sobota 5. decembra 2015
Mikuláš! Mikuláš! Čo nám dáš?
Príchod svätého Mikuláša do demandického amfiteátra vzbudil aj v našej, už prinajmenšom staršej, generácii asociácie na útle detské roky v prvej polovici päťdesiatych rokov. Mikuláš chodil aj v našich predškolských rokoch. Až po nás ho vystriedal dedo Mráz. Ten chodil k nám z Čukotky, kým teraz Santa prichádza z Aljašky. Zo skromných prostriedkov rodičov a obce sa zabezpečili darčeky pre najmenších. Na môjho prvého Mikuláša si spomínam. Videl som ho v „kultúrnom dome“, čo bola vtedy hospodárska budova za Eislerovou krčmou, ktorá tam stojí ešte aj dnes.
Darček nebol nijako honosný, ale pamätám si ho dodnes. Po prekonaní strachu z čerta ovešaného reťazami, ktorého stvárňoval niektorý zo žiakov vyšších tried školy, sme sa dostali k sáčku z celofánu, čo samo o sebe už bola rarita. Dlho sme si ho schovávali, lebo na ňom bol obrázok Mikuláša v červenom rúchu. Bežné jednoduché sladkosti z obchodu a zopár saloniek nás neprekvapilo, ale vari hrsť arašidových orieškov, to bola veru vzácnosť. O alergii na arašidové maslo nikto v dedine nemal ani najmenšej potuchy, a preto nás nestrašili chlebom natretým arašidovou pastou. V našich drobných dlaniach sme arašidy dokázali vlastnou silou rozlomiť. To bolo na nich tiež zvláštne, lebo veru otec chystajúc obyčajné orechy na pečenie, sa do nich dosť namlátil, a to aj kladivom. V záhrade povyše Keliarovcov sme mali už rodiaci orech, ktorý mama, ako mladá nevesta zo Santova, tu zasadila a nesmel sa vyťať za žiadnych okolností. Milosť mal aj keď sa po rokoch ukázalo, že jeho najpevnejšou časťou sú škrupiny obklopujúce jadro.
Ani arašidy sa nevyrovnali tomu, čo nás už cez priehľadný obal lákalo najviac. Bolo to akési okrúhle pomarančové čudo, ktoré po otvorení koperdy, ako sme také sáčky volali, rozvoňalo celú izbu. Na chuť prvých pomarančov si sotva pamätám, zato ich prenikavá aróma vo mne doposiaľ vyvoláva spomienku na šťastné okamihy útleho detstva. Neskoršie dovážané pomaranče z Kuby, či dnes Boh vie odkiaľ sa im arómou nevyrovnajú.
Verím, že aj dnešné deti si niečo také vryli do pamäti z príchodu Mikuláša, ktorý na pozvanie pána starostu Demandíc zavítal medzi malých včera.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára