Z povedomia Demandičanov sa vytrácajú spomienky na časy keď sa po dedine presúvali sprievody ľudí. Cirkevné sprievody na oslavu svätých a ich skutkov sa prelínali so sprievodmi svadobčanov a pohrebnými sprievodmi smerujúcimi na miestny cintorín. Ešte v polovici šesťdesiatych rokov to bola zvyčajná udalosť. Zanikajúce procesie veriacich boli nahradené fenoménom prvomájových sprievodov v okresnom meste a novými formami, ako boli lampiónové sprievody.
Najstaršia fotografia sprievodu demandických cirkevníkov, ktorú mám z rodinného archívu Kováčikovcov, zobrazuje demandických katolíkov v sprievode v rámci Katolíckych dní v roku 1935 v Šahách.
Najdlhšiu tradíciu mali cirkevné sprievody pri rôznych príležitostiach. Okrem oslavných sprievodov na počesť cirkevných udalostí a svätcov sa konali aj sprievody demonštrujúce politickú stránku cirkví. Do polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia sa v dedine konali len cirkevné sprievody. Najčastejšie to boli svadobné sprievody presúvajúce sa na čele s ľudovou hudbou po dedine od domu mladého zaťa k neveste, do kostola a potom na miesto svadobnej hostiny a veselice. Tieto udalosti prežívala celá dedina. Radosť bola o to väčšia, že to boli jediné sprievody, kedy sa aj obecenstvu, nakúkajúcemu zo dvorov ponad chatrné drevené ploty, ušlo malé občerstvenie štamperlíkom pálenky pre chlapov, alebo koláčom pre zvedavé ženy a deti.
Svadobný sprievod.
Smutnejšie boli pohrebné sprievody. Do polovice sedemdesiatych rokov nebola v obci márnica, ako sa pred výstavbou domu smútku hovorilo miestnosti pre nebožtíkov. Zomretí ležali doma až do dňa pohrebu, ktorý sa odbavoval na dvore a zúčastnení, za neustáleho vyzváňania, v sprievode prešli dedinou na cintorín na južnom okraji obce. Po zriadení domu smútku sprievody obcou zanikli a konajú sa len na cintoríne v rámci pohrebného obradu.
Pohrebný sprievod v Pivničkách v druhej polovici 50. rokov.
Radostnejšie boli procesie, ktoré sa konali najmä v rámci veľkonočných sviatkov a nadväzne na ne v júni boli „Búdičky“. Pre nás šarvancov to bola udalosť, ktorú sme sledovali z garátov popri ceste. Udivovali nás najmä spolužiačky v dlhých šatách, nesúce na ohnutom lakti malé košíčky, z ktorých pred pánom farárom rozhadzovali lupene kvetov. Výborne sa na to hodili tie, ktoré sme volali „labda róža“, teda „lobdová ruža“. Sprievody s nebesami, nad pánom dekanom Štefancom a neskôr pánom farárom Csudaim, v polovici šesťdesiatych rokov zanikli. Za oficiálnu prekážku sa považovalo obmedzovanie automobilovej premávky. O tej sa dalo ťažko hovoriť, veď najčastejšie sa po dedine presúvali traktory a tie v nedeľu spravidla stáli na družstevnom, alebo majetkárskom dvore.
Jozef Bílik na čele procesie.
Vákuum v početnosti cirkevných sprievodov vypĺňala nová tradícia prvomájových sprievodov. Tie sa vzhľadom na ich význam a potrebu masovosti konali len v okresných mestách. Do roku 1960 sme patrili do okresu Šahy, a preto sa na sviatok práce chodilo manifestovať tam. Pravda, nechodilo sa peši, ako na cirkevné púte, ale v pohodlí jazdy na korbe nákladnej družstevnej Pragovky a neskôr autobusom.
Prvomájový sprievod mal dobré i menej príjemné stránky. Účasť bola dobrovoľná, ale sledovaná, a tak záležalo na odolnosti žiaka alebo zamestnanca, či sa do sprievodu vybral. Najčastejšie to vzali na seba chlapi, lebo vedeli, že okrem prechádzky v sprievode ich po ňom čakajú 1. mája mimoriadne dobre zásobené stánky s občerstvením. Manifestujúci sa schádzali na vopred určenom mieste, ktoré sa volalo zhromaždisko. Tu sa rozdali rôzne prvomájové rekvizity. Najlepšie bolo zmocniť sa mávatka, alebo malej zástavky s ktorými bolo najmenej oštary. Horšie to bolo s nesením transparentu s názvom podniku alebo školy. Môj otec ako zamestnanec RSD, teda Roľníckeho spotrebného a zásobovacieho družstva, spomínal prax, ktorá sa náramne osvedčila. Nosičom transparentov a veľkých zástav vedúci závodu rozdal po päťdesiat korún a vec mal rýchlo vybavenú. Za tú čiastku bolo veľa pív a poldecákov na prvomájovej veselici.
Prvomájový sprievod mal dobré i menej príjemné stránky. Účasť bola dobrovoľná, ale sledovaná, a tak záležalo na odolnosti žiaka alebo zamestnanca, či sa do sprievodu vybral. Najčastejšie to vzali na seba chlapi, lebo vedeli, že okrem prechádzky v sprievode ich po ňom čakajú 1. mája mimoriadne dobre zásobené stánky s občerstvením. Manifestujúci sa schádzali na vopred určenom mieste, ktoré sa volalo zhromaždisko. Tu sa rozdali rôzne prvomájové rekvizity. Najlepšie bolo zmocniť sa mávatka, alebo malej zástavky s ktorými bolo najmenej oštary. Horšie to bolo s nesením transparentu s názvom podniku alebo školy. Môj otec ako zamestnanec RSD, teda Roľníckeho spotrebného a zásobovacieho družstva, spomínal prax, ktorá sa náramne osvedčila. Nosičom transparentov a veľkých zástav vedúci závodu rozdal po päťdesiat korún a vec mal rýchlo vybavenú. Za tú čiastku bolo veľa pív a poldecákov na prvomájovej veselici.
My, ako školská mládež a neskôr ako študenti, sme takéto nevídané zaopatrenie nikdy nemali. I tak sme sa tešili na prvomájové párky. Už čakanie na začiatok manifestačného sprievodu sme si krátili vyjedaním stánkov s párkami. Prvomájové párky bola kapitola sama o sebe. Nikdy sme lepšie párky nejedli, ako prvého mája. Boli úplne čerstvé, z výroby predošlého dňa, a to pripomínam, že o tom čo obsahujú dnešné tzv. párky sme ani nechyrovali. Na vysokej škole sme ich už zapíjali pivom. Dievčatá mali najradšej nanuky máčané v hustej čokoláde a tiež sa ich nevedeli nabažať.
Školský majáles.
Súčasťou májových osláv, ku ktorým okrem 1. mája patrili aj oslavy povstania pražského ľudu a dňa víťazstva, boli aj majálesy. V Demandiciach mali tradíciu predstihujúcu zmenené politické pomery a majáles sme nikdy nevnímali ako niečo povinné. Niekoľko rokov sa konali v spojení s prírodou. Na Bujdoške, povyše kameňolomu, bola pekná čistinka. Jej okraje zdobili farebné pásy krepového papiera a v scenérii lemovanej svahmi nemeckých viníc a rozoklaných pieskovcových balvanov sme sa donekonečna vynaháňali a vyschovávali. Pravda, niekedy bolo treba ukázať aj schopnosti, ktoré sme získali v škole a nejaké tie pokusy o tanec, či už nacvičené, alebo pod silou maminho buchnátu. Neskôr, ale aj predtým, sa majálesy konali na školskom dvore bývalej cirkevnej a potom maďarskej školy pri kostole a pod lipou pred slovenskou školou.
U nás sa cirkevná tradícia martinských svetlonosičov nerozšírila, lebo katolícke kostoly boli zasvätené sv. Michalovi a Helene Cisárovne. Z tejto tradície sme však niečo ťažili, lebo na Martina býval v Leviciach slávny Martinský jarmok. Vyhľadávanou pochúťkou na ňom boli pečené husacie štvrte, predávané ženami z rázovitých čilejkárskych dedín povyše Levíc. Jarmočníci si tak uctievali pamiatku sv. Martina, ktorý v snahe vyhnúť sa prevzatiu biskupského úradu, skryl sa v husacom chlieviku. Husi splašene gágali a vyzradili tým miesto úkrytu obľúbeného duchovného. Na túto počesť sa jedávalo husacie mäso. Nuž Čilejkárky to výborne marketingovo využili a našli tak odbyt pre plody svojej celoročnej starostlivosti o husi.
U nás sa cirkevná tradícia martinských svetlonosičov nerozšírila, lebo katolícke kostoly boli zasvätené sv. Michalovi a Helene Cisárovne. Z tejto tradície sme však niečo ťažili, lebo na Martina býval v Leviciach slávny Martinský jarmok. Vyhľadávanou pochúťkou na ňom boli pečené husacie štvrte, predávané ženami z rázovitých čilejkárskych dedín povyše Levíc. Jarmočníci si tak uctievali pamiatku sv. Martina, ktorý v snahe vyhnúť sa prevzatiu biskupského úradu, skryl sa v husacom chlieviku. Husi splašene gágali a vyzradili tým miesto úkrytu obľúbeného duchovného. Na túto počesť sa jedávalo husacie mäso. Nuž Čilejkárky to výborne marketingovo využili a našli tak odbyt pre plody svojej celoročnej starostlivosti o husi.
Majáles na Bujdoške.
Aby sme neprišli o radosť z chýbajúcich svetelných sprievodov, začiatkom 60. rokov sa začala rozvíjať tradícia lampiónových sprievodov. Tak ako kresťania premenili rímske Saturnálie na Vianoce, tak sa v tomto období premenili martinskí svetlonosiči na nosičov lampiónov. Sprievod sa konal temer na Martina, ale nie celkom. Bolo to v podvečer Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, teda 6. novembra. Sprievod potme a so svetlami nás fascinoval tak, že sme si lampióny vyrábali aj sami. Spravidla nám vzbĺkli ešte pred pochodom, lebo sme sa ich snažili vybaviť najväčšou sviečkou, akú sme v komore našli. Idúc ulicou hore Bujdoškou sme skandovali aj rôzne heslá, ktoré predriekal súdruh učiteľ Adamovic. Po rokoch, keď už pôsobil v Pliešovciach, pri stretnutí so mnou na toto sarkasticky spomínal. Najradšej sme vykrikovali heslo „Ten kto stojí na chodníku, nemiluje republiku!“ To prizerajúcich natoľko vyľakalo, že po pár desiatkach metrov sme prišli o obecenstvo.
Nuž a čo po rokoch? Nebožtíkov už po dedine netreba prenášať, rovnako ako obrazy svätých či politických potentátov. Ešte aj tie svadby sa odbavia kolónou áut. Sprievody z našej kolektívnej pamäti miznú.
Nuž a čo po rokoch? Nebožtíkov už po dedine netreba prenášať, rovnako ako obrazy svätých či politických potentátov. Ešte aj tie svadby sa odbavia kolónou áut. Sprievody z našej kolektívnej pamäti miznú.
Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára