Pod Bujdoškou: Stohovanie

Pred pár desaťročiami stohy sena a slamy tvorili kolorit dediny a chotára. Každý takýto útvar bol výsledkom pracovného úsilia množstva ľudí, ktorí denne robili tisícky úkonov, zväčša vidlami, aby uskladnili seno na kŕmenie a slamu na poprávanie pod dobytok. Bola to drina, vykonávaná zväčša v letných horúčavách, v prachu zo suchej slamy, lebo mokrá do stohu ísť nesmela. Vo vlhku by sa biologickým teplom zahriala a mohla by sa vznietiť. V jednom prípade, v polovici šesťdesiatych rokov, z tejto príčiny zhorel družstevný senník.

Stohy sena medzi Maďarovcami a Demandicami, začiatkom 40. rokov minulého storočia.

Stohy počas poľnohospodárskeho roku rástli od júna do augusta. V pokročilej jari sa začalo s kosbou trávy na lúkach a ďateliny s lucernou na ornej pôde. Ak sa tieto práce pretiahli do začiatku júla, aj my, ešte v školopovinnom veku, sme sa na ich zrode podieľali. Zákaz detskej práce sa až tak prísne neuplatňoval, ba úprimne povedané, nik ho v dedine ani nepoznal. Deti od nepamäti pásli husi, dobytok, pomáhali v hospodárstve a každý to bral ako samozrejmosť. Dokonca aj my, subjekty tohto práva, sme považovali za vyznamenanie, ak sme dostali príležitosť sa vedľa starších ukázať ako užitočné deti.

Na riadky pokosená krmovina čakala aj na naše ruky a svaly. Najskôr sme chodili obracať jej zvädnuté riadky na druhú stranu tak, aby vyschla v celom svojom profile a mohla sa uložiť na uskladnenie. Obrátenú trávu, alebo lucernu, sme potom skladali do petrencov, ktoré sme bruchom vidiel museli poubíjať, aby ich vietor neprevrátil, po našom neprekoprcol, a tiež aby tak ľahko nepremokli. Skladanie bola práca pre ženy, dospievajúce deti a starých ľudí. Mladší, alebo chlapi pri dobrej sile, potom petrence nahadzovali na konské vlečky a rebrináky. Na nich sme sa s obľubou vyvážali, do poľa a aj z neho, sediac na jeho boku obkročmo cez rebriny, hompáľajúc nohami. Sedieť na konci voza bola výsada, o ktorú bolo potrebné bojovať. Na rebrinák sme zásadne nastupovali a vystupovali za jazdy, o čom kočiš často ani nevedel.

Po upevnení nákladu na rebrináku, alebo vlečke, ho kočiš s koňmi presunul na okraj lánu, kde sa na vhodnom mieste staval stoh. Boli to už rokmi overené pozície a neveľmi sa menili. To až dovtedy, kým sa nezačali stohy stavať v hospodárskom dvore družstva, alebo štátneho majetku. Tam sa však nikdy nepomestili a bolo to aj nebezpečné sústreďovať ich, z hľadiska požiarnej bezpečnosti, blízko seba.

Najväčším odborníkom pri stohovaní boli chlapi, ktorí vedeli stoh viazať. Spravidla boli na stohu dvaja. Z každej strany jeden. Oni ukladali seno, či slamu tak, aby obvodná stena stohu bola nielen pevná, ale mala aj potrebný tvar, sťaby strechy, aby dažde po nej stekali a nepresakovali do vnútra skladovanej hmoty. Väčšina stohov mala v pôdoryse len tvar obdĺžnika, ale pri väčších lánoch, alebo vyššej úrode, aj tvar písmena T. Stohári museli už vopred odhadnúť veľkosť a tvar stohu tak, aby sa všetko krmivo doň uložilo, a pritom bol stoh aj tvarovo ukončený. Stohárom nemohol byť hocikto a práca na stohu bola aj najlepšie platená. Bolo to však utrpenie, robiť celé dni v prachu valiacej sa slamy z elevátora mláťačky, alebo z vlečiek kočišov, pristavovaných neustále.

Od polovice 60. rokov rozširujúca sa mechanizácia poľnohospodárskej výroby začala ľuďom prácu uľahčovať, aj keď ju ešte nenahradila. Nové strojné zariadenia si vyžadovali stálu ľudskú asistenciu. Prvými lastovičkami boli samozberné vozy a návesy na traktory, ktorými sa stláčala slama na hromady, ktoré traktory premiestňovali k stohu, ten sa už ručne neukladal. Takto vznikali hromady, ktoré svojim tvarom stohu konkurovať nemohli. Na navršovanie týchto novodobých stohov slúžili fukáre, ktoré seno alebo slamu vyfukovali na hromadu silou prúdiaceho vzduchu zo silného ventilátora. Tieto stohy mohli vznikať len v hospodárskych dvoroch, pretože si vyžadovali elektrický zdroj.

Svokor môjho strýka, pán Talán, mal mláťačku na pohon zabezpečovaný mohutným elektromotorom už v predvojnovom období

Práca na stohu (Foto: L. Csaba Tomis)

Hrabačky, ťahané koňmi, ešte poslúžili na záhumienkových hospodárstvach najmä na osadách, kde si ľudia uchránili väčšie pridomové polia (a. r. Š. Košútha)

Ďalšou novinkou bolo zavádzanie lisov. Najprv sa lisovala len slama na menšie baly, ktoré sa museli ručne zberať. Nalisované baly ženy posťahovali po tri, štyri kusy na hromady a následne chlapi nakladali na vlečky, ťahané koňmi, alebo traktorom. Až po čase sa objavili tzv. plaťáky, teda jednoúčelové vlečky s nízko položenou nákladnou plochou. To chlapom uľahčilo prácu, lebo nemuseli balíky slamy vykladať až do výšky troch metrov. Príchod ťažkých lisov vytlačil zo zberu krmovín a slamy ľudí s vidlami.

Opustením chovu hovädzieho dobytka sa potreba pestovania krmovín vytratila. A tak, nielenže už v chotári nevidíte lucernu a ďatelinu, ba ani slama nie je potrebná. Ak ju hospodár nechce speňažiť, zlisovanú do veľkých balov, kombajn počas mlátenia obilia ju rozseká a rozmetá za sebou po poli. Tým sa biologicky vráti do pôdy tak, ako to traviny v prírode robia už desaťtisíce rokov. Nahrádza sa tým aj ďalšia činnosť, ktorá bola v minulosti nevyhnutná, a síce rozvoz maštaľného hnoja a jeho rozhadzovanie po poli. To sa robilo pre zmenu v nepríjemnom marazme zimných mesiacov a bolo fyzicky násobne ťažšie, než pohadzovanie suchej slamy. Nič z toho už v súčasnosti v chotári neuvidíte.

Stohovanie sa stalo historickou kategóriou. Bolo, a už nie je.