piatok 30. marca 2012

Šiša Pišta v Demandickej čárde?

V každej poriadnej dedine nemohla v minulosti chýbať dedinská krčma. Demandice boli v tomto dlho neporiadne. Rozprestierajúc sa pozdĺž starej cesty z Ostrihomu do banských miest  pohostinstvo krčmového typu pre pohoničov, cestujúcich a konskú silu neponúkali. Až v prvej polovici 19. storočia sa v obci usídlili židovskí podnikatelia, ktorí v strede dediny oproti farskej záhrade vybudovali krčmu a obchod.

 Poloha Demandickej čárdy ( Deméndi csárda) na mape II. vojenského zamerania Uhorska z 19. storočia.

     Budova obchodu a krčmy, ktorej poslednými židovskými vlastníkmi boli Eislerovci stojí ako krčma dodnes. V publikácii H. Lászlóovej a kol.  „Demandice“  sa uvádza, že v Demandiciach dlho neexistovala dedinská krčma preto, že zámožnejším cestujúcim poskytovali ubytovanie a pohostinstvo miestne zemepanské rodiny. Pri svojich cestách sa tiež mohli spoľahnúť na podobnú výpomoc u iných zemepánov. I napriek tomu demandická krčma existovala.  

Cesta z Demandíc na Sazdice. V pozadí za Sazdickou hôrkou stála pri nej čárda.

     V starom Uhorsku sa takéto zariadenia miestneho podnikania nazývali čárdy. Svetská moc ich nemala v obľube preto, že boli spravidla miestom nekalých obchodov s kradnutým dobytkom a v neposlednej miere miestom neviazanej zábavy a pitiek. Čárdy boli preto vytláčané z obcí a to  až na okraje ich chotárov. To bolo nakoniec výhodné aj pre hostí na ktorých sa neraz prišli pozrieť miestni pandúri. Stačilo napochytre prebehnúť cez hranicu chotára a boli v bezpečí iného pandúrskeho obvodu. Nuž nečudo, že aj u nás v Demandiciach sa takáto strategická poloha pre krčmu našla. Navyše v obci pôsobil aj mäsiarsky cech, ktorý potreboval pravidelné dodávky...

 Štefan Benko ( István Benkó) alias Šiša Pišta na zboji.

     Môj kamarát z detstva a teraz poľnohospodársky podnikateľ Pavol Štutika sa mi raz zmienil, že v chotári, ktorý obhospodaruje sa jeden hon nazýva „K čárde“. Vyhľadal som si mapu druhého vojenského zamerania územia Uhorska z prvej polovice 19. storočia a na nej som bez problémov našiel označenie „Deméndi csárda“ pri samostatne stojacej budove mimo obce. Nachádzala sa pri ceste z Demandíc do Sazdíc v mieste, kde sa cesta križuje so Stračianskym potokom stekajúcim z údolí okolo Dolného majera a Hýbeca. Potok v týchto miestach tvorí hranicu medzi demandickým a sazdickým chotárom. Tu čárda nekonkurovala zemepanskému pohostinstvu a spájala všetky možné výhody pre ktoré vznikla. Stredoveká cesta vtedy viedla východne od Sazdíc priamo k brodu cez Ipeľ vo Vyškovciach. Bola to spojovacia komunikácia medzi dvomi banskými oblasťami, lebo aj v Borzsonyskom pohorí sa ťažili nerasty.
     Zbojníci v Hornom Uhorsku mali svoje krčmy, beťári v našom okolí mali miestne čárdy. Posledným známym minimálne novohradským zbojníkom  je Šiša Pišta občianskym menom Štefan Benko. Ide o zbojníka, ktorý zbíjal v neďalekom Borzsonyi na hraniciach Hontu a Novohradu. Nuž poľahky mohol zablúdiť aj do osamelej demandickej čárdy. Či už v nej popíjal alebo nie, jeho životné osudy sa odohrávali v našom bezprostrednom okolí.


 
Miesto kde stála Demandická čárda

     Štefan Benko sa narodil v roku 1846 vo východnej časti novohradskej stolice zrejme v osade Zsunypuszta alebo Bátka-Dióspuszta pri obci Nagylóc v ktorej vychodil základnú školu. Ako mladý chlapec nastúpil službu pastiera oviec u svojho krstného otca. Pre svoju neskrotnú povahu sa mu dostalo prezývky Šiša. Ako pätnásťročnému pastierovi sa mu stratilo dvanásť oviec, čo nevedel nijako vysvetliť ale sa mu ani nepreukázalo, že ich predal. Pri vyšetrovaní ho pandúr menom Balázs Sándor kruto mučil , keď ho okovanou čižmou zaveseného za nohy kopal do hlavy a hrudníka. Zo Šišu priznanie nevytĺkol a ten mu to nezabudol. Najskôr sa skrýval na rôznych salašoch až kým sa nestal juhásom na statku Karola Szudyho. Aj tu pomizlo mnoho oviec a v roku 1871 Šišu odsúdili za krádeže na rok väzenia. Po odpykaní trestu ďalej kradol a už o dva roky je znovu vo väzení z ktorého ušiel. Až teraz sa stáva skutočným zbojníkom, lebo si zorganizoval šesťčlennú skupinu s ktorou okrádali krčmárov, mlynárov a iné majetné osoby. Získané prostriedky prepíjali po krčmách pri bujarej zábave. Počas jednej z nich 4. novembra 1873 v Nógradsipeku sa na takejto pitke náhodou objavil Balázs Sándor, vtedy už bývalý pandúrsky strážmajster. Šiša nezabudol a v opitosti  pastierskym nožom Balázsovi odrezal hlavu. K činu sa priznal listom, ktorý spolu s 50 korunami  určenými na pohreb mŕtveho zanechal na jeho tele. Za vraždu ho prenasledovali pandúri v troch stoliciach. Nakoniec ho zlapali panskí úradníci, ktorí ho spoznali keď v Egerbakte prepíjal ulúpené peniaze.
     Za svoje skutky musel pykať. Možno priznanie vraždy a motívu ho zachránilo od šibenice vo Vacove. Dostal dvadsať rokov, ktoré si odsedel v Leopoldove a potom v Ilave. Bolo ich nakoniec dvadsať jeden. Trest vykonával vzorne, ba až tak, že mu za pracovné výkony pridelili dvojnásobnú dávku chleba. Delil sa o ňu s dobrým priateľom. Jeden závistlivec ho udal a Pišta prišiel o priznanú výhodu. Počas práce v dielni udavača ťažko zranil sekerou za čo dostal ďalší rok. Až na Vianoce 1894 sa dostal na slobodu.







Dobová publikácia o skutkoch  známeho novohradského beťára.

     Po prepustení mal šťastie v tom, že v rokoch 1895 až 1900 ho zamestnal husársky kapitán Fedor Zubovič, ktorý vyhľadával ako dobrodruh rôzne typy zaujímavých ľudí do svojej služby. Šiša Pišta sa mu staral o kone a domáce hospodárstvo. Zubovič pred svojim vysťahovaním do Terstu ponúkol Šišu do služby  grófovi Berchtoldovi v Nagyoroszi. Gróf vlastnil obrovskú výmeru lesov v Borzsonyskom pohorí okolo hradu Drégelyvár. Tu bol Šiša Pišta strážcom lesnej zveri. 
      V 55 rokoch sa starnúci beťár  Pišta oženil s Máriou Kurtossy pričom si osvojil aj jej 13 ročného syna. Osud bol k Šišovi priaznivý v jeho  posledných rokoch. Keď gróf Berchtold vydal svoju dcéru Šarlotu za Alojza Sokola nasledoval ju na nové panstvo do Berencebaráti. Novým gazdom Šišu Pištu nebol nik iný ako jeden z našich prvých olympionikov Alojz Sokol rodák z Hronca, ktorý od troch rokov vyrastal v Berencebaráti u krstných rodičov. Študoval v Banskej Bystrici a Leviciach. Medicínu študoval v Budapešti. V Berenceberáti bol statkárom.  Na prvej obnovenej olympiáde štartoval vo viacerých disciplínach. V behu na 100 m bol tretí. So Šišom mal veľmi dobré vzťahy. Ten mu bol vďačný za službu i slušné zaobchádzanie. V roku 1911 mu pred smrťou zaďakoval za všetko,  a ako poznamenal, venuje mu ako chudobný človek svoj najmilší predmet, svoju fajku. Skonal 15. novembra 1911. Na poslednej ceste ho na starý cintorín v Berencebaráti odprevádzal dav ľudí zo širokého okolia na čele s cigánskou kapelou a množstvom horárov z borzsonyských hôr, ktoré v posledných pätnástich rokoch života Šiša chránil.
       So zbojníctvom v Borzsonyi zanikla aj čárda na okraji nášho chotára, len desať kilometrov od hrobu Šišu Pištu.





Šiša Pišta In The Local Pub

Local pub was an establishment which couldn’t have been absent in any proper Slovak village. So Demandice hadn’t been quite proper for a long time. Although situated alongside an old road which used to connect Ostrihom with the mining towns, it still lacked an inn-like establishment for thirsty and weary travellers and they horses to find comfort and shelter. It was just as late as in the first half of the 19th century when the first Jewish enterpreneurs found their way to our village and settled in the very centre of it. Opposite the parish garden they established a pub and a shop.

1 komentár: