Posledná z prác, na ktorých sme sa v poli ako deti v priebehu roka podieľali, bol zber kukurice. Kukurica tvorila dosť podstatnú časť osevnej plochy demandického chotára. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa bol po chotári prejsť, aby som si prichystal nejakú ilustračnú fotografiu k tomuto príspevku a žiaden lán kukurice som na okolí dediny nenašiel.
Detská muzika z Lišova (okr. Krupina), 1914. Vedecký archív ÚEt SAV, reprodukcia
Aj po kolektivizácii sa kukurica, ako hospodárska rastlina, udržala v každej domácnosti, v ktorej niekto pracoval v miestnom poľnohospodárskom družstve. Do polovice 60. rokov sa poľnohospodárska výroba rozvíjala pomaly . Pre nízku úroveň mechanizácie sa len málo zdvihla efektivita výroby, a preto družstevníci mohli obhospodarovať časť pôdy v rámci tzv. záhumienkového hospodárstva. Spočiatku to bol vymeraný dvadsať árový lán kukurice a dva áre porastu lucerny. Po vzídení porastu sa až do zberu každý družstevník staral o obrobenie pozemku vo svojom voľnom čase. Samozrejme to bola na sto percent ručná práca, od jednotenia, okopávania, cez prihŕňanie stebiel mladej kukurice, až po vylamovanie faganov, ako sme hovorili odnožiam, ktoré vyrástli od jej koreňa. Podľa veku sme sa už ako deti zapájali do týchto robôt.
Po prázdninách ostalo kukurici za nami smutno a začala chradnúť. Strácala zelenú farbu a uschýnala. Aj ťažké šúľky sa pokorne sklonili k zemi. V októbri sme sa s ňou opäť stretli. Kým okopávanie a iné práce sme vykonávali v útrpnej nevoľnosti, na zber kukurice sme sa celkom tešili. Bola to príležitosť ukázať, ako nám od roka zmocneli svaly a priblížila sa schopnosť preberať chlapskú robotu, pravda ešte bez nosenia vriec na pleci, lebo tie by naše postavy ako palice boli prelomili. Kukurica bola potrebná na prikrmovanie ošípaných, aby pred zabíjačkou nabrali slaniny a svalstva. To čakalo aj na husi, ktoré sme cez prázdniny pásli.
Ani my sme neobišli naprázdno, lebo v lete v istom štádiu zrelosti sa varili šúľky kukurice, ktorú sme ako pochúťku vyjedali a závideli našim husiam a sviniam, že sa im z nej toľko dostáva. Aj jedenie kukurice si vyžadovalo istú znalosť a zručnosť. Keď nám vypadali mliečne zuby a chýbali predné hryzáky, nebolo to najľahšie. Ku susedom Keliarovcom chodila na letný byt rodina z Prahy, kde sa bola vydala sestra tetky Zuzy, Anna. Pri jednom z týchto pobytov jej švagor, rodený Pražák, sa stal účastníkom kukuričných hodov. Každý sa náruživo venoval svojmu šúľku, iba Zdeněk z Prahy sa ním trápil, až kým tetka Zuza nesplesla rukami nad tým, keď zahliadla, ako Zdenko chrúme kukuricu na spôsob párku. Nám demandickým rodákom sa to stať nemohlo.
Zber kukurice mal niekoľko štádií. Bolo to vylamovanie, šúpanie a vysekávanie kukuričniska. Prvé dve práce si vyžadovali pomoc susedov a samozrejme nás, detvákov. Mama v predvečer lámania kukurice napiekla materáky, ktoré po vykysnutí povykrajovala vrchom pohára od horčice, ktorý bol univerzálnym kuchynským riadom. Rovnako dobre slúžil v poli na nalievanie otelákového vína, ako aj sprvu len vody, pre nás, mladých pomocníkov. Pekne vypečené, škvarkami obohatené a chrumkavé materáky putovali do bieleho obrusa a mohli sme sa ich dotknúť až na poli.
Sprvu sme kukuričné šúľky vylamovali aj so šúpolím. Hádzali sa na hromady v prostrednom rade vymeraného táľu kukurice. Po príchode kočiša sme ich nahadzovali na konskú vlečku a po zjedení materákov, hrdo sediac na vrchovato naplnenej vlečke, sme zamierili do nášho dvora. Kočiš otvoril na jednej strane vlečky bočnicu a kurbľovaním nadvihol jej druhú stranu. Vysypanú kukuricu sme v prútených košoch, v Demandiciach volaných filkaš, poprenášali na hromadu pod šopu, aby bola na suchu. Večer na nás čakala, aby sme ju zbavili vlasov a šúpolia.
Po zotmení sa pozvaní susedia poschádzali na šúpačky. Nad hromadou kukurice sliepňala hruška, takto sa nazývala, vďaka svojmu tvaru, elektrická žiarovka. Na hromade kukurice sa usadili tri generácie šúpačov. Starkí sedeli na šámlikoch na podlahe, rodičia a mládenci s dievkami v strede na kukurici. My sme si ako prví obsadili miesta na samom vrchu. Odtiaľ sa ošúpaný šúľok dal najefektnejšie, ponad hlavy predošlých generácií, pekným oblúkom hádzať do kúta vyhradeného pre očistenú kukuricu. Práca pri veselej debate pokračovala veľmi dobre a kukurica nám pod zadkami navidomoči mizla, až kým sme sa neocitli na podlahe aj my.
Hollósy Simon: Tengeri hántás (Šúpanie kukurice)
Mama mala na šúpačky pripravený ďalší chod občerstvenia. Jej špecialitou a pochúťkou, ktorú milovala a vedela dobre upiecť, bol krútený kapustník, ktorí zúčastnení zapíjali burčiakom, prineseným otcom z našej pivnice.Toto sa nás v druhej položke netýkalo, ale len v útlejšom veku.
Kukuričné pole sme ešte raz navštívili. To sme boli vytínať kukuričné steblá. Mali sme na to prispôsobené staré motyčky, so zbrúsenými špicmi. Uchopiac kukuricu do ľavej ruky, pravou sme motyčkou sekli do stebla tesne nad zemou. Z vyťatých stebiel sme tvorili hromádky, ktoré otec zväzoval do snopov. Tie nakoniec tiež skončili na dvore. Otec ich postojačky naukladal do veľkého panáka, ktorý sa stal zdrojom dôležitej suroviny.
Z pevných stebiel kukurice sme si vyrábali husle. Je to síce honosný názov pre naše výtvory, ale v spojení s našou fantáziou a radosťou, že sme také niečo vedeli vyrobiť, to husle boli. Hoc som, trpiac hudobným hluchom, po otcových husliach nesiahol, tieto som každú jeseň vyrábal. Naše nožíky, rybičky, sme si nabrúsili na osle Carborundum a dali sa do diela. Pevnú časť stebla sme odrezali za kolenami, a to tak, aby jeden z vyrezaných kusov bol o niečo tenší. Steblo kukurice má dve rebrá a pod ich povrchom sme narezali dva pásiky, sťaby struny husieľ. Na tenšom len jeden, to bol slák. Konce pásikov sme podložili kolíkmi, aby boli napnuté. Husle boli hotové. Koncertovať sa na nich nedalo, ale zo tri zvuky sme z nich dostali. Ak sme si vyrobili aj nejakú trúbku, píšťalku a k plechovici od marmelády bubenícke paličky, mohli sme si zahrať. Škoda, že sme nemali magnetofóny, aby ste to počuli.
Zber kukurice. Nelokalizované. Archív negatívov SNM Martin.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára