Pod Bujdoškou: Tajomný tajomník

Uprostred demandického cintorína, už poldruha storočia stojí pomník, na ktorom je vytesané meno Izabela Rákoczy. Toto meno vo mne vzbudilo záujem o historické pozadie Rákoczyovcov, usídlených v Demandiciach. Boli títo ľudia v príbuzenstve so slávnym sedmohradským kniežacím rodom Rákoczi?

Už na prvý pohľad som si uvedomil, že tu ide o zvláštnosť, a síce v tom, že demandickí Rákoczyovci si na konci mena písali ypsilon. Tak som to našiel písané aj v matričných zápisoch z 19. storočia. Vďaka zručnosti, ktorú som už získal pri tvorbe rodokmeňov viacerých šľachtických rodov, žijúcich v minulosti v Demandiciach, nemal som problém zistiť viac aj o rode Rákoczy. Na spomínanom náhrobnom kameni je uvedené, že Izabela bola manželkou Štefana Zaffiryho (1802-1874). Zaffiryovci sídlili aj v Demandiciach, boli zemanmi a Štefan bol hlavným výbercom daní v Hontianskej župe. Už z jeho pôvodu sa dalo tušiť, že aj jeho manželka bude mať zemiansky status a skutočne tomu tak bolo. Potvrdzuje to zápis v matrike, a tiež skutočnosť, že pochádzala zo starého zemianskeho rodu, po stáročia sídliaceho v Rakovci, ktorý im dal meno aj prídomok. V rokoch 1831 až 1842 pôsobil v Demandiciach ako kňaz Jozef Zaffirry. Nastúpil sem po smrti Juraja Johanidesa, krátko pred vypuknutím cholerovej epidémie. Musel byť z blízkej rodiny, lebo v zápisoch matriky sa s ním stretáme pri sobášoch, alebo krstoch Rákoczyovcov v Rakovci, kam ho pozývali.

Šľachtické rody si starostlivo viedli údaje o rodine a zaznamenávali ich aj formou rodokmeňov. To bolo vyvolané tým, že aj v minulosti existovalo to, čomu sme nedávno hovorili triedny pôvod, a teraz politická nomenklatúra. Napríklad aj zastávanie takého úradu, ako bol poštmajster, si vyžadovalo príslušnosť aspoň k najnižšej šľachte, teda zemanom. V Demandicaich to boli pôvodne Paczolayovci. Existencie rodokmeňov veľmi uľahčujú pátranie po predkoch, ak máte údaje z konca 19. storočia. Pomník v demandickom cintoríne ich poskytuje.

Väzby medzi Demandicami a Rakovcom vznikli na základe sobáša Jozefa Rákoczyho z Rakovca s Karolínou Gaál, demandickou zemiankou. Mladý pár sa usídlil v Demandiciach a mali spolu dve deti, Máriu a Izabelu. Mladšia Izabela sa vydala za spomínaného Štefana Zaffiryho a ich pomník sa na cintoríne zachoval doteraz. Izabelin otec sa narodil ako dvojča s bratom Jánom Rákoczym v roku 1820. Ich rodičmi boli Ignác Rákoczy a Antónia Faba. Príslušníci oboch rodov sa venovali výkonu funkcií v župných orgánoch. Boli tabulárnymi sudcami v Honte i Tekove, a nečudo, že dochádzalo medzi nimi k rodinným prepojeniam podľa zásady, rovný rovného si hľadá, a to nielen na spoločenskom rebríčku, ale aj v majetkovom postavení.

Rod Rákozcy, ako som uviedol, sídlil v Rakovci. Od roku 1910 už takúto obec na mape nenájdete. Pred prvou svetovou vojnou bola pripojená k poľnohospodárskemu mestečku Nemce, dnešné Hontianske Nemce. Rakovec je ich severnou časťou, ležiacou po oboch stranách medzinárodnej cesty zo Zvolena do Budapešti. Rodinné sídlo Rákoczyovcov bolo pri starej ceste, smerom na Krupinu, povyše zvonice pri potôčiku pritekajúcom zo západu. Korene rodu sa dajú vystopovať až do roku 1222 a zemianske do čias nástupu kráľa Karola Róberta na trón, začiatkom 14. storočia. V roku 1319 sa Peter de Láncz, a jeho syn Comes Andreas de Láncz, zúčastnili po kráľovom boku bitky pri Macsó. Peter v bitke padol a Andrej bol za obetavosť kráľom odmenený zemianskym titulom a majetkovou donáciou v Rakovci. Rod sa v 16. storočí rozčlenil na dve vetvy. Jedna sa stala kniežacou - Rákocziovci v Sedmohradsku, druhá, v Rakovci, sa k vyšším šľachtickým stupňom nevypracovala. Medzi rodmi neboli žiadne pokrvné vzťahy a zemianska vetva z Rakovca sa odlišovala aj používaním mena s ypsilonom.

Príslušník rodu, Alexander Rákoczy, si vzal za manželku Annu Vághy, pôvodom z terajšieho Tápioszele. Mali syna Juraja, ktorý si vzal za manželku Kláru Rákoczy z Rakovca. Je zaujímavé, že kým v Maďarsku žijúci príslušníci rodu boli protestanti, rakovecká vetva bola katolícka. To však nebola neprekonateľná prekážka pre ich vzťahy. Juraj mal dvoch synov, Jána a Alexandra. Alexander, nesúci meno po starom otcovi, žil a hospodáril na majetkoch v Rakovci, kým Ján robil kariéru v správe župy Pest-Pilis-Solt. Je to práve osoba Jána, ktorého životné osudy ma podnietili preskúmať jeho príbeh.

Život Jána Rákoczyho sa po dva razy zahalil do historickej hmly a dodnes nie sú známe jeho osudy počas tridsiatich rokov jeho života. Ani najznámejšie dobové lexikóny sa o jeho osobe nezmieňujú. Písomné pramene o ňom, do prekročenia veku dvadsať rokov, neexistujú. Nie je preukázaný ani rok jeho narodenia (viď Basa László: „Rákóczy János Kossuth Lajos titkára volt“, Tápio Kultúra, 8. december 2011). V miestnom kultúrnom periodiku, v jeho rodnej obci Tápioszele, sa len traduje, že sa narodil okolo roku 1820. V monografii, napísanej jedným z jeho potomkov, Miklauzič István („A nemesi Rákóczy-család“, 2013) sa uvádza rok narodenia 1814. Kým sa táto okolnosť nepreukáže, môžem si aj trochu pošpekulovať a položiť otázku: Nebol Jánov otec, Juraj, bratom Ignácza Rákoczyho, ktorý zomrel v januári roku 1828 a mal zmienených synov, Jána a Jozefa, narodených v roku 1820? Jozef sa v dospelosti priženil do Demandíc. O siroty sa v detstve mohol postarať niekto z rodiny. Na toto konto však musím povedať, že Jánov otec, Juraj, ho v závete uvádza ako syna. Hodnoverné dôkazy sa o Jánovi vyskytujú až po vyštudovaní práva, uzavretí manželstva a začatí kariéry župného úradníka. Jeho manželkou sa stala 11.10.1840 Terézia Ruttkay. Jej brat, Jozef, si vzal za manželku najmladšiu sestru Ľudovíta Kossutha, neskôr vodcu revolúcie v rokoch 1848 – 1849. Jánova manželka bola švagrinou Ľ. Kossutha. Ján a Ľudovít sa takto dostali do dosť blízkeho príbuzenského vzťahu. Sobáš Jána a Terézie predznamenal Jánov osud až do jeho smrti v Rakovci v roku 1878.

Terézia Ruttkay, 1861

Ján Rákoczy, 1861

V revolúcii

Ján Rákoczy, vzdelaný právnik, začal svoju kariéru ako župný podnotár. Keď sa v januári 1848 jeho nadriadený vzdal funkcie, odchádzajúc na vyššiu pozíciu, vzal si mladého kolegu Jána sebou na ministerstvo financií. Krátko po víťazstve revolúcie, 21. marca 1848, bol zvolený za člena Revolučného výboru župy Pešť. Ako člen najvyššieho župného orgánu financoval vystrojenie a vyzbrojenie jazdeckej stotiny sumou 400 000 pengó. Keď v septembri 1848 zvolili Ľudovíta Kossutha za predsedu Celoštátneho výboru obrany, Ján Rákoczy sa stal tajomníkom predsedu. S ďalšími funkciami Ľ. Kossutha, popri vedení jeho kabinetu, keď bol už predseda vlády, Rákoczy získal samostatnú funkciu na ministerstve vnútra a bol aj župným splnomocnencom v Kečkeméte.
Porážka revolúcie ho zastihla v poslednej bitke pri Világoši. Tam si Ján Rákoczy kúpil sedliacky voz, s dvomi koňmi a oblečením kočiša. Takto sa cez postupujúce kolóny ruského vojska dostal až do Pešti. Tu prežil nejaký čas inkognito. Ako chlapec z vidieka a hospodár bol vynikajúci kočiš, ale zdržiavanie sa v hlavnom meste bolo veľmi riskantné. Zvlášť preto, že bol medzi 39 osobami, odsúdenými v neprítomnosti na trest smrti.
Rodina Rákoczyovcov bola príbuzná s rodinami Madách a Huszár v Csesztve a Dolnej Strehovej. Sestra Imreho Madácha, známeho dramatika, Mária Madáchová, bol vydatá za Jozefa Huszára, ktorého matka bola sestra Rákoczyho starého otca, Alexandra Rákoczyho. Imre Madách Rákoczyho zamestnal ako horára, aby nebol ľuďom príliš na očiach. Bola to dosť blízka rodina, aby si pomohla a dosť ďaleká, aby nebola pod bezprostredným záujmom policajných orgánov. Ich pátranie nakoniec bolo čiastočne úspešné, lebo sa im podarilo dostať k Imremu Madáchovi pre podozrenie, že jeho nový horár je hľadaný Ján Rákoczy. Madách bol zatknutý a rok väznený v Bratislave a Pešti. Nakoniec mu nedokázali, že hľadaný bol Ján Rákoczy, ktorý bez stopy zmizol s legendou, že sa musel vrátiť do Čiech k zomierajúcej manželke.
Kde sa na desať rokov stratil Ján Rákoczy, dodnes nie je známe. Rozšírila sa správa, že sa skrýval niekde v cudzine. Počas tohto obdobia mu rakúske orgány zhabali takmer 4 000 maďarských holdov pozemkov. K rodine sa mohol vrátiť až po amnestii, po roku 1860. Vtedy boli zhotovené aj prvé a jediné fotografie Jána Rákoczyho, jeho manželky a dvoch synov. Neexistencia jeho vyobrazenia mu jeho život v ilegalite len uľahčila. Nie je známe, kde strávil obdobie medzi rokmi 1851 až 1860. Verzia, že bol v cudzine, nie je ničím konkretizovaná. Nehovoriac o tom, že aj keď bol majetný, takýto pobyt by bol značne nákladný a Ján bol medzitým zbavený väčšiny majetku a príjmov z nich. Domnievam sa, že pri skrývaní u Madácha mali vypracovaný postup aj pre krízovú situáciu, ktorá zatknutím Imreho Madácha nastala. Osudy Imreho Madácha ho v tomto období inšpirovali k vytvoreniu svetoznámeho románu „Tragédia človeka“, ktorého prvú verziu napísal ešte vo väzení. Imre Madách podporoval revolúciu, financoval vybudovanie tajného skladu zbraní a nakoniec sa postaral aj o Jána Rákoczyho. Začiatkom roka 1849, keď sa do Hontu a Novohradu dostali rakúske vojská, cisársky župný splnomocnenec, barón Ladislav Majthényi, ho vymenoval do správy župy. Keď sa po čase vrátila revolučná armáda, bol vyhlásený za zradcu.

Dôvera Ladislava Majthényiho nebola celkom bez príčiny. Veď Madáchovci boli s Majthényiovcami v príbuzenskom vzťahu. Starý otec Imricha Madácha z matkinej strany nebo nik iný, ako Ján Majthényi. Ladislav Majthényi bol členom druhej rodinnej vetvy Majthényiovcov. Obe založil Martin Majthényi, ktorý od roku 1725 sídlil v Demandiciach. A aby som to ešte skomplikoval, musím uviesť, že do rodiny Majthényiovcov sa priženil Ján Paczolay, ktorý bol poslancom krajinského snemu už pred revolúciou. Jeho svokor, neskôr pochovaný v Demandiciach, barón Ladislav Majthényi, (zmienený splnomocnenec Ladislav Majthényi bol jeho synovec) bol županom v Tekove. Zo vzťahov zainteresovaných osôb je možné sa domnievať, že sa dvaja podžupani a poslanec postarali o Jána Rákoczyho. Nevedno, či doma, alebo v cudzine. Že sa mohol skrývať aj na okolí svedčí skutočnosť, že omilostenie mu vybavila rodina. Nuž a Ján Paczolay bol vtedy už veľmi úspešný právnik, pôsobiaci ako právny zástupca Osztrihomskej kapituly.

Nato, aby pravda o skrývaní sa Jána Rákoczyho nevyšla najavo ani roky po revolúcii, mohli mať všetci dobrý dôvod. František Jozef, ktorý revolúciu potlačil, panoval až do roku 1916. Ján Paczolay sa stal v roku 1865 opäť poslancom a Ladislav Majthényi županom v Honte, Nitre, Štiavnici a nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní. Nikto nemal záujem sa kompromitovať dobrým skutkom, v prospech Jána Rákoczyho a jeho príbuzných.

Ján Rákoczy po roku 1860 pôsobil opäť v župnej správe a na starobu sa vrátil na rodinné majetky do Rakovca. Tu prežil v starobe a slepote posledné roky života. V roku 1878 ho pochovali k jeho manželke v malom evanjelickom cintoríne v Rakovci, neďaleko jeho domu. Dom Rákoczyovcov ešte stojí aj s časťou hospodárskych budov. V obci bol známy ako kaštieľ a v poslednom storočí v ňom bývali viaceré miestne rodiny.
Ján mal dvoch synov, Zoltána a Aladára (na fotografii z roku 1861). Aladárova prvá manželka bola Piroška Dúbravická. Zomrela 22 ročná v roku 1867 a je pochovaná na starom evanjelickom cintoríne v Tápioszele. Jej sestra Alžbeta, narodená v Tápioszele 5. apríla 1846, je pochovaná na cintoríne v Demandiciach. Zomrela 16. decembra 1896 a jej pomník sa zachoval doposiaľ. Aj táto okolnosť potvrdzuje vzťahy rodiny Rákoczy k Demandiciam. Alžbeta bola manželkou Mikuláša Barossa a jej dcéra Agneša sa vydala za Žigmunda Toldyho o čom som písal v inom príspevku.V druhej generácii potomkovia Jána Rákoczyho v mužskej línii vymreli. V ženskej línii rod v Maďarsku pokračuje. Miklauzič István vo svojej monografii s ťažkým srdcom konštatuje, že lexikóny Pallas, Tolnai, Révai, Új Idők (Nové časy), az Új magyar (Nový Maďar), Életrajzi (Životopisy), Magyar nagylexikon (Maďarský veľký lexikon) a Encyclopaedia Hungarica, ako aj učebné texty o Jánovi Rákoczy nič nepíšu.

Dúfam, že tento príspevok aspoň sčasti prispeje k poznaniu našej regionálnej histórie a k poodhaleniu životného príbehu tajomníka vodcu maďarskej revolúcie.

Osudoví muži v živote Jána Rákoczyho