Ján Grasalkovič (1656 – 1716)
Grasalkovičovci patria k významným šľachtickým rodom, ktoré pôsobili na území Uhorska v sedemnástom a osemnástom storočí. Príslušníci rodu sa presadili koncom obdobia tureckej okupácie, kedy sa angažovali v boji proti Habsburgovcom. Dialo sa to v rámci povstania Imricha Thökölyho a neskôr aj Františka II. Rákocziho. Podmienky, zakotvené v Szatmárskom mieri, im umožnili zaujať miesta v novom mocenskom usporiadaní a využiť ich na svoje ekonomické a politické povýšenie. V tomto roku si pripomíname 360. výročie narodenia a 300. výročie smrti Jána Grasalkoviča a miesto tejto rodiny v demandickej histórii.
Otváranie krypty v roku 2010.
Pomery na rozhraní sedemnásteho a osemnásteho storočia sa premietli do osudov Jána Grasalkoviča, ktorý sa narodil okolo roku 1656 v Urmíne (Mojmírovce) . Pochádzal z rodiny, ktorá sa do Horného Uhorska presťahovala z Chorvátska, v dôsledku postupného obsadzovania krajiny tureckou armádou. Už koncom šestásteho storočia získali zemianske tituly.
Ján Grasalkovič v mladom veku vstúpil do služieb Imricha Thökolyho. V jeho vojsku sa zúčastňoval na drancovaní územia a blokovaní ciest. V polovici osemdesiatych rokov sedemnásteho storočia pôsobil ako právnicky vzdelaný správca beckovských majetkov rodiny Lužinskej. V tom čase sa tu dostal do kontaktu aj s mladým právnikom, Samuelom Blaškovičom, ktorý pôsobil v obdobnej funkcii na beckovskom hradnom panstve. Aj Blaškovičovci mali chorvátske korene. Neskôr sa oba rody prepojili, keď si Samuel vzal za manželku Jánovu dcéru Juditu.
Už v zrelom veku, okolo roku 1700, sa Ján Grasalkovič stal advokátom známeho a populárneho kuruckého generála, Jána Bottyána. Ich vzťah bol viac než pracovný. Bezdetný generál si neodvolateľne osvojil Jána za syna a v závete mu odkázal veľkú časť svojho majetku. Grasalkovičovci sa stali významnými zemepánmi. Počas Rákocziho povstania bol Ján vo vojenských službách kniežaťa. V Nových Zámkoch, ktoré boli obsadené kuruckým vojskom, bol vojenským sudcom a poštmajstrom. Známa je jeho účasť na procese so zbehnuvším brigadírom Ocskayom, ktorého v Nových Zámkoch odsúdili na trest smrti a popravili. Po povstaní a Szatmárskom mieri sa Ján Grasalkovič vrátil do Urmína, kde sa venoval hospodáreniu na svojom panstve a tiež výkonu funkcie poštmajstra, čo si v tej dobe vyžadovalo minimálne zemiansky titul.
Z manželstva so Zuzanou Egresdy prišli na svet štyri deti. Judita, Zuzana, Alžbeta a Anton. Jediný syn Anton sa stal pokračovateľom rodu v mužskej línii.Tiež nadobudol právnicke vzdelanie a v kariérnom postupe rýchlo stúpal až sa stal kancelárom cisárovny Márie Terézie. Nadobudol rozsiahle majetky a v rámci možností podporoval aj rodinu. Jeho sestra sa s manželom Samuelom Blaškovičom v druhej polovici prvého desaťročia osemnásteho storočia usadili v Demandiciach. Samuel najprv vlastnil len majetok v susedných Maďarovciach, ktorý získal ako odmenu sa služby, poskytnuté cisárskemu vojsku pri organizovaní jeho zásobovania. Po čase, okrem rodinného sídla, nadobudol pozemky aj v Demandiciach. Úspešne vykonával funkciu správcu majetkov rodiny Koháry.
Stav krypty v roku 2010.
Rodina Samuela a Judity sa v Demandiciach usadila na konci prvého desaťročia osemnásteho storočia. O vybavení ich domácnosti existujú vďaka závetom oboch manželov podrobné záznamy. Išlo o dobre vybavenú domácnosť stredných zemanov. Z inventárneho súpisu majetku, ktorý po smrti Judity zostavili jej zaťovia, sa dozvedáme údaje aj o sídle, ktoré v Demandiciach užívali. Tieto a iné cenné poznatky nájdeme v práci Gócsáné Móró Csilla, Ph.D., riaditeľky múzea rodiny Blaškovičovcov v Tápioszele. V publikácii „Blaskovikoch emlékezete“ (Pamäť Blaškovičovcov) popisuje zariadenie rodinného sídla a výbavu domácnosti. Pomerom, v akých ľudia žili v tomto období v našej dedine, sa budem venovať samostatne.
Rodinné sídlo, podľa údajov Gócsáné Móró Csilla, tvorili dve obytné budovy a hospodárske stavby. Prvý dom bol 15,2 m dlhý a 3,8 m široký. Zastavaná plocha mala 57,7 metrov štvorcových. Druhá budova plnila zrejme zabezpečovaciu funkciu. Mala rozmery 11,4 m x 3,8 m a plochu 43,3 metrov štvorcových. Tvorila ju izba, komora a kuchyňa. Pozičné rozmiestnenie miestností prvej budovy sa neuvádza, avšak zmienená autorka podľa vybavenia domácnosti usudzuje, že tu boli dve izby a jedna spálňa.
Zo súpisu majetku spísaného po Juditinej smrti vyplýva, že k domu patrila aj maštaľ, keďže Samuel choval kone, dojnice, býka a iné hospodárske zvieratá. O existencii prosperujúceho vinohradníctva v Demandiciach nasvedčujú údaje o množstvách vína, uskladneného v štyroch pivniciach. Domnievam sa, že kľúčom k zisteniu miesta, na ktorom bolo sídlo Blaškovicovcov, sú práve údaje o vlastníctve štyroch pivníc. Na juhovýchodnom okraji Demandíc, sa nachádza časť Pivničky. Z miestnej komunikácie sú viditeľné vchody do troch pivníc, vyhĺbených do pieskovcovej skaly. Štvrtá pivnica je súčasťou jedného z obytných domov na tejto ulici. Sídlo Samuela a Judity preto mohlo byť v miestach medzi cestou do cintorína a zmienenými pivnicami.
O prítomnosti rodín Grasalkovič a Blaškovič v Demandiciach sa zachovalo viacero záznamov aj v miestnej matrike. Vyplýva z nich, že najmä pani Judita často figurovala ako krstná matka miestnych detí. Z priložených rodokmeňov, ktoré som zostavil na základe matričných záznamov vyplýva, že príslušníci rodiny sa sobášili s miestnymi zemepánmi.
Z vyššie umiestneného záznamu v demandickej matrike sa môžeme dočítať, že v rodine Akácsovcov sa narodili dvojičky pomenované Mária a Magdaléna. Ako krstné mamy figurujú Judita Grasalkovičová a jej dcéra Barbora Blaškovičová. Krstnými otcami boli Imrich Baroš a Alexander Grasalkovič, Juditin bratranec.
Samuel a Judita splodili osem detí. Ešte počas ich života pred rokom 1712 sa museli zmieriť s úmrtím Jána a Zuzany, a neskôr v roku 1746 už nežil aj syn Ladislav. V čase úmrtia Jána Grasalkoviča v roku 1716 existoval v cintoríne pri kostolíku na Hýbeci kamenný hrob jeho vnučky a vnuka. Rodičia Judity žili v Urmíne, ale že tam boli pochovaní sa nedá preukázať. V čase úmrtia Jána, v Urmíne ešte nie je vedená matrika zomretých, a preto neexistuje záznam o úmrtí a o jeho pochovaní v Urmíne. V Demandiciach sa matrika začala viesť až v roku 1732 a v nej je až záznam o úmrtí 68 ročného Samuela v roku 1738. Judita zomrela v roku 1748. Je dosť možné, že posledné obdobie života prežil Ján Grasalkovič u svojej dcéry Judity v Demandiciach. Anton mal v čase otcovej smrti len dvadsaťdva rokov a začínal svoju kariéru. O opateru rodičov sa starala staršia dcéra.
Henrieta Žažová a Martin Bóna vo svojej práci „Kostol sv. Michala v Demandiciach“ uvádzajú, že Anton Grasalkovič v rámci rozširovania svojich majetkov, medzi prvými získal v roku 1724 aj demandické pozemky. „V spomínanom roku 1724 dal podľa vlastného vyjadrenia, pod kostolom v obci, vybudovať kryptu (o čom je záznam vo vizitácii z roku 1731) pre svojho otca za 400 zlatých, pričom v tejto sume je zahrnutý aj príspevok na obnovu demandického kostola. Podľa K. Vargu sem nechal pochovať pravdepodobne svojich rodičov, Jána Grasalkoviča a Zuzanu Egrešdiovú (Egresdy), ktorá zomrela v roku 1724.
Demandická matrika obsahuje záznam u úmrtí 68 ročného Samuela Blaškoviča 6. 8. 1738 a o jeho pochovaní v cintoríne na Hýbeci. Krypty pod kostolom boli hotové už počas vizitácie v roku 1731. Blaškovičovci používali svoj „kamený hrob“ na Hýbeci.
Zmienené krypty sa nachádzajú pod kostolom, avšak okrem truhly Juraja Johanidesa pochovaného o storočie neskôr, sa sotva dajú identifikovať. Po troch storočiach sú rozpadnuté. Tak Ján, ako aj Zuzana v čase budovania krypty boli už mŕtvy. Avšak kamenný hrob na Hýbeci bol zachovalý a ešte v roku 1738, respektíve 1748 boli doň uložené telesné pozostatky Samuela a Judity. Juditiny rodičia preto mohli spočinúť v tomto hrobe a k premiestneniu ich pozostatkov do kostolnej krypty v obci nemuselo už dôjsť. Navyše, areál kostolíka na Hýbeci bol ako historicky starší cenený viac, ako cintorín a kostol v dedine. Sem sa dali pochovať aj donory kostola, miestni šľachtici, rodu Simonyi.
V literárnych zdrojoch sa hrob spomína ešte v polovici devätnásteho storočia. V minulom roku tu obec, z podnetu správcu miestnej galérie, vybudovala na predpokladanom mieste krypty náhrobok, ktorý bol odhalený za prítomnosti Jozefa Bernadiča Grasalkoviča, ktorý žije vo Švajčiarsku a je potomkom slávneho rodu Grasalkovičovcov zo Slovenska. K Demandiciam, ako miestu pôsobenia jeho predkov, nadobudol vrúcny vzťah.
Odhalenie náhrobku nad kryptou rodiny Blaškovič – Grasalkovič v Demandiciach Hýbeci v júli 2015.
Najstarší Juditin syn Jozef, ako hontiansky podžupan, výrazne zveľadil rodinný majetok a po uzavretí manželstva s Annou Dačo preniesol rodinné sídlo do dnešných Neniniec. Neskôr sídlo predali spríbuznenej rodine Majthényi a presťahovali sa do Tápioszele. Preslávili sa chovom pretekárskych koní a potomkovia Samuela a Judity tu vybudovali rodinné múzeum, ktoré dodnes chráni pamiatku Blaškovicovcov, hlásiacich sa ku svojim demandickým koreňom.
Rodinné väzby kancelára Antona Grasalkoviča na demandických príslušníkov rodu. Jeho sestra bola manželkou Samuela Blaškoviča. Ich deti sú netere a synovci Antona. Rodičia Ján a Zuzana mali byť podľa Antonovho želania pochovaní v Deamdiciach.
(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)
V rodostrome Anny Beleznayovej, vnučky Jána Grasalkoviča, poukazujem na rodinný vzťah k demandickej vetve Majthényiovcov. Anna sa vydala za Karola Majthényiho, ktorého otec Martin sa usídlil v Demandiciach v roku 1723, keď mal Karol dva roky. Vnučka Anny Beleznayovej, Anna Majthényiová sa stala manželkou Imreho Madácha a matkou svetoznámeho spisovateľa Imreho Madácha mladšieho.
(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)
Výkaz nákladov na stavbu krypty a obnovu kostola v Demandiciach z archívu Antona Grasalkoviča
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára