky zosnulých sme sa v detských rokoch, ak sa to tak dá povedať, tešili a naplňovali tým pravý odkaz zakladateľa tohto sviatku. Sviečky sme chodili páliť vždy v neskorý podvečer. Bolo to preto, že tento deň nebol dňom pracovného pokoja, a aj preto, že efekt z horiacich plamienkov bol oveľa väčší. Na súmraku spravidla vietor na nejakú hodinku ustal. To bolo dôležité preto, že kahance, ani iné dnešné čudá neboli, a sviečky boli skutočné, liate z vosku. V tento večer sme mali mimoriadne dovolené siahať po zápalkách a zapaľovať nimi sviečky. Problém bol, ak sme pritom občas zapálili vence, lebo aj tie boli z pravej čačiny a smrekové ihličie ľahko s prskaním chytalo plameňom. Demandický cintorín sa našim úsilím rozsvietil a horiace sviečky, ktoré sme považovali za svetelné signály,  pozorovali naši spolužiaci až zo Sazdíc. Aj tam je cintorín v svahu nad dedinou, a my sme tiež videli ich úsilie, o čom sme sa na druhý deň v škole navzájom podrobne informovali.

O tieto večery je medzi cirkvami a kultúrami veľký záujem. Evanjelici oslavujú Pamiatku reformácie, za nimi katolíci Všetkých svätých, a potom spoločne Dušičky. Dnes sa k nim tlačí aj globalizovaný halloween. Miesto spomienky na dedka a babku čoskoro budú deti prezlečené za príšery žobrať cukríky, a nás starších budú pozývať na halloween párty. Už sme k tomu blízko.

V novej Bratislave

Keď som pred desaťročiami prišiel do Bratislavy na štúdia, všimol som si, že viaceré ulice boli zastavané len z jednej strany. Vždy som si ich predstavoval ako pekné bulváre. Trvalo to polstoročie, a stalo sa. Vajnorská ulica a aj ďalšie sa postupne zaplnili. Na Mlynských Nivách bola v okolí prístavu priemyselná zóna s torzami potrubí po zbombardovanej rafinérii Apollo. V súčasnosti je tento mestský sektor na nepoznanie. Stáva sa širším, moderným, jadrom hlavného mesta.

     Na rohu dvoch širokých ulíc bola dlho veľká jama. Pri nej bola postavená autobusová stanica, v tej dobe veľmi moderná. Z jamy vyrástla výšková budova VUB banky, čím naštartovala prestavbu okolia. Nové stavby zakryli teleso železničnej trate vedúcej od starého mosta na Filiálku. V týchto dňoch bol dokončený rozsiahly komplex, ktorý pohltil autobusovú stanicu a bývalé kasárne. Vyplnili sa tým línie výstavby na rohu ulíc Karadičova a Mlynské Nivy. Ak pricestujete do Bratislavy autobusom vystúpite v útrobách nového komplexu. Pozrite si, čo Vás čaká.

Odbavovacia hala autobusovej stanice

Gastroúsek

Priestory na relax a nákupy

Ulica Mlynské Nivy