Prvá cigareta

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bolo fajčenie mužov súčasťou ich životného štýlu. Cigareta v ústach alebo medzi prstami sa držala v akejkoľvek situácii, či už pracovnej alebo sviatočnej. Kúdoly dymu sa prevaľovali všade, dopravné prostriedky či pracovné porady nevnímajúc. V krčme u Melicha sa vzduch dal krájať. Jedinou výnimkou bol kostol.  O rakovine a iných neduhoch  fajčenia sa nič nevedelo. Jednoducho cigareta bola in a fajčenie pre mnohých najväčší pôžitok.

Fajka v ruke známej demandickej postavy Palika Prandorffyho. Každodenným používaním  zanechala stopy aj na jeho svetri.

      U nás doma starý otec Ján Ukrop, ani môj otec Ondrej nefajčili, a preto si ako prvého fajčiara pamätám nášho suseda báťu Gergelya. Ján Gergely bol dedko, ktorý svoj čibuk z ruky nevypustil. Patril k starej škole fajčiarov, veď už pred prvou svetovou vojnou bol dlhé roky starostom v Demandiciach. Jeho fajka bola taká dlhá, že niekedy, keď sa mu nechcelo načahovať na jej koniec, dovolil nám zo šporhelta v ich kuchyni vybrať drievko a s uhlíkom na jeho konci mu ho pridržať vo fajke, ktorú si zapaľoval usilovným bafkaním. Ktovie, kde tá jeho fajka skončila.
      S vôňou tabakového dymu som sa dôvernejšie zoznámil v domácnosti starého otca v Santovke kde  ma mama občas nechávala na pár dní. Starký bol ekologicky fajčiar. Fajčil len tabak z vlastnej produkcie narúšajúc tým štátny tabakový monopol. Medzi jeho domom a domom Tótovcov bola úzka prieluka a v nej si starký každoročne vysadil niekoľko tabakových plánt, ktoré mu zabezpečili celoročnú dávku nikotínu.
      Tabakové listy zavesené na špagáte vysúšal v pajte na záhumní. Usušený list tabaku si starostlivo poskladal a potom pomaly a dôsledne nožom krájal na tenké pásiky. Tie ponatriasal medzi prstami a naplnil nimi svoju tabatierku. Starký nefajčil fajku ale ako obuvnícky tovariš získal v Pešti noblesu aj vo fajčení.

Môj starý otec Július Tunák pri oslave svojej osemdesiatky s cigaretkou v pipasáre.

      Tabak si šúľal do cigariet. Keď si chcel jednu zapáliť, začal sa malý obrad. Z vrecka vesty alebo kabáta vybral tabatierku s papierikmi, oblizol si pravý palec ktorým vybral jeden lístok cigaretového papierika, prehol ho medzi prstami do tvaru písmena u a držiac ho medzi palcom a ďalšími dvomi prstami ľavej ruky, pravou rukou doň nasypal patričnú dávku tabakových rezancov. Okraj protiľahlej strany papierika jemne prešiel jazykom, prilepil ho o druhú stranu a cigaretka bola hotová. Starký ju fajčil z pipasára, ktorý si pravidelne čistil a klepkaním vysypal na stôl popol. Z toho mali ženy veľkú radosť.
      Chlapi počas akejkoľvek práce fajčili bez pipasára. Cigaretu držiac medzi prstami najskôr rozkúrili a potom zasunúc si ju do kútika úst z nej poťahovali až kým nedohorela. V krčme  a v obchode u Babica sa dali kúpiť aj továrenské cigaretle alebo nakrájaný tabak značky Taras Buľba o ktorom sme sa v škole učili, lebo to bol ukrajinský hrdina. Najobľúbenejšími značkami cigariet boli Detva, Bystrica, Partizán. Tabuľku obľuby viedli nesporne aj kvôli svojej cene. K fajnovejším značkám sa radili Marsky a neskôr kraľovali Sparty. Tie v tvrdom balení boli podpultovým tovarom. To znamenalo, že predavači ich predávali len svojim najvernejším kunčaftom. K mužnosti mládencov a našich otcov sme sa snažili priblížiť aj my šarvanci, pre ktorých bol život dospelých  vzdialený ale atraktívny.
      Peniaze na cigarety sme nemali a preto sme volili náhradný prístup ako počas vojny, kedy sa miesto cukru sladilo sacharínom. Vhodnou náhradou sa pre nás, fajčiarske embriá, stal borzank, správne chábrď. Rastiny chábrde vyrastali na zanedbaných plochách dvorov a záhrad. Aj v našom dvore povyše pajty bola jedna takáto plantáž. Chábrť dorastala do poldruhametrovej výšky. Naše neduživé postavy okolo desiateho roku veku dostatočne kryla pred zrakmi rodičovského dohľadu. Avšak jej dôležitou vlastnosťou bolo, že sa vzdialene podobala na tabak. Aj jej listy rastúce bližšie od zeme v čase prázdnin zasychali a pre nás poskytovali polotovar na výrobu šúľaných cigariet.
      Otec povinne odoberal stranícku tlač. To bol denník Pravda a mesačník Život strany. Oba tituly v domácnosti s úspechom nahrádzali papier na akékoľvek účely, naše fajčenie nevnímajúc. Na fajčiarsky papierik sa viac hodila Pravda, lebo bola z menej kvalitného papiera a lepšie horela, možno aj vďaka olovenej farbe ktorou bola tlačená. Naproti tomu Život strany sa viac hodil na výrobu sanitry, ktorú sme používali pri našich vojenských hrách. Ťažšie to bolo so získaním zdroja na zapaľovanie cigariet. Bežne sa používali zápalky ale o nich všade viseli plagáty, že nepatria deťom do rúk. A pravdu povediac preto sme mali z nich aj rešpekt. Ten sme však v túžbe potiahnuť si nejako prekonali. Heslo o tom, že nám zápalky do rúk nepatria sme si vykladali v úzkom zmysle slova, teda, že zapaľovačov sa to netýka. 

Bratranec Jarko Moravský s falošnou cigaretou na našom dvore.

       U nás sa nefajčilo ale v spodnom šuflíku kredenca sa medzi najrôznejším cárachom povaľoval aj jeden nádherný zapaľovač. Vypadal exoticky, tak akosi starosvetsky, ale aj moderne. Bol asi z mosadze, lebo sa leskol ako zlato. Najviac ma fascinoval tým, že po uchopení do dlane a miernym zatlačením postrannej lišty sa na jeho vrchu odklopil klobúčik a zároveň vyprsklo niekoľko iskier. Plameň nevydával lebo bol suchý. Benzín doň nikto nenalieval a po čase som nekonečným šťukaním zodral aj kamienok, ktorý tie iskry produkoval a zapaľovač upadal do zabudnutia.
      Jeho chvíľa slávy nastala počas prázdnin medzi štvrtým a piatym ročníkom, kedy nás opantala túžba po fajčení. Funkcie zapaľovača, o ktorom môj otec tvrdil, že ho doniesol v tridsiatom šiestom strýčko z Ameriky, sme bez problémov obnovili. Zdrojom benzínu bola naša Jawa na ktorej otec jazdil pri výkone svojho skladníckeho zamestnania medzi Dalmadom, Maďarovcami a Semerovcami. Niekto zo zúčastnených elévov fajčenia, najskôr Paľo Štutika, lebo jeho otec Karol báči bol tuhý fajčiar, doniesol kamienok do zapaľovača a ten vďaka tomu, že sme jeho vatovú náplň riadne presýtili benzínom sa odmeňoval mohutným plameňom. Naše prvé fajčenie sa mohlo začať.

 Demandickí fešáci v zrelom veku u fotografa Mareša v Krupine. Všetci s nevyhnutnou cigaretkou.

      Pričupený pod krytom porastu chábrde sme si natrhali kusy papiera a výdatne ich naplnili drvinou zo suchých listov. Cigarety to neboli. Veľkosťou skôr riadne cigary. Po zapálení  z jej konca vyšľahol mohutný plameň. Cigaretu sme museli rýchlo oddialiť od tváre. Na našich obočiach sa plamene cigarety prejavili. Vyzerali sme ako dnešné ženy pred ranným make upom. Štipľavý a horúci dym nás neoslovil. Vytrvalejší snaživci sa  sústredili na zber špakov okolo autobusovej zastávky a krčmy z ktorých  získavali tabak na vytúženú cigaretu.
      Vyhorené obočia a dievčenské žalobaby nás odhalili. Na začiatku školského roka sme boli súdružkou učiteľkou Badovou pokarhaní za pokusy o fajčenie. Dôraznejšie to však nebolo, lebo zo steny na nás donedávna zadumane hľadel s fajkou v ústach súdruh Stalin. Nuž v tomto nám nemal byť vzorom.   

Pre vstup do fotogalérie kliknite na ikonu:

Prvá cigareta

---

The first cigarette

In the 1950ies and 1960ies, smoking was regarded as part of lifestyle of many men. A cigarette would then be found in the mouth, or held between the fingers, on any occasion, wheter it be work or leisure. Cigarette smoke was an inseparable part of travelling by public transportation as well as work meetings. For example in the pub ’U Melicha’, one could almost slice the air, as it was so saturated with it. The only exception, perhaps, was the church. Lung cancer and other risks attached to smoking weren’t common knowledge by far. Cigarettes were simply ’in’ and smoking the greatest pleasure of many.