Demandice v osudoch Mateja Bela

Matej Bel pochádzal z nevoľníckej rodiny. Ako syn poddaného mal len malú šancu sa presadiť vo feudálnej spoločnosti.  Jeho talent bol nesmierny a preto sa mu dostalo podpory zo strany prajných mecenášov. Nadobudol vzdelanie, ktoré zavŕšil ako evanjelický duchovný v Nemecku. Niekoľko desaťročí pôsobil v Bratislave na čele evanjelickej cirkvi a evanjelického lýcea. Jeho vedecké schopnosti ocenil zvláštnou medailou aj pápež. V Uhorsku sa tešil ešte za svojho života z titulu „Veľká ozdoba Uhorska“. Maďarská historiografia ho považuje za knieža uhorskej vedy. Matej Bel sa snažil o získanie šľachtického titulu a tu sa jeho osudy spájajú s Demandicami.

  

Matej Bel - Mathias Belius

V rozsiahlom vedeckom diele Mateja Bela má dominantné postavenie popis uhorskej krajiny spracovaný v diele „Notitia Hungariae novae historico geographica“ – Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku. Bel vo svojej vedeckej práci uplatňoval najmodernejšie metódy. Ako polyhistor sa pritom opieral o spoluprácu širokého kolektívu. Svoje diela podroboval vedeckej kontrole a kritike a tým sa dostávame k prvej súvislosti zo života Mateja Bela viažucej sa k našej obci Demandice.

Belov recenzent

V Notíciách Matej Bel opísal všetkých 48 uhorských stolíc. Z plánovaných šiestich zväzkov vyšli štyri. V treťom zväzku sú zahrnuté stolice Pešť, Piliš a Šolt. Pred uverejnením text prešiel niekoľkými kontrolami. Základné, historické, štátoprávne, politické, náboženské state posudzovala miestodržiteľská cenzúra. Na kontrole textu venovanému Pešť-Piliš- Šoltskej stolici sa podieľal aj Samuel Blaškovič (1670-1738). Bol to demandický zemepán, zeman, občianskym povolaním a vzdelaním právnik. Napriek tomu, že býval v Demandiciach okrem života v Hontianskej stolici sa aktívne zapájal z titulu majetkového cenzu aj do diania v peštianskom zastupiteľstve. Účastníkom stoličných zhromaždení bol v rokoch 1731 až 1737.

 Záver testamentu Samuela Blaškovicča datovaný v Demandiciach 10. januára 1736.

      V práci Gócsáné Móró Csila „A Blaskovich világa (Egy koznemesi család torténete és életmódja a 18. századtól a 20. század kozepéig“- Svet Blaškovičovcov ( história a životný štýl jednej zemianskej rodiny od začiatku 18. storočia do polovice 20. storočia) autorka na strane 45 demonštruje aktivity Samuela Blaskovicha na členstve v deväť člennom výbore, ktorý mal písomne posúdiť zväzok Notícií Mateja Bela venovaný Pešť-Piliš- Šoltskej stolici. Účasť Samuela Blaškoviča v tomto grémiu bola bezpochyby daná jeho osobnostnými kvalitami. Veď okrem iného bol správcom majetku Štefana Koháryho, ktorý bola považovaný za  najväčšieho pozemkového vlastník v stolici. Demandičan Samuel Blaškovič, ktorý podľa svojej poslednej vôle bol v roku 1738 uložený na večný odpočinok na našom Hýbeci bol aktívnym účastníkom tvorby najvýznamnejšieho vedeckého diela Mateja Bela.

O pôvode Demandickovcov

Štvrtý zväzok Notícií je o Novohradskej, Tekovskej, Hontianskej, Nitrianskej a Malohontskej stolici. Henrieta Lászlóová v práci „Demandice“ cituje názory podľa ktorých Demandickovci prišli do Uhorska s panovníkom Karolom Róbertom z Talianska ako lekárska rodina. Tento názor bol vraj rozšírený aj v časoch Mateja Bela.
      Matej Bel pri vypracovaní zemepisno-historických poznatkov o jednotlivých stoliciach vychádzal z obsahu podrobných dotazníkov, ktoré vypĺňalo množstvo spolupracovníkov. Tí si niektoré poznatky neoverovali v archívoch a tak sa čo to tradovalo a vydávalo za skutočnosť. Bolo to tak aj s pôvodom Demandickovcov. Prídomok, ktorý si zvolili podľa miesta svojich majetkov má však skutočne latinský pôvod. Názov obce je odvodený od mena svätého Damiána ale rod Demandickovcov sídlil v obci už desaťročia pred vymretím Arpádovcov a príchodom Karola Róberta do Uhrorska v roku 1310. Uvedená autorka poukazuje na listinu z roku 1291 uvádzajúcu mená Herborda a Štefana ako šľachticov z Demandíc.
      V písomných prameňoch sú zmienky aj o predkoch Ibora z Demandíc, ktorý bol otcom uvedených šľachticov. Štefan, syn Ibora z Demandíc, v službách Matúša Čáka ako jeden z jeho vojenských veliteľov bojoval proti nástupu Karola Róberta na trón. I napriek tomu sa mu po smrti trenčianskeho veľmoža podarilo s panovníkom zmieriť a už jeho vnuk Ladislav pôsobil na dvore Ľudovíta Veľkého, Karolovho syna ako dvorný chirurg. Táto skutočnosť zrejme po rokoch splynula s príslušnosťou Demandickovcov s Anjuovcami akoby už od času ich príchodu do Uhorska. 

 

Samuel Mikovíny vybavil Notície svojimi mapami. Tak to bolo aj v časti venovanej Hontu. Demandice na mape nechýbajú.

Donácia z majetku Demandickovcov

Matej Bel pochádzajúci z poddanskej rodiny nemal rodinné zázemie, ktoré by mu z hľadiska majetkových pomerov umožňovalo rozvíjať rozsiahlu vedeckú tvorbu. Aj keď získal doma i v zahraničí spoločenské uznanie, jeho materiálne pomery to nezlepšilo. Starosť o početnú rodinu i náklady na vedecké aktivity nestačil pokryť skromným cisárskym štipendiom.
      V snahe stabilizovať svoje finančné pomery požiadal panovníka Karola VI. o udelenie šľachtického titulu s donáciou. Vzhľadom na  zásluhy by jeho žiadosť v prvej časti bola vybavená asi kladne. To nebolo neobvyklé. Avšak časy, keď panovník rozdával pozemky sa dávno minuli. Po tureckej okupácii Uhorska  vládli v krajine spletité majetkové vzťahy. Matej Bel žiadal ako donáciu pridelenie obce Pravotice v Trenčianskej stolici. Ako vo svojej žiadosti uvádzal, (viď Pavel Horvath Supralibros Mateja Bela) obec patrila rodu šľachticov z Demandíc, ktorí vymreli po meči a preto sa pravotický majetok držiaci ich ženskou vetvou mal vrátiť panovníkovi.
 

 Aj tento zdroj potvrdzuje, že Pravotice boli vo vlastníctve Demandickovcov.

      V prvej polovici 18. storočia  sa  ženské vetvy Demandickovcov snažili obnoviť svoje majetkové panstvo narušené tureckou okupáciou  súdnou  cestou. Už zanedlho po smrti Mateja Bela dosiahli súdne potvrdenie svojich majetkových nárokov a preto úsilie Mateja Bela o získanie donácie z ich majetku zrejme nemalo nádej na úspech.

Demandickovské majetky sa napokon rozplynuli vo viacerých ženských vetvách a súdnych sporoch. Škoda, že sa časť z nich nedostala do vlastníctva Mateja Bela. To by mu bolo umožnilo vydanie všetkých dielov Notícií, teda aj o Honte a v ňom o našej dedine.