Sputnik nad Demandicami

V súčasnej dobe sa málokto z nás zadíva na hviezdami zasypanú oblohu nad Demandicami aby pátral po súhvezdiach a iných objektoch blikajúcich na nej. Nízko nad zemou vládne svetelný smog, ktorý to znemožňuje. Ten v polovici päťdesiatych rokov neexistoval. Jediným zdrojom nočného osvetlenia bolo slnečné svetlo odrážané našou prirodzenou družicou, Mesiacom. Jeho hegemóniu narušilo zavedenie elektriny do dediny v roku 1956 avšak intenzita osvetlenia ulíc bolo nízka. Pouličné lampy svietili v úzkych kužeľoch pod stĺpy na ktorých viseli a nenarušovali výhľad na tmu vesmírneho priestoru. Tú sme potrebovali ako pozadie vesmírneho divadla, ktoré sa začalo odohrávať aj nad našimi Demandicami po 4. októbri 1957. Sovieti vystrelili Sputnik 1, ktorý sa stal prvým umelým súpútnikom Zeme.

Mesiac v splne nad Silimáňom. Do októbra 1957 jediný satelit Zeme. 

      Sovietska raketa R-7 vyniesla 83 kilogramovú družicu na obežnú dráhu okolo Zeme krátko pred polnocou  4. októbra 1957. Zemeguľu obletela za niečo vyše deväťdesiat minút a nad našimi hlavami sa pravidelne objavovala do 3. januára 1958 keď v atmosfére zanikla. Informácie o štarte prvej družice sa k československým vedcom dostali na druhý deň ráno o pol tretej. Prvé signály boli zachytené o 5. 40 hodine stanicou Geofyzikálneho ústavu ČSAV v Panské Vsi ale aj na Skalnatom plese kde sa pokúsili 7. októbra 1957 Sputnik 1 vyfotografovať.

Fotografia preletu Sputnik 2 s Lajkou na palube.

       Sputnik sme mohli vidieť po súmraku a pred svitaním a to len vtedy, ak sa jeho prelet a otáčanie zemegule dostali do šťastnej konštalácie.  Ak sa tak stalo, v rozhlasových správach sa to občanom Československa pripomínalo s upozornením v ktorom čase sa na sputnik môžu pozrieť vlastnými očami. Táto udalosť sa v prvých dňoch chápala len ako úspech sovietskej techniky a v našom socialistickom tábore nevyvolala okamžitý efekt. Ten nastal z toho, že povýšenecký Západ, ako sa hovorilo druhému bloku, znervóznel z toho, že mu nad hlavami pípal kovový vrabec. Rýchlo si uvedomili, že v naleštenej hliníkovej guli nemusí lietať len rádiový vysielač.
      Propaganda na oboch stranách sa vypäla k nebývalým výkonom. Začali sa vesmírne preteky.

 Nosná raketa R- 7

      Zo dňa na deň sa rozšírila naša slovná zásoba o nové slová ako sputnik, družica, sklon dráhy letu k rovníku, apogeum, perigeum a iné. Hlásenie o vypustení družice tieto pojmy vždy obsahovalo spolu s údajom o váhe družice, lebo hmotnosť na vyjadrenie váhy sme ešte nepoužívali. Keď nastal ten šťastný deň, že sme družicu mohli vidieť na oblohe, tieto pojmy sa dali využiť na to, aby sme ju zazreli  ako prví v hlúčiku pozorovateľov.
      V nových pojmoch sa najlepšie vyznal môj otec, ktorý denne čítal stranícku tlač, lebo iná ani nebola, a to potom s prevahou nad nami využíval počas pozorovateľských misií. Po takomto ozname v novinách vyhlásil „ Ak nebude pod mrakom, večer sa pôjdeme dívať na družicu.“. To sme si pochopiteľne nenechali pre seba a rozhlásili to aj po okolí Winklerovho kaštieľa. Keliarovci, Šimonovičovci, Svetíkovci, Uramovci,  Grossmanovci ba aj z ďalších rodín sa za večernej tmy zišli na našom dvore pod kaštieľom. Miesto to bolo mierne vyvýšené a poskytovalo výhľad na temer celú oblohu. Budova kaštieľa s vysokou strechou nám zakrývala výhľad len nad severozápad oblohy aj to nie úplne.

Naši prví kozmickí hrdinovia.

 Z vesmíru sa vrátili osem mesiacov pred letom prvého kozmonauta.

      Pred ohláseným časom preletu sme všetci vykrúcali krky na svetové strany sledujúc každé mihnutie na oblohe. Môj otec hľadel vytrvalo len na jednu stranu a to nad Silimáň v smere Ilavy. Občas som ta mrkol aj ja, že či už potajme nepozoruje Sputnik. Na rozdiel od nás otec vedel, že družica prilieta zo západu a letí domov na východ do Sovietskeho zväzu. Taktiež chápal čo je to uhol sklonu k rovníku. Nečudo, že vždy ako prvý zvolal „Tam letí!“ a rukou s vysunutým ukazovákom udal smer pozorovania. Nad Ilavou sa objavilo svetielko, ktoré sa rýchlo premiestňovalo k nám. Občas zhaslo. To bolo preto, že sme vlastne nesledovali družicu, ktorá bola svojim priemerom neviditeľná, ale posledný stupeň vari dvadsať metrov dlhej nosnej rakety. Vtedy sa ešte neoddeľoval od družice. Pri otáčaní nás na okamih odraz slnka z jej plášťa minul a preto to blikalo. To však bolo dobre, lebo sa družica dala spoľahlivo sledovať. S vyvalenými očami a otvorenými ústami sme na prvé sputniky takto hľadeli len pár minút. Keď preleteli nad Horný majer ich svetielko slablo až kým nad Šahami nezmizlo.
      Vzrušený z pozorovania celosvetovej udalosti sme sa spokojne rozišli do svojich domovov v predsavzatí, že najbližšie nám prvenstvo v spozorovaní družice neunikne. Mali sme smolu, lebo údaje o dráhe letu sa menili a my sme tomu nevenovali pozornosť.
      Mesiac po prvej družici 3. novembra vyštartovala ďalšia a my sme už obdivovali obetovanie  psíka menom Lajka, ktorý ako prvý pozemský tvor dokázala, že sa štart rakety dá prežiť a zvyknúť si aj na bezváhový stav. V roku 1960  už naše školské nástenky zdobili fotky psíkov Strelka a Belka, ktoré sa vrátili z vesmíru živé na Zem. To sa už o vesmírnych úspechoch sovietskej vedy a techniky všade písalo a aj televízia o pár rokov  čo to ukázala.

Jurij Gagarin v Prahe 28.4.1961.
 Takto sme ho videli v našej šiestej triede ešte v Bergerovom kaštieli.

      V stredu 12. apríla 1961 sme mali z nejakého dôvodu vyučovanie len do jedenástej hodiny. Naše plány na využitie nečakaného voľna zhatila silná jarná búrka nad Demandicami. Blesky a prúdy dažďa nás držali v laviciach našej šiestej triedy. Okolo obeda do nej vbehol z vedľajšej zborovne súdruh učiteľ Wágner a vzrušene nám oznámil, že vo vesmíre je prvý človek zo Sovietskeho zväzu. Bol to Jurij Gagarin, ako sme sa čoskoro dozvedeli.
      Všade sa vyhrával veľký šláger „Dobrý den majore Gagarine!“ a už o dva týždne sme 28. apríla sledovali v našej triede televízny prenos jeho triumfálneho privítania v Prahe. Neviem, či ten televízor nebol kúpený pri tejto príležitosti. Naša radosť z Gagarina bola veľká aj pre to, že sme pred televízorom presedeli celé dopoludnie.

Svetelný smog nad Demandicami.

      Na prvé vzrušenia z pozorovania sputnikov sme čoskoro zabudli. Dnes, keď  za jasnej noci je na oblohe vidieť aj stovku satelitov, málokto to využije. Je to aj obtiažne, veď za tmavou oblohou treba ísť mimo dedinu.
       Komu sa to chce?